Cudzie steny
Vieš, nad čím rozmýšľam? opýtal som sa manželky, kým som utieral ten istý tanier už piatykrát, len aby som zaujal ruky. Nad tým, že nám už ani čajová lyžička nezostala. Všetko majú oni vo svojej izbe. A ja už večer zaspávam s otázkou, či nie sme príliš hluční, keď tu v našej obývačke pozeráme telku? Či im náhodou neprekážame.
Pozeral som von oknom do tmavého dvora, ťažko som si povzdychol, z hĺbky.
Hostia, povedal som polohlasne, bez pohľadu na ženu. Stali sme sa hosťami. Vo vlastnej kuchyni.
Práve vtedy, ako keby to bolo načasované, zaznel zo študentskej izby mojej neterky tichý dievčenský smiech, za ním hlboký hlas jej priateľa. Pozerali film. V našej bývalej obývačke.
Sedeli sme tam potichu: ja s tanierom v rukách, Jitka pri okne a v hlave mi bežala jediná myšlienka kde sa to zvrtlo? Ako sme to dopustili, že v byte, kde by sme mali byť doma, sa bojíme spláchnuť na záchode o deviatej večer, aby sme náhodou niekoho nevyrušili? A pritom to celé začalo úplne nevinne. Čisto rodinne, dobrým úmyslom, ako to býva.
Telefonát od mojej sestry Ľubici prišiel ku koncu augusta, pred viac ako pol druhým rokom. Práve som zaváral uhorky, horúco v kuchyni, nohy tŕpli, pot na čele. Mobil zvoní, utriem si ruky o zásteru, dvíham.
Peťo, ahoj, ozval sa nesmelý, akýsi obozretný hlas sestry. Vedel som hneď, že sa niečo deje. Ľuba len tak nevolá, je stále vyťažená, žije si v Žiline svoj život, len zriedkavo si voláme.
Poznáš moju Zuzku, však? Tú staršiu? začala.
Jasné, že poznám. Čo je so Zuzkou?
Nič zlé, práveže dobré. Dostala sa na vysokú, do vášho Bratislava, na rozpočet. Len so študentským ubytovaním je problém, možno bude až od druhého semestra. Mám takú prosbu Nebolo by možné ju občasne prihlásiť k vám? Len kvôli dokladom, na dekanské potvrdenie vieš. Žiť u vás nebude, dočasne si prenajme izbu v podnájme s kamoškami, už si niečo hľadá.
Zostal som stáť s mobilom v ruke, hlavou mi začali bežať myšlienky. Na jednej strane veď Zuzka je naša rodina, vždy bola šikovná, Ľuba o nej rozprávala samé chvály. Na druhej strane trvalý alebo prechodný pobyt je vážna vec. Jitka mi tisíckrát vravela: nikoho neprihlasuj, či je to rodina alebo nie, potom ho nevieš odhlásiť. Ale tu šlo len o dočasné, a ťažko bolo Ľubici odmietnuť, čo aj nebola najbližšia, predsa len krv neoklameš.
Ľubka, si si istá, že nebude bývať s nami? opýtal som sa opatrne. Nechceme tu nikoho stáleho, tušíš, aké to je, že zrazu je niekto celý čas s nami.
Ale určite nie! zasmiala sa sestra. Má osemnásť, chce byť samostatná, s kamarátkami si izbu prenajíma, už boli na obhliadkach. Len papier potrebuje, už to v škole chcú veľmi prísne. Čistá formalita.
Mne to stále vŕtalo v hlave, povedal som, že sa poradím s manželkou. Jitka, keď som jej večer všetko rozpovedal, sa zamračila.
Neber to, Peťo. S pobytmi opatrne Potom to bude ťažké, veľa som už počula o takých prípadoch.
Ale je to tvoja neter A dievča sa chce učiť, len kým vybaví papiere. Nebude tu bývať.
Vybaví si papier a príde čoraz častejšie, najprv na noc, potom s kamarátkou, potom začne nosiť veci. My tu budeme ako podnájomníci!
Ale nakoniec mi nezostalo svedomie. Veď Zuzka bola vždy slušná, ako dieťa na rodinných akciách sa držala bokom, hanblivá. Nakoniec sa Ľuba dohodla, že Zuzka mi zavolá osobne.
O dva dni aj volala. Hlas mala príjemný, výchovne priateľský.
Strýko Peťo, dobrý deň, mama mi vravela, že by ste mi možno pomohli s prihlásením na pobyt. Viem, že vás to obťažuje, ale vážne to veľmi potrebujem. Už mám dohodnutú izbu, len do školy je potrebná trvalá adresa. Prídem, všetko vysvetlím, môžeme sa stretnúť?
Ako som mohol odmietnuť? Slušné dievča, pekne prosí. Jitka len pokrčila plecami.
Rob, ako myslíš, ale neskôr mi nič nevyčítaj!
Zuzka prišla na začiatku septembra. Vysoká, štíhla, v bledých rifliach a bielej blúzke, dlhé hnedé vlasy splietané do vrkoča. Pekná dievčina, s veľkým ruksakom na chrbte, usmievala sa.
Strýko Peťo, ďakujem, že ste ma prijali! s úsmevom mi podala balíček. Mama poslala domáce medovníčky, džem, med.
Sadli sme si, čaj vypili, porozprávala o škole, o žurnalistike, o svojich snoch. Žiarili jej oči, bolo vidieť, že to myslí vážne. Už bývala s dvoma spolužiačkami na Rázusovej, ukazovala fotky, malá izba, tri postele.
Potrebujem len papier o pobyte, ozaj vás nebudem rušiť. Možno občas prídem, ak budem niečo potrebovať, ale naozaj len zriedka.
Večer sa vrátila Jitka z práce, Zuzka vstala, pozdravila ju, volala ju teta Jitka, pekne po slovensky a s úctou. Jitka sa ešte naoko zamračila, ale potom sa upokojila.
O tri dni sme boli na úrade. Všetko prebehlo rýchlo, dohodli sme sa na dočasnej registrácii, na rok. Všetci spokojní. Zuzka mala, čo treba, my sme si mysleli, že rodine sme podali ruku a všetko pôjde po starom.
Lenže život je už raz taký, málokedy ide podľa plánu.
Najprv Zuzka naozaj nechodila. Uplynul mesiac, druhý. Občas zavolala, zagratulovala k meninám, spýtala sa, ako sa darí. Aj Ľuba sem-tam zavolala, poďakovala. Ja som bol spokojný, myslel som, že rozhodnutie bolo správne.
No v novembri sa Zuzka ozvala: mohla by na pár dní prísť? V izbe sú vraj napätia, susedka privádza známych, v noci je tam hluk. Zuzka potrebuje pokoj na skúškové. Čo som mal povedať? Príď, vyspíš sa na gauči v obývačke.
Prišla večer, tá istá slušná Zuzka, len viac unavená. Sľubovala, že len na týždeň, kým sa situácia nevyrieši alebo nenájde iný podnájom. Bola veľmi tichá, v noci sme radšej nepozerali telku, aby sme ju nerušili, Jitka ostávala dlhšie v kuchyni, snažili sme sa vyjsť v ústrety.
Týždeň sa natiahol na dva, potom jej začalo skúškové a nebolo vhodné naťahovať sa s bývaním.
Po skúškach, po prázdninách v januári, nám povedala, že našla polovičný úväzok v redakcii, cenná prax. Na samostatné bývanie šetriť nemôže, a prispievať nám na energie bude. Nemá dosť financií, rodina nie je bohatá.
Strýko Peťo, môžem ešte chvíľu u vás bývať? Budem platiť za energie a kupovať svoje jedlo, nechcem byť na príťaž.
Povedal som to Jitke a vybuchla.
Veď som ti vravela! Bude tu bývať, platí minimum, ale v byte žije ako doma. Peťo, je to na hlavu!
Bránil som sa dievča sa snaží, chodí do školy aj do práce, ešte aj prispieva na náklady. Nemal som silu jej povedať nie.
Vo februári už Zuzka u nás bývala naplno. Jej veci zaplnili pol skrine v chodbe, na balkóne pribudli jej škatule s knihami a materiálmi do školy. V chladničke jej potraviny, občas použila aj naše, potom doniesla, ale už to bol zvláštny pocit dom prestal byť naším.
Medzi mnou a Jitkou sa komunikácia obmedzila na minimum. Ona v kuchyni, ja v práci, každý sa radšej vyhol spoločným chvíľam v obývačke, lebo tam už bol iný človek. Zuzka sa správala veľmi slušne, ale cudzia zostávala cudzou.
Jedného dňa som ju pozoroval, ako si robí čaj. Mala už svoju konvicu, veľký hrnček s nápisom z festivalu, ovocné čaje. Pozeral som na ňu a myslel si: ona sa tu cíti ako doma.
Opýtal som sa Zuzka, posúva sa to s bývaním? Možno už problém nie je, dohodla si sa so spolužiačkami?
Usmiala sa rozpačito.
Už s tými dievčatami nebývam. Ale aktívne hľadám niečo nové, len zatiaľ nič nie je vhodné všade draho, alebo príliš ďaleko. Tu mám všetko blízko. Ale ak vám to už príliš vadí, pohľadám niečo.
Nevedel som, čo povedať. Priznať priamo, že nám to vadí? Príliš vychované, príliš súcitné.
Odpovedal som len pohľadaj ešte, predsa ti je lepšie, keď máš svoje miesto.
Ja som spokojná, pravda, nechcem vás obťažovať.
A odišla do obývačky. A ja som si uvedomil, aký to je paradox: zrazu v kuchyni presedíme celé večery, lebo nechceme narušiť jej priestor. Nemôžeme normálne rozprávať, pozeranie telky už dávno zaniklo, v byte sme cudzinci.
V ten večer mi Jitka v spálni tíško povedala:
Peťo, keď jej skončí dočasný pobyt v auguste, už jej nepredlžuj. Musí si niečo pohľadať.
Dobre, sľubujem.
Ale vnútri som cítil, že nebude to také jednoduché. Už bola nahlásená, už tu býva pol roka to je viac než len formalita. Ten rozhovor som odkladal. Bál som sa. Aby sa neurazila? Čo ak sa Ľubica nahnevá, čo ak celá rodina otočí chrbát rodina dokáže byť krutá: veď pomôcť musíš, keď si rodina.
Ubehol marec, apríl. Zuzka sa pripravovala na skúšky, chodila do práce, občas prichádzala neskoro večer. Notebook klopkal v obývačke, ja som zaspával pri tom zvuku a znervózňovalo ma to do nepríčetnosti. Potláčal som sa, aby som jej nevynadal.
A potom v máji prišla s chlapcom. Mladý, okolo dvadsať, frajerská kožená bunda, moderný účes. Predstavila ho Tomáš, študuje informatiku, stretli sa v redakcii.
Strýko Peťo, môže byť u mňa chvíľu? Pracujeme spolu na projekte do školy.
Nebolo mi príjemné, ale čo už, prikývol som. Zuzka s Tomášom sa zavreli v obývačke, smiech, debata. Sedel som v kuchyni, v hlave mi vrelo takto? Už si sem vodí aj chlapca?
Keď Jitka prišla, potichu som jej povedal, čo sa deje. Mračila sa celý večer.
Keď odišiel, Zuzka prišla za nami.
Prepáčte, ak sme vás rušili, už to nespravím, len fakt sme na projekte robili.
Zuzka, je to pre nás nepríjemné, povedal som. Toto je náš byt, obývačka je naša, ty si tu už ako podnájomníčka a ešte si vodíš hostí.
Zosmutnela.
Ja to chápem, nechcela som otravovať, Tomáš je len kamarát. Viac sa to nestane.
Ale cítil som krivdu, pocit cudzoty. A Jitka večer povedala:
Končí, keď vyprší registrácia.
Lenže nič sa nestalo. V júni Zuzka oznámila, že musí predĺžiť pobyt kvôli škole. Prosila, vraj určite pôjde preč, len ešte letné skúšky, letná stáž. Ľuba ma prehovárala, aby som ešte vydržal, veď nezbedná nie je, ona sama jej dohovorí. Podľahol som, išiel sa znovu podpísať na úrad, Jitka už odmietla, tentoraz išiel len môj podpis. Myslel som: ešte rok, nech si doštuduje. Ako veľmi som sa mýlil.
V lete Zuzka odišla na prázdniny domov. Konečne sme s Jitkou pocítili, aký je voľný byt, keď patrí len nám. Telka v obývačke, zopár večerov v pohode, Jitka sa konečne znova usmievala.
Ale v septembri sa Zuzka vrátila. S novými kuframi, viac vecí, knihy, oblečenie. Rozhodla sa šliapnuť na červený diplom, bude sa viac učiť doma. Onedlho opäť prišla s Tomášom, tentoraz ani nežiadala, len ma postavila pred hotovú vec: spoločne pracujeme na projekte.
Chcel som niečo povedať, ale nemal som silu. Jitka bola na prášky, obaja sme radšej trávili večery v kuchyni. Tomáš prichádzal pravidelne, niekedy sa zdržal do neskorého večera. U nás sa už bývalo po ich pravidlách.
V novembri som to už nevydržal. Keď Zuzka večer vošla do kuchyne, povedal som jej, že treba pohovoriť.
Sadla si, napäto ma sledovala.
Zuzka, sľúbila si, že to bude len na chvíľu, už bývaš u nás viac než rok. Kedy si pohľadáš niečo vlastné?
Zosmutnela.
Snažím sa, ale je to drahé a podmienky zlé. Tu mám všetko, prispievam na energie, naozaj nechcem prekážať. Ale naozaj je vám to už neznesiteľné?
Je, priznal som. Boli sme zvyknutí žiť dvaja, je nám to ťažké. Navyše, tie tvoje stretnutia s Tomášom to už je priveľa. Je to rodinný byt a ty si tu vodíš priateľa.
My sme len kamaráti! vyštekla. A navyše, ja tu mám pobyt, je to aj moja oficiálna adresa!
V tej chvíli som pochopil, že je zle. Už tu nebývala vďačná, už brala všetko ako samozrejmosť. A že my, vlastníci, nič nezmôžeme.
Zuzka, pobyt máš len dočasný, to nie je nárok na trvalé bývanie. Pomohli sme ti, ale ty si z toho urobila pravidlo.
Platím za energie, kupujem si potraviny a nikoho neobťažujem! A vy ma chcete vyhodiť?
Nevyhadzujeme, len ťa žiadame, nájdi si niečo iné. Aj my už potrebujeme pokoj.
Zmĺkla, prikývla, ale odvtedy bola ešte uzavretejšia. Jitka s ňou takmer nerečnila, ja tiež nie.
December bol deprimujúci. Vianoce za rohom, no chuti oslavovať nebolo. Postavili sme stromček len v kuchyni, malý, umelý, lebo obývačka už nebola naša.
Na Sviatky Zuzka odišla domov. Konečne úľava!
Konečne pokojný Silvester, vydýchla si Jitka.
Oslávili sme pri televízii v kuchyni, len my dvaja, s pohárom sektu. Po polnoci mi Jitka povedala:
V novom roku to treba vyriešiť. Inak nikdy nevypadne, nikdy nebude lepšie.
Prikývol som, sám som už nevidel cestu späť.
Po Vianociach Zuzka prišla s novinkou:
Strýko, teta, dávam vám dopredu vedieť. Tomáš sa bude sťahovať z internátu, chce tu chvíľu pobudnúť. Na pár týždňov, kým si nájde niečo vlastné. Je to dočasné, dobre platí, nebude vás zaťažovať.
Takmer som vyprskol zlosťou. Jitka na mňa pozrela, zbledla.
Toto je nemožné, povedali sme obaja. Toto už nie je len dočasné bývanie, sem si už vodíš priateľa bývať.
Zuzka len pokrčila plecami:
Kým mám prechodný pobyt, bývam tu podľa zákona. Ak chcete niečo riešiť, choďte na políciu alebo na súd.
Už nás nenapomínala, len s pokojom vypočítavala svoje práva.
Na druhý deň sme volali Ľube bola bezradná. O Tomášovi ani nevedela, dcéra sa jej už nezverovala vraj máme konať, ako uznáme za vhodné.
O tri dni Tomáš naozaj dotiahol tašky a nasťahoval sa na gauč. Správal sa slušne, pozdravil, ale nebolo mu nič do toho, ako nám je. Bol tam, lebo mohol.
Jitka sa už nezmohla na odpor, obrátili sme sa na právnika ten poradil, že je možné vyhostiť oboch cez súd, Tomáša rýchlejšie, Zuzku zložitejšie.
Zavolal som policajta ten skontroloval situáciu, spísal protokol a Tomášovi dal tri dni. Tiež že už je to nezákonné. Po troch dňoch Tomáš odišiel.
No radosť bola priskorá.
Onedlho Zuzka zahlásila, že podala žiadosť o jeho prihlásenie na pobyt že je rodina, jej snúbenec. Právnika máme dookola na linke znova sťažovanie, sťahovanie, dôkazy o neúnosných podmienkach, svedectvá susedov, vysoké účty za energie
Zuzku sa nám podarilo napadnúť na súde v marci. Rodina sa urazila, Ľuba prestala komunikovať, ostatní sa stiahli. V práci ma ľutovali.
A doma sa žilo ako v albánskej komunálke v našej izbe žijeme my dvaja, v obývačke sú Zuzka s Tomášom, v kuchyni sa striedame. Už kúpili aj svoj veľký televízor, náš odložili na balkón. Sme tu ako vo vlastnom prenájme.
Sedeli sme raz v kuchyni, za oknami šero, ja som utieral pohár a Jitka pozerala zúfalo na stenu.
Peťo, možno by bolo lepšie všetko predať. Nech si byt nechajú, kúpme si niečo malé pre seba. Kde by nás nikto neotravoval.
Ale by bol to náš byt, za dvadsať rokov nám prirástol k srdcu. Robili sme ho vlastnoručne. To len tak odísť?
Ale veď tu už nemáme čo hľadať. Sme cudzinci.
V tom vyliezli z obývačky, išli si urobiť čaj, naliali si minerálku, ani sa nehanbili, ani sa nepýtali. Všetko bolo samozrejmé.
Viktor ticho povedal:
Idem zajtra zistiť, koľko by za to ponúkli. Aspoň si kúpime niečo len pre nás.
Prikývol som. Vnútri však už zostalo len prázdno.
A keď sme šli spať, zastavili sme sa pri ich izbe. Bývalá obývačka. Bývalý domov. Počul som, ako tam žijú, ako sa smejú, pozerajú filmy, šuštia si vlastné plány.
Ešte dlho som nemohol zaspať. Premýšľal som, kde sme spravili chybu. Chceli sme pomôcť, verili sme v slušnosť, v rodinu. Ale to bola naivita. A už niet cesty späť.
Ráno nás čakalo presne to isté. A tak, deň za dňom, v tom našom cudzom dome. Vonku aprilové dažde, jarný vietor. U nás zamrznuto, zima bez konca.
A ja som v duchu dúfal, že niekedy ešte zažijeme domov, ktorý bude skutočne náš. Ale to už bol len sen.
Skutočnosť bola celkom iná.
