Vydala som sa na zájazd do Talianska s partiou slovenských dôchodcov. Neočakávala som nič mimoriadne zopár dní objavovania pamiatok, pár fotiek do rodinného albumu, suveníry pre vnúčatá. Túžila som si na chvíľu oddýchnuť od všednosti a od tej samoty, ktorá sa mi v posledných rokoch stále viac dostávala pod kožu.
Myslela som si, že Rím, Florencia či Benátky budú len ďalšími položkami na mojom turistickom zozname. Ale v tieni Kolosea som náhodou stretla muža, ktorý vo mne prebudil pocit mladosti.
Stála som vtedy pod oblúkmi amfiteátra, ohromená jeho majestátnosťou. Sprievodca rozprával o gladiátoroch, no moje myšlienky blúdili inde. Vtom sa vedľa mňa ozvalo: Zaujímalo by ma, či sa gladiátori tiež sťažovali na horúčavy, ako my teraz.
Otočila som sa a uvidela som jeho vysoký, šedivý pán s úsmevom, ktorý bol pre mňa zvláštne dôverný a predsa nový. Mal na sebe obyčajnú košeľu, na hlave panamský klobúk, a pozrel sa na mňa, akoby sme boli na tomto mieste len my dvaja.
Zahovorili sme sa. Volal sa Branislav, bol vdovec, už niekoľko rokov na dôchodku. Prišiel sám, vraj už ďalej nechcel čakať na lepšiu chvíľu a rozhodol sa vidieť Rím.
Rozhovor s ním bol spontánny, ľahký, plný smiechu akoby sme sa poznali roky. Pod Koloseom sme si spolu dali kávu, preberali dojmy z mesta a ja som si uvedomila, že ma už dávno nikto tak úprimne nepočúval.
Ďalšie dni zájazdu boli iné. V autobuse sme si sadali vedľa seba, spolu sme obedovali, motali sa medzi turistami a vždy sme sa našli pohľadom. Bolo v tom niečo nevinné a súčasne vzrušujúce.
Večer, keď ostatní hrali karty alebo pozerali televíziu v hoteli, my sme stáli na balkóne, sledovali nočné ulice talianskeho mesta a rozprávali sa do noci o deťoch, o živote, o tom, aké je to zrazu znovu cítiť, že srdce bije rýchlejšie.
Pripadalo mi, že som zase mladá. Začala som sa viac starať o svoj výzor, namaľovala som si pery, častejšie sa smiala. Ženy zo skupiny sa na mňa usmievali niektoré povzbudivo, iné trochu závistlivo. Ja som však zrazu našla samú seba, tú časť, ktorú som dávno zabalila do rutiny a samoty.
No čím bližšie bol koniec zájazdu, tým častejšie ma prepadala otázka: Čo bude ďalej? On býva stovky kilometrov odo mňa. Má svoj život, ja svoj. Spájalo nás len tých pár dní výnimočných, mimo bežnej reality. Stačí to, aby sme mysleli na niečo viac?
Posledný deň sme sa vybrali do Ríma sami, bez skupiny. Spolu sme sedeli na Španielskych schodoch, jedli sme zmrzlinu a mlčali. Nakoniec Branislav povedal: Vieš už dávno som sa necítil tak dobre ako teraz. Ale bojím sa, že keď sa vrátime, všetko sa rozplynie. Máš svoj svet, ja svoj. Nebude to len prázdninová ilúzia?
Nevedela som, čo mu odpovedať. Vo mne prebiehal boj medzi túžbou veriť, že toto je začiatok niečoho skutočného, a strachom, že je to len letmé okúzlenie, ktoré zhasne spolu s posledným letom domov.
Na letisku sme sa rozlúčili. Objatie, dlhšie ako býva zvykom, pohľad, v ktorom bolo zbohom aj prísľub. Vymenili sme si čísla, no žiadny z nás nepovedal: Stretnime sa znova.
Dnes, keď na túto cestu myslím, sama neviem, ako ju hodnotiť. Bola ako sen silná, krásna, ale krehká. Možno mal Branislav pravdu, možno to bola len ilúzia. A možno by bol zbabelosťou nezistiť, či mi osud naozaj ponúka druhú šancu.
A tak sa pýtam samej seba stojí za to riskovať pokojný, usporiadaný život pre city, ktoré prišli tak nečakane? Bola to len chvíľková romanca pod talianskym slnkom alebo začiatok príbehu, ktorý ešte len čaká na svoje pokračovanie? Srdce mi bije rýchlejšie, keď na neho myslím, no rozum šeptá, že je to bláznovstvo.
Možno práve preto to všetko rozprávam aby som sa opýtala ostatných: má človek po päťdesiatke, šesťdesiatke, či ešte neskôr právo otvoriť sa niečomu novému? Je lepšie zachovať si spomienku ako jemnú, bezpečnú pamiatku, alebo sa odvážiť a zistiť, kam nás tieto pocity môžu zaviesť?
