Otec túžil po synovi, no narodila sa mu zbytočná dcéra, ktorú vyradil zo svojho srdca. No po rokoch sa práve táto nechcená dievčina, ktorá prešla cez poníženia a samotu, stane jeho jedinou oporou a naučí celý krutý svet vážiť si samu seba.
Správa o tom, že sa mu narodila dcéra, zastihla Štefana Hudeca v kancelárii lesnej správy práve v deň výplaty. Chlapi už brali koruny a so zadunivými vedrami od nafty schádzali zo stanice, no on tam stále stál pri bráne a v ruke žmolil pokrčené papierové peniaze.
No to je teda radosť, precedil Štefan pomedzi zuby, odpľul si do pilín a zazeral na cestu. Prosil som ženu, nech porodí chlapca. Nie, musela mi podsunúť dievča.
Vo vnútri všetko vrelo od urážky a zlosti na ženu, Anicu. Tak vrelo, že sa mu domov vôbec nechcelo ísť veď teraz tam už ani ženský hlas nepočuť. Kým Anica s novorodencom ležala v nemocnici v okresnom meste, Štefan si narýchlo zbalil pár vecí, hodil do pláteného batohu čisté prádlo a kúsok chleba a odišiel k svojej matke, do susednej dediny za riekou Popradom, pätnásť kilometrov od ich vlastného domu.
Anica, ktorá práve porodila prvé dieťa, sa po dvoch týždňoch vrátila do prázdnej chalupy. Vošla, zadívala sa na nezvyklo upratanú izbu (asi sa Štefan pred odchodom snažil), položila na posteľ zabalený uzlík s dcérkou a posadila sa k nej, hlavu v dlaniach. Plecia sa jej chveli od tichého plaču. Dcérka, drobný uzlíček s roztomilou jamkou na zátylku, ležala tíško, len občas vo sne cmukla malými perami. Anica sa na ňu zahľadela s trpkosťou: A kto mohol tušiť, že práve ty, moje srdéčko, budeš rozdeľovačkou?
Štefan bol statný chlap, so širokou sánkou a povahou, ktorej v dedine hovorili tvrdý. Proti nemu nikto nemohol každú pripomienku bral ako urážku. Stúplo mu do hlavy treba syna, dediča. Sám bol v rodine najmladší po dvoch sestrách a veril, že práve na ňom Hudecov rod stojí. A teraz dievča. Zbytočná ťarcha.
Švagriná, Štefanova mama, chcela najprv vyjednávať, usmerniť ho, ale on neustúpil: Dovtedy sa domov nevrátim, kým tú malú neodpravíš. A tých pätnásť kilometrov bolo pre Anicu nepriechodnou priepasťou.
Anica postavila sa na nohy, aj s bábätkom: v päťdesiatom siedmom tak skoro o materskej dovolenke nehovorili bolo treba obrábať hospodárstvo aj chodiť do kravína. S nádejou, že mužovo srdce azda obmäkne, dala dcére meno Božena aspoň meno nech má poriadny zvuk. Dievčatko rástlo pevné, pokojné. Žiadny plač, žiadne rozmary. Už v pol roku pevne držala kraje postieľky, v roku a kúsok ju nebolo možné odtrhnúť od dreveného koníka na hojdanie, čo jej vyrobil sused. Naučila sa skoro chodiť, skoro rozprávať. V roku a pol už trepotalo jazýčkom, behala po izbe ako blesčica, ako zvyčajne vravievala babka, ťažko sa jej dalo stíhať.
V jasliach Božka (inak ju nikto nevolal) sa hneď stala vedúcou partie. Šikovná, rýchla, silná hociktorému chlapcovi v jej veku stačilo len uhnúť z cesty. V troch rokoch stíhla spacifikovať päťročného bitkára od susedov, ktorý jej bral vedierko. A čoraz očividnejšie medzi deťmi vyčnievala: nie ku každému na ruky, nie každému poslúchne na slovo. Behala po dvore v zaplátanej košieľke, s vŕbovým prútom vyháňala cudzie kravy z humniska. Nevedno odkiaľ mala takú odvahu!
Štefan si zatiaľ našiel útechu. Prilepil sa k rozvedenej Margite, ktorá už mala dve deti. Najprv tam chodil len tak, nudu zaháňať, Margita ho však začala pomaličky priťahovať. Zobral si na ňu oko, ladyne stavaná, rozumne držala jazyk na uzde.
Ja ti, Štefko, porodím chlapca, šepkala mu v posteli, rozcitlivená. Najlepšieho.
Hlavne syna! zamrmlal Štefan, hoci už menej príkro než zvykol.
Roky však šli a Margita stále nič. Možno sa snažila, no nedarilo sa. Štefan začal tŕpnuť: cudzím deťom otcovať, v tom nebola veľká sláva, jeho vlastné nie a nie. Navyše sa k nemu aj donieslo, že doma jeho dievča, Božka, rastie jak poriadny chalanisko. Silná, spravodlivá, pojašená. Len tri roky a už lepšia než hociktorý synátor.
Matka Štefana znovu naliehala: Choď sa pozrieť na svoje dieťa. Veď krv nie je voda. Možno by ani nešiel, lenže v Margitinej špajzi našiel čudné sušené korene a vrecko s akousi bylinkou. Začal sa domýšľať, že niečo nie je v poriadku počul, že Margita chodí ku miestnej bylinkárke.
V ten deň si Štefan zbalil veci a buchol dverami tak, že sklá zaduneli. Margita mu volala, že bylinky sú na zdravie a pre rýchlejšie počatie, ale on už nepočúval.
A tak, po takmer štyroch rokoch sa Štefan obrátil na prah svojho domu. Prvýkrát uvidel dcéru. Chudučká, s rozstrapatenými vlasmi, v vyblednutej sukničke stála v izbe a pozerala naňho spod obočia, ostro, nedôverčivo. Cudzí človek. K perníku, ktorý vybral z vrecka, ani nepristúpila.
No pozri, ako čumí, zamrmlal Štefan, necítil sa pod jej pohľadom príjemne. Nabriefovala si ju? otočil sa k žene urazene.
Anica, pri pohľade na muža celá rozžiarená, začala mávať rukami:
Štefko, aké brepty! Len v dobrom som ťa spomínala. Dúfala, že sa vrátiš, spamätáš. Veď sme tvoja rodina.
Anica dodnes muža milovala, aj keď jej srdce zodral na prach. Tvrdý, nespokojný muž, čo vedel dávať nevolu najavo buchnutím päsťou do stola. Neraz i na ženu pozdvihol ruku a čoskoro už začal byť aj hrubý.
Božka mala päť rokov a už pochopila mnohé. Len čo sa otec na mamu pozrel ťažko, zošúverila sa do klbka a zatínala pästičku:
Hm, zloduch jeden! Ja mu veď uvidí!
Pästička smiešna, detská. Ale Štefana dráždila, lebo presne ten odpor, ktorý v sebe potláčal, videl v malej dcére.
Pokoj však u Štefana nastal, až keď Anica porodila chlapca, nazvali ho Ján. Všetka starosť o brata so všetkým, aj v plienkach, zostala na Božku. Ona ho vláčila, kŕmila, hrala sa s ním, menila plienky, nosila na rukách kým nechodil.
Štefan mal radosť, ale akúsi tichú, zvláštnu. Stále doma panoval, keď sa mu niečo nepáčilo.
Anica všetko znášala, len aby neudrel.
No Božka (už sedemročná) tľapla do zeme a kričala:
Ja zavolám policajtovi na teba, tata!
Štefan až takmer vyskočil:
Ty čo, žaba jedna malá! Ty sa na koho rozťahuješ?
Vykročil proti nej, Božka už vedela, že nezvládne zápas, tak ušla a spoza dverí ešte vyhrážala sa.
Raz ju chcel vyprášiť vŕbovým korbáčom. Božka ani nezaplakala, stisla zuby do rohu zásterky a pretrpela. Štefan spokojný: “Vyšlo!” No na druhý deň Božka dovliekla strážnika.
Anica len prekvapene zalomila rukami a obhajovala muža:
Pán strážmajster, veď dieťa pokarhať… Štefan pracuje, rodinu živí…
Strážmajster Ivan Palkovič, odložil čiapku a utrel si spotenú hlavu:
Anica, dávajte pozor. Takéto veci môžu doputovať do okresu a tam už bude zle. Teraz len varovanie.
Štefan stál a predstieral hanbu. Keď už išlo na políciu, začal sa držať na uzde. Ale občas spoza zubov precedil: “Ty macko…”
Anica, mysliac že búrka prehrmela, zasa otehotnela narodila sa druhá dcéra. Ako by to už vopred tušila.
Dočerta, zabručal Štefan, pozrel na novorodenca a bez slova vyšiel von.
Malú Natáliu si takmer nevšímal. Žili pod jednou strechou, ale bolo to akoby neexistovala. Matke časom zostali s dcérami iba povinnosti. Božka doma všetko stíhala škola, lekcie, šitie, malá sestra.
Štefan, vidiac, že staršia dcéra znovu zvláda všetko, bol ticho, nevyčítal, ruku nedvíhal, spomínal strážmajstra…
Božka dorástla do ôsmej triedy. Po skončení ohlásila, že ide do mesta študovať. Štefan začervenaný ako repa:
Z čoho budeš žiť? Nám s mamou na krku budeš, málo sme ťa živili celé roky?
Božene bolo pätnásť. Urostlá, pevná, silná v nej bola poriadna energia. Vedela chlapcov prefackať. Starší žiaci ju radšej obchádzali. Učiteľ telocviku povedal:
Božena, mala by si sa venovať zápaseniu. Každého prehodíš, neboj sa!
Mne treba zápasy? zamrmlala sta.
Otci sa uprene pozrela do očí:
Povedala som idem. Budem sa učiť.
Uváž! pohrozil Štefan. Peniaze ti nedám!
Ani nechcem. Ty uživej menších.
Schytil opasok, šiel na ňu, no Božka rýchla, už mala v rukách kutáč:
Len skús! Zmrzačím ťa!
Anica skočila medzi nich. Štefan videl dcérinu rozhodnosť a ochabnul. Hodil opasok a vyšiel von.
Chodíš, šepkala Anica, utierajúc slzy. S tou školou… choď.
Rozveď sa! vyletela Božka.
Anica sa zhrozila:
Čo to hovoríš, dcéra? Takéto reči, kde si sa naučila?
V dejepise!
Prečo vás neučia skôr dobré? Ako vyjsť s rodičmi?
Ty ži, ako chceš, ale ja už pre teba stáť nebudem.
Po Božkinom odchode bol Štefan milší. K mladším bol miernejší, s Anicou akosi vychádzal. Božku si však nevšímal. Mladší, Jano a Natália, sa k otcovi opäť primkli. Zabudli na sestrinu pomoc, ako ich opatrovala, čistila či šila.
Dobrý máme tatka! zahlásila raz Natália. A ty si hundroš! Vyplazila jazýček na sestru.
Len žite s ním, zasmiala sa Božena. Možno vám dobre odplatí.
Po základnej škole odišla. V uzlíku mala čistú bielizeň, v plátenej taške jedlo, čo jej mama tajne prichystala; schovala aj pár stočených korún.
Na začiatok, šepkala, vtláčajúc peniaze dcére do dlane. Moje, odložené…
Božena na matku pozrela. Nie je stará, ale tvár vrástla, plecia zvesené, oči smutné…
Mama, dokedy to vydržíš? Rozviedla by si sa a máš pokoj.
Taký zvyk tu nerobíme… na dedine ženy trpia, ale muž domov peniaze nosí… ľudia by reči robili…
Daj si pozor. Ak ešte niečo vyvedie píš mi. Ja mu pokazím chuť na hrdinstvo.
Dcéra… na otca vlastného nemôžeš… To už aj kutáč…
A on môže? On žije ako na dvore, ty ako slúžka? Je to život?
Veď tak sa tu žije…
Dobrá. Len ja ho už poslúchať nebudem. Do školy keď nevezmú nevrátim sa. Vďaka za peniaze. Pamätám si.
Zlatko, príď aspoň pozrieť… Štefan je odpúšťavý, raz zabudne, všetko bude lepšie… Ja ti pošlem zo záhrady zeleninu…
Pomôžem, povedala Božena.
Mesto na Boženu pôsobilo ruchom, zápachom benzínu, krikom. Prihlásila sa na Strednú priemyselnú školu strojársku ťahalo ju k oceľovým strojom, ruchu dielní, ktorý ju už detstva lákal v miestnej opravovni. Skúšky zvládla ľahko, mala prirodzený talent aj základ zo školy, hoci bola zaťažená povinnosťami.
Internát zabývala so spolubývajúcou Miloslavou, vtipnou, večne usmiatou dievčinou z malej dediny, celkom inou povahou než vážna Božena. Milka tu študovala najmä pre možnosť vydať sa za dobrého ženícha:
Božka, kukni, akí chalani sú vo štvrtom! híkala do zrkadla. Najmä ten, Karol… Jeho otec má veľkú firmu!
Mne je to jedno, mávla plecom Božena, študovala si poznámky. Ja sa prišla učiť.
Tvoje škoda! smiala sa Milka. Vidíš Emu z vedľajšej izby? Už má frajera zo štvrtého. Hneď po škole sa berú. A ty? Len knižky.
Milka, čas nemám. Musím sa sama živiť.
Božena robila večer upratovačku v kancelárii textilky. Peniaze neboli veľké, ale žilo sa. Matku o nič neprosila.
Milka len vzdychala:
Kedy to postíhaš všetko? Škola, robota… A ešte mne pomáhaš so strojníctvom. Božka, ty si železná!
Zvyk, usmiala sa.
Učiteľa hydrauliky si všimli všetci. Ondrej Belanský začal na treťom ročníku mladý, rovný, v jednoduchom sivom saku a okuliaroch. V skupine, kde polovica študentov mala od neho viac rokov aj kilogramov, pôsobil až bezbranne.
Dobrý deň, začal potichu Som Ondrej…
Ondrík, zvolal niekto z poslednej lavice. Synáčik…
Trieda sa smiala. Belanský sa ošíval, opravoval okuliare. Nikto ho nerušil. Premáhal hluk.
Milka strčila Boženu lakťom:
Pozri, aký je slušný. Ako to zvládne s týmito bláznami?
Božena ho ticho sledovala. Zrazu ju rozbolelo pri srdci za tohto človeka, ktorý kreslil vzorce, no z triedy mu vrátili len posmech.
A dosť! prehovorila nahlas a vstala. Stačí blbostí!
Trieda zmĺkla. Pozerali na ňu.
Mišo, Robo, obrátila sa k hlučníkom. Ak neprestaneš, vyhodím ťa dneska von! Jasné?
Čože? natiahol Robo.
To. Už ste trápni. Ja potrebujem diplom. Prišla som makať, nemám doma peniaze, aby som to tu flákala. Buď ste ticho alebo chodte von.
Sadli si. V triede ticho. Autoritu Boženy Hudecovej poznali všetci. Hádka by nebola múdra.
Stretla pohľad učiteľa. Sledoval ju so zvláštnou vďakou. Prikývol jej, pokračoval v prednáške.
Po tej prednáške, Milka nechcela prestať:
Božka, ten sa do teba zadíval. Asi sa zamiloval!
Ach, Milka, odháňala ju. Poď, ďalej uč sa. Navyše je ženatý, pozri na rukách prsteň.
Aj prsteň je len symbol, šibalsky Milka. Možno v manželstve nešťastný.
Nechaj to tak, odbila Božena.
No všimla si, že jej pohľad učiteľa utkvel v pamäti: pokojný, unavený, ale hlboký. Aj jeho hlas tichý, no presvedčivý. A to, ako si vždy pred rečou napravil okuliare
Ondrej Belanský si ju tiež zapamätal starostka triedy, jednotkárka, ale doslova ženský živel, s vnútornou silou, nie dievčenskou koketériou.
Domov sa Božena vracala len na sviatky a keď bolo treba pomôcť jesenná zemiaková brigáda, jarné sadenie. Jano dorástol, chcel študovať autoškolu, Natália bola ešte školáčka tichá ako matka.
Štefan pri stretnutiach zmrmlal, ale už sa nehádal. Vzťahy ostali chladné, neutrálne. Božena pomáhala, keď trebalo nosila darčeky, občas nechala peniaze.
No pozri, pani z mesta sa z teba stala, škeril Štefan. Už nás ani nespoznáš?
Spoznám, tata, vecne odvetila Božena. Nebojte sa. Nezabudla som.
Na štvrtom ročníku sa Milke konečne podarilo to, čo chcela vydala sa za toho Karola. Veľká svadba, harmonika, horko. Božena bola družičkou. Pozerala z kúta na šťastnú kamarátku a v hlave jej šlo: “Čo čaká mňa? Ak nie práca, možno raz dieťa? Alebo navždy sama?”
S tridsiatimi ročníkmi sa už vo vidieckych rodinách vydávajú a majú deti. Mužov okolo Božky síce bolo, no všetci niečo: opilci, synčekovia, alebo žiadny záujem. Spomenula si otca, jeho tvrdosť, nespokojnosť. Nie, rozmýšľala si sama je lepšie.
Osud však zariadil inak.
Vladimír Rákoš študoval na paralelnom odbore. Vysoký, so zamyslenými očami, skôr flegmatik. Už dlho sa na Boženu pozeral, ale odvážil sa osloviť až raz na tancovačke, kam ju vytiahla Milka.
Zatancujeme si?
Prekvapila sa, nikdy si ho dovtedy nevšimla. Ale bol milý, hanblivo podal ruku.
Prečo nie? povedala smelo.
Odvtedy sa stretávali. Vilo nebol ako otec bol tichý, možno až veľmi krotký, no spoľahlivý. Nepil, nefajčil, neničil doma nervy. Robotník v mlyne, a najdôležitejšie pozrel na ňu s úctou, čo sa človeku vryje do duše.
Vezmi si ma, navrhol o tri mesiace.
Božena dlho rozmýšľala. Potom sa opýtala:
Opustíš ma tak, ako opustil otec mamu?
Nikdy, sľúbil.
A ona mu uverila.
Vzali sa ticho, bez hostí. Po skončení školy. Milka bola družička. Bývali na internáte fabriku získala Božena už technickú pozíciu. O rok sa im narodila dcéra, Kristínka.
Ale šťastie netrvalo dlho. Vilo sa po Kristínke premenil, jeho pokoj sa zmenil na ľahostajnosť, pomalosť na lenivosť. Doma nebol, stále s kamarátmi na pive. Peniaze stále menej, doma nervy.
Myslíš, že som otrok? Potrebujem po práci oddýchnuť!
Vynorili sa jej mamine slová: Tak to tu býva. A vydesila sa, že jej život sa zvezie do kolotoča ústupkov a utrpenia.
Vilo, povedala jedného večera, keď sa zjavil nad ránom, buď sa zmeníš, alebo sa rozídeme.
Len sa opil a uškrnul:
Kam pôjdeš? S deckom?
Uvidíš, spokojne odvetila a ráno podala žiadosť o rozvod.
Milka zalamovala rukami:
Božka, si normálna? Sama dieťa?
A čo myslíš? zasmiala sa Božena. Nestratím sa.
A nestratila sa. Zobrala prácu vo fabrike, kam ju vážili, dcéru dala do jaslí. Žili skromne, ale hlado nemali. Vilo platil občasné alimenty, nič viac.
Jano, mladší brat, sa časom dostal do mesta. Prijal ho na autoškolu, býval u sestry. Nemohol sa vynadívať: vlastná garsónka (dala fabrika!), vodovod, plyn. A hlavne sestra zvláda všetko sama.
Božka, ty makáš ako kôň, čudoval sa. A vládzeš?
Ak by som nevládala, hlasno smiala kto by vládal?
Jano si myslel: Takú silnú ženu keby som si našiel. Samostatná, dobrá, zároveň láskavá.
Medzitým sa Milka rozviedla s Karolom mama cicík a záletník. Plakala po kuchyni u Boženy:
Božka, mala si pravdu. Spoľahlivosť nie sú peniaze, ale človek. Keby som mala takého, jak tvoj učiteľ…
Akého učiteľa? nechápala Božena.
No, Belanského. Pamätáš, ako si sa ho zastala? Nedávno som ho videla v meste, hovorí sa, že sa rozviedol. Žije sám. A je dosť sympatický… Milka žmurkla tajomne.
Božena mlčala. Rovnako už roky na učiteľa nepomyslela, no meno jej zahrialo srdce. Nečakané.
Stretli sa náhodou. Na tržnici, v sychravý podvečer. Božena šla z práce, zapadla do cukrárne Sklo prezývali ju tak pre jej veľké okná. Pri jednom stole sedel muž, sklonený nad knihou.
Objednala si čaj s koláčom, sadla si za stôl. Zrazu počuje:
Božena?
Pozrela on. Ondrej Belanský. Ošedivelý, s vráskami, no rovnakým pohľadom, hĺbavým, múdrym.
Dobrý deň, zahanbila sa.
Môžeš mi hovoriť Ondrej, usmial sa. Pri teba sadnúť?
Samozrejme.
Rozhovorili sa, akoby sa poznali roky. Rozprávala o sebe, rozvode, dcére, práci. On zasa o rozchode, o synovi, o vidieckom dome, ktorý stavia sám.
Prečo si sama? usmial sa smutne.
Tak to už je, vydýchla. Človek si zvykne.
Aj ja, povedal ticho. Rozmýšľal som dnes: Bohu vďaka, že som ťa stretol.
Zarazila sa. On sa na ňu díval bez pózy, len úprimne. Pri rozlúčke ju vyprevádzal domov, šli ticho. Pred vchodom jej vzal ruku:
Zavolám ti?
Zavolaj, povedala potichu.
A on zavolal.
V nedeľu ju pozval Ondrej na chalupu. Chcel ukázať, kde žije. Kristínka zostala s Milkou. Božena cestovala za mesto.
Na okraji vznikajúcej štvrte, v stavbách, stál jeho pozemok. Dom v hrubej stavbe, poriadok, všade náradie.
Páči sa? opýtal sa, rozhladajúc.
Je tu krásne a pokoj, uznala.
Sedeli vo vyhrievanej ubytovni, pili čaj. Ondrej hovoril o snoch, záhrade. Božena cítila: tu je šťastie. Len sedieť vedľa tohto človeka, pozerať, ako si opravuje okuliare…
Náhle za plotom zareval motor. Ondrej nahliadol, zamračil sa:
Kamión. Mohli by byť zlodeji. Nedávno tu kradli.
Skry sa vo vnútri, šepol. Ja to vyriešim.
Nie, rozhodla Božena. Idem s tebou.
Dvaja chlapi sa už blížili k domu.
Hej, gazda, vyjdi! volal jeden, rozvalitý, v montérkach.
Čo chcete?
Nejaký šrot, veď vezmeme rúrky, za pár eur…
Vypadnite, odvrkol Ondrej.
Po dobrom nechceš?! Zaplatíme.
Povedal som, chodte.
Ty, okuliare! vykríkol chudý a vytiahol nôž. Nebojíš sa?
V tom dobehol na priedomie Božena, v ruke sekera.
Vypadnite, kým je čas! zakričala.
Na jej držaní sekery, odhodlaní, niečo zapôsobilo. Útočníci cúvli.
Ty blázon baba, zamrmlal rozvalitý.
VON! zvýšila hlas.
Útek. Motor zavrčal a boli preč.
Ondrej stál ako bez seba. Pozeral na Boženu, na sekeru v jej rukách, v očiach obdiv.
Božena… ty si… šialená?
Boli by ťa dobili, povedala a sklonila sekeru. Nedovolím.
Pristúpil k nej, objal ju. Privinula sa mu na hruď.
Nedám si ťa, pošepkala. Nikdy.
Od toho dňa už nebolo tajomstiev. Ondrej pochopil, že táto žena je tá, pre ktorú chce žiť navždy. Silná, verná, nebojácna.
Božena po prvý raz pocítila, že nie je len mužom v sukni, ako sa občas sama nazývala, ale ženou, ktorá je obdivovaná a milovaná.
Po mesiaci Ondrej požiadal o ruku:
Vezmi si ma, povedal len. Nie som bohatý, dom ešte dokončujem. Ale ľúbim ťa aj Kristínku tvoju. Spravím všetko, aby ste boli šťastné.
Božena dlho mlčala. Pomaly sa jej roztrkli slzy.
Áno, Ondríku, vydýchla.
Svadba bola jednoduchá, ale veselá. Najbližší: Milka so synom, Jano s manželkou, Natália s mužom, Anica so Štefanom. Štefan ísť nechcel, ale Anica presvedčila:
Ideme, Števko. Dcéra sa vydáva. Každý deň to nie je.
Tak šiel.
Mestský matrikár mal plné ruky kvetov a úsmevov. Božena v jednoduchých šatách, s rozpustenými vlasmi, vyzerala žensky a šťastne. Ondrej v obleku sa triasol nervozitou.
Kristínka už volala Ondreja otec.
Po obrade šli k Božene do bytu. Stôl plný jedla. Štefan sedel v kúte, mlčky sledoval. Ondrej prišiel s pohárikom:
Pán Hudec, ďakujem, že ste prišli. Za dcéru vám ďakujem.
Štefan odkašlal, postavil sa. Pozrel na Boženu, pri manželovi, vnučka objímajúca nevlastného otca a v očiach mu preblesklo čosi… teplé?
Daj pozor na ňu, povedal hrubým hlasom. Má povahu. Ale srdce je dobré. Po matke.
Božena so zdvihnutým obočím. Otec ju prvýkrát ocenil.
Dám pozor, povedal Ondrej.
Večer, kým rodičov odvážali na autobus, Božena objala matku:
Mama, prídite. Teraz vás čakáme my.
Anica plakala od šťastia. Štefan nesmelo počehol Kristínku po hlave:
Nuž vnučka, veľká buď. Uč sa.
Budem, dedko, vážne.
Autobus odišiel. Božena a Ondrej stáli na zastávke, držali sa za ruky. Mesto sa ponáralo do fialových súmrakov.
No čo, žena? spýtal sa Ondrej. Domov?
Domov, usmiala sa.
Kráčali ulicou v Boženinom srdci bolo viac pokoja než kedykoľvek predtým. Pred nimi bol celý život. A ona vedela: už všetko bude dobré lebo je tu opora, láska, dom, čo si spolu vystavajú.
Ubehlo pár rokov.
Ondrejov dom, ten, čo takmer olupili lumpovia, bol dostavaný a zabývaný. Zo záhrady sa stal zelený raj s jabloňami, čo Božena zasadila.
Kristínka končila školu, chcela ísť na medicínu. Jano zmaturoval, bol už šofér v dopravnom podniku. Natália sa vydala za traktoristu z vedľajšej dediny, porodila dvojčatá. Anica často dochádzala, pomáhala v záhrade, opatrovala vnúčatá. Štefan si začal viac prichádzať, posedával s Ondrejom na verande, pil čaj, rozprával o živote. Starký vodieval Kristínku popri rieke. Božena sa z okna dívala a vravela si: Ako je život čudne zariadený ostáva len to dobré, zlé odchádza.
Jedného podvečera sedeli na verande Božena, Ondrej a Kristínka. Vonku dohorieval západ slnka, nebo menilo farby.
Mama, opýtala sa Kristínka, si šťastná?
Božena pozrela na muža, na dcéru, na dom, na sad. Spomenula si na detstvo, trápenie, samotu a pochopila, že všetko malo zmysel.
Som, odpovedala.
Ondrej ju objal.
Aj ja, šeptol.
Kristínka vybehla do záhrady. Oni ostali na verande, počúvali dych večerného vetra v korunách jabloní.
Za oknom dohasínal deň. A to bol len jeden z mnohých spoločných večerov, ktoré ich ešte čakali. Pred nimi bol celý život plný pokoja a šťastia.
