Vieš, Rado vyrastal v mnohodetnej rodine, v malej dedinke pri Trenčíne. Otec bol taký ten dedinský dobrák s fľašou, čo menil zamestnania častejšie ako ponožky, a mama, chudera, drela na miestnej pošte a potom ešte doma, aby z troch detí prežili. Rado bol najstarší, a tak pomáhal mame, dával pozor na mladšie sestry, nosil vodu zo studne, sekal drevo, a keď sestry vyrástli, chytili sa roboty aj ony. Len vtedy už otec nebol dopil sa svojho konca, otrávil sa nejakou gebuzinou, čo s kamošmi popíjal.
Život sa im nezlepšil, to veru nie. Mama stále bedákala za nebohým mužom: Aj keď to bol pijan, aspoň sme sa nehádali. A tých pár centov domov doniesol… Ej, hlava sprostá, Jožko… Na koho si nás nechal? Rado sa radšej vytratil z domu skôr, než sa tieto reči začali. Šiel medzi rovesníkov, čo sa večer stretávali pred starým, opusteným domom na konci dediny.
Nik tam nežil, ale drevené schody na verande slúžili ako lavičky. Deti sa usadili ako vrabce, chrúmali slnečnicové semienka, kecali a vymýšľali príbehy, raz pravdivé, raz vymyslené.
Rado nikdy nemal na semienka, mama ich nekupovala šetrila, kde sa dalo. Ale jeho kamarátka, taká s veselými očami, Lucka, mu vždy potajomky nasypala do dlane alebo vrecka voňavé, maslové semienka. Nikdy okato, vždy potichu, akoby to bola ich malá tajnosť. Rado len zašepkal ďakujem a chrúmal, akoby mal sviatok. Bol presvedčený, že Lucka si vždy sadá blízko neho, len aby mohla zasa ponúknuť. Najprv sa hanbil, potom si zvykol a už si veselo sadal vedľa tej dobrej a štedrej dievčiny.
Ale svedomie mu nedovolilo brať zadarmo. Začal preto poobede po vyučovaní chodiť za Luckou, keď okopávala zeleninu na záhrade. Uvítal ju, opýtal sa: Tvoji už zas pracujú? Jasné, kde by boli? Stále v robote. A Rado si prisadol k hriadkam, hravo vytrhával burinu a popritom prehodili reč o všeličom možnom.
Lucka nikdy neodmietla pomoc, veď s Radom bolo veselo. Po práci vytiahla v záhradke čajník a tanier so sladkosťami či kysnutými koláčmi. Rado sa pre poriadok zdráhal, ale Lucka bola neodbytná, nepustila ho, kým sa nenajedol a nenapil.
U nich doma cukríky neboli iba občas na sviatky. Rado bol vďačný, hoci si povedal, že musí Lucke nejako opätovať. V škole sa snažil tiež, aby bol aspoň priemer. Ale šlo mu hlavne v športe a tak po maturite zamieril na pedagogickú školu na odbor telocviku. Z Lucky sa medzičasom stala zdravotná sestra.
Keď dospeli, stretávali sa už len na sviatky, keď sa vrátili z Bratislavy domov na dedinu. Rado, ktorý bol kedysi vychudnutý drobec, nabral svaly. Lucka bola stále štíhla, usmievavá, s modrými očami. Vydala sa skoro, rodičov stratila v nehode, a tak hľadala útechu v láske chcela rýchlo zabudnúť na smútok.
Keď Rado počul, že sa vydala za Miša takého veselo-rozprávajúceho dedinského chlapca nechápal: podľa neho nemali nič spoločné. Ale začali žiť spolu a o rok mali syna.
Rado sa s vlastným životom neponáhľal. Na telocvikárskej škole sa ukázal ako výborný organizátor, a tak ho rýchlo spravili riaditeľom športového centra v meste. Jeho sestry už mali každá svoje rodiny.
Život Lucke s Mišom ale nevyšiel veď aj Radova mama vravievala: Je rovnaký ako tvoj nebohý otec. Pije, túla sa, nič doma neostane. Deti ani žena ho netrápia… Viem, čo to je…
Raz Rado buchol päsťou po stole: Načo zaňho išla!? Mohla mať pokoj. Pamätám si, čo u nás bolo… Bedárenie a len bedárenie. Mama len prikyvovala a smutne rozprávala, ako Mišo z domu vynášal aj posledné rádio, oblečenie, Luckine rodinné poháre, šaty, až po uteráky. A vždy sa našiel niekto, kto to kúpil, hoci každý dobre vedel, na čo idú tie peniaze.
A má Lucka vôbec čo jesť? Chodí si požičiavať? pýta sa Rado mamy. Nie, ale vieš, ledva vyjde. Zárobok malý, od chlapa nič… Je to bieda.
Rado sa zamyslel, prešiel po izbe a mama ho prosila: Prosím ťa, nereaguj unáhlene. To je ich vec. Ked tam ostáva, tak ho hádam aj ľúbi.
A tak Rado mame vyrozprával, ako mu Lucka celé detstvo nosila semienka a koláčiky, a že nemôže nečinne pozerať, ako teraz trpí s malým synkom v náručí.
A čo chceš robiť, Rado? vyľakane sa pýta mama. Len si daj pozor, nech sa nezapletieš s Mišom, takého nenapravíš. Pomôžeme inak.
Rado len prikývol a odišiel do mesta. O pár dní sa vrátil so svojím autom, priniesol mame dva vrecia, zopár debien a plné tašky potravín a oblečenia.
To čo je, chystáš sa nasťahovať domov? To si mi urobil radosť…
Ale nie, mama. Ja bývam v meste, prácu tam mám. Toto je pre teba a nezľakni sa tých vriec semienok. Lucka pochopí. Sám jej ich nezanesiem, nebolo by to vhodné. Ty už vieš, ako na to.
A tvoje sestry, im netreba? pýta sa opatrne mama.
Veď im každý sviatok posielam eurá (vieš, že v Bratislave sa žije lepšie), majú sa dobre s mužmi, naše baby.
Mama len so súhlasom prikývla. Rado ešte dodal: Ty pekne každý týždeň Lucke prines čosi, nenápadne, nech nikoho zvedaví susedia nevidia. Keď sa minú dobroty, priveziem ďalšie. Vy tu hladu nie ste.
Rado teda mamu objal a odišiel, a ona si pobehla pozrieť ten úlovok. Vrecia boli plné veľkých, chutných semienok. No, tu bude čurbes… To bude žúrovačka, tešila sa ako malé dievča pani Emília.
V krabiciach bola kondenzované mlieko, mäsové konzervy, ryža, múka, cestoviny. V ďalšom balíku cukríky. Mamine sa tlačili slzy do očí od synovej štedrosti. Veď sem-tam jej zo zvyku niečo priniesol z mesta čokolády, ryby, čo mala rada, ale dnes toho bolo omnoho viac.
Ach, Radko. Duša moja. Ale kde tvoja láska blúdi? povzdychla si mama.
Spravila, ako sľúbila každý týždeň navštívila Lucku, doniesla jej za vrecko semienok a nejaké dobroty.
Najprv Lucka odmietala, no keď dostala celé vedro semienok, pochopila, že je to Radova zásluha. Rozplakala sa, keď rukami prechádzala cez semienka a povedala Emílii: Odkážte Rádovi vďaka… Je to neuveriteľné po toľkých rokoch si na mňa spomenul. Len nech sa už netrápi ja už som pred dvoma týždňami podala na rozvod. Bude koniec môjho trápenia, dúfam.
Emília prikývla a šla domov. Nevedela čo si myslieť Lucka bude rozvedená, a Rado slobodný…
Toto sú veci… Či sa aj môj Rado konečne rozhýbe a vezme si ju?
Čas išiel. Emília ďalej Lucke nosila balíčky, sedávali pri čaji, Lucka zakaždým so slzami v očiach brala potraviny, sľubovala, že dlh vráti, no Emília len pokrivkala: Nie pre teba, ale pre synčeka tvojho. Ak odmietaš, nech nemá dieťa hlad. Vieš, Pán Boh pomáha cez ľudí. Tak to má byť.
Lucka už rok sama žila, bola veselšia, okná ozdobili nové závesy, synko, taký drobený, navštevoval škôlku bol celý po Lucke. Emília k nemu chodila babysitterku robiť, on jej hovoril starká. Rado nosil Viliamovi hračky, stretával sa s Luckou u mamy, spomínali na detstvo a nehovorili už o nešťastnom manželstve. Akoby tie štyri roky neexistovali.
Rado chodil k mame častejšie a vždy sa pýtal: Kedy tu bola Lucka? A Viliam je dnes s tebou?
Mohol by si sa aspoň opýtať, ako sa má stará matka, smiala sa mama.
Prepáč, mama… Ako sa máš? A už hľadel von oknom.
Choď, ak chceš, doma je, určite ťa čaká. Veď už sa celé dedina o vás šušká, spravte s tým niečo.
Tak už to tu chodí, zasmial sa Rado, skôr než niečo naplánujem, už ma vydážú, haha.
Objal mamu: Ďakujem za všetko. Si tá najlepšia, všetko chápeš. Emília ho prežehnala, Rado vzal z predsiene bielych chryzantém a išiel k Luckinmu domu.
Nie hanbiac sa, zamieril k známemu prahu, a pritom netušil, že Lucka v tmavej izbe, dívajúc sa cez záclonu, v tichosti sleduje, ako jej nesie kvetyPred Luckiným domom sa Rado na chvíľu zastavil. Dovoľoval si snívať že ten krok neznamená len vďaku, ale nový začiatok. Uprene hľadel do okna, kde za záclonou pohla sa Luckina postava. Mal pocit, že celý turbulentný život doteraz ho viedol práve sem.
Lucka otvorila dvere ešte skôr, než zazvonil. Ahoj, Rado, usmiala sa, a v očiach jej svietilo niečo, čo poznal celé roky, hoci vždy to unikal pomenovať.
Pokrútil chryzantémami v ruke: Dlho som rozmýšľal, či ťa môžem len tak navštíviť. Ale dnes som si povedal keď nie dnes, tak kedy?
Viliam vybehol z izby, rovno do Radovho náručia, a smiech sa rozliehal po prahu domu. Spontánne, bez plánov, každý pohyb zrazu dával zmysel.
Na stole voňal Luckin čaj a posledné semienka, čo ich detstvo znovu spojilo, ležali medzi nimi v malej miske. Dni biedy zostali za oknom; dnu, pri spoločnom stole, vyrastalo niečo nové. S pohľadom v očiach, čo hovoril jasnejšie než slová, sa Rado prihlásil k ich spoločnému osudu.
Vieš, Lucka, začal a srdce mu búšilo, chcel by som byť ten, kto bude s tebou a Viliamom. Nie len na návšteve, ale navždy.
Lucka pohladila syna po hlave, pozrela na Rada a v tichu, ktoré znamenalo viac ako sľuby, prikývla. V tej chvíli všetko ťažké padlo z ich pliec ako stará perina.
A tam, v malom domčeku na konci dediny, kde kedysi bolo priveľa ticha a biedy, zaznel smiech, detský krik a šuchot slnečnicových škrupín. Napriek všetkým útrapám si dvaja dávni priatelia našli cestu k sebe a nebolo v tom ani štipky náhody. V dedine už susedky nešuškali; s úsmevom kývali Rádovi a Lucke a vedeli, že každý má niekoho, kto mu podá vrecko semienok, keď treba. Lebo v tejto doline sa kruh vždy raz uzavrie.
A Rado, čo kedysi chrúmal semienka z cudzej dlane, bol konečne doma.
