Spolubývajúci mi dal ultimátum: Takto už viac nemôžem! rozkričal sa, len čo ma zbadal vo dverách. Mám toho starého kocúra po krk!… a tak som ho vyhodila von asi nebol ten pravý.
V predsieni zavládlo ticho, aké sa plazí po starých kobercoch po búrke. On odišiel, hlasno za sebou treskol dverami. Jeho tmavý kabát už nevisel na háčiku, ostrá vôňa lacnej kolínskej zmizla vo vzduchu a na polici na topánky sa objavila diera, akoby zrazu chýbal kus cudzích dní.
Hlboko som si vydýchla a sklopila pohľad. Pri mojich nohách na mňa rozpačito hľadel starý kocúr, uši mal pritisnuté dozadu a jednu zadnú labku jemne za sebou ťahal. Volal sa Dobroslav. Pätnásť rokov života a šesť kíl vernosti bez výhrad.
No čo, starý kamarát? zašepkala som, kľakla som si a zaborila prsty do jeho hustej, už však dávno nesvietiacej srsti. Zvládli sme to znova, že?
Dobroško mi odpovedal krátkym, istým mrr.
Kocúr s minulosťou a ilúzia kompromisu
Martin vošiel do môjho života pred polrokom. Našli sme si k sebe cestu ľahšie, než by som čakala, a nejako samo od seba padlo rozhodnutie bývať spolu. O Dobroslavovi vedel od začiatku na rande som často hovorila o jeho výčinoch, a Martin len pokyvoval hlavou a smial sa. Ja mám zvieratá rád, hovoril s istotou.
Lenže Dobroslav nebol hocijaký kocúr. Našla som ho ešte ako mačiatko pod odkvapom počas búrky. Sprevádzal ma cez radosti aj straty, prelomové okamihy. Bol tichým svedkom všetkého, čo ma život naučil, a strážcom mojich tajomstiev. Dnes má pätnásť, trpí na obličky, má prísnu diétu a infúzie sa stali bežnou súčasťou našich dni.
Po tom, čo sa ku mne Martin nasťahoval, jeho láska ku zvieratám zmizla ako para nad horúcou polievkou.
Najprv sa zdalo, že je to nevinné. Prečo s tebou spí v nohách? To nie je hygienické. Načo tie drahé návštevy u veterinára? Je to len kocúr, môžeš si časom zadovážiť iného.
Snažila som sa uhasiť ohníky: častejšie som menila periny, kupovala lepšie stelivo, dávala Dobroslavovi lieky vždy vtedy, keď bol Martin preč. Ustupovala som, presviedčajúc samú seba, že aj toto je forma práce na vzťahu.
Okamih rozhodnutia
V utorok som sa zdržala v práci a Martin prišiel domov skôr. Keď som otvorila dvere, udrel ma silný zápach Sava a niečí krik.
Dobroška sa povracala na nový koberec pri posteli, ktorý Martin kúpil len pred pár dňami. Áno, nepríjemné no dá sa to upratať.
Martin stál uprostred spálne, tvár mu horela od hnevu a ukazoval prstom na trasúceho sa kocúra pod posteľou.
Takto to ďalej nejde! Už mám toho kocúra dosť! vykríkol sotva som vošla.
Bez slova som si zložila kabát a začala pokojne hovoriť to, čo bolo jasné každému.
Je to živý tvor. Má pätnásť rokov. Je chorý, povedala som, pričom som siahla po upratovacom prostriedku.
Mňa to nezaujíma! Chcem mať doma poriadok a pokoj. Vyberaj si buď ja, alebo ten odporný penzista. Do večera sa rozhodni: uspaj ho, alebo ho niekam odpratávaj, inak odchádzam ja.
Vzpriamila som sa, handru som držala pevne v rukách. Martin čakal slzy, prosby, ale ja som sa nadýchla a povedala niečo iné.
Nemusíš čakať do večera, odvetila som pokojne. Cestovnú tašku máš hore v skrini. Máš pätnásť minút.
To myslíš vážne? Kvôli kocúrovi ma vyhodíš? Chápeš, že ostaneš sama v štyridsiatke, len s tým…
Čas beží.
Háral veci do kufra, nešetril poznámkami. Mlčala som každé jeho slovo len utvrdzovalo moje rozhodnutie. Dobroško všetko ticho sledoval spod stoličky v kuchyni.
Martin konečne zabuchol kufor a pristúpil ku mne.
Milica, prosím, bola to chyba. Poďme sa porozprávať, možno by sme kocúra presunuli k tvojej mame? Ten smrad
Nie, odpovedala som ticho. Nejde o zápach, Martin. Ale o to, že si ma donútil si vyberať.
Keď na chodbe cvakol zámok, naliala som si vodu v kuchyni. Dobroško vyšiel zo svojho úkrytu, pritisol vlhký ňufák k mojej nohe a vydal krátke, výstižné zamňaučanie.
