Známym zapáčilo sa ísť s nami autom na výlet, sľúbili, že prispejú. Po príchode povedali: Aj tak ste predsa šli.
Všetko začalo ako najbežnejšie plánovanie letnej dovolenky. So ženou sme zvažovali, kam sa vybrať, spoliehali sme sa na náš osvedčený crossover, pred nami bolo vyše tisíc kilometrov na jednu stranu a sladké očakávanie cesty. Cestovanie autom sme vždy milovali pre ten pocit slobody: tempo si určujeme sami, zastavíme sa, kde sa nám zachce, odbočíme, kam nás to ťahá. Žiadne vlakové poriadky či ubrečané deti za stenou kupé, žiadne zrušené či odložené lety.
Lenže tento raz sme spravili zásadnú chybuprekecli sme sa o našich plánoch.
Na jednej spoločenskej grilovačke, kde sa zbehla pestrá partia známych, som neuvážene poznamenal, že o dva týždne vyrážame na juh. Samozrejme naším autom.
No nie, na ktoré dni presne? okamžite zbystrila Lenka so svojim priateľom Jurajom oproti.
Neboli to blízki kamaráti, skôr takí tí známi, čo sa občas objavia na spoločných akciách.
Spúšťame sa pätnásteho, odpovedal som bez podozrenia.
To je akurát aj náš termín! zahlásil Juraj, okamžite položil vidličku. My máme dovolenku od šestnásteho, chceli sme ísť vlakom, ale už sú len miesta pri záchode. Môžeme ísť s vami? Na palivo sa zložíme, aspoň bude cesta veselšia a my nie sme konfliktní.
Pohliadol som na ženu podľa výrazu bolo jasné: rozhodné nie. Začal som koktať o tom, že máme plné auto, jazdíme pomaly a často zastavujeme.
Ale prosím ťa, máme len jeden kufor pre oboch! nevzdával sa Juraj. A finančne sa to brutálne oplatí. Benzín je ako za zlato, takto to podelíme natvrdo na polovicu. Pomôž nám, veď nie sme cudzí.
Napokon sme prikývli. Argument s úsporou zabral, navyše nám bolo trápné odmietnuť im to do očí. Slabá povaha, ktorej sme ďalšie dva týždne ľutovali.
Kto nemá problémy, nech nerobí dobro
Dohodli sme sa, že sa stretneme pri našom vchode o piatej ráno. My sme boli pripravení načas, kufor poukladaný: naše tašky, voda, náradie, deky. Lenka s Jurajom prišli s meškaním štyridsať minút.
Prepáčte, taxík sa vlečie, poznamenala Lenka bez ospravedlnenia, vlečúc kufor ako menšia práčka a ešte pár tašiek s jedlom.
Veď sme dohodli čo najmenej vecí, neudržal som sa.
Je to baba, musí sa prezliekať, zachichotal sa Juraj.
Musel som hrať kufrový tetris, aby som všetko natlačil.
O hodinu sa začala tortúra. Lenke bolo horúco pustil som klímu na plné, za desať minút Jurajovi zima. Moja hudba im nevoňala. Nato sa roztrhli nekonečné požiadavky: zastaviť kvôli toalete, káve, pretiahnuť nohy, cigaretka.
Môj prepracovaný plán, aby som prešiel ťažké úseky ešte pred zápchami, sa rozpadol. Miesto pár dobrodružných zastávok sme išli ako dedinská linka.
Skutočná bodka prišla na pumpe.
Natočil som plnú, suma bola 130 eur, vrátim sa do auta. Juraj obžúva hot-dog.
Ideme sa teda vyrovnať? pýtam sa, myslím tým prevod na účet.
Ale kašli na to, zráta sa všetko naraz na konci cesty však nechceme si rozmeniť po pár drobných, odbil ma.
Nepáčilo sa mi to, no manželka ticho zaprosila: Nezačínaj, prídeme, všetko vyrovnajú. Mlčal som. Platené úseky cesty som hradil tiež len ja sumou sa ani nepretrhli.
Cestou si chrúmali vlastné obložené rožky, mrvy padali všade. Moje upozornenie odbili len úškrnom:
Veď to je len auto, povysávaš.
Dorazili sme do cieľa uprostred noci, doslova vypumpovaní nie cestou, ale spoločnosťou.
Veď ste tam predsa šli aj tak!
Ráno po vysiavaní sme sa stretli na spoločnej kuchynke v penzióne. Vytiahol som zápisník s evidovanými nákladmi.
Takže, začal som vecne. Benzín 460 eur, mýto a platené úseky 90 eur. Spolu 550. Podelené rovno vaša polovica je 275 eur.
Juraj sa skoro zahryzol do šálky, Lenka zírala.
Čo? Dvestotridsaťpäť? Fakt toto chceš? neveriacky sa ozvala.
Presne tak, povedal som. Dohodli sme sa na polovičke.
Juraj odložil hrnček a spustil:
Počuj, ale ty by si to predsa tankoval tak či tak! Tie peniaze by ti padli, aj keby idete sami. Auto je tvoje, benzín by si minul. My sme obsadili voľné miesta.
Moment, začal som sa dusiť. Dohodli sme sa narovinu. Ja som znášal nepohodlie, viezol navyše batožinu, zdržoval sa zastávkami a vy to vykompenzujete, jednoduché.
Aké nepohodlie! ohradila sa Lenka. Bola sranda, kecali sme. Mysleli sme, že ideme kamarátky. Keby nám dáš inak vedieť, vybavíme si carsharing.
Iný šofér by vás za mrvy a ofučanie vysadil na pumpu, nedalo mojej žene.
Pozri, uzavrel to Juraj. Dáme ti stovku, možno stodvadsať, zo solidarity. Ale polku? To je prehnané. Rozpočet máme doslova narátaný.
Vstal som.
Peniaze nechajte. Berte, že som vás pohostil. Ale späť cestujete sami.
Akože čože?! Juraj zdvihol hlas. Nemáme predsa lístky! Dohoda bola obojsmerne!
Bola to dohoda o rovnakej platbe. Nedodržali ste. Prajem peknú dovolenku.
Dovolenka zvlášť a cesta domov
Zvyšných desať dní sme sa skoro vôbec nestretli, hoci sme bývali v rovnakom penzióne. Občas na pláži tam sa nápadne odvracali.
Deň pred odjazdom prišla od Juraja správa: No dobre, neblázni. Dáme tristo za obidve cesty. Choďme spolu, nemáme lístky, Lenku v autobuse zmorí.
Neodpovedal som.
Pokojne sme sa zbalili, skontrolovali olej, nasadli a vyrážali na svitaní. Cesta domov bola balzam: vlastná hudba, zastávky kedy chceme a konečne ticho.
Neskôr som sa od spoločných známych dozvedel, aký som vraj sebec. Že vraj som opustil kamarátov v štichu kvôli pár stovkám. Juraj s Lenkou zháňali dopravu cez tri prestupy, ušlo sa im viac nervov i peňazí a teraz nás neskutočne ohovárajú.
Ale získali sme skúsenosť na nezaplatenie. Keď sa dnes ktokoľvek opýta: Ideš na chalupu? Zvezieš nás?, odpovedám slušne a rozhodne: Prepáč, jazdíme radšej sami.Nie som si istý, či sa cestovaniu v spoločnosti známych radikálne vyhýbam no odvtedy ma už nikto nedostal do podobnej pasce. Ako sa hovorí, lepšie sa poučiť za stovku, než prísť o nervy, dovolenku aj dôveru v ľudí.
Možno nás budú ešte dlho popisovať ako tých, čo si pýtali každý cent, no mne to neprekáža. Pri každom ďalšom výlete s manželkou, keď krútime volant v tichu alebo si nahlas spievame, kedy sa nám zachce, si uvedomím, ako nesmierne chutí vlastná sloboda.
A ak nás dakedy na pumpe minú známe tváre a spýtajú sa s úsmevom, či majú ešte miesto navyše, odpoviem bez zaváhania: Auto máme pre dvoch. A dnes máme plno v kufri aj v duši.
