Zohrievam už len čerstvé, var každý deň. Môj 48-ročný priateľ mi predložil zoznam piatich ženských povinností. Čo som spravil(a) ja.
Ráno v sobotu, keď Peter otvoril chladničku, vytiahol misku s včerajším kuraťom na paprike a zahlásil: Ľubica, vieš predsa, že nejem jedlo z predchádzajúceho dňa. Spravíš mi prosím niečo čerstvé? stál(a) som pri sporáku s hrnčekom kávy a díval(a) sa naňho, akoby ku mne práve prišiel nejaký mimozemšťan. Nie preto, že si zaželal jedlo ľudia si predsa niečo pýtajú. Skôr kvôli tomu, že v jeho hlase nebol žiadny náznak prosby, len konštatovanie faktu. Akoby bolo samozrejmé, že žena v dome je povinná variť na požiadanie, a nechávať niečo odložené z večera je pomaly zločin proti jeho pohodliu.
Mám štyridsaťpäť rokov. Som samostatná, mám stabilnú prácu, vlastný byt v Bratislave a život, ktorý som si po rozvode budovala rokmi. Petra som pozval(a), aby ku mne presťahoval svojich pár vecí pred mesiacom, nie preto, aby mi tu robil zamestnankyňu, ale preto, lebo som chcela byť s niekým, kto vyzeral, že je vyzretý a normálny. Zistil(a) som, že moje chápanie toho, čo je dospelý človek, bolo asi trochu vedľa.
Peter pôsobil normálne až kým sa nenasťahoval.
Spoznali sme sa klasicky cez zoznamovaciu aplikáciu. Peter mal štyridsaťosem, bol rozvedený, živil sa ako šofér a býval v malom podnájme v Trnave. Cez správy bol slušný, na rande galantný. Nosil mi kvety, rozprával vtipy, nezaujímal sa o môj plat, nesnažil sa predvádzať. Tri mesiace sme sa stretávali a všetko šlo v pohode. Nevystrájal nič čudné, neobjavili sa žiadne varovné signály. Cez víkend k nám vždy prišiel, varili sme spolu, pozerali filmy, prechádzali sa. Pomáhal s riadom, navrhoval ísť spolu na nákup, hovoril milé slová. Myslel(a) som si: asi vyhrané dospelý chlap bez blbostí.
Potom medzi rečou spomenul, že ho nebaví stále platiť za podnájom, keďže aj tak sme väčšinu času spolu. Súhlasila som veď čo, sme predsa dospelí ľudia.
Prvý týždeň bol v pohode. Ráno po sebe poupratoval, niekedy dokonca niečo navaril, veci nehádzal po byte. No už druhý týždeň sa začali zbierať malé drobnosti, ktoré som najskôr nechcela riešiť.
Lenže drobnosti sa rýchlo zmenili na veľké veci.
Prestalo mu vadiť nechať šálku s čajom na stole do druhého dňa. Keď som sa opýtala, prečo ju neumyl, povedal: Veď večer to aj tak všetko pozbieraš, načo dvakrát? Potom začali v obývačke pribúdať ponožky. Keď som ho požiadala, aby ich dával do koša na prádlo, zasmial sa: Ľubica, to sú prkotiny, nehroť to.
S každým dňom ma viac a viac žiadal, aby som mu niečo podala, priniesla, spravila hoci bol niekedy bližšie ako ja. Ľubka, podaj ovládač. Ľubka, nalej mi vodu. Ľubka, nevidela si moju nabíjačku? Všetko toto, napriek tomu, že som pracoval(a) z domu a on väčšinu dňa mimo neho. Začínal(a) som sa cítiť ako nejaká pomocnica vo vlastnom byte, nie partnerka.
Potom prišlo to ráno s paprikášom. A večer s oznamom prišiel ďalší level.
V nedeľu večer si Peter sadol na gauč oproti mne, vytiahol mobil a s vážnym výrazom vyhlásil:
Vieš, rozmýšľal som, že by sme si mohli ujasniť domácnosť, aby nevznikali zbytočné konflikty. Spísal som si, čo by sme si mali medzi sebou rozdelené.
Napätý/á som čakal(a) snáď povie niečo ako, že sa rozdelíme o varenie, nákup, čokoľvek. On vyroloval poznámky a začal
Bod 1: Varenie. Žena by mala variť každý deň a rôznorodo. Nejím včerajšie, takže každý deň potrebujem čerstvé jedlo. Zostával(a) som bez slova, on však pokračoval ďalej.
Bod 2: Pranie a žehlenie. Typicky ženské záležitosti, muži to nikdy nepochopia. Košele musia byť na pondelok pripravené, vyžehlené. Vo mne začalo vrieť.
Bod 3: Upratovanie. Vytierať aspoň raz týždenne, prach pravidelne. Ja som cely deň v robote, na to čas nemám. Jeho hlas bol suchý, akoby čítal pracovný popis, nie niečo pre partnerku.
Bod 4: Intimita. Minimálne dvakrát do týždňa. Je to dôležité pre pohodu vo vzťahu. Zatínal(a) som päste, on sa pokojne díval do mobilu ďalej.
Bod 5: Financie. Služby a byt platíme napoly, jedlo kupuješ ty, keďže varíš častejšie. Ja si platím len svoje osobné veci. Dokončil to s úsmevom, akoby nám vybavil spravodlivú dohodu: No, čo povieš? Je to fér, nie?
Pár sekúnd som mlčal(a), potom pokojne vravím: Peter, a tvoje povinnosti sú ktoré? Pozrel prekvapene: Aké? Veď nosím domov peniaze, hádam to niečo znamená. Aj ja robím, ohradila som sa. Sice z domu, no zarábam minimálne ako ty. Ale to je home office, mávol rukou, to nie je práca ako moja. Ja celý deň jazdím po Slovensku, stretávam sa s ľuďmi, to nie je ako sedieť v teple doma.
Postavil(a) som sa: Peter, takže by som mala byť tvoja neplatená slúžka? Zachmúril sa: Slúžka? To je úplne normálne, tak je to vo vzťahu. Chlap pracuje, žena sa stará o domácnosť. Tak to bolo vždy. Možno v päťdesiatych rokoch minulého storočia, odpovedal(a) som. Ale toto je dvadsiate prvé storočie. On si vzdychol, že žena je strážkyňa ohniska, muž poskytovateľ, tak to chodí.
Tú noc som oka nezažmúril(a). Počúval(a) som, ako Peter vedľa mňa spokojne chrní a všetko je podľa neho v poriadku. Akoby jeho list požiadaviek a miesto, ktoré mi v ňom pridelil, boli samozrejmosť.
O piatej ráno som už mal(a) jasno. V tichosti som jeho veci naskladal(a) do dvoch igelitiek, položil(a) ku dverám a napísal(a) odkaz: Peter, tvoj zoznam som si prečítala. Tu je môj:
1) Nájdeš si inú gazdinku.
2) Veci máš pri dverách.
3) Kľúče zanechaj v schránke.
4) Nevolaj. Prajem ti veľa šťastia pri hľadaní niekoho, kto bude domáca síla pre tvoje ,harmonické vzťahy.
Odišiel(a) som ešte predtým, než vstal, k najlepšej kamarátke Miške na kávu. Vyrozprával(a) som jej všetko. Len krútila hlavou: Ľubica, dobre, že si to stopla načas. Predstav si, čo by bolo o rok.
O tri hodiny mi od neho pípla esemeska: To myslíš vážne, že si urobila cirkus kvôli takým kravinám? Čakal som, že si dospelá. Neodpísala som, len zablokoval(a) jeho číslo.
Čo stojí za takým zoznamom? Prešli dva mesiace a veľa som premýšľal(a): Peter nehľadal partnerku, ale niekoho, kto mu bude robiť servis a podľa rozpisu plniť funkciu aj v posteli. Pre neho bola žena po štyridsiatke nie osobnosť, ale niekto, kto by mal byť vďačný len za jeho pozornosť a starať sa o domácnosť. Takíto chlapi sú častejší, než si myslíme vedia sa tváriť normálne, no požiadavky vyložia, až keď je žena chytená.
Najdôležitejšie, čo som pochopil(a): byť sám a slobodný je viac, než byť s niekým a plniť úlohu slúžky. Mám štyridsaťpäť a zaslúžim si žiť podľa seba. Bez rozpisu povinností a partnera, pre ktorého som len funkcia.
Ak mám byť radšej sám(a), tak nech. Samota je lepšia než spoločnosť niekoho, kto vás berie ako domácku pracovnú silu.
A vy? Odišli by ste po takomto zozname, alebo by ste hľadali kompromis? Prečo niektorí muži po štyridsiatke začnú hľadať gazdinú, nie partnerku? Zažili ste, že sa človek po presťahovaní zmenil a začal stavať podmienky?
Poučenie? Sebaúcta nie je nikdy prežitok. Veľkú domácnosť si sám rád nevybudujem, ale aspoň si budem žiť po svojom a s pokojom.
