Šváby
V hlave Marušky tancovali šváby čardáš. Veselý, poriadne temperamentný.
Otáčali nožičkami lampáre a vykladali dva dupy, tri potlesky do rytmu hudby, ktorá v Maruškinej hlave znela stále hlasnejšie.
Nie, inak boli jej šváby zvyčajne pokojné. Tiché, nenápadné, urodzené. Poriadnej šváboviny im nikdy nechýbalo. Maruša sa s ich genetikou pohrávala dlhé roky a mala z toho radosť. Sama od prírody toho toľko v hlave nemala.
Starká Maruške vždy vravievala, že šváby v hlave sú vynikajúca vec. Ak ich u niekoho nájdeš, je to neobyčajná osobnosť. Prosto človek s iskrou, a takým sa veselšie žije, aj ostatní sa s ním nenudia. Veď v bežnom dni je nudných chvíľ dosť.
To o drive nevymyslela Maruša. To bola jej starká moderná. Poznávala cool slovka a iné výmysly. Aj vo svojich osemdesiatke s čosi bola stále aktívna.
No len, Maruške bola vlastne nie starkou, ale prastarkou. Ale kto by skúmal tieto pra, keď starká už dávno nie je medzi nami a prastarká ju nahradila vo všetkom. Takže takéto tituly sú len prebytočné podrobnosti.
Maruša mala svoju starkú veľmi rada. Veď ani nebolo ako inak bližšej duše nemala. Mama, tá sa neráta!
Maruškina mama bola Takých nebýva! Krásna, múdra a navyše riaditeľka! Ale nie hocičoho bola riaditeľkou školy. Pravda, nie tej, kde chodila Maruša. Vďaka Bohu za to! Opäť vďaka starej mame. Práve ona presadila, aby ju mama dala do inej školy.
Načo dieťaťu tvoje starosti?
Ako to myslíš?
Tak, ako hovorím! Tam bude obyčajným dieťaťom, tu riaditeľkinou dcérou. Nepokaz dievčaťu povesť! Ešte jej bude treba. Stratiť ťa nestojí nič, ale získať Čo ti to vysvetľujem? Už nie si malá!
Starká s mamou hovorila vždy narovinu. Bola presvedčená, že tak to má byť. Ako to bolo naozaj, Maruša nevedela, ale výsledok videla. Starká vychovávala mamu od piatich rokov. Odvtedy, čo jej mama, Maruškina prastarká, zomrela. O tom, čo sa stalo, Maruša dlho nevedela. O minulosti ani starká, ani mama veľa nehovorili.
Náhoda, Marienka. Hlúpa nehoda. Cencúľ Niekoho lenivosť, že strechu nevyčistil a stálo to jeden ľudský život. Ešte že iba jeden! Tvoja mama tam bola s ňou. Nebyť Manky, bola by som ostala na svete celkom sama.
Starká, môže sa taká náhoda stať hocikomu?
Chceš, aby som ti klamala?
Nie!
Každému! Aj tebe, aj mne, aj pápežovi. Ale to nie je dôvod báť sa.
A na čo potom?
Aby si žila! Každú minútku, akoby bola posledná. Dať sebe i svetu niečo také, čo nikto iný nedal! Dať, a nič nežiadať späť, koľko len vieš a stihneš, len aby bol tento svet lepší, krajší, čestnejší. Svetlejší, Maruš! Tmy je na svete dosť aj bez nás.
Starká, ľahko sa to hovorí. Ale urobiť je horšie. Viem to.
Len dobre, že vieš! Znamená to, že rozmýšľaš správne. Tvoji šváby rastú múdro.
Kto rastie?! Starká, fuuj! Čo majú spoločné šváby?
Hmyz Maruša nemala rada. Motýle, včielky nech sa páči! Tie boli aj milé. Ale šváb s nožičkami v nej vyvolával odpor.
Aaa! Starká, šváb!
Nechaj ho! Možno má deti! starká šikovne práskla votrelca papučou a pohľadom prehrnula kuchyňu. Viac si nevidela?
Nie! Starká, povedala si, že má deti!
A veru, kde asi?! a začala veľké upratovanie. Maruša vedela, že deti toho nešťastného švába už tiež dlho nebudú.
Až neskôr, keď bola staršia, pochopila: starká ju chránila. Vedela, že Maruša vie kričať hlasno, ale konať jej už ide ťažko. Kým sa rozhýbe, šváb by stihol mať vnukov.
O tejto jej vlastnosti vedeli všetci od starkej, až po trénerov v gymnastike.
Vaša dcéra by mala robiť niečo iné. Šikovná je, ale rozmýšľa pomaly. A to môže byť nebezpečné, keď treba rozhodovať rýchlo. Skúste sa zamyslieť, prosím!
Porozmýšľam! povedala starká a zapísala Marušku do šachového krúžku.
Tam bolo dobre. Nik ju neponáhľal, nechali ju rozmýšľať koľko chcela, a ešte ju za to chválili. Bola tam dlho a starká bola na ňu hrdá. Poháre z turnajov nosila vždy domov tak, aby susedia videli.
Manka, ty si naša hviezda!
Starká, ale ty si sama hovorila, že šťastie nedozerie tým, čo sú hviezdy! Ja nechcem byť hviezdou! Ne-ne-ne! Také radosti netreba!
Vôbec si to správne nepochopila!
Tak vysvetli! Veď som dieťa!
Vždy jej všetko vysvetlila, do hĺbky, s vážnosťou. No nie vždy tak, ako by si mama želala.
Starká! Čo si to zas Maruške nahovorila? Dnes sa ma pýtala, čo znamená priniesla pod pásom. Načo jej to treba? Má len trinásť!
A prečo nie? Deti sú dnes predčasné. Spýtaj sa Marušky, čo sa robí u nich v triede. Tam sú také romány, že ja si pripadám ako rehoľníčka. A to som bola trikrát vydatá! Zistila som, že viem o živote veľmi málo!
Mne Maruša nič nepovedala…
Lebo si sa nepýtala. Sme proste také, Smrekovce… Smrekove po svete ticho a pokojne, no v hlave šváby tancujú kan-kan, že až! Porozprávaj sa s dievčaťom. A neboj sa, nič strašné som jej nevravela. Len poznámku, ktorú si zapamätala. Je šikovná a má pamäť.
Starká, čo mám robiť s jej rozumom? Niekedy sa pýta tak zvláštne… Ako sa s ňou mám rozprávať?
Ako ja s tebou. Pamätáš? Nikdy som ti nič nezakrývala. Všetko, ako bolo. Prečo? Lebo život vie dať ranu tvrdšie. Radšej poviem Maruške všetko teraz, ako by mala neskôr narážať na tie isté hrable. Ty sama, hoci si mala prípravu, porodila Marušku v devätnástich. A bez muža. Čo z toho?
Starká!
Len pokoj! Všetko chápem! Viem, čo je láska, viem, že si nič o jeho rodine netušila. Nič z jeho klamstva mu nevyšlo, ale zato máme Manku. Mrzí ma, že si sama. To ma hnevá! Mladá, múdra, krásna, a sama. Nie je to dobré, Lízka.
Starká, nezačínaj…
Dobre, ak prestaneš maľovať čerta na stenu. Jedna chyba nie je dôvod prepísať si život.
Ale ja ani nie! A Maruša nie je chyba.
Veď to nikto nehovoril, šibal! Len tvoje milujem, neviem čo so sebou. Spomeň si, ako si odišla z domu. Hľadala som ťa dva týždne po celom meste.
Pamätám… Ale keď si ma našla, nepovedala si jediné zlé slovo. Doniesla svoj kapustový koláč a tvárila sa, že sa nič nestalo. Starká, ja ťa ľúbim…
Viem! Nechaj mi vychovávať naše dieťa!
Nebudem…
Maruškina mama svoje šťastie predsa len našla. Maruša mala vtedy sotva šestnásť. Takmer rok sa Alžbeta stretávala so svojím vybraným, bála sa však rodine povedať, že má chlapa, s ktorým chce niečo viac než len víkendové stretnutia.
Prezradila ju až Maruša, ktorá ich náhodou zbadala v kaviarni. Kamarátky nepochopili, prečo Maruša náhle vybehla von. Mama si ju nevšimla. Sedela tam s nejakým pánom, držal ju za ruku, a ona sa usmievala špeciálnym úsmevom. Maruša nikdy nevidela svoju mamu tak meniť sa pod úsmevom, akoby omladla o desať rokov. Vtedy pochopila mama je stále mladá! Najprv ju to nahnevalo, ale cestou domov pochopila jedno.
Starká, ty si vedela?
Že mama má niekoho? Tušila som.
Nechcem jej brániť…
Tak nebráň. V čom je problém?
A keď jej ublíži?
Starká Marušky, ktorá práve na kuchyni miesila pirohy, si utrela ruky a pritisla si vnučku k sebe.
Nik mu to nedovolí. Naša Lízka nie je sama. Má, kto ju ochráni.
Maruša nespochybňovala. Starká vedela, o čom hovorí. Síce to bola teraz milá dôchodkyňa, čo lepí pirohy, ale kedysi bola vyšetrovateľka. A nie teda hocijaká. Dvoch sériových vinníkov vypátrala a dostala za mreže. Takže jej šváboviny tancujú správne a kontakty aj žiaci jej zostali. Maruša si bola istá, že starká už vie všetko o maminom vyvolenom viac než vie povedať. A keď na čele starkej nie je vráska zamračenia, čo bývala v nezdare, je všetko v poriadku. Jediné… prijať ho bude pre Marušku ťažké. Nechcelo sa jej deliť sa o tú, ktorá bola najcennejšia v jej živote.
Ale predsa musela. Andrej Borisovič, tak sa volal mamin vyvolený, onedlho za nimi prišiel domov žiadať o maminu ruku. A Maruša musela súhlasiť. Lebo v jeho vyznaní lásky nebolo klamstva. A mamin čelo, vždy tak typicky zamračené, sa zrazu vyhladilo. Takú mamu mala Maruša rada.
S vlastnou žiarlivosťou bojovala, pravda, dlho. Snažila sa nedať na sebe znať, ale pravdu povediac, neraz sa premáhala. Najmä potom, ako sa narodil Maruške brat Alexej. Mama rozkvitla, a Maruša si starkej vyliala srdce.
Zle sme ťa vychovali, dieťa! Málo bitky! starká sa naozaj nahnevala.
Starká, čo ti je?!
Nič! Nemyslela som, že si taký egoista! Keď si odmietla presťahovať sa k mame, myslela som, že im nechceš prekážať. Že si dospela. Ale som sa zmýlila! Myslela som, že dorástla si už.
Starká, o čom hovoríš? Ja predsa nemám nič proti! Len je mi…
Ľúto? Že mama už nebude len pre teba? Maruša, uvedomuješ si, čo sa stalo? Už nie si sama! Ja ani mama nie sme večné. Život je vrtkavý Ale teraz sa nebojím. Pomyslela si na to?
Pomyslela! šomrala Maruša. Len…
Stále to bolí?
Áno! Prečo som taká divná?!
Nie si divná! Len si zvykla mať mamu len pre seba. No teraz budeš musieť zdieľať. Tak?
Asi…
Nerieš to! V čom je problém?
Ako to myslíš?
Tak, ako hovorím! Budeš vždy nablízku, mama to ocení!
Nechcem tam bývať.
Nik ťa nenúti. Po škole zaskoč na chvíľu, uľahči mame, pomôž, a svojej lásky sa dočkáš. Prijať je jednoduché. Ale dať niečo späť to už je kumšt. Láska je aj o tom. Čím viac dáš, tým viac dostaneš. Ale pochybuješ hádam, že ťa mama ľúbi?
Nie!
Tak si sprav poriadok so svojimi švábami! O rok-dva sa miesto mami vydáš ty, budeš matkou. Dospelosť je tu, Manka!
To Marušku neuspokojilo. Povinností mala nad hlavu! Prijímačky, škola, a… objavil sa Denis. Ale vtedy ho ešte za frajera nepovažovala. Ani v najmenšom! Skôr bola s dlhánom z vedľajšej triedy na nože.
Prvý raz sa stretli na schodoch pred septembrovou slávnosťou. Maruša, vyparádená, utekala k zástupkyne školy po scenár na vystúpenie, a zakopla na schode. Spadla, natiahla si nohu a zozadu počula:
Opatrne! triedny šedivák z paralelnej, ktorého dovtedy fakt nikdy nezaregistrovala, jej podal tašku a ruku.
Fakt? Radšej by si mi pomohol!
Veď pomáham. Nie si logická.
Vtedy Maruša zahorela spravodlivým odporom on ju ide sprdnúť, kým sa ona trápi a kríva! Odmietla ruku, došuchtala sa do kabinetu k ľudomilnej Ľudmile Jarkovskej.
Marienka, čo sa ti stalo?
Nič vážne. Mala som pozerať pod nohy.
Musíš do zdravotnej izby!
Nebojte sa, po školení zájdem.
Kedy potom?! To sa nesmie odkladať!
Denis, ktorý za Maruškou došiel, položil jej tašku, a spýtal sa:
Pomožem ťa odniesť?
Kam?!
K zdravotnej sestre. Nech sa jej pozrú na nohu. Možný vytknutie.
Choď, kam ideš! Sama sa postarám! bola vytočená ako nikdy.
Denis len pokrčil plecami a odišiel, Ľudmila len krútila hlavou.
Marienka, prečo také správanie? Denis je vzorný chlapec! Premianta školy! Tiež chce byť lekárom. Ako aj ty. Prečo ste na nože?
Nič… zamrmlala Maruša, ale poznamenala si do pamäti.
Lekárkou chce byť? Uvidíme!
Nad výberom povolania Maruša hodne nepremýšľala. Veď liečiť deti to je výzva! Pre ňu! Nikdy nešla ľahkou cestou. Čím ťažšia úloha, tým väčšia zábava ju riešiť.
A o úlohy mali Maruškini šváby záujem. Hlavne o tie zamotané. Takou bola, napríklad, úloha s mamou a bračekom. Alexej bol húževnatý, svojhlavý, ale láskavý. Rýchlo Marušu poznával a keď sa dlho neobjavovala, robil mame scény. V byte otčíma mala Maruša vlastnú izbu a často tam prespávala na víkendy, aby pomohla mame.
V skutočnosti ale najviac pomáhala sebe.
Keď brala brata na ruky, cítila, že jej niečo chýba. To večne živé decko, čo jej už po vlasoch a nose liezlo, mala rada. Ale priznať si to bolo náročné. Ani starkine rady nepomohli, ba ani jemné mamine slová, že Maruška je dobrá a zvládne to.
Problémy sa kopili ako snehová guľa a šváby boli nadšené z narastajúcich švábovín. Maruša vedela, že sa musí posunúť vpred. S bratom to prešlo rýchlo je ťažké nemať rád toho, kto ťa obdivuje. Ale ostatné chcelo viac úsilia.
Práve kvôli Alexejovi začala pochybovať o výbere povolania.
Starká, ak nemám rada deti, nemôžem byť pediatrička, chápeš?
Ako si na to prišla, že nemáš rada všetky deti?
Neviem… Maruša bola zmätená.
Príliš sa pozoruješ, Marienka.
Možno. Ale je to na zamyslenie. A čo ak budem zlá?
To je dobre!
Ako to?
Seriózny prístup! Zlý lekár pri deťoch nemá miesto. Takže máš vyriešiť sama seba.
Ako teda?!
Porozmýšľame.
O staro maminu fantáziu sa neobávala, ale plán bol skutočne zvláštny. Poslala Marušku na praktikum.
Veľká rodina. Plno detí, samé čertíky. Ak to zvládneš, vybrala si dobre.
Starká, odkiaľ ich poznáš?
Starká chvíľu mlčala, naliala si vodu, pozerala z okna, a potom Maruši povedala pravdu.
Ich mama Viera je moja životná chyba. Najväčšia, asi. Prišla raz s udaním na otčima tvrdila, že zabil jej mamu. Žena bola nezvestná tri mesiace. Tri deti, najmenšie malo rok. Viera bola najstaršia. Otčim tvrdil, že mama sa zatúlala stávalo sa to. Niekedy zmizla na týždeň, dva a vrátila sa ako by nič. Deti jej boli z viacerých vzťahov, s otčimom len jedno. Raz s ňou ešte žil, aj keď mu nebola verná.
Prečo s ňou ostal?
Kto vie. Každý má svoju pravdu. Skúmať som začala, keď napadol Vieru.
Napadol?!
Veru tak. Pochopil, že manželku už nenájde, tak chcel za ženu nevlastnú dcéru. Viera mala sedemnásť. Vravel jej, že ak bude naňho žalovať, nájde sa na tom istom mieste ako mama. Viera sa ubránila mladší brat pomohol. Vystriehal ju aj v noci v detskej izbe, držal za ruku. On bol dieťa so zvláštnosťou a otec ho neprekážal. Keď nemali žiadnu inú rodinu, museli sa postarať sami. Viera mala chlapca, školskú lásku. Jeho rodičia im hneď pomohli, matka bola rovnako zanietená ako ja. Tak sa dostali až pred súd. Matka Vieri našli… a ešte dve iné ženy, ktoré tiež…
Preto si povedala, že je to tvoja chyba?
Áno, dieťa. Otčim bol zlý. Viera to vedela, ale nemohla dosiahnuť pomoci. Nebyť rodičov toho chlapca, bol by na slobode ešte dodnes. Ale trestu sa nevyhol.
Prečo?
Rozhodol sa sám pre seba.
A Viera?
Vydala sa, vychovala bratov, jeden bol inžinier, druhý vojak a má tri deti. Teraz už vnúčatá. Viera nestíha pri detskej hŕbe, opatrovateľku hľadala, ja som jej pomáhala. Tak som sa stala jej kamarátkou kto by bol povedal? Preto ťa k nej posielam. Pomôžeš jej a snáď zistíš, či si na správnom mieste.
Túto starkinu školu Maruša zvládla. S Vierou si sadla, deti si obľúbila. Práve tam Maruša získala istotu v povolaní. Začala sa v škole ešte viac snažiť a pripravovala na prijímačky.
Dostala sa na univerzitu. Body jej vystačili, no bola nervózna mohlo to byť lepšie!
A hľa, koho stretla v chodbe už v prvý deň Denisa.
A, aj ty si tu.
Jeho pokojný, trošku sarkastický tón Marušu rozhorčil.
Ja áno! A ty čo tu robíš?
Študujem.
Netrvalo dlho a Maruša spoznala, že Denis nemárni slová. Skoro rok ho stretávala v chodbách a v malej kaviarni, kde sa študenti schádzali. Ani jej pohľady ho nerozhádzali. Len kývol, že ho pozná, nič viac.
Všimol si ju vlastne až keď prišla do dobrovoľníckej skupiny pre deti z detského domova na oddelení nemocnice.
Maruša si práve dávala na hlavu hlúpu parochňu klauna, keď sa jej spoza chrbta ozval známy hlas:
No teba som tu veru nečakal. Zablúdila si?
V ten deň sa decká váľali od smiechu pri predstavení, ani netušiac, koľko emócií vrelo medzi dvomi klaunmi. A Maruša, keď vykopávala Denisa, zrazu zistila, že jej už neprekáža. Denis nosil deti na chrbte, smial sa s nimi, tvoril balóny a objímal každého, kto k nemu prikvitol, hoci sa neprosilo.
Po predstavení jej ostal s balónovou kvetinou.
Tu máš! Si šikovná! Dobre sa s tebou spolupracuje!
Ďakujem… Maruša si kvetinu vzala.
Ideš domov? Alebo môžem ťa pozvať na kávu?
Prečo si furt protivný? Maruša si točila balón a usmiala sa. Pozvoľ!
Tak poďme! Viem o dobrej kaviarni, mám ale len hodinu.
Prečo?
Potom mám žiaka.
Akože žiaka?!
Doučujem, aby som pomohol mame.
Tak zistila, že Denis žije sám s mamou a brigáduje. Potom spoznala, že jeho šváby sú rovnaké, ako tie jej. A to bola rozhodujúca vec v ich vzťahu. Lebo starká Maruši vždy opakovala:
Váž si ľudí so švábami tvojej rasy. Takých je málo. Keď ťa šťastie k niekomu takému privedie, drž ho oboma rukami, nohami, zubami! Ďalšieho možno nestretneš.
Starká, a stretla si takých ľudí ty?
Jasnačka! Všetci traja moji muži boli majstri na šváby. A svoje mali veru tiež ojedinelé!
Tak prečo si sa s nimi rozviedla? Nedožilo sa to?
Dobrý dotaz… Maruš, môžem ti to nateraz neodpovedať?
Prečo?
Aby si mali tvoji šváby vlastnú skúsenosť. Poviem ti raz pravdu, určite, len nie teraz. Chápeš?
Asi áno.
Dobre! Denis je fajn chlapec. Skoro ako ty.
Prečo skoro?
Lebo je lepší.
Starká!
Veď je to fakt! Lebo ťa vie vydržať!
Ach, starká! Dobrá, všetko ti spočítam!
Kľudne! Už ti dal návrh?
Ešte nie!
Pripravuj sa. Podľa mňa to príde čoskoro. Ako ho poznám. Maruš, a ty? Ako ho máš rada?
Asi ho milujem…
Tak dobre! Môžem si pripraviť papuče.
Starká!
Veď, čo sa čuduješ? Veď vediem starú školu. Nie som nesmrteľná! Počkám, kým budú deti, potom pôjdem.
Aké deti, starká?! Veď ešte nie sme svoji!
No, budete! To je fakt detail!
A odvtedy šváby Marušky tancovali čardáš…
Starká mala recht. Denis naozaj urobil Maruši oficiálnu ponuku. Aj s prsteňom, podľa všetkých pravidiel.
Mama plakávala ako dievča, keď jej Denis navliekol prsteň, starká tleskala tak, že aj jej reuma zabudla. Aj Viera, ktorá na zásnuby prišla s pol klanom, si dobre poplakala, a potom Maruške šepla:
Fajn chlapec! Nezahoď ho!
Nedá sa, teta Viera. Ani keby som chcela.
Ako to vieš?
Máme šváby jednej rasy. Starká hovorí, tých ľudí sa nezbavovať. Viac nemusím taký exemplár stretnúť.
Aha, zasmiala sa Viera a urobila rukou lampár, ako to práve Maruša počula v hlave. Tak už nám narastá klan! Gratulujem, kamoška, teraz som pre teba celkom pokojná! Idem!
Kam zas?
Starkú objímem. A potom Denisa! Máme to spolu dobre rozbehnuté.
