“Prekliaty” starý dom
Tak sme tu! Vystúpte! vodič zastavil dodávku pri starom drevenom plote a vypol motor.
Kristína jemne postrčila dcéru Vierku, ktorá sladko spala opretá o jej plece.
Vierka, zlatko, zobuď sa. Už sme prišli.
Malá otvorila oči, pretrela si ich päsťou a rozhliadla sa okolo seba, snažiac sa zahliadnuť nový dom.
Mami, tu budeme teraz bývať?
Áno, srdiečko. Poď, musíme vyložiť veci a pozrieť sa, čo a ako.
Kristína zoskočila z vysokého schodíka na zem a vzala dcérku na ruky. Za dodávkou vystúpil Martin, ktorý prišiel za nimi na vlastnom aute.
Všetko je v poriadku?
Áno. Kde sú kľúče?
Tu máš, bývalý manžel jej podával zväzok kľúčov. Dokumenty na dom som položil na stôl. V sobotu prídem po Vierku, ako sme sa dohodli.
Dobre.
Pomôžem vyložiť veci a potom idem, mám toho veľa.
Kristína prikývla. V duši mala stále ťažobu, no vedela, že teraz už nemá zmysel naháňať sa za minulosťou. Treba žiť ďalej najlepšie bez zbytočných sĺz.
S Martinom prežili päť rokov. Len pred mesiacom sa Kristína dozvedela, že má inú ženu, a nie len bokovku, ale aj vážne plány. Chcel si budovať novú rodinu…
Najskôr mala pocit, že spadla do temného sna. Nevedela, čo robiť ďalej, ani len myslieť na budúcnosť. Ešte včera mala po boku muža, istotu a každodennú pohodu a dnes? Prázdno, zmizla aj viera v ľudí. Keď vás zradí najbližší, kto už ostane? Veď s Martinom sa nehádali, všetko vyzeralo v poriadku. Preto nič nezbadala.
Tá správa ňou otriasla do základov. Automaticky sa starala o dcérku, varila, chodila do práce, ale nevedela sa poskladať a pozrieť vpred.
Byt patrili rodičom jej manžela. Kristína mala už len tetu Máriu v neďalekom mestečku, jej jediného príbuzného. Nemohla ju chodiť často navštevovať, preto najala susedu, aby tetuší nakupovala, chodila po lieky a trochu na ňu dohliadla. Byt po rodičoch, čo zdedila Kristína, mala prenajatý na dlhodobo polovica z nájomného išla jej, polovica na účet pre tetu. Navrhovala už, že by tetu presťahovala bližšie, ale tá vždy odmietla.
Keď jej Martin oznámil neveru, vedel, že nebude žiadna scéna. Skrátka povedal pravdu. A keď už sa to nedalo skrývať, došiel domov, uspal Vierku a pozval Kristínu do kuchyne.
Viem, že už všetko vieš. Nebudem sa ospravedlňovať. Prosto to tak vyšlo. Máme dcéru, musíme jej to uľahčiť. Čo teraz plánuješ?
Ešte neviem sedela, držiac šálku v dlaniach, oči zabodnuté do stola.
Vo vnútri bojoval víchor myšlienok prečo? Za čo? zvonka však nevydala ani hláska. Nechcela, aby videl, ako ju to bolí. Z jeho pohľadu však mala pravdu treba myslieť hlavne na Vierku.
Asi by som mala odhlásiť nájomníkov z bytu.
To netreba. Viem, že som vám obom ublížil. Preto som sa rozprával s rodičmi Kristína, čo by si povedala na to, že by si sa presťahovala?
Kam? pozrela vyčítavo.
Veď vieš, mamina má v okolitom meste rodinný dom po starých rodičoch. Starší, treba tam niečo opravovať, ale je pevný a teplý. Tvoja teta Mária býva rovno na vedľajšej ulici, ak si dobre pamätám. Mama chce dom prepísať na teba s Vierkou. Čo na to povieš?
Ako výkupné? uškrnula sa trpko, no začala uvažovať.
Možno to naozaj bola najlepšia možnosť. Nechcela dennodenne narážať na bývalého muža a jeho novú rodinu. Všetko v starom meste jej pripomínalo bolesť. Prechádzky v parku vzbudzovali nostalgiu.
No musela myslieť na budúcnosť na seba aj Vierku. Čo stráca? Iste, malomesto, ale s dobrou školou, poliklinikou, všetko na dosah aj teta Mária so svojou dobrosrdečnosťou. Vierka bola ešte malá, potrebuje opateru. Pochybovala, že Martin sa bude starať ako predtým. Teda bude musieť opäť pracovať…
Kristína odhodlane prikývla:
Súhlasím.
Tak sme dohodnutí! Martin vstal. Zajtra to s mamou doriešite, ozve sa ti ohľadom notára. Idem.
Na odchode sa ešte na chvíľu zastavil a ticho povedal:
Odpusť mi! Nechcel som to takto.
Len kývla a bez slova zatvorila za ním dvere. Potom sa zviezla po stene a potichu, s tvárou v svetríku, sa rozplakala tak, aby dcérka nič nezbadala.
Nebolo to obyčajné plačlivé nariekanie, ale takmer vytie. Keď bola dieťa, pozerala raz dokument o vlkoch a teraz mala pocit, že je ranená vlčica.
Vyplakala sa poriadne. Mala potom pocit, že všetka zlosť na muža odplávala. Ostalo prázdne miesto, vypálené v duši. Jediná myšlienka niečím to vyplniť. Nájsť raz čosi dobré, inak zostane navždy v bezodnej jame.
Nasledujúce týždne boli také náročné, že sa Kristína sústredila len na sťahovanie a povinnosti.
A teraz stála pri nakrivenom plote nového domu a pozerala na zarastenú záhradu, spoza ktorej dom ledva vidieť. Medzi stromami vykúkal len kúsok strechy a časť verandy.
Vierka ju potiahla za ruku:
Mami, čo stojíš? Poďme, rýchlo!
Prešli po chodníčku, obišli starú jabloň a uvideli dom.
Kristína pomyslela v skutočnosti je to dom opotrebovaný, ale ešte pevný, s malým podkrovím a krásnou presklenou verandou s farebnými tabuľkami. Obklopený jesennou záhradou priam lákal na fotku. Kristína vytiahla foťák a urobila pár záberov. Pri pohľade na ich nové bývanie pocítila, že tu chce žiť, dokonca sa tešila na všetku tú robotu, čo ju čaká. Presne také niečo potrebovala. Vierka stála vedľa, prst v ústach, s pootvorenými ústami. Kristína jej jemne potiahla brmbolec na čiapke:
Zober si prst z úst, moja. Páči sa ti domček?
Jééj, mami, je krásny!
Súhlasím. Ale poďme dnu pozrieme sa, kde budeš spať.
Áno, poďme!
Vyšli po schodíkoch dovnútra cez verandu. Rozľahlá chodba, z nej dvere do kuchyne a izieb. Kristína obchádzala po dome, rozmýšľajúc nad rozložením nábytku.
Domček nebol veľký. Kuchyňa, dve izbietky na prízemí a jedna v podkroví, priestranná obývačka s veľkým okrúhlym stolom, nad ktorým visel starý háčkovaný lampáš. Chladno a trochu vlhko, ale čudné Kristína mala pocit, že dom je aj tak útulný.
Kristína! Už máme vyložené a vyplatil som chlapov, čo niesli veci, Martin nakukol do izby. Poď, ukážem ti kotol, radiátory a bojler.
Všetko rýchlo vysvetlil, rozlúčil sa a odišiel.
Kristína išla do kuchyne.
Postavila kanvicu a vybalila jedlo, aby dcére ohriala obed. Pripravila dusené mäso, vybrala čistiace prostriedky, pustila sa do upratovania.
Kuchyňa bola síce malá, no útulná. Dve veľké okná do záhrady. Pri jednom stôl, ktorý Kristína hneď začala drhnúť. Vierka sedela a kývala nohami, skúmala policu i farebný lampáš.
Zrazu čosi hlasno tresklo na okne. Vierka vykríkla, Kristína nadskočila a pozrela na parapet. Tam sedel obrovský ryšavý kocúr.
No vitaj, že si nám dal taký infarkt! vydýchla Kristína. Vierka, pozri, aký krásavec je to!
Kocúr uhľadel Kristínu neústupne.
Tak čo, na čo pozeráš? Poď, keď si už tu, určite ti niečo ponúknem.
Kocúr zoskočil a zmizol.
Vidíš to, Vierka? usmiala sa Kristína. Poď si umyť ruky, ideme obedovať.
Keď otočila k dverám, zhrozila sa. Na prahu sedel ten istý kocúr.
Ako si sa sem dostal? Dvere boli zamknuté!
Kocúr nič, len uprel žlté oči, až jej bolo do smiechu. Vytiahla kúsok vareného kurčaťa, rozdelila ho a položila na starý tanierik:
Poď, ponúkni sa!
Kocúr hrdinsky prikvitol k miske a začal s chuťou šmátrať.
Kristína prešla dverami a zbadala pri zemi klapku, zjavne pre mačky.
No jasné! Hosť vedel, ako dnu!
Po návrate do kuchyne objavila Vierku sediacu pri kocúrovi, niečo mu rozprávala. Ten pozorne načúval. Kristína sa po dlhom čase zakričala:
Diskutéri!
Dcéra aj kocúr v rovnakom momente obrátili hlavu, až sa zdalo, že aj kocúr mykne plecom rovnako ako Vierka.
Zaklopalo sa na dvere. Kristína pohrozila dcére prstom:
Tu zostaň! a šla otvárať.
Dobrý deň! Ja som vaša suseda, Pavlína Gregorová. Ale pokojne volajte len teta Pavla. Tu máte podáva liter domáceho kozieho mlieka Z mojej kozy! Pite na zdravie.
Dobrý deň! Kristína bola mierne zaskočená, no rýchlo si spomenula na slušnosť. Ja som Kristína. Rada vás spoznávam! To je teplé? Ďakujem veľmi pekne! vzala pohár a pozvala ju ďalej.
Teta Pavla neváhala a nasledovala ju.
Kristína dala pohár na stolík pri sporáku, Vierka sa otočila:
Dobrý deň. Ja som Vierka.
Dobrý deň, dievčatko. Ja som teta Pavla.
Teší ma! Neviete, čí je ten kocúr?
Akože nie?! Veď je to môj darebák! Volá sa Miňo. Ak by veľa žral, vyhoďte ho, aj doma má dosť. Inak lenivec nebude chytať myši.
Máme tu myši? prekvapene otvorila Vierka ústa.
Určite. Každý dom má hlodavce, hlavne na jeseň. Preto…
Mami, musíme mať Miňa. Myslím, svojho kocúra!
Kristína sa zasmiala:
Vierka, počkaj, uvidíme. Teta Pavla, neviete o niekom, kto by si chcel privyrobiť? Potrebujem záhradu a dom dať do poriadku, sama to nezvládnem.
Ale veru! Choď k Jozefovi Michálkovi. Býva cez tri domy od vás, zelený plot. Šikovný chlap, urobí všetko a cenu má rozumnú.
Ďakujem! Mohla by som vás pozvať na čaj? Síce sme sa práve nasťahovali, ale mám keksy a cukríky.
Neodmietnem, usmiala sa teta Pavla.
Pri čaji rozprávala Kristíne o mestečku, o svojej rodine a napokon sa spýtala:
Ako ste sa vy dostali k tomuto domu, Kristínka?
Zdedený, Kristína sa pokúsila skryť smútok, nechcela rozoberať svoj život.
Vieš, už asi dvadsať rokov tu nikto nebýval. Mladí zabudli, staršie ženy pamätajú, že dom nie je práve šťastný.
Vy ma chcete vystrašiť? Čo sa tu stalo?
Nič hrozné, neboj! Len tu ľudia nikdy dlho nevydržali. Dva či tri roky a odsťahovali sa. Raz choroba, raz nešťastie, raz smola Reči sa šíria. Postavil ho kedysi miestny obchodník pre nevestu, ale zomrela prvý rok po svadbe na horúčku. On dom predal, odišiel a potom to už išlo. Dom má vyše sto rokov. Prestavovali ho, opravovali, ale nikto tu naozaj nevydržal.
Kristína zamyslene krútila lyžičkou v šálke.
Hm Čo už, je môj. Uvidíme, ako bude. My s Vierkou niečo vydržíme, že, Vierka? Takého domčeka sa nezľakneme! Uvidíme, čo nám prinesie.
Ubehlo pár mesiacov.
Kristína sa zatiaľ dobre udomácnila. Vierka chodila do škôlky, Kristína pracovala vo fotoateliéri a dobre si privyrábala fotením osláv. Kedysi bola fotografia len koníčkom, potom absolvovala kurz a začala fotiť bábätká, vyskúšala si štúdio. Teraz jej prišli všetky tie skúsenosti vhod.
Postupne dala dom i záhradu dokopy. Pomohol jej výborný Jozef, ktorého priviedla teta Pavla:
Volaj ma Jozef, som tak zvyknutý.
Pustil sa do práce, podľa želaní Kristíny. Spolu odstránili burinu, objavili ovocné stromy, kríky. Kristína pochopila, že ak sa o ne stará, Vierka bude mať ovocie aj bobule zadarmo. Potom dali do poriadku strechu, verandu, schody. Trvalo to, ale výsledok stál za to.
Dom ožil. Ráno na verande s čajom Kristína cítila, že tu patrí. Konečne pocit domova…
Celkom si vzala na starosť tetu Máriu každý večer s Vierkou ešte pred domovom navštívili tetu. Sťahovanie bol jasný krok správnym smerom. Upokojila sa a pomaly zabúdala na ukrivdenie voči Martinovi.
On za dcérou chodil pravidelne, rozprával sa jej, čo Kristínu zmierovalo so situáciou. Snažila sa nevŕtať v minulosti všetko mohlo byť inak aj preto, že na muža zabúdala a venovala všetku pozornosť len dcére. Dôležité však bolo, aby Vierka cítila bezpečie: mama i otec, aj keď nebývajú spolu, ju ľúbia.
Teta Mária jej radila:
Veľmi dobre, Kristínka! Nepestuj si v srdci krivdu. Čím dlhšie ju nosíš, tým väčšiu bolesť z nej máš. Zabudni na to zlé, pamätaj na dobré! Máš krásnu dcérku, to je najdôležitejšie! Zlo nechaj tak len ťa bude zožierať. Dcérka ťa sleduje, učí sa od teba. Nezabúdaj, deti všetko vidia a zapamätajú si. Raz si spomenú, aká bola ich mama v tých ťažkých časoch čo by si chcela, aby si pamätala?
Kristína len ticho prikývla.
Postupne sa spoznala so všetkými susedmi. Mladé mamičky chodievali s deťmi, Vierka si rýchlo našla kamarátky, staršie ženy zavítali na kávu.
Tak Kristína spoznala tetu Martu, staršiu milú ženu z ulice. Naučila ju piecť domáci chlieb a Vierka bola nadšená už nefrflala, keď musela piť mlieko, lebo k hrnčeku dostala aj kôrku čerstvého chlebíka. Vždy mala mliečne fúziky a Kristína sa smiala.
Podarilo sa jej spriateliť so susedom starým pánom Viktorom. Ten ju hneď na privítanie ponúkol mísou obrovskej jahody:
Odroda Sládkovská, keď si zvykneš, naučím ťa ju sadiť a pestovať.
Po uprataní verandy tam postavili veľký stôl, vyumývali farebné sklá, podlahu nabrúsili. V rohu stála hojdacia stolička, ktorú milovala Vierka. Každý večer si tam sadla s ryšavým Miňom, čo sa rozhodol bývať na dva domy. Kristína si ráno dávala bacha, kde stúpa, keď raz našla na schodoch séria myší, úlovok na prezentáciu. Miňo si právo na dom zaslúžil.
Len jedna suseda jej nesadla staršia Zuzana. Bola až príliš uvravená a rada roznášala reči. Najskôr to Kristína nechápala, potom však začala rozhovory obracať inokedy a inam, len aby nemusela počúvať klebety.
Teta Pavla, čo s ňou? sťažovala sa raz. Je to nekonečný prúd rečí.
Kristínka, nič nezmôžeš. Keď ju prestaneš púšťať do domu, vymyslí o tebe ešte horšie. Taký je jej štýl. Ja ju vyhnala.
Ako?
Jednoducho. Mám mačky, ona alergiu.
Tak si mám zaobstarať mačku alebo psa…
Kristína sa zamyslela.
Zuzana pochopila, že má u Kristíny ochotného poslucháča a nehodlala na to zabudnúť. Kristína jej nalievala čaj, povzdychla si a v duchu si spievala, aby ju nepočúvala. Stačili jej tety reči.
Po čase si Kristína všimla zvláštnu vec. Keď Zuzana prišla, vždy sa niečo stalo. Raz si na nových schodoch roztrhla sukňu o akýsi klincek, ktorý tam určite predtým nebol; druhýkrát si sadla vedľa stoličky, hoci tam žiadny priestor na pád nebol. Odvtedy chodila menej.
Raz ráno, keď strihala kríky, začula, ako Zuzana hovorí tete Pavle:
Pavla, nič si nenahováraj. Býva sama s dieťaťom neverím, že nemá chlapa! Dom krásny, záhrada upravená, určite jej niekto pomáha. Ale kto? Nikto ho nevidel!
Ale neklebeť! Veď vieš, že jej pomáhal Jozef, a normálne mu zaplatila!
Ale dom
Čo dom?
Celé mesto vie, že je prekliaty! A ona tu šťastne žije a ľudia ju majú radi! Prečo?
Pretože nie dom robí človeka, ale človek dom. Kristína je dobrá, ťahá ľudí k sebe. A choď už, mám na sporáku mlieko!
Kristína sa vtedy usmiala. Každý sa s niečím trápi…
Mami! Kde si? počula Vierkin hlas.
Tu som! Zobudila si sa? Umyla si sa?
Ešte nie! Počkaj! Pozri!
Kristína sa obrátila tam, kde ukazovala dcéra. Po záhradnom chodníčku šiel Miňo a za šijku ťahal malé ryšavé mačiatko, rovnako sfarbené, ako on. Keď prišiel k Kristíne, pozrel jej do očí, ona natiahla ruky a dostala húževnatý, mrmlajúci klbko šťastia.
Ďakujem, Miňo. Myslíš, že to potrebujeme?
Mačka zamrmlala prísne, obrátila sa smerom k domu tety Pavly. Jeho úloha bola splnená.
Tak Vierka, asi hej musíme. Ako ho nazveme?
Miňo!
Kristína jemne zdvihla mačiatko na úroveň očí:
Vítame ťa, Miňo Miňovič! Tak, deti, všetci dnu, ideme na raňajky.
Vierka sa rozosmiala, otvorila dvere na verandu a z domu sa vyvalilo teplo.
Tak končili naše ťažké začiatky A lekcia? Nech je akokoľvek krivo a biedne, časom si človek vytvorí domov a miesto, kde zakorení len dobré. Kým má človek blízkych, nádej a kúsok odvahy, každý dom sa stane domovom prekliaty či nie. Stačí začať zasa veriť v ľudí a v seba.
