Mal som vtedy päť alebo šesť rokov, ešte som nechodil do školy, bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa k nám do dediny prisťahovali dvaja dôchodcovia z mesta starká Vierka a ujo Jozef. Kúpili si dom rovno oproti nášmu nízky, dve okná do ulice, ale zato s obrovskou záhradou, ktorú však kvôli veku nevládali spracovávať. Každý deň chodili na prechádzky raz do lesa, inokedy k potoku a len občas vybehli do okresného mesta po nákup. Žili potichu a takmer nenápadne. K nám na návštevy nechodili, len dvakrát do týždňa sa zastavili pre čerstvé mlieko. Mali sme veľké hospodárstvo, no žili sme skromne, a starká Vierka mi občas potajomky podstrčila nejaký darček niekedy čokoládu, inokedy zošit alebo aj drobnú päťdesiatkorunáčku. Svoje deti nikdy nemali.
Možno prešli aj tri roky, čo bývali v našej dedine, keď jedného zimného večera, ledva sme vypli telku a ľahli si do postele, niekto potichu zaklopal na okno. Prišla starká Vierka a smutne povedala Jozef zomrel.
Pomohli sme jej, ako sme mohli, so všetkým okolo pohrebu.
Starká Vierka to niesla veľmi ťažko, dlho chorľavela a prestala vychádzať z domu. Navštevovali sme ju takmer denne a rozprávala nám vždy dokola, ako s ujom Jozefom spolu prežili 52 rokov, koľko odrobili v ťažkej výrobe vo fabrike a ako sa po odchode do dôchodku rozhodli nechať byt neteri a ísť žiť na dedinu, do prírody.
Prišla jar. Starká Vierka si už pomaly zvykla na samotu, začala sa spamätávať, až raz ma zavolala k sebe a ukázala mi v krabici malej šedastej šteniatko. Nikdy som nemal veľkú záľubu v psoch, ale keď som uvidel tohto drobca, srdce mi poskočilo a hneď som si ho zamiloval.
Ešte dnes si pamätám, ako som sedel na dlážke, jedným prstom hladkal šteniatko, a starká Vierka na nás láskavo pozerala a po dlhom čase sa hanblivo, ale šťastne usmievala bezzubými ústami.
My sme s Jozefom nikdy nemali žiadneho psa ani mačku. Ani deti sa nám nedali. Vieš, je veľmi ťažké byť na staré kolená sám. Toto šteniatko som našla dnes v okresnom meste za tržnicou v smetných košoch. Aké je len nádherné, povedz!
Nemohol som od neho odtrhnúť oči, bál som sa k nemu aj dýchať.
A čo papá? Určite je hladný? spýtal som sa takmer so slzami v očiach.
Zohriala som mu mlieko, ale z misky nevie piť, treba mu s cumlíka dať, a ten nemám, ale zajtra kúpim, šepla takmer ospravedlňujúco starká Vierka.
Bez rozmýšľania som utekal domov a z pier spiacej päťmesačnej sestričky vytiahol cumlík.
Zistilo sa, že šteniatko má len pár dní. Vtláčal som mu do papuľky cumlík, opatrne podával teplé mlieko a bál som sa, aby neuhynul.
S Vierečkou sme pre šteniatko celý týždeň nevedeli vymyslieť meno. Ona sa smiala a chcela ho volať podľa jeho ryšavých uší Samko, ale mne sa viac pozdávalo Tiško, pretože sedel vždy tak ticho, že ani nepípol. Aj my sme ho pozorovali v tichej bázni. Nakoniec mu zostalo meno Tiško, Tišo, alebo láskavo Tíšik.
Spolu sme Tiška dlho vychovávali ohrievali mu mlieko, neskôr varili jedlo. Keď už bolo teplejšie, pustili sme ho na dvor. Tiško, zdá sa, lebo ho ako novorodené vyhodili a mama ho ani neoblízala, bol slabý a často chorľavý. Ale starali sme sa oňho, ako sme vedeli. Po škole som hneď bežal k starkej Vierke, pozrel na Tiška, potom sa učil, pomáhal mame v hospodárstve a večery trávil u nej.
Hrali sme sa s Tiškom, akoby bol mačiatko, a starká sedávala na gauči, šťastne sa usmievala. Po lete Tiško podrástol, ale zostal malého vzrastu do výšky tridsať centimetrov. Chodili sme spolu ráno chytať ryby, pásť kravy, a keď som mal povinnosti, Tiško pobehoval pri Vierkiných nohách. S jeho príchodom starká Vierka pookriala, bola veselšia a aj zdravie sa jej zlepšilo. O psa sa starala, ako o člena rodiny varila mu zvlášť jedlo, češala ho, čítala knižky o psoch aj ich chorobách.
Roky plynuli druhý, tretí, piaty. Celú tu dobu žil Tiško v dome starkej Vierky, ale každé ráno dobehol k nášmu prahu, čakal kým vyjdem a odprevádzal ma do školy, celé tri kilometre pešo. O druhej popoludní sa vrátil po mňa a spoločne sme kráčali domov. Či bola jar, rozmočené cesty, alebo zimné mrazy, vždy ma sprevádzal. Tak prešlo deväť rokov.
Škola v susednej dedine bola len po deviaty ročník, ak som sa chcel ďalej učiť, musel som ísť do mesta na strednú školu alebo do internátu v okresnom meste. Doma sa rozhodlo, že odídem študovať do mesta.
Keď som mal odísť na autobus, skoro ráno som sedel na schodoch u Vierky, držal v náručí Tiška a plakal.
Zober si ho so sebou, keď nechceš odísť bez neho, plakajúc povedala starká Vierka.
Kam by som s ním šiel, Teta? Tiško je tu s vami doma. Dávajte na seba pozor. Mama k vám bude chodiť denne a ja vám budem volať.
Keď autobus odchádzal, stál som pri okne a plakal. Tiško behal po dvore, jazykom vyplazeným, očami upretými na mňa, akoby nechápal, prečo ho opúšťam.
Nový život a štúdium na strednej poľnohospodárskej škole ma úplne pohltili. Stále som študoval knihy o veterinárstve a ekonomike. Veľa kamarátov som medzi študentmi nemal, len občas som zašiel k spolužiakovi z vedľajšieho internátu, čo bol s nami na základnej.
Pred Vianocami, keď som sa už tešil domov, volala mama, že starká Vierka je veľmi zle, už týždeň nevládze vstať z postele a Tiško sa od nej ani na krok nevzdiali, misku s krmivom jej museli dať k posteli.
Prišiel som domov skôr. Tiško sedel na stoličke pri Vierkinej posteli a neodvracal od nej oči. Pozeral na ňu žalostne, so slzami v očiach, a ticho kvílil. Vierka sa mu slabou rukou snažila pohladkať hlavu a dotknúť sa nosíka. Obaja boli vychudnutí. Bolo to naozaj srdcervúce umierajúca starenka a jej pes, posledná radosť v jej detskom živote.
Keď som sa po Vianociach vracal späť do mesta, bolo jasné, že Vierku už asi živú neuvidím. Tiško ma už neodprevádzal až na kraj dediny, nevydržal Vierku opustiť. V srdci som cítil obrovskú bolesť pre tú vernosť malej psíčkovej duše, ktorá sa z celej sily snažila byť oporou svojej chorej pani.
Vo februári starká Vierka zomrela.
Možno sa niekto opýta: čo má šestnásťročný chalan smútiť pre nejakú starkú a jej psíka? No každý, kto v živote stratil toho najbližšieho človeka a na oplátku získal verného psa, vie, že tá láska je nesmierne hlboká. Pes, ktorý vás prežije, istotne zažije tú srdcervúcu bolesť z vášho odchodu.
Domov som sa dostal až po skúškach koncom mája. Kde bol Tiško, nevedel nikto. Mama rozprávala, že na pohrebe behal okolo hrobu, chcel doň skočiť, ale kopáči ho lopatami odháňali. Zobrali ho na ruky, doniesli k nám domov, otec mu spravil búdu s teplou slamou. Ale Tiško u nás nechcel byť. Dovtedy, kým neprišlo teplé májové počasie, stále sa motal po dome Vierky. A potom zmizol. Nedočkal sa môjho návratu z mesta.
Pol leta som chodil po okolitých dedinách, hľadal som Tiška, ukazoval jeho fotku. Obchádzal všetky dvory v okresnom meste. Nikde nič. Keď pochovali Vierku, možno čakal, že sa vráti, preto vytrvalo čakal v dome, ale už sa nevrátila a on sa vybral ju hľadať. Tak som si to aspoň v mysli vysvetľoval stále ju hľadá, chudák, behá niekde a volá…
Prišiel august.
Raz sme všetci išli na cintorín do Nosekovej hory. Je to od našej dediny päťdesiat kilometrov. Ani vo sne mi nenapadlo hľadať Tiška až tu.
Len čo sme vystúpili z auta pred kostolom, zrazu vidím beží oproti nám, uši dozadu, jazyk vyplazený, celý roztrhaný, môj Tiško!
Spadol som pred neho na kolená a rozplakal som sa.
Tiško, Tíšik môj, hľadal som ťa celé leto, ty polienko, a ty si tu!
Kľačal som v prachu cesty, a Tiško na zadných labkách mi olizoval tvár. Aj on akoby vzlykal.
Keď som sa postavil, skákal mi až po hlavu, vrtel chvostom. Bol špinavý a vychudnutý. Vybral som z kufra všetko jedlo, čo sme mali na cintorín chlebíčky, fašírky, koláče. Jedol hltavo a oči upieral len na mňa, ani nemrkol.
Stále som si utieral slzy.
To je vaša fenka? spýtala sa pani vychádzajúca z kostola.
Tiško je náš, odpovedala mama, utierajúc si oči.
Robím tu v kostole. Psíka som si všimla ešte na jar, žije pri jednom hrobe. Celý ho rozhrabal, pracuje tam deň-noc, tak že už aj kríž sa kýval. Trochu som to lopatou upravila, ale on zasa kopal.
Všetci vedeli, že je to hrob našej starkej Vierky.
Prešli sme potom celý cintorín po hroboch príbuzných, Tiško ma neopustil na krok. Behal vedľa mňa a stále na mňa pozeral, cestu okolo seba ani nevnímal.
Celý hrob Vierky a Jozefa bol rozhrabaný Tiškovými labkami, hlavne z tej strany, kde ležala starká. Otec opravil kríž, mama naaranžovala kvety. Ja som sedel na pätách, držal v náručí Tiška. On smutne, s ušami dohora, pozeral na mňa, potom na hrob a stále mi lízal tvár.
Nenúť ho ísť s nami, ak tu chce zostať, nech si sám vyberie, povedal ticho otec, prisadnúc ku mne.
Nechcem ho tu nechať. Príde jeseň, zima a Tiško tu zahynie, veď má takmer 10 rokov. Odpovedal som, no cítil som, že ak bude chcieť zostať, aj tak utečie a tých päťdesiat kilometrov mu už problém robiť nebude.
Keď sme odchádzali, Tiško bežal raz k hrobu, raz k nám. Len čo sme nastúpili do auta, dlho stál, pozeral na hroby, potom sa s rozhodnosťou rozbehol a skočil mi na kolená.
Tiško, môj drahý, už ťa nikdy nenechám samého, povedal som a zalieval sa slzami.
