Janka, už si pripravená? Ja zmeškám školu! Zuzka poriadne pretriasla poslednú Peťovu košeľu a zavesila ju na šnúru natiahnutú na balkóne. Ten starý, nezasklený balkón s oprýskanými stenami bol jej najobľúbenejším kútikom v byte.
Zuzka podišla k zábradliu a na chvíľu stíchla. Z ich siedmeho poschodia bol krásny výhľad na Dunaj a celé okolie. Už bolo ráno, všade jasné jarné slnko. Zuzka prižmúrila oči a pevne zovrela rukami studené zábradlie. Takto má vyzerať život! Svetlý, nádherný, všetko je ešte pred tebou a tak oslepujúco zlatý, až z toho bolia oči! A ona to raz dosiahne! Stačí zvládnuť malé nezdary a všetko pôjde podľa jej predstáv!
Na obzore sa zjavila maličká oblačnosť a na chvíľu schovala slnko. Zuzka sa striasla a akoby precitla všetko okolo nej zrazu bolo jasné, obyčajné, presne ako vždy. Tak to už býva. Najprv snívaš, a potom bác realita. Hoci… ako vravela Lenka od susedov? Realita je to, čo si vybudujeme sami? Aká bude, záleží len na nás? Možno mala pravdu. Taká múdra, univerzitu vyštudovala. Vraví, že vraj i Zuzka má šancu dostať sa na vysokú. Otázne je, či vlastne chce. Zuzka si vzdychla. Chcieť to je málo. Treba všetko riadne zvážiť. S tým, koľko majú peňazí, otec na všetko sám nestačí. Mladší sú ešte malí, peniaze prudko chýbajú. Takže na výber je univerzita alebo práca. Zatiaľ jej neostáva nič, len pomáhať otcovi a niečo si privyrobiť.
Omrkla malé hodinky venoval jej ich ešte otec, keď bola v druhej triede a zhrozila sa. Zas zmeškajú! Pohotovo zobrala prázdny lavór a otvorila dvere z balkóna.
Janka si ešte spokojne spala s dlaničkou pod lícom. Tak krásne, až Zuzku pohľad na ňu vyslovene obmäkčil. Aká je len nádherná! Mihalnice má poriadne dlhé, roztrúsené na lícach. Svetlé prstienky vlasov sa rozlievali po vankúši. Bolo s nimi veľa roboty, ale odstrihnúť jej Zuzka nikdy nechcela. Takú krásu treba strážiť! Rovnaké mala aj mama. Zuzka sa zamračila spomínať na mamu nemala rada. Dá sa človeku všeličo odpustiť, ale zradu nikdy. A mama ich zradila. Odišla. Janka bola ešte maličké batoliatko, už si ju vôbec nepamätá. Keď bola ešte drobná, Zuzke hovorila mama a to vždy vyvolalo nejaké tie zvedavé pohľady na ihrisku. Zuzka sa pousmiala a spomenula si, ako sa do nej raz pustili tie najšikmookejšie babky.
Do tohto bytu sa presťahovali, keď zomrela starká a byt po nej zdedil otec. Dve malé izbičky v úzkej garsónke už boli tesné, všetci boli natlačení ako sardinky, tak sa presunuli do starej, štvorizbovej starkinej.
Starká bola súca, prísna žena, profesorka na univerzite, so susedmi sa takmer nebavila. Ostatných považovala za povrchných, jednoduchých ľudí. Kým bola Zuzka menšia, ešte veľmi nechápala, čo sa deje, a potom už navštevovala starkú len z povinnosti. Obyčajne pomohla, no zakaždým zatínala zuby a potichu znášala všetko, čo starká hovorila.
Ty si celá tvoja matka. Asi z teba nič poriadne nebude. Iba ak by sa ukázali Galkovské gény riekla sarkasticky. Na tvojom otcovi si príroda dala pauzu, takže bohvie, či v tebe niečo prežije. Jediné, čo ťa môže zachrániť, sú vedomosti! Uč sa! Inak skončíš ako tvoja mama.
Zuzka mlčala. Čo na to povedať? Aj tak, starká nikdy nezniesla protirečenie. Otec ju za to nikdy nehrešil, keď starká žalovala stačil mu pohľad na vážne zamračenú Zuzku a celý deň bol zamĺknutý. To bolo najhoršie. Preto sa Zuzka vyhýbala hádkam, radšej dočistila dlážku a zmizla zo starkinej domácnosti. Iba raz to nevydržala, s krikom sa pohádala so starkou a ani sekundu nezapochybovala, že to spravila správne.
Tvoj brat a sestra asi nie sú deti tvojho otca. Takže sa ma to netýka! Zakazujem ti ich spomínať v mojom dome, rozumieš?
Tak tam už nebudem vôbec chodiť! Zovrela pestíky a pozrela starkej priamo do očí.
Čo si povedala? Neveriaco sa spýtala starká.
Zuzka bola pripravená porozbíjať celú jej porcelánovú zbierku, s ktorou musela pravidelne utierať prach. Nenávidela tú zbierku. Viac než dve hodiny pod dozorom len preto, aby každý kúsok jemne poutierala… Starká tvrdila, že porcelán je drahý a deti… nie jej vnúčatá…
Ja už nikdy neprídem! Zuzka vybehla na chodbu, narýchlo si hodila bundu na plecia a utiekla domov. Janka sa akurát hrala v postieľke, a Zuzka ju v predsieni rovno objala.
Ty si moja! A Peťko je môj! My sme rodina, nech si kto-čo vraví! Viac nikoho nepotrebujeme!
Otec sa zjavil vo dverách kúpeľne a prekvapene pozrel na najstaršiu dcéru, ktorá sa v strede izby rozplakala. Janka na ňu užasle hľadela a šuchrala jej líca drobnými prštekmi. Keď zistila, že sú mokré, rozplakala sa ešte viac. Peťo práve sedel nad domácimi úlohami v kuchyni, pribehne a pýta sa otca:
Čo sa deje?
Neviem.
Ach, tie ženy! Peťo len mávol rukou a objal obe sestry. Hladné ste? My s otcom sme navarili halušky.
O hodinu sa ozval starkin telefonát. Zuzka položila do drezu neumytý tanier a vypla vodu. Najprv bolo v otcových odpovediach prekvapenie, potom hnev, napokon už len podráždenie. Zuzka si ticho sadla za stôl, skrútila nohy pod seba a objala si kolená. Zas bude doma dusno…
Ale mýlila sa. Ten večer len otec prišiel do kuchyne, potichu ju objal a bozkal do vlasov:
Už k starkej chodiť nemusíš.
Prečo?
Lebo nikto na svete nemá právo ťa ponižovať, ani tvojej rodine ubližovať. Aj keby bol z rodiny.
Zuzka sa mu vtedy ticho pritisla k plecu. Už žiadne výčitky a napätie. Teraz môže myslieť na seba aj na mladších súrodencov.
Starka zomrela o rok a pol. Posledné dva mesiace už Zuzka zase k nej chodila po návšteve v nemocnici s otcom nevedela v tej suchej babke spoznať tú zdutú profesorku. Ostala jej len prísna reč. Keď Zuzka videla, ako sa k sestre správajú sestričky, pevne zovrela otcovi ruku.
Ostávam.
Dobre, dcérka…
Sestričky jasne vydýchli aspoň niekto má s babkou pokoj. Zuzka chodila do školy na poobedné, ráno vždy letela do nemocnice. Tým, ako Zuzka sedávala chrbtom vystretá na stoličke, starka krotila tón a sestry mohli pracovať.
Ty si výnimočné dievča! vždy ju poriadne objala najstaršia sestra na oddelení. A starká… netráp sa pre ňu. Nie každý vie byť šťastný. Ak je človek prázdny vo vnútri, nič nepochopí, ani na konci.
V posledný deň, keď Zuzka videla starkú, bola nejaká iná tichá, pozerala na zamračené nebo. Zuzka dopísala sloh, zložila zošit do ruksaku a vstala.
Už idem.
Počkaj… zachripela starká slabým hlasom. Prepáč mi všetko, dieťa… Hlúpo som žila, dávaj si na otca pozor…
Zuzka prikývla, vzala ruksak a šla na chodbu. Už pri dverách sa vrátila, vtisla starkej bozk na líce.
Oddýchni si, večer prídem.
Zbadala ešte, ako starká odvrátila hlavu, no už viac neotáľala. Cesta do školy hodinu trvala a času bolo presne.
V ten deň starká odišla. Zuzka si len mlčky vypočula správu od otca, potom si nasťahovala mladších k sebe do izby. Pre ňu bola starká bremenom, pre otca to bola mama… Vedela, že bude ešte celé hodiny sedieť v kuchyni, pozerať do steny, a potom si potajomky utrie slzy a pripraví raňajky na ďalší deň.
Sťahovanie bolo ťažké. Janka stále chorľavela, Peťo vyvádzal a nechcel robiť úlohy. Otec lietal medzi prácou a domom. Zuzka balila veci do škatúľ a v duchu prosila, nech už je na novom mieste lepšie. Ani nevedela, komu svoje prosby adresuje, ale verila, že ju niekto predsa len počuje.
V starkinej bytovke mal zrazu každý svoj izbu, a spočiatku sa všetci rozliezli, aby pochopili, aké je to nebyť pokope. Rýchlo však Janka pridala posteľ k Zuzke aj tak v noci zle spala a vždy priklusala za sestrou. Peťo bol väčšinu času v kuchyni, kde Zuzka sedávala najradšej. Rozdelili si stôl, porozkladali učebnice a spolu robili úlohy aj domáce práce.
Zuzka, osolíš zemiaky? Zúbala si nad fyzikou, tie predmety jej nikdy nešli s ľahkosťou.
Už vre, čo robiť so polievkou? zakričal Peťo z kuchyne.
Hneď! Zuzka pustila pero, išla krájať zeleninu.
Aj mne to vychádza čudne, tie záporné čísla ma stále pletú. Poradíš mi?
Poď, čo máš?
Janka pri nich sedela za svojím maličkým stolíkom a kreslila do omaľovánok. Keď to robia starší, ona musí tiež!
Začiatky po presťahovaní boli ťažké. Otec bol v robote, Zuzka mala na starosti deti. Ak sa Peťom dalo ešte dohodnúť, Janka bola ťažší oriešok. Škôlka trochu pomohla, no často maródila, a vtedy musela Zuzka vynechávať školu. Vydržalo to, kým ich nespasila suseda Lenka.
Stretli sa úplne náhodou na pieskovisku asi týždeň po presťahovaní. Bolo teplo, ihrisko bolo plné detí, rodičov, babičiek, ktoré aj rečnili, aj špehovali. Janka chcela na hojdačku a tam bola rada.
Mama! zjačala Janka na celé pieskovisko a ženy už striehli.
Akože mama? Kto? Táto chudá pubertiačka? No hanba! Hneď sa zdvihli “starostlivé” tety a začali vyjadrovať názory.
Janka revala, že chce byť na hojdačke, a Zuzka nevedela, ako sestru odpratať.
Čo sa tu deje?
Zuzka sa mykla, mala pocit, že počuje starkin tón. Tvrdý hlas zahriakol ženy.
Lenka, čau!
Pekná mladá žena dvihla na ruky svojho synčeka.
Dobré, že si tu. Nová suseda. Ale naša partička sa jej nepáči.
Zaklipkala očami na umlčanú skupinku a vzala si z lavičky tašku s hračkami.
A v čom je problém? premerala si ihrisko.
Staršia pani, čo bola najviac hlučná, si prekrížila ruky:
Vidíš, čo sa tu deje?! Dievča dieťa! Ty si vzdelaná, Lenka, povedz, je to normálne? Takéto decko má vychovávať decko? To je hanba! Dieťa patrí do detského domova, nie takejto starej-detskej!
To je všetko? nadvihla Lenka obočie.
Zuzka videla, že tá žena má ešte ďaleko viac, čo by povedala, ale Lenkin pohľad ju zarazil a radšej si odviedla vnučku preč.
Dobre, už bolo tej šou dosť, povedala Lenka. Akéže mama? Koho máš to decko?
Sestru.
Otázky?
Ostávalo len ticho.
Ako sa voláš?
Zuzka. Toto je Janka.
Moje meno poznáš. Nenazývaj ma teta, prosím, som ešte dosť mladá, zasmiala sa Lenka. Volaj ma Lenka, to stačí. Nie sme až taký vekový rozdiel.
Zuzka sa dnes už ani nevie rozpamätať, ako sa z Lenky stala kamarátka. Mnohí by neverili, čo môže riešiť pubertiačka so ženou po tridsiatke. Ale asi tam hore dobre vedeli, čo práve potrebuje a poslali jej ten najlepší lístok do života.
Veľmi rýchlo pochopila, prečo si Lenku všetci vážia, a trošku sa jej aj boja. Bola právnička, zameriavala sa na rodinné prípady. Po čase ju každý sused o niečo poprosil. Bola fakt odborníčka a vedela držať jazyk za zubami.
Vieš, koľko toho o našich susedoch viem? smiala sa, keď Zuzke pomáhala zvesiť záclony do prania. Parádne závesy, ale tie sa prať nebudeľahko.
Prečo sa ťa boja? Zuzka zvedavo sledovala, ako Lenka stojí na parapete. Drobnučká, no pružná, v šortkách a tričku vyzerala skoro ako jej spolužiačka.
Každý sa chce páčiť, Zuzka. Chce byť dobrý v očiach druhých. A keď si myslíš, že niekto pozná tvoje slabiny to ťa roztrhne. Raz sa prevalí, že neplatíš alimenty či si poslal starých do penziónu kvôli bytu? Zbohom, maska.
Zuzka prikývla. Presne preto otec chcel ísť do iného prostredia, kde nikto nevie, prečo už mama nechodí domov…
Lenke bola prvá, ktorej sa Zuzka zverila s tým, čo cítila k mame. Držala to v sebe, nevedela, že je to nezdravé bolesť sa hromadí, otázky nedajú spať. A ak mala starká pravdu a ona raz skončí ako mama?
Raz Lenka poprosila Zuzku, aby nakŕmila jej mačku Šarikovú.
Mám súd, neviem, dokedy budem. Potom mám doktora a večer ešte jednu schôdzku. Pomôžeš? Inak tu bude nariekať do noci.
Ale veď to je len mačka!
Lenka sa rozosmiala.
To hneď ja zistím. Ak sa urazí, v noci mi nedá spať. Sadne mi na hlavu a packuje ma.
A nemôžeš ju zamknúť v inej izbe?
Lenka na ňu žmurkla.
Pozeraj! pritichla dvere do kuchyne, kde Šariková spala na gaučíku.
Tri, dva, jedna!
Rana do dverí vyľakala Zuzku.
No teda!
No, takto klope, kým ju nepustím, vzala mačku do náručia. Už sa nehnevaj!
Mačka si spokojne odfukovala.
Niekedy mám pocit, že ona je tu domáca pani, nie ja.
Lenka ukázala, kde je krmivo, a rýchlo odišla.
Zuzka sa zdržala v škole, potom Janka dlho vyberala v obchode čokoládku, Peťo chcel pomoc s príkladmi. Do Lenkinho bytu Zuzka pribehol neskoro, bolo hádam osem večer.
Prepáč, Šariková! Dnes to nevyšlo lepšie! nasypala granule, podstrčila pod nos.
Vo dverách sa ozvalo buchnutie a Zuzka sa strhla.
Aha, to si ty… Lenka pohodila tašku na gauč a unavene si sadla na stoličku. Ďakujem, že si nezabudla.
Lenka, ja…
Lenka mávla rukou a zrazu sa rozplakala, hlavu zaborila do dlaní. Zuzka ostala prekvapená. Vedela, že Lenka nie je nedotknuteľná, ale ona bola pre každého taká silná… A teraz slzy?
Zuzka si k nej prisadla, objala ju.
Prepáč, uletelo mi. Ťažký deň a nemám to komu povedať. Mama už nežije, nikoho blízkeho nemám…
A ja? Som vzduch? zacítila Zuzka do očí.
Lenka sa pousmiala a pohladila jej vlasy.
Kučierky! O takých som snívala. Vieš, ženy chcú vždy to, čo nemajú. Krásne kučery, alebo… dieťa.
Odmlčala sa.
Lenka, kučierky si len dáš, keď chceš. Ale to druhé?
Zuzka tentoraz nebola hanblivá nie je správne rýpať sa v cudzích veciach, ale keď je človeku ťažko a nemá s kým hovoriť… Veď Lenka vždy pomohla jej, Janke, aj Peťovi, dokonca jej pomohla vyčistiť celý byt.
Lenka si utierala slzy, vytiahla z tašky priehľadnú obálku.
Dieťa tu je môj ortieľ. Žiadne nebude. Nikdy. Sama som si to pokazila. Niekedy stojí chyba viac, než si myslíš.
Hneď na prvý šup Lenka otehotnela, keď to s manželom Matúšom prestali odkladať. On bol z toho nadšený, až ju tým zaskočil. Poznali sa od mala, chodili spolu do školy, kamarátstvo im prerástlo v lásku, ani nebolo o čom rozmýšľať život si plánovali spolu. Krásna svadba, veľké plány. No stále odkladali. Ešte kúsok a nová práca, kým niečo ušetria, výlet do sveta, alebo väčší byt… Tehotenstvo bolo síce želané, ale totálne nečakané.
Matúš, a čo naša dovolenka? Som neverila, že to príde tak rýchlo…
V Thajsku už všetko naplánovali. Nakoniec dokter povolil, že krátky pobyt neuškodí. Akurát zabudli na jedno nezodpovedného chalana na skútri. Lenka sa prebrala v nemocnici.
O dieťa prišla. Zlomené rebrá, noha poctivo zrastala. Lekári radili, aby mala len pozitivitu a pokoj.
Ako mám zariadiť, aby mala pohodu? hneval sa Matúš. Stále len plače a nekomunikuje.
Všetko sa im rozpadlo. Lenka bola zavalená bolesťou, zabúdala, že v tej strate nebolo zle len jej, ale aj Matúšovi. Videla len seba.
Rozviedli sa hneď, ako prišli domov. Najprv to bolo ťažké, potom si zvykla. O rok sa náhodou stretli pred súdom a tam zistila, že už je to lepšie, že ostali len spomienky. Chýbalo jej ich dávne kamarátstvo, to puto. Nikto Lenku nepoznal tak ako Matúš. Prečo mu nedala vtedy šancu? Už bolo neskoro. Prekecali spolu celú noc, smiali sa, spomínali a vyhýbali témam, ktoré stále boleli. Pomaly sa opäť stali priateľmi. A keď ju druhýkrát požiadal o ruku, dala si čas na rozmyslenie.
Rozmýšľala som… usmiala sa smutno a odsunula papiere. Ale ako by som s ním mohla byť? Vždy túžil po deťoch.
Si si istá? Nemôžu sa doktori mýliť? Zuzka neisto pohladila plastovú zložku.
Podľa nich nie.
Ale doktori sú iba ľudia. Každý sa môže mýliť! Treba skúsiť aspoň, a ak to nevýjde, potom plač!
Lenka ju objala.
Ďakujem! Odkiaľ máš v sebe toľko rozumu? Veď máš ledva osemnásť.
Dobrých učiteľov som mala, zamumlala Zuzka a išla dať variť čaj.
Povedz, prečo máte len otca? Kde je tvoja mama? Poď, úprimnosť za úprimnosť…
