Chcem žiť, Paľo!
Pán doktor Štefaník, čo vám je?
Sestra Vierka chytila primára za rukáv. Nepodarilo sa jej ho však udržať, priklonil sa chrbtom o stenu, sklonil hlavu do dlaní a mlčal.
Vierka, s iskierkou obdivu a pýchy na celú nemocničnú smenu, si pomyslela, ako lekári obetujú svoj život pacientom, makajú až na pokraj síl a aj tak to nikto nevie doceniť. Ten pacient, ktorého práve operoval primár Štefaník, ani netuší, čo všetko za to stálo.
Pán primár, ste v poriadku? Mám niekoho zavolať…
Netreba, zdvihol lekár ťažko hlavu od steny, tackavo zamieril k lekárskej izbe, a tesne pred dverami sa obzrel na vystrašenú sestru. Som v poriadku, pokoj, Vierka.
Štefaník si unavene ľahol na koženú pohovku. Je to vážne v poriadku? Toto už nebolo prvýkrát, čo naňho dopadla nevoľnosť a motanie hlavy. Preťaženie? Pravdepodobne.
Kedysi mal voľné víkendy. Poriadne voľné, kedy sa dalo vypnúť po nemocničnom maratóne, ísť s manželkou na návštevu, či s deťmi do Malých Karpát. Teraz? Všetci robia za troch, oddych je len sen. A ešte aj to, že je druhý raz ženatý. Manželka mladšia, deti školáci, výdavky rastú. Auto by chcel vymeniť. Ale to nebolo najpodstatnejšie.
Najdôležitejšie bolo, že si zvykol byť žiadaný, chcel byť najlepší, túžil po rešpekte a uznaní… A darilo sa mu to vyše dvadsať rokov lekárskej praxe. Pacienti sa za ním ťahali, kolegovia si ho cenili, pozývali ho na prednášky, sľubovali… Platili slušne.
Paľo, volal kolegu anesteziológa, Tvoja Katka je dnes na MR?
Jasné, Štefaník, dnes je tam.
Na konci smeny už ležal Štefaník vo vnútri MR, snažiac sa cez slúchadlá prehlušiť tie nepríjemné klopkavé zvuky. Srdce sa mu zvieralo od strachu, mal chuť zúfalo zatlačiť núdzové tlačidlo, len aby ho vyviezli z tej úzkej trubice. Myslel na niečo pekné, aby seba upokojil. Ale čo pekné by vlastne našiel?
Pamäť ho zaviedla nižšie po schodoch života. Druhé manželstvo už dávno bol operatér, hlava rodiny. Ona mladá učiteľka jeho tretiackej dcéry.
Krčiaci zvuk MR dusil akékoľvek dobré spomienky z tejto etapy. Práca-domov-práca. Prvé manželstvo ešte horšie rozvod bol škaredý, tie obrazy vytesnil. Študentské roky? Áno, to bolo ono. Prvé štyri roky na medicíne.
Spomienka bola jasná študentská brigáda, partia chalanov, Marínka z menzy, okolo ktorej sa všetci točili…
Štefaník, Viktor a Paľo traja kamaráti medici. Spoznali sa ešte pri prijímacích pohovoroch. Bratislava bola každému cudzia, bývali na internáte.
Paľo bol typický okuliarista z malého mesta, skromný, často naivný, ale s obrovskou charizmou. Pri ňom sa dalo jednoducho byť, počúvať jeho tiché rozumné slová a zahľadieť sa do tých jeho jasných, prekvapivo hlbokých očí za okuliarmi.
Pamäť mal úžasnú, vedel naspamäť celé skúškové okruhy, odpovedal na každú otázku. Viktor bol presným opakom veľký robustný chlapec z oravskej dediny, hlučný, stále debatoval, viac sa kamarátil, písal ťaháky než študoval.
Štefaník sa skúšok bál, hoci práve jemu prijímačky prišli najťažšie. Obdivoval Paľovu rozhľadenosť a Viktorovu výrečnosť. Z ich izby neprešiel len štvrtý Mišo. No oni traja zostali spolu.
Internát im v prvom ročníku ešte nedali, Paľova mama, starostlivá a energická pani, im našla v meste podnájom.
Chlapci moji, žite v zhode! vravela, keď im celé dva dni varila jedlo do zásob.
Ty brďo, pani Anna! Kde robí tvoja mama, Paľo?
V obchode s ikonami.
Kde prosím?
V kostole predáva sviečky. Aj iné…
Fakt je veriaca?
Pravdaže. Aj ja som, priznal Paľo.
Obaja kamaráti pozerali začudovane na ikony na parapete.
To sú tvoje? Myslel som, že zabudla.
Nezabudla. To nám nechala vlastne mne, povedal pokojne, sklopil zrak.
Viktor vždy hovoril skôr, než myslel:
To čo je za bláznovstvo? Načo si išiel na medicínu, keď si veríš v zázraky? Boh pomôže…
Lekár lieči telo, Boh dušu, pokojne odvetil Paľo. O viere už potom veľmi nedebatovali. Všimli si len, že Paľo sa krížil, ale diskrétne, ticho. Bol najlepší študent skupiny, často dokázal uhasiť hádku medzi horúcim Viktorom a tvrdohlavým Štefaníkom.
Neprekážali mu nijaké malé problémy domácnosti. Ak sa Viktor a Štefaník začali hádať kvôli upratovaniu, zobral handru a umyl podlahu sám. Ich to zahanbilo, a pridali sa.
Netušiac, či mu naozaj Boh pomáhal alebo bol jednoducho nadaný, prvú skúškovú zložil najlepšie. Latinčinu vedel, ako by sa s ňou narodil. On bol to lepidlo, čo ich držalo pokope. A prekvapivo, on sa prvý zamiloval v študenskej rade si našiel Galinu, malú, tmavovlasú, dobrosrdečnú.
Viktor sa stal najaktívnejším praktikantom, už druhý ročník jazdil so záchrankou, bol v nemocnici šikovný, dôveryhodný, zverovali mu komplikované zákroky.
Štefaník sa učil poctivo, bez výkyvov. Štúdium ho bavilo, túžil byť dobrým doktorom.
***
MR ho vypustilo na slobodu. Nadýchol sa cez otvorené okno. Kde sa vzala tá klaustrofóbia?
Vojde Katka, pomocná lekárka, a zloží mu slúchadlá.
Tak čo, Katka? Vidíš niečo?
Počkaj chvíľu, popis bude čoskoro. Zavolám, prídete neskôr, spustila zrak. Možno bola len unavená.
Zajtra si prídem po výsledky. Chcem už domov.
Nestihol ani dôjsť na oddelenie. Katka príde, prinesie snímky a popis sama.
Vieš, Štefaník, si doktor, chápeš… Treba to riešiť hneď. Choď za doc. Suchánkom, nech sa na to pozrie.
Letmým pohľadom si pozrel popis, nahrá disk do PC, dlho krúti snímky mozgu jeho mozgu, s jasným ohniskom, ktoré tam nemalo byť…
Pôsobil ako by len analyzoval nález cudzieho pacienta. Nedochádzalo mu to ani v aute na ceste domov. Odmietal si priznať, že sa to stalo jemu.
***
Docent Martin Suchánek bol najlepší neurochirurg na oddelení.
Chcel by som ti to obaliť, ale si skúsený, nemá zmysel klamať. Vidíš to…
Vidím. Je to konečná?
Ale… Ako od hysterickej pacientky znela otázka. Vieš predsa niečo je v rukách chirurga, niečo v rukách Pána Boha.
Nechce sa mi veriť… V lete som mal ísť do Prahy, dostal som pozvanie na sympózium, chcel som zobrať rodinu. Teraz… Čo by si robil na mojom mieste?
Išiel by som do Prahy ale nie oddychovať, ale za prof. Zelenayom. Tam robia zázraky, majú najlepšie výsledky. Akurát… On už sám reálne neoperuje, ale má výborný tím, všetko podľa jeho metód. Ale čaká sa aj rok. Netuším, ako sa dostať dopredu. Ale slovenská komunitná sieť pomôže. Si macher medzi chirurgmi. Skúsime…
Štefaník ďalej pracoval, operoval, ordinoval, písal diagnózy. Bolesť ani nevnímal len slabosť a motanie hlavy. Ale to riešil po svojom.
Začal zháňať kontakt na Zelenaya v Prahe Suchánek mal pravdu, dostať sa tam je takmer nemožné.
Prišiel čas povedať pravdu manželke, ktorá ihneď začala baliť kufre na Prahu.
Iveta, musím ísť do Prahy sám.
Čo? Čože? To kam sme sa to dostali? A deti?
Nepôjdem na konferenciu, ale do nemocnice. Mám nádor na mozgu, túto vetu hovoril pomaly a keď ju dokončil, sám bol prekvapený, ako to zrazu vyslovil nahlas.
Iveta sa naňho pozerala, v očiach sa jej leskli slzy.
Preboha…, Štefan… Takže… Musím ísť s tebou.
Nie, Iveta, zatiaľ nejde o žiadnu operáciu. Možno tam budem dlho čakať na vhodný termín, možno nie…
Je to také vážne? Sadla si k nemu bližšie. Rozprávaj mi…
Štefaník, ako malý chlapec, utieral si nos, a pletúc slová, rozprával nie ako skúsený lekár, ale ako zúfalý manžel: o dávnych tušeniach, vyšetreniach, výsledkoch… O svojich pocitoch, o minulosti, o nádeji…
***
Svedkovia Jehovovi odmietajú transfúzie, citujúc Bibliu: Len mäso s dušou, s krvou, nejedzte…
Bolo už štvrtý rok štúdia, sedeli na prednáške.
Cirkev vystupuje proti transplantáciám, ktoré sú podporené zákonom. Protestuje proti umelej reprodukcii, všetkým formám darcovstva pohlavných buniek. Cirkev so svojou vierou v nadprirodzené je s vedou nekompatibilná.
Nie je to pravda, ozvalo sa z posluchárne.
Prosim? Kto to povedal?
Ja, postavil sa Paľo. Cirkev a lekári robia to isté pomáhajú človeku žiť ako človek.
Chcete sa hádať?
Nie, netreba… Je to jednoducho tak… a sadol si.
Ale nech sa páči príďte sem, skúmavo sa usmieval profesor.
Paľo váhal, ale predsa vyšiel pred plnú poslucháreň.
Začal profesor klásť otázky. Paľo odpovedal s pokojom a rozvahou.
Cirkev sa stará o dušu. Ak partneri nemajú deti a liečba nepomohla, majú tú skúšku prijať ako osud a možno otvoriť domov pre adoptované dieťa. Umené oplodnenie od manžela cirkev nezavrhuje, len od cudzieho áno. To rozbíja manželstvo a spôsobuje bezprízorné otcovstvo.
Prečo teda cirkev vystupuje proti surogácii? Kde je problém, keď sú bunky od rodičov?
Rozmýšľať treba aj nad tou ženou, čo dieťa nosí a odovzdá. Aj nad tým dieťaťom…
Nezmysel! profesor zakričal, sedel celý rozčúlený. Vy si sami protirečíte! Videli ste niekedy, ako odopreli rodičia srdce z mŕtveho dieťaťa, hoci iné dieťa čaká na transplantáciu? Viete si predstaviť, že to je vôľa Božia?
Oni nemohli, ich bolesť…
Nuž, svätý opiát najväčšia prekážka vedeckého pokroku! Cirkev sa bojí, že lekár predbehne Boha! Človek a jeho mozog sú najvyšší tvorca!
Profesor až kričal, bol zúrivý, Paľo však pokojne stál, raz-dvakrát zdvihol oči k tomu rozhnevanému profesorovi s istou ľútosťou v pohľade.
Boh pre Paľa bol jeho osobnou hĺbkou, otváral sa k nej, a cez ňu išiel k ľuďom. Jeho istota, jeho dôvody vyvádzali profesora z rovnováhy. Hoci profesor žiaril sebaistotou, publikum už rozhodlo: Paľo ho prebil.
Odvtedy začali Paľove problémy. Vyšetrovanie, pohovory, bol smutný, doma tajnostkársky. Iba Gali, jeho priateľka, vedela viac. Piaty ročník už nenastúpil. Dostali list jeho cesta je iná, lúčil sa, ďakoval, pýtal si, aby si ich priateľstvo uchovali.
Štefaník a Viktor to nepochopili. Najtalentovanejší! Takmer doštudoval! Ako to vôbec mohol…?
Rýchlo vyhľadali Gali. Zatĺkala, nič neprezradila. Tak išli za Paľom domov vítala ich matka Anna, šťastná, pohostinná. S radosťou oznamuje syn bol prijatý do kňazského seminára.
Cestou domov si niesli výslužku od Anny, no stále to nechápali.
Ako to mohol, bože… neveriacky trieskal do kolien Viktor.
No veď vidíš, už aj my hovoríme bože. Od neho… Asi nás Boh od neho odviedol. Paľo, Paľo…
***
Aká sviečka, Suchánek? Idem za kamarátom. Už mám vybavenú dovolenku.
Sedeli v lekárskej izbe. O tri dni mal ísť Štefaník do Prahy. Lístky na vlak už mal. Neodvážil sa šoférovať motanie hlavy neprestávalo. A veril, že hádam aj na operáciu v Prahe príde.
Za ktorým kamarátom?
Zo školy. Dvadsať rokov sme sa nevideli. Po štvrtom ročníku išiel na teológiu, teraz je kňaz. Tu neďaleko. Zajtra vyrazím.
Ja by som neriskoval…
Aj ja viem, ale idem…
Mestečko známe svojím kláštorom a pútnickými cestičkami pôsobilo trochu pochmúrne. Charakteristická bola hustota kostolov na každých pár krokov.
Štefaník mieril k Trnavskému kláštoru. Cestou necítil ani závrat možno cesta k Bohu naozaj lieči, pousmial sa sám pre seba.
Biele múry, veže, zlaté kupoly… Všetko bolo iné než v meste: uhladené parkovisko, vystrihané záhony, lesk zlata na slnku, čo až bolel.
Dozvedel sa je liturgia, kňaz je zaneprázdnený. Treba čakať. Nevedel, ako dlho.
Za chrámom malý cintorín, chodníček k rieke. Všimol si staré ženy, ako trikrát zišli dole, cez most, k studničke, nabrať si vodu.
Prečo vlastne prišiel? Asi nie iba za kamarátom…
Pristúpila mladá žena:
Nechcete si nabrať svätú vodu?
Eh, vlastne nie…
Vezmite si fľašu. Treba trikrát zísť po schodoch, vyšplhať sa… Potom pochopíte.
Štefaník nechápal, no poslúchol. Po každom výstupe sa napil tej sladkej, ľadovej vody. Treba skúsiť uveriť, to ho napadlo.
Vracia sa späť dav sa sunul po aleji po omši. Zrazu vyšiel pred nich kňaz riasa, brada, statná postava a prívetivý bas. Toto predsa nemôže byť Paľo ten bol nižší, chudší, mal okuliare… Ale keď sa pozreli do očí, poznal ho okamžite Paľo.
Postavil sa zaňho zozadu.
Nazdar, farár.
Žena pri ňom zasyčala:
Pán farár, žiadne nazdar! Tak sa treba správať…
Paľo sa usmial:
Štefaník! Vitaj, priateľ…
Objali sa. Ľudia sa rozchádzali, oni sa prešli alejkou.
To je radosť! Gali ťa rada uvidí.
Gali? Stále spolu?
Áno, je tu detská lekárka. Nechcela odísť od medicíny, nesilím ju. Máme päť detí. Najmladší desiaty.
Aj ja mám troch dcéra z prvého, dvaja z druhého… A ty tu?
Tu. Príroda krásna, práca dosť. Neprestal som rásť.
A okuliare?
Operácia dávno, ešte mám šošovky…
Takže cirkev neodmieta medicínu?
Zasmiali sa.
Spomínaš si, ako sme z knižnice chceli potajomky knihu zniesť?
Ale vy ste ju vyhodili na zem, uja…
Ale ty si robil, že nás vôbec nepoznáš!
Bože, hanbil som sa…
Koľko bolo takých trápností…
A ako sa má tvoja mama?
Anna? Dobre, žije neďaleko, mníška v ženskom kláštore.
Tak to je kariéra!
Smiali sa. Pristúpila žena s pokrývkou na hlave, Paľovi niečo šepkala.
Odpusť, už musím. Ľudia čakajú dlho, rozdám požehnanie, služba je služba. Mal by si prísť ku nám, Gali ťa privíta.
Dobre, prídem.
Odviezla ho Paľova vodička, dom bol útulný, s manzardou, záhrada, dlažba, domáca kaplnka.
Gali ho na prahu objala. Vnútro bolo plné kvetov, obráz Panny Márie, pred ikonami sviece. Doma, moderne, teplo. Gali rozprávala, hosťovala, varila aj na lekárku, aj na gazdinú. Bol tam aj najmladší syn.
Štefaník zabudol, prečo prišiel ako by len na návštevu k najbližším.
***
Poznáš ten príbeh o Viktorovi?
Jasné, písali sme si, ešte aj volali. Ale neskôr to viazlo zistil som, že som stratil číslo, syn ho hľadal na Facebooku, ale… Asi to tak malo byť.
Hneváš sa na mňa?
Boh posúdi, človek má len svoju pravdu a svedomie. Povedz, Štefaník, čo ťa trápi? Vidím ti to v očiach…
Nádor, zhubný.
Paľo si povzdychol.
Zajtra si odslúž, ak nevydržíš stáť, sadni, potom sa vyspovedáš a prijmeš Eucharistiu. Potom sa uvidí.
Ako by si ma pochovával.
Ale…, všetko je v tvojich rukách, priateľu. Nik ti nepomôže, len ty sám. Ja som len ukazovateľ cesty, ostatné tvoja duša.
Poviem Ti, ako to bolo…, začal Štefaník.
Nie dnes. Zajtra na spovedi…
Za noc zmenil pohľad na dávne krivdy a na spovedi znelo všetko ako pokánie.
Áno, kamaráti sa vtedy rozišli na život a na smrť.
***
Omša skončila. V kostole bolo ticho.
Paľo odriekal modlitbu a obrátil sa:
Kristus stojí neviditeľne, prijíma tvoje pokánie, ja som len svedok. Hovor, Štefaník.
A on začal: Závidel som Viktorovi všetko. Všetci ho obdivovali, v nemocnici, v internáte. A ešte aj Alžbeta…
Stala sa v nemocnici príhoda Viktor zachránil dcéru bratislavského úradníka, spoznali sa, vznikol vzťah, Viktor začal žiť medzi Bratislavou a Košicami. Otvorili sa mu možnosti v hlavnom meste.
Vieš, bolo mi ľúto, že ja dedinský chudák mám toľko smoly. Zo závisti som Alžbete naznačil, že Viktor má ešte Katku. Vyfabuloval som to…
A potom na svadbe u nášho spolubývajúceho stalo sa… S Alžbetou sme na balkóne, Viktor to videl, a odišiel. Ja a Alžbeta sme neskôr spolu začali žiť. Vzťah s Viktorom skončil navždy…
Aj život to už vyriešil, rozviedol som sa, Alžbeta bola stále viac náročná. S Ivetou, mojou ženou, mám dcéru a aj tam som opakovane zlyhal. Aj ako chirurg. Aj nevera v druhom manželstve.
Stíchol. Čo ešte povedať?…
Môžeš mi odpustiť hriechy, Paľo?
Boh odpúšťa nie kňaz. Hlavné je úprimné pokánie, Štefaník…
Štefaník má v očiach slzy, padne na kolená.
Povedz Bohu, že ľutujem, povedz Mu, Paľo! Chcem žiť, Paľo, chcem milovať Ivetu, vychovať deti, chcem pracovať, nech je to hocikde, len ešte trochu žiť… Odovzdaj Mu to…
Pán a Boh náš, Ježiš Kristus, nech odpustí tvojmu sluhovi Štefanovi všetky hriechy…, modlil sa kňaz.
Potom sa pozreli do očí Paľo, jeho starý kamarát, tie studnice svetla.
Vieš čo myslím, Štefaník? Mal by si sa stretnúť s Viktorom. Ospravedlniť sa. Je v Košiciach, robí v onkologickej klinike. Nemáš ísť do Prahy, ale tam.
Aj operovať ma má on? smutno-sarkasticky sa spýtal.
A prečo nie? Je výborný neurochirurg. Má atestáciu, aj do Prahy občas chodí. Treba to skúsiť…
Najprv Praha, času nie je veľa…
A dievča, čo doplatilo na tvoju aféru tú skús vyhľadať.
To bude ľahšie… Paľo, modli sa za mňa, prosím.
Pred odchodom Štefaník trikrát vyšiel kopec nad riekou; zakaždým vypil vodu zo studne, a zas dolu, hore…
Veriaci ho križovali, šeptali modlitby. Nech mu Boh pomáha.
