Nesleduj ma tak, prosím ťa!
Katka hodila na kocúra najprísnejší pohľad, aký len vedela. Dokonca zdvihla obočie, aj keď jej mama vždy vravela, že to nemá robiť vraj s tými hustými, čiastočne zrastenými obočím na koreni nosa, vyzerá hrozne. Katkiné obočie bolo celkom po otcovi, lenže ona túžila mať také tenučké obočie ako jej mama, vytrhané do jemnej linky, čo ani zďaleka nepôsobilo hrozivo.
Samozrejme, Katka si svoje obočie dávno upravila po svojom a navyše už nemala dvadsať, takže celý svet to dávno prestal riešiť. I Tóno, jej kocúr, to dávno pochopil, a preto na jej prísny pohľad nijako nereagoval. Sedel si na parapete, pozoroval ju s tým svojím zvláštnym pohľadom, v zelených očiach mu sem-tam prebleskla tá tajomná trblietavá iskra, vždy keď na kuchynský stolík z chodby doliehal slabý odraz svetla. Dvere do kuchyne boli pootvorené len natoľko, aby sa dala udržať ilúzia úniku do reality; vietor ich občas potlačil, ale úplne ich nikdy nezatvoril, čo Katku neskutočne vytáčalo. Chcela, aby sa už konečne zavreli ako keby až potom by mala úplné právo otvoriť dvere na chladničke
Uvelebila sa na zemi, chrbtom opretá o stenu vedľa linky, ako tam sedela už pomaly hodinu, a hypnotizovala pohľadom chladničku.
V hlave si hneď napočítala každý kúsok salámy, ktorý bol na vyupratovaných policiach, pretože práve ona mala v dome na starosti nákupy, čo bol častý dôvod na žarty zo strany rodiny.
Katka, načo sú nám tie kapary? Kto to bude jesť? podpichoval ju manžel Jozef, keď zbadal tú drobnú sklenenú nádobku. Načo si to kúpila?
Však sú dobré, nie?
No prosím. Tak vymysli, čo s nimi, aby sme sa z toho nezbláznili.
A tak Katka vymýšľala. Čarovala v kuchyni nejaké bláznivé dobroty, lebo recepty u nej nikdy nevychádzajú tak, ako treba. Rodina vždy najskôr pozerala na jej výtvory podozrievavo, ale potom to všetko zmizlo zo stola a ešte si pýtali dupľu.
Celká rodina okrem Katky.
Katka jednoducho nikdy nevedela jesť to, čo sama navarila. Úplne jej to vypadlo. Pripraviť jedlo bola radosť, proces, počas ktorého na ňu prišlo normálne osvietenie, ale akonáhle bol na stole hotový pokrm, došlo na najhoršie. Prišla nejaká jej imaginárna starena babka, vlastne netuší, odkiaľ sa v nej vzala a začala si šomrať popod nos, syčať pomedzi posledné zuby, zlomyseľne sa uškrnula na odchode a nechala po sebe len úplne hladnú Katku, ktorá sa, paradoxne, na vlastný výtvor ani pozrieť nevedela.
Katka to potom zaplácla niečím chutným, kde netrebalo variť salámka, kúsok syra, rožok, sladkosti, oblátky, prípadne nejaké to detské piškóty, ktoré Katka sem-tam nedbalým pohybom ukradla synkovi. Vždy si hovorila, že detské piškóty sú predsa zdravé, a tak ju výčitky netrápili.
A zdravie? No, to bývalo veru že slabé.
Neprestávala však obiehať v každom kolotoči života. Predsa, keď máš doma troch drobcov, manžela, kocúra a domácnosť, o nečinnosti nemôže byť ani reči. Aj práca bola, tú Katka rešpektovala a miestami aj milovala, a to podľa toho, nakoľko jej dovolila myslieť v prvom rade na rodinu.
Sťažovať sa? Na zdravie? Nikdy! Už ako malá si zapamätala jednoduchú mamine poučku:
Samo prejde!
Tak to veru mama zvykla hudrovať, keď sa Katka niečím sťažovala.
Katka, prestaň vymýšľať. Nemáš teplotu! Čo, merala si? Tak fajn. Dáš si čaj s malinovým sirupom a ideš spať. Samo prejde!
To kúzelné mamine samo prejde sprevádzalo Katku celé detstvo a dodnes bola presvedčená, že všetko prejde samé od seba, netreba sa trápiť nejakými zlozvykmi či bolestkami navyše.
Možno práve preto ani po narodení prvého dieťaťa nič neriešila, keď jej telo zrazu nefungovalo, ako by malo. Čo už, veď to prejde.
Lenže so synom číslo dva to bolo komplikovanejšie. Katka sa zvykla zobudiť len pri naozaj hlučnom detskom plači, hoci aj vtedy sa tvárila hrdinsky, že o nič nejde. Predsa by si pred mužom Jozefom nepriznala slabosť.
Jozef pochopil všetko aj bez slov.
Katka, oddýchni si. Ja to zvládnem. Odvediem malého, ty spi. Ja sa postarám.
A Katka naozaj spala hodiny. Ale neprebúdzala sa oddýchnutá, skôr úplne vyžmýkaná a plná výčitiek pred mužom a deťmi.
Čo je ona za ženu, keď je nanič?
Keby sa aspoň na chvíľu zamyslela, kde má korene jej neistota, možno by jej všetko dávalo zmysel. Lenže, ako môže byť spokojná a šťastná osoba, ktorá celý život počúva: ty si akási iná
A presne takto to do nej vtĺkali mama s babkou od detstva.
Katka, narovnaj sa, čo si zhrbená ako husľový kľúč? Vystri chrbát, dcéra moja! Aňa, nepovieš nič? Bude mať dievča krivú chrbticu! povzdychla si babka, pani Mária.
Mami, myslíš, že neviem? Ale jej je to jedno, ona nepočúva! Všetky deti sú deti, len ona je z iného sveta! Stále niečo je! Už ani schovávať jedlo nestačí! A keď ju skúšam trestať, nič! Pochopíš?! dodáva mama Anna.
A päťročná Katka, ľahká ako pierko, chrbtom k tanieru, nesmelo hádzala slzičky do polievky.
Mama s babkou mali predsa pravdu! Ona bola iná
Prečo bol u nich doma taký kult toho byť chudý ako prútik? To poriadne pochopila až veľa rokov po puberte, keď objavila staré rodinné fotky. Na nich jej mama A Katkin svet sa rozsypal na čriepky.
Prečo ju mama stále karhá? Veď na fotke je plnoštíhla, sympatická baba, s rovnakými drobnými znamienkami na líci, s pásom možno aj širším než má Katka teraz
Tak prečo to robia? Prečo to nikdy nebolo dosť dobré?
A odpoveď raz prišla.
Čo nechápeš? Pozri na seba v zrkadle! Kto si ťa zoberie? Ani ja som nedúfala, že ma niekto bude chcieť, kým som nezačala na sebe makať. Mama mi pomohla. Vravela mi, že musíme držať diétu všetci.
Mami, kedy odišiel dedo od babky?
Čo sú to za otázky? S tvojím otcom sa rozviedli, pretože to neklapalo! Taký je život.
A ako môže človek nepochopiť toho, vedľa koho žije celý život?
Katka, už dosť! Neotravuj s hlúposťami! Choď niečo porobiť!
Na to, čo má porobiť, Katka nepotrebovala vysvetlenie. Obula si tenisky a išla si sadnúť na školské ihrisko. Neubehala ani meter, pokým to tam bzučalo životom, len keď všetci odišli, ona v tiché večerné chvíle dala pár kolečiek a v duchu si nadávala za lenivosť.
Z týchto chvíľ neskôr vyplynulo jedno: ak má pocit, že ju nik nechce, aspoň bude ona niekomu na niečo užitočná. Pochopila, že keď niekto pozná a má niečo výnimočné, na vzhľade nezáleží. Dôležité je, či vie pomáhať.
Mama, pôjdem za lekárku.
Odkiaľ ti také napadlo? S tvojimi schopnosťami
Ale však som dobrá žiačka, nie?
No, keď myslíš Lekár nie je zlý, mohol by byť horší.
Samozrejme! Katka sa tešila, ale veľmi to nedala najavo; mama bola nevyspytateľná.
Katka sa lekárkou naozaj stala. A dobrou. V osobnom živote mala minimum zážitkov, o to viac času venovala štúdiu.
Mama si ju všímala s povzdychom, ale nezasahovala. Kvôli chorobe babky mala dosť svojich starostí.
Lenže pokoj nadlho nevydržal.
Sama si muža nezoženie! Iba samé knihy. Treba ju na niekoho naviesť
A babka, hoci už nevládala, zariadila, nech do ich života vstúpi dohadzovačka. Odkiaľ sa vzala, to Katka nikdy nezistila. Bola nízka, tmavovlasá, hrozne zhovorčivá a neposedná, ale svoju robotu zvládla rýchlo.
Máte výborné dievča! Šikovná aj pekná! Bez problémov sa vydá!
Katka skoro zabudla zavrieť ústa od prekvapenia.
Pekná?! Ona?! Vážne? Jasné, pár kíl šlo dole, pleť bola lepšia, make-up zvládala, ale krásavica z nej nikdy nebola
Napriek tomu, nápadník sa našiel rýchlo.
Keď ho Katka prvýkrát uvidela, mala čo robiť, aby sa neurazila. Nízky, ostýchavý, celý nejaký toporný, ruky nevedel kam s nimi. Ale bola vychovaná urážať cudzích chalanov len tak do tváre by jej nenapadlo.
Prvé stretnutie v kaviarni bolo formálne, ale aspoň v pohode. Dohodli si ďalšie. Katka však prišla s oneskorením zdržali ju na praxi. Pribehla do kavárne, rozhliadla sa nápadníka nikde. Už sa chystala ísť preč, keď ju zastavil čašník:
Slečna, nie ste vy Katka? usmial sa na ňu tak ľudsky, že sa nezdržala a opätovala úsmev.
Katka, hej.
Nechal vám lístok. Chlapec, čo na vás čakal, bol nervózny. Rozbil pohár a odišiel. Tu je!
Kratučký odkaz: Nehľadaj ma.
Katka sa musela zasmiať:
A chystala som sa ho tak veľmi hľadať! zašomrala si pre seba a hneď pocítila, akoby jej niekto zdvihol obrovský náklad zo srdca. Teraz už mala materiál na obranu pred mamou ona bola tá, ktorú odmietli! Tak skoro, tak surovo. Veď vraj dievča môže meškať, či nie? Toto a žiadna dráma okolo toho.
Čašník, ktorý všetko stál po boku, to zjavne prečítal, zamračil sa, ale potom sa opäť pousmial.
Slečna, a čo robíte dnes večer?
Katka ani nevedela, prečo povedala:
Ako sa voláte?
Juraj.
Juraj, ľutujete ma?
Vôbec nie. Prečo by som mal? a už sa neusmieval, ale sledoval ju vážne.
No, ak nie Tak vás počkám dnes pri vstupe do parku pri fakulte.
Dobre, viem kde to je! oči mu zaiskrili, a Katka mu verila. Neukázal skutočný súcit, aký by čakala.
To ich prvé rande si pamätá dodnes do podrobností. Po chvíľke sa zdalo, že ho pozná už roky. Obaja milovali jazz, obaja neznášali tvaroh. Snívali o kocúrovi a nikdy by nechceli mať psa nebolo času. Obaja chceli dom a robiť niečo užitočné pre iných. Ako by sa vesmír rozhodol, že dosť bolo, keď dvaja blúdia sami, a spojil ich do jednej rodiny.
Katka s Jurajom spolu chodili viac než rok. Medzitým jej mama neveriacky krútila hlavou.
On ti nesedí!
Prečo, mamka?
Lebo
Lebo je čašník?
Presne!
Ale Juraj predsa študuje a v kaviarni len brigáduje. A čo je na práci čašníka zlé?
Má chorú mamu a malú sestru na starosti. Nepotrebuješ takú starosť!
Práve naopak, mama je to len dôkaz, že sa vie starať o ľudí, ktorých má rád
Katka, ty máš rozum?
V poslednom čase iba ten! Juraj mi už požiadal o ruku, mamka. A aké ďalšie argumenty potrebuješ?
Už nič! Iba aby si myslela na seba!
Verte, mamka, to už robím dosť.
Svadbu však odsúvali.
Katka, neviem čo by som robil, keby mama odišla
No čo asi, Jurko? čudovala sa Katka Staral by si sa o Irenku!
Zvládnem to?
Veď hádam nechceš iný variant?
Katka začala Jurajovi pomáhať i s mamou, no aj tak to netrvalo dlho keď už bolo jasné, že času veľa nezostáva, Katka s Jurajom jednoducho podali žiadosť o sobáš na matrike a nikomu nič nehovorili. Aj na svadbe bola len Irenka.
A my už sme rodina? spýtala sa zrazu maličká Irenka počas obradu.
Áno.
A ja?
Ty si tiež naša rodina.
To je dobré!
Tých pár slov a Katka pochopila, že táto päťročná dušička vníma všetko omnoho hlbšie, než si všetci mysleli.
Jurajova mama tento krok ocenila.
Ďakujem ti, dievča. Za Irenku, za Jurka aj za seba Je mi ľúto, aká ťarcha na teba padla, ale už nič nezmením
Myslíme na zotavenie, mama, hladkala Katka jej vychudnuté ruky. Nevzdávame sa.
Aj tak ďakujem, Katka. Vždy vieš dodať nádeje
O mesiac Juraj svoju mamu pochoval. Katka bola oporou nielen pre neho, ale najmä pre Irenku.
Babičke už nie je zle? spýtala sa Irenka.
Už je v poriadku, už ju nič nebolí, hladila ju Katka po vláskoch.
Jej už netreba pichať injekcie?
Už nie
Katka sa sama ledva držala, aby sa nerozplakala, svokra si za ten krátky čas totálne získala jej srdce. A mrzelo ju, že na spoločné chvíľky im osud vymedzil tak málo času.
Keď sa to dozvedela Katkina mama, že dcéra sa vydala bez jej vedomia, urazila sa do morku kosti.
Svadbu si kvôli mne slávila? Kvôli tomu som ťa vychovávala? Bez slova, potajomky, bez oslavy!
Mama, však vieš, že sa to nedalo inak.
Nič nechcem vedieť! Moja jediná dcéra sa vydá a ani mi nepovie! Takto!
Katka vedela, že je na vine, a snažila sa to mame vysvetliť, ale márne. Tak sa rozhodla dať oddych čas to snáď spraví.
Lenže ticho trvalo roky.
Chodili s deťmi, pomáhali jej, no atmosféra bola stále neúprimná, vecná, cudzo podfarbená. Katka sa snažila vzťahy narovnať, ale nedarilo sa.
A keď to už nezvládla, spýtala sa napriamo:
Mama, máš ešte nejaké deti? skúsila to so stoickým pokojom, pri meraní tlaku.
Aké otázky to sú?! Samozrejme, že nie!
Tak prečo máš pocit, že musíš prísť o mňa tiež? Nikdy som sa ťa na to nepýtala, ale prečo ma nemáš rada?
To, čo nasledovalo, Katku zaskočilo jej odmeraná a praktická mama sa zrazu rozplakala ako decko. Katka zmätene pobehovala po byte, rýchlo hľadala kvapky, upokojujúce čaje, vinila sa z vlastnej netaktnosti.
Nakoniec si sadli. Mama si utrela slzy a vyrazila:
Ľúbim ťa, Katka. Samozrejme, že ťa ľúbim. Len mňa nikdy neučili to prejavovať. Babka vždy vravela, že sa deti nemajú rozmaznávať. Treba s nimi hovoriť, ako so staršími, v priamosti. Inak, keď sa v živote zrania, nebudú vedieť zareagovať. Tvrdila, že nesmiem byť ako kvočka, čo len sedí nad kuriatkom. Učila som sa teda tak Zistila som, že slovám, čo poviem, ty neprikladáš váhu. Nevidela som, ako si vyrastala A teraz som za to aj rada lebo si iná. Ale zároveň mi je to ľúto, lebo sa bojím, že už mi celkom unikáš. Som z toho neraz úplne na dne
Katka ju objala, ale jej slová v nej zostali žiť. Viac ako čohokoľvek sa teraz bála, že podobnú chybu urobí so svojimi deťmi. Aj keď Irenka, Adamko a Paťko k nej vždy doliezali, žiadali pozornosť a dôverovali jej viac ako Jurajovi, stále mala v sebe tie hlodavé pochybnosti, či im je ona naozaj tá správna mama. A navyše ako zistiť, koľko lásky je tak akurát?
Juraj si všimol, keď jej bolo úzko, skúšal sa o tom rozprávať, ale Katka to celá nosila v sebe nie preto, že by mu nedôverovala, ale myslela si, že to musí vyriešiť sama.
A tak sa sem-tam stratila do nočnej kuchyne, kde si sadla doprostriedka, len s kocúrom Tónom a chladničkou plnou vecí, ktoré boli vlastne zakázané a myslela na celý svoj život, na mamu, babku, vzťahy s rodinou.
Uvažovala nad tým, čo by sa všetko bolo zmenilo, keby sa vedela ozvať skôr. Možno by bola horším dievčaťom v očiach rodiny, ale bola by istejšia.
Raz, niekedy jej bolo z toho lepšie, inokedy zasa mala chuť plakať, koľko rokov jej trvalo pochopiť také jednoduché veci.
Dvere na kuchyňu sa otvorili a Juraj, bez slova a štipky pozornosti pre kocúra či chladničku, vytiahol syr, paradajky a trochu vňate. Prisadol si ku Katke, mlčky ju objal a podal jej vylepšený chlebíček.
Poď, ochutnaj.
Juro, koľko mám ešte pribrať, keď budem po nociach jesť?
Neblázni, usmial sa a dal kus syra kocúrovi, ktorý ochotne zoskočil dolu a uvelebil sa Katke na kolenách.
Vieš, že ťa mám rád hocijakú Aj keby si mala tonu, mne je to jedno. Vieš to, však? Katka, môžem sa niečo spýtať? Čo ťa ťaží?
Katka pomaly dožula svoj krajec, oprela si čelo o jeho rameno a pohladila Tóna.
Vieš čo? Všetko je vlastne v pohode Len aby som tú tonu naozaj nedosiahla. Veď 46ka je celkom v pohode na môj vek
Práveže veľmi v pohode! Žiadna peknejšia žena nie je
Hovorievaj mi to častejšie!
A prestaneš potom chodiť v noci za chladničkou namiesto do postele?
Jurko!
No čo! Ideme spať, ženička moja.
A Katka mu ochotne podá ruku, Juraj ju dvihne, objíme a ona si v duchu poďakuje, že má niekoho, kto ju vie pochopiť, hoci mu ani nič poriadne nepovie. Sľúbi mu sama sebe, že raz mu o všetkom povie.
Katka?
Áno?
Nečakáme ďalšie bábätko?
Ako si na to prišiel? vypleštene naňho pozrie.
Ale no, mám ťa vedieť z fleku? Tie tvoje nočné záťahy už poznám. Ktorý týždeň?
Tretí
Hurá! Juraj ju radostne objal a ona mu položila dlaň na ústa.
Psst, ešte deti zobudíš!
Kocúr len lenivo mrskol chvostom, vyprevadil ich do spálne, a keď sa vrátil do kuchyne, vyskočil znovu na parapet, zakrútil sa do klbka a v tichu noci premýšľal o svojich dôležitých veciach.
A pre kuchyňu zas nastala tichá noc. Lebo Katku čakali nové radosti a starosti, a Tóno pôjde s ňou a keď sa naučí spať v detskej izbe pri novej postieľke v byte, už ani tvrdej parapete sa nebude chcieť.
