Dušou zmeraj, rozumom prever
– Och, baby, s mojou svokrou je to už fakt ťažké! Včera sa zjavila u nás s hrncom kapustnice! No uznajte, čo poviete na toto? Vraj tá moja jej nechutí a môj synček je vraj zvyknutý len na tú jej. Soňa odsunula šálku kávy a pritiahol si pred seba pohár vína. No povedzte mi, odkiaľ sa tieto svokry berú? To aj my budeme raz také? Ak hej, prosím vás, zavrite ma do lesa, aby som domov netrafila!
– Soňa, kľud! Lýdia ju pohladila po ruke ako malé dieťa. Možno má len ťažké obdobie, vieš, je sama, aj tá menopauza už asi… No a komu má teraz dávať dobro, keď teba má jediného syna? Veď to je len kapustnica! Mala si poďakovať a poprosiť ju ešte raz. Menej varenia pre teba. Nech sa snaží.
– Hej, to sa ti povie. Potom sa ku nám rovno nasťahuje! Teraz mi stačí, čo vymýšľa! Pamätáš si ten komplet spodného prádla, čo sme kupovali pred Vianocami?
– Darček?
– Jaj, presne ten. Ona ho jednoducho vyhodila!
– Ako prosím? Lýdia rozliala čaj mimo šálky a obrus dostal jemný žltý odtieň.
– Vraj škodí zdraviu! Spodky vraj nie sú dosť zdravé! Soňa sa začala nervózne smiať. Ani som jej radšej nepovedala, koľko stál. Bolo by jej zle na mieste.
– Ty nie si nikdy spokojná! O zdravie ti dbá, a tebe všetko vadí. – Lýdia sa rozosmiala, ale hneď zvážnela. – Ale prečo ti lezie do šuflíka so spodným prádlom?
– To sa jej opýtaj sama! Soňa hodila servítku na stôl a začala čistiť fľak. – No teda, čo tu ja robím! To sa nikdy nevyperie!
– Upokoj sa! doposiaľ tichá Oľga jej vzala servítku a podala jej kávu. Si úplne vystresovaná, takto to nejde.
– Ani sa nečudujem! Baby, kým sme bývali v podnájme, bol kľud. Nepatrilo jej sem chodiť. Celé doobedie som mohla chodiť po byte a premýšľať nad objednávkami, nik ma nerušil. Ona si nevie predstaviť, že práca z domu je tiež práca. A už vôbec nepripustí, že zarobím skoro rovnako ako jej syn. Ale odkedy máme byt, cítim sa ako mikrób pod mikroskopom. Príde kedy chce, robí čo ju napadne a všetko pod zámienkou, že nám na byt pomohla so zálohou. Hotovo! Už som jej verná slúžka zjavne. Soňa si vzdychla.
– Premeni zámky.
– Veď nemôžem! Manžel jej ich aj tak dá. Veď je to mama. A potom už len urážky počúvať! Pomaly by bol lepší rozvod!
– To vážne tak rozmýšľaš? Soňa, to ti neverím. Na škole stíhala všetko, nič ťa nevyviedlo z miery. Kam sa to stratilo? Lýdia nesúhlasne frkla.
– Spálené nádeje. Soňa si naliala ešte vína a vzdychla. Ale asi máte pravdu. Musím sa dostať do kľudu a začať konať. Lebo ešte sa zo mňa stane besná baba a dieťa ma začne báť. Včera sa ma pýtal, prečo som zlá. A čo mu mám povedať? Že mi svokra robí nervy? To veru nie…
– No jasné, že nie! Nabudúce si vyhľadám sirotu. Nech už nik okolo môjho hrnca nevarí! Lýdia kývla na čašníčku. Objednáme si niečo sladké. Nervy na to.
– Jasné – Soňa si poutierala kútiky očí a zazubila sa. Počkajte, ukážem vám, akú tortu som urobila na poslednú svadbu. Sama neverím, že som to dokázala!
Naklonili sa nad Soniin smartfón a vykríkli:
– Neuveriteľné!
– Soňa! A toto čo je? Ako to, že to tak visí? Krásne, neskutočne krásne!
– Firemné tajomstvo! Malý mi pomáhal, staval lego, tak som čosi obkukala. Ako sme to viezli, radšej ani nespomínam, už mám na dva mesiace šesť objednávok. Len… neviem, kedy ich budem stíhať.
– Nuž, nech svokra s vnukom strávi čas, nech sa nenudí!
– Och, Lýdia, ty si naivná! Soňa sa rozosmiala. Ona vtedy začne byť chorá všade možne.
– A čo tak ich poslať na chalupu k jej matke?
Soňina ruka zamrzla nad šálkou.
– Oľga! Ty si génius! Nebudú nám doma zavadzať a ešte bude mať radosť. Malý si dá ten správny babkin kapustový prívarok a ešte na jej tanieroch umytých, ako ona chce. Akurát musím podstrčiť malému cukríky. Nech ju drží v strehu.
Všetky sa rozosmiali, lebo dobre poznali Soňinho syna. Po sladkostiach z neho bol doslova malý čertík. Preto ho Soňa na detských oslavách neustále strážila, aby neprehnal s cukrom.
– Oľga, a ty ako doma? obrátila sa Lýdia k nej. Tvoja svokra ti nerobí zle?
– Lýdia, kedy by to stihla? Od svadby prešli možno dva mesiace. Oľga olízla lyžičku a zaškúlila. Ako len dali toľko cukru do pusinky?
– Choď ich to naučiť, ak vieš lepšie! Lýdia sa zasmiala, no hneď opäť zmlkla, keď pozorovala Oľgu. Čo je?
– Neviem, baby. Možno až príliš pokojné to je. Počúvam Soňu a rozmýšľam, či toto je normálne.
– Možno máš šťastie na normálnu svokru. Lýdia pokrčila ramenami. Nie každá je taká ohnivá, ako Soňina.
– Neviem… Oľga si spomenula na svadobný deň a na to, čo jej vtedy povedala budúca svokra, Mária Jurajová.
– Oľga, nie som žiadne zlatíčko. Ty ma ešte nepoznáš. Som aj tvrdohlavá, aj urážlivá. Cestu si budeme musieť musieť hľadať, ale hlavné pre mňa je rodina. Ak si vybral teba môj Matej, asi mal na to dôvod. Poradiť môžem, ak treba. Inak vás nechám na pokoji.
Oľgu úprimnosť Márie trochu zarazila. Nie je bežné, keď človek povie takto pravdu žene, ktorú sotva pozná.
Oľga spoznala Mateja na svadbe spoločných kamarátov. Počasie bolo nevľúdne, ona stála bokom od ostatných dievčat, len tak v lodičkách, oveľa vyššia ako nízky, ale pevný mladý muž, ktorý k nej prikorčuľoval.
– Prečo nechytáš kyticu? Nechceš sa vydať?
– Nechcem.
– Fakt? Všetky baby o tom vraj snívajú.
– Na to máš zjavne zlý zdroj informácií. Väčšina dievčat túži po láske, nie po pečiatke v občianskom.
Celý večer sa rozprávali, šiel ju odprevadiť domov a na rozlúčku jej pobozkal ruku. Oľga celú noc len hladila tú ruku, rozmýšľajúc, čo by na to povedala nebohá stará mama.
– Povedala by: Konečne! Oľga sa usmiala, vybavujúc si mamin štípavý úsmev.
Stará mama, Veronika Štefanová, ju vychovávala sama. Matka Oľgy sa odsťahovala za prácou do Prahy, spočiatku písala listy, posielala peniaze, no po pár rokoch prestalo všetko.
Oľga bola pubertiačka, nahnevaná a zlostná, všetko si vylievala na starú mamu, ktorá ju aj tak vždy privítala s tanierom polievky a jemnými dlaňami na vlasoch. Aj keď bola presvedčená, že je po svete sama, nikdy nebola sama u babky.
Keď babka ochorela, mala Oľga pätnásť, život sa otočil naruby už neboli partie, len lieky, nemocnica, škola a domov. Naučila sa starať sa o seba a babku, ktorá nakoniec zomrela, keď bola Oľga druháčka na fakulte.
Matka prišla až dva mesiace po pohrebe. Hneď mala výčitky, prečo byt a záhradka ostali Oľge, že to je nefér a treba sa podeliť. Roztržku zvládli ťažko Oľga vtedy popustila uzdu všetkým nahromadeným emóciám, matka sa však aj tak po čase stratila z jej života.
Chvíľu bola Oľga stratená, no podržali ju priateľky Soňa a Lýdia. Lýdia jej našla miesto u otca vo firme, veď verila, že Oľga nesklame. Krásna, energická, rádoby nešťastná v láske Lýdia, ktorá by svoju právnickú kanceláriu rada vymenila za veľkú rodinu.
Spoločne prechádzali všetkým, pomáhali si, keď Oľgina matka chcela napadnúť testament po babke.
Po dvoch rokoch s Matejom žili spolu a vzali sa. Lýdia stihla chytiť kyticu a hneď dotiahla za lakeť Mareka, najlepšieho kamaráta z partie.
– Poď tancovať!
Samozrejme, nič z toho nebolo, Lýdia o mesiac povedala:
– Nie je to moje.
Poznali ju, nepitvali sa.
Marek častejšie býval u Oľgy a Mateja, no Lýdia sa mu vždy vyhýbala.
– Prečo, Lýdia? neverila Oľga. Veď nie je zlý…
– Daj si naňho pozor, nie je čistý.
Oľga nevedela, čo myslí. Marek bol kamarát, zábavný, nápomocný, ale moc s ním nerezonovali.
Po roku zistila, že čaká dieťa. Bolo to ako zázrak chystali sa už na umelé oplodnenie, lekári šanciam neverili. Matej jej veril a podržal ju, no správa bola šok pre Mateja, ale najmä svokru.
– To je zázrak, Maťo! Oľga sa rozplakala na Matejove narodeniny, pred všetkými.
– Najkrajší dar, objal ju Matej, no jeho mama len krútila hlavou.
– Čo je, mama? pýtal sa Matej v aute cestou domov.
– Neviem, synku. Je to… celé nečakané.
– Dôveruješ Oľge?
– Úplne! A už nechcem počuť nič podobné! povedal Matej nahlas.
Narodil sa im Jakubko a s Oľgou bol kolotoč. Svokra pomohla, keď bolo treba, nikdy sa nevnucovala, a raz jej dokonca sama navrhla, aby šla na kávu s kamarátkami že ona postráži malého.
Oľga nemohla pochopiť, prečo v jej vzťahu ku svokre ostáva ten kamienok. Možno len preto, lebo neobjali sa ako mama a dcéra, neprešli si tými konfliktmi. Vždy sa tvárili slušne, no Oľga cítila medzi nimi tú čiaru.
V tejto nálade ju vyrušil telefón. Svokrin hlas bol taký meravý, že ju až zamrazilo.
Potom si už veľa nepamätala. Ako ju po tvári fackali baby, aby ju priviedli späť, ako Lýdia vybavovala taxík, Soňa ju poila vodou.
Matej zahynul v aute. Zrazu bol svet naopak, len bolesť a ticho, a Jakubko medzi Oľgou a svokrou.
Navrhla Márii, nech býva s nimi, aspoň načas, no svokra odmietla. Potrebovala ešte chvíľu zostať u seba so spomienkami.
Jakub trávil viac času s babkou a tá postupne na vnúčati obmäkla. Oľga pochopila, že koná správne.
Prišli sviatky, Oľge bolo čoraz horšie. Tie Vianoce mali byť prvé, ktoré strávia na horách sen jej muža. Pokorím svahy, ty budeš s Jakubkom robiť snehuliakov! žartoval Matej, ešte keď žil.
Oľga nechcela nikam ísť, ale Mária ju presvedčila. Nakoniec odcestovali všetci traja na Liptov.
Týždeň im pršalo, len jeden deň vyšli k vode. Sivé, namosúrené Tatry, deravé oblaky a Jakubko snívajúci, že mamička bude azda rovnako nadšená slnkom ako on.
– Drsné, poznamenala Oľga, keď stála s Máriou a pozerali, ako sa Jakubko smeje, keď sa mu vôňa lesa zmieša so zimou.
Mária ju zrazu objala.
– Som rada, že ste mi ostali…
– Ostali?
– Áno. Už som skoro stratila aj vás.
– Nerozumiem… Oľga zneistela.
– Marek! Prišiel ku mne po týždni a tvrdil, že Jakub nie je Matejov. Že si našla iného. Na seba narážal. Vraj vedel o Matejových zdravotných ťažkostiach a že si problém riešila… no… inak.
Oľge klesli ruky.
– A ty si uverila?
– Nebola by som tu, keby som mu uverila. Síce nie sme si podobné, ale dúfam, že časom sa už viac zblížime. Mne to je potrebnejšie, ale ak dovolíš…
– Nič nemusíš hovoriť! My sme rodina a moja babka vravievala, že rodina má držať spolu, inak je to len pustý, prázdny vietor.
Ostatné tri dni trávili rozpravami. Jakub striedavo objímal jednu aj druhú, ony sa usmievali, spomínali a rozjímali o tom, čo bude.
O pol roka vytiahla Oľga zo skrine svoje lodičky.
– Toto je čínske mučenie… zastonala.
– Krása bolí! zasmiala sa svokra a pomohla jej zapnúť šaty.
– Nemôžem byť krásna v balerínkach?
– Máš dlhé šaty, by si ich zametala. Prezuj sa na mieste!
– No, už len to aby som Lýdii meškala na svadbu!
Lýdiina svadba bola veľkolepá a uponáhľaná. Malý Jakubko držal obrúčky, hostia sa ponáhľali, tortu rozkrájali ledva po polnoci.
Oľga šla pozrieť Soňu, ktorá práve nosila ďalšie dieťa.
– Ako sa máš, Soňa?
– Nadovšetko! So svokrou sa na víkend zmierime, ináč by Lýdia tortu nemala! To vieš, čo si nespravím sama, nemám hotové!
– Čo je s tortou?
– Pozri! ukázala na ňu. Cez cestu sa pokazila, skoro som ruky zalomila! Tri dni roboty.
– Ale je nádherná!
Lýdia pristúpila sprvu nenápadne a oblizla si prst.
– Nemohla som si pomôcť. Dobrá je!
Soňa sa urazila, ale zasmiala sa tiež.
– Čo s takou? mávla rukou. Zmätkárka!
Sadla si.
– Kde sú tvoji, Oľga?
– Tam tancujú.
– A ty ako?
– Dobre už. Všetko je, ako má byť.
– Už voláš svokru mamou?
– Ešte nie…
– Hlúposť! Keby som mala takú…
Oľga sa zamyslela. Videla, ako sa Mária smeje a tancuje s Jakubkom. Lýdia mala možno pravdu. Tak vzácne slovo presne k tejto žene pasuje.
– Mama… vyslovila Oľga nahlas. Zachytila Soňin úsmev a v duchu si povedala už s istotou: Mama.
Denník Ondrejová Oľga
Čo som sa naučila? Že rodina sa nemeria podľa krvi, ale dušou. Objavenie dôvery, podpory a láskavosti je tou pravou silou, bez ktorej by som to nikdy nezvládla. A že tam, kde človek otvorí srdce, môže lásku aj nájsť.
