Mal som asi päť alebo šesť rokov, ešte som ani nechodil do školy, keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov do našej dediny prisťahovali dvaja dôchodcovia z mesta starká Oľga a ujo Štefan. Kúpili si dom akurát oproti nám nízky, len s dvomi oknami do ulice, ale s obrovskou záhradou, ktorú už vzhľadom na vek nevládali obrábať. Každý deň chodili na prechádzky raz do lesa, inokedy k rieke a len občas si zašli do okresného mesta po nákup. Žili ticho a nenápadne, k nám na návštevy nechodili a len dvakrát do týždňa si prišli po mlieko. My sme vtedy mali veľké gazdovstvo, no žili sme skromne, a starká Oľga mi často nenápadne podsunula čokoládu, zošit alebo aj pár korún. Vlastné deti nikdy nemali.
Po troch rokoch ich života v našej dedine, jedného zimného večera, keď sme už vypli televízor a chystali sa spať, niekto ticho zaklopal na okno. Bola to starká Oľga, prišla a so slzami v očiach povedala: Štefan zomrel. Pomáhali sme jej, ako sme vedeli, so všetkým okolo pohrebu.
Starká Oľga ťažko niesla, že ostala sama, ochorela a prestala vychádzať z domu. Začali sme ju každý deň navštevovať, a ona nám stále dokola rozprávala, ako žili s ujom Štefanom spolu 52 rokov, ako ťažko robili v závode, a po odchode na dôchodok prenechali byt neteri a presťahovali sa na dedinu, lebo túžili po kľude prírody.
Prišla jar. Starká Oľga si už trochu zvykla na samotu, začala sa dvíhať, a jedného dňa si ma zavolala a ukázala mi v škatuli malého šedého šteniatka. Nikdy som veľmi nemal rád psy, ale len čo som toho krpca uvidel, srdce mi spadlo až do brucha a hneď som si ho zamiloval.
Po rokoch si stále pamätám, ako som sedel na podlahe, hladkal som toho šteniatka jedným prstom, a starká Oľga s úsmevom bez zubov sa na nás dívala. Vieš, my so Štefanom sme nikdy nemali ani mačku, ani psa, a ani deti sa nám nenarodili. A vieš, byť sama je ťažké. Tohto malého som dnes našla v okresnom meste za trhom pri smetnej nádobe. Pozri, aký je zlatý, nedalo sa ho tam nechať.
Nepúšťal som šteniatku oči z tváre ani na sekundu. A čo papá? Určite má hlad? skoro som sa rozplakal. Zohriala som mu mlieko, ale nevie piť z misky, treba mu ho dávať z cumlíka, a ten nemám. Ale zajtra kúpim, povedala starká Oľga potichu, trochu zahanbene.
Rozbehol som sa domov a len čo som stiahol zo spiacej päťmesačnej sestry cumlík, hneď som ho bežal odniesť starkej Oľge. Šteniatko malo možno len pár dní. Cumlík som mu pchal rovno do papuľky a modlil sa, aby prežilo.
Viac ako týždeň sme s Oľgou vymýšľali meno pre toho nájdeného psíka. Starká sa zabávala, že by ho nazvali Rúfus podľa ryšavých uší, ale ja som sa hádal, že sa volá Tichý, lebo vždy ticho sedel a ani nezakňučal, a aj my sme zatiaľ, čo sme sa nad ním skláňali, boli ako myšky. Tak sa ujal Ticho, Tichúšik, Tichuško a tak nám zostal.
Veľmi dlho sme sa s Oľgou o neho starali. Zohrievali mlieko, chystali mu jedlo, a keď sa oteplilo, púšťali sme Tichúška na dvor. Bol slabý a chorľavý, lebo ho vyhodili ako novorodeného. Ale dali sme mu maximum, čo sme vedeli. Každý deň po škole som utekal najprv do starkinej chalupy, skontroloval som Tichúška, potom si robil úlohy a pomáhal mame s hospodárstvom. Zvyšok večera som bol zase u Oľgy a hral som sa s Tichuško ako s mačiatkom. Starká sa vždy usmievala a hladila nás pohľadom.
Cez leto narástol Tichúšik do malého veselého psíka vyššie ako 30 centimetrov už nerástol. Chodievali sme spolu ráno na ryby, odvádzať kravy na pašu, a keď som bol zaneprázdnený, byl s Oľgou doma. S jeho príchodom starká neobyčajne ožila, začala byť veselšia a dokonca sa jej polepšilo zdravie. O psíka sa starala, ako o človeka zvlášť mu varila, češala ho, čítala knihy o psoch a ich liečení.
Ubehol rok, druhý, tretí, piaty. Celý čas žil Tichúšik u starkej Oľgy, ale každé ráno čakal pri našom schodíku, kým pôjdem do školy celé tri kilometre ma odprevádzal. A keď som popoludní končil vyučovanie, vždy ma prišiel čakať pred školu. Či už bolo blato alebo treskúca zima, nikdy ma neopustil.
Po deviatich rokoch sa blížil môj odchod do mesta na strednú školu, keďže naša dedinská škola bola len deväťročná. Doma sa rozhodlo, že budem žiť cez týždeň v dielni v meste.
Keď nadišlo ráno môjho odchodu na autobus do mesta, dlho som sedel na schodíkoch u starkej Oľgy, na kolenách som držal Tichúška a plakal. Zober ho s tebou, keď sa nevieš rozlúčiť, plakala aj starká Oľga. Kdeže, Tichúšik patrí vám. Dávajte na seba pozor. Mama k vám každý deň zájde. A ja zavolám, vždy keď budem môcť.
Keď autobus odchádzal, stál som pri okne a plakal ako malý. A Tichúšik, s vyplazeným jazykom, behal po dvore a nevedel pochopiť, prečo ho nechávam.
Štúdium na poľnohospodárskej škole ma úplne pohltilo. Celé dni som čítal učebnice o veterinárstve a ekonomike hospodárstva. Priateľov som mal len pár, občas som zašiel za kamarátom z dediny, čo býval v susednom internáte.
Krátko pred vianočnými prázdninami mi volala mama, že starká Oľga je už veľmi zle, už týždeň neleží z postele a Tichuško od nej neodchádza ani na chvíľu. Aj misky s jedlom mu dali až k posteli.
Odišiel som domov skôr, ako bolo plánované. Keď som vošiel k Oľge do izby, Tichúšik sedel na stoličke pri jej posteli a smutne na ňu hľadel. Pozeral na ňu so zvlhnutými očami a tíško kvílil. Starká mu trasľavou rukou hladkala kožušinu a ťapkala mu na ňufák. Obaja boli vyziabnutí, bolo to bolestné vidieť umierajúca starena a jej pes, posledná útecha v živote bez detí.
Keď som po Vianociach znovu odchádzal do mesta, bolo jasné, že starkú Oľgu už živú neuvidím. Tichúško ma odprevadil len po dvor. Ani na chvíľu ju nenechal samú. Vo vnútri som cítil zúfalú bolesť tej malej dušky, ktorá bola celej starkej jediným veriacim spoločníkom.
Vo februári starká Oľga zomrela.
Či mám ale, ako šestnásťročný chalan, žialiť za cudzou babkou a jej psom? Možno to niekto nepochopí, ale nie každý vie, aká je to bolesť prísť v živote o jedinú blízku osobu a získať miesto nej verného psa. Psa, ktorý možno prežije svojho človeka, no zažije až neznesiteľnú bolesť zo straty.
Domov som sa dostal až po maturitách, na konci mája. Čo sa stalo s Tichúšikom, nikto nevedel. Mama mi povedala, že bol na pohrebe, pobehoval okolo hrobu a chcel doň skočiť, kopáči ho však odháňali lopatou. Po pohrebe ho odniesli k nám domov, otec mu dokonca zbil búdku s teplou výstelkou. Ale Tichúško tam vôbec nechcel byť, stále sa túlal okolo starkinej chalupy. Nakoniec, niekedy v máji, zmizol úplne. Nevrátil sa ani, keď som ja prišiel domov.
Celé leto som ho hľadal po okolitých dedinách, vypytoval sa ľudí, ukazoval fotografie. Obchádzal som dvory v okresnom meste, ale nikde nebol. Myslel som si, že keď starkú pochovali, veril, že sa vráti, preto ju dlho čakal doma. Ale keď neprišla, vybral sa ju hľadať do sveta. Tak som si to vysvetľoval.
Až v auguste, keď sme raz celá rodina išli na cintorín do Brnenskej aleje päťdesiat kilometrov od našej dediny by mi nenapadlo, že ho tam môžem nájsť. Len čo sme vystúpili z auta pred kostolom, zrazu vidím, ako sa s ušami naježenými dozadu a jazykom vyplazeným ako šarkan rúti priamo ku mne môj Tichúšik.
Kľakol som si pred neho a rozplakal sa. Ticho, Tichúško, kde si bol celú tú dobu, hľadal som ťa celé leto! Tichúšik mi stál na zadných a lízal tvár, so slzami v očiach. Keď som vstal, skákal až k mojej hlave a výskal chvostom.
Bol chudý, zablatený a celkom vyhladnutý. Vyložil som mu na trávu všetky naše chlebíčky, rezne a koláče, čo sme mali na cintorín jedol rýchlo a celkom neprestával na mňa pozerať.
Prišla za nami aj staršia paní z kostola: Váš psík? pýta sa. Áno, to je náš Ticho, odpovedala mama so slzami v očiach. Viem o ňom, už od jari žije na jednom hrobíku, stále doň kope, musela som tam lopatou znova zasypať. Ale on vždy na tom istom mieste.
Bolo jasné, že je to hrob našej starej Oľgy.
Išli sme pozrieť aj rodinné hroby, Tichúško sa odo mňa nepohol na krok, stále na mňa hľadel spod nôh. Celý hrob Oľgy a Štefana bol rozrytý Tichuškovými labkami, hlavne na strane, kde ležala starká. Otec opravil kríž, mama porozkladala kvety, ja som si kľakol, vzal Tichúšika do náručia a on zlyhaným pohľadom hľadel raz na mňa, raz na hrob a lízal mi líce.
Nenúť ho ísť s nami, možno bude chcieť zostať tu. Nech si vyberie sám, povedal mi ocko ticho. Nechcem ho tu nechať. Čoskoro bude zima, Tichúško tu nevydrží, už je starý, má skoro desať, priznal som, ale v duchu som vedel, že ak chce zostať, aj tak utečie, tých päťdesiat kilometrov pre neho nič nie je.
Keď sme odchádzali, Tichúšik váhal, pobehoval od nášho auta k hrobu a späť, no akonáhle sme nastúpili do auta, rýchlo vyskočil ku mne do lona.
Tichúško, môj milý, už ťa nikam nenechám samého, povedal som cez slzy a objal som ho.
A odvtedy viem, že skutočná vernosť existuje, a že aj pes nám často dá viac lásky a oddanosti, než dokážu niektorí ľudia. Táto skúsenosť mi zostane v srdci navždy navždy.
