Ahoj, musíš počuť túto príhodu, až tomu nebudeš veriť. Predstav si, zazvoní mi mobil, dvíham a ozve sa: “Dobrý deň, vaša manželka porodila dvojčatá!” Ostal som v šoku však mám už 52 rokov… a žiadnu manželku! Hovorím jej, že asi má zlý kontakt, ale tá sestrička len sucho povie, že by som mal prísť do nemocnice, lebo vraj sú moje. Tak som nakoniec sadol do auta a šiel do Ružinova.
Otvorím dvere na izbe, skoro som spadol. Predo mnou leží moja bývalá Vierka. A po jej bokoch dve krásne bábätká, spia si spokojne.
Vierka, čo sú to za deti? Kto sú?
Tvoje, povie mi takým pokojom, akoby sme práve kúpili chlieb v obchode.
Stál som tam ako obarený a snažil sa spracovať, čo povedala.
Veď ty máš 49 rokov. A už dávno sme rozvedení
Hej, sedem mesiacov. Ale ešte vtedy som nevedela, že som tehotná.
Ale ako je to možné?
Myslela som, že mám prechod. Kto by čakal, že naše búrlivé rozlúčenie takto dopadne? Vieš čo od teba nič nechcem. Povinnosť mi len hovorí, že ti to musím oznámiť.
Dvojčatá… A toľko rokov sme sa snažili a nič.
Poviem úprimne, ja som bola v šoku ešte viac. Netušila som to takmer do piateho mesiaca. Myslela som, že mám len divné pohyby v bruchu, že mi už z deciek preskakuje…
Keďže Vierka bola vždy taká guľatučká, nikto si nič nevšimol a ani ja.
Keď sme sa spoznali, bola to proste krv a mlieko a ja som nikdy nebol na vychrtlé. Žili sme fajn, užívali si, ale stále nám chýbali deti. Vierka skúšala doktora za doktorom, nervy na dranc, ale nič.
Potom sme si povedali, že necháme všetko tak a budeme žiť pre seba. Makačka v robote, potom dovolenka v Tatrách, na Orave, v Prahe, vo Viedni proste kde sa dalo. No posledných pár rokov sa medzi nami niečo zlomilo. Asi sme si už zvykli, že deti nikdy nebudú. A keď človek starne, príde na neho taká samota… Ten pocit, že ti ani na cintorín nikto nepríde.
Začali sme sa hádať. Vierka ešte pribrala asi 15 kíl. A jedno ráno mi povie:
Trápime sa navzájom. Myslím, že by sme sa mali rozísť. Možno ešte raz v živote budeš otcom.
Priznám sa, nechcel som to ukončiť. Lenže Vierka bola rozhodnutá. Ťažko som to znášal, ale išiel som.
A ona mi potom až po čase priznala, že sa bála mi povedať, že je tehotná. Nevedela, či to zvládne, či deti vôbec budú zdravé No a stalo sa prekvapenie!
Hneď po tej správe som skočil do obchodu, kúpil prsteň a obrovský kyticu. Vrátil som sa do nemocnice a požiadal ju znova o ruku. Dnes sú to dva roky. Sme spolu, deti rastú ako z vody a sme šťastní. Sme rodičia, čo majú mladosť hlavne v srdci.
Vieš čo, povedz mi: išiel by si do toho v našom veku? Myslíš, že šťastie má nejaký dátum spotreby?
