Autobus bol naplnený do posledného miesta. Vnútri sedeli hlavne starší ľudia, niektorí v rukách držali igelitky so zemiakmi alebo chlebom, iní medzi sebou rozoberali, aká prišla drahá elektrina, či že ráno opäť zaprší. Pri uličke sedel mladý chalan, mohol mať tak osemnásť. Na predlaktí sa mu rysovali tetovania, tvár mu lemovala jemná brada. Bol v tmavom tričku s kapucňou, pohľad mal zronený ďalekými myšlienkami. Ani slovo nepovedal, len hľadel pred seba do prázdna.
Na nasledujúcej zastávke nastúpila žena s dvoma malými deťmi. Jedno sa jej držalo pevne za ruku, druhé sa schovávalo za jej bok. Voľného miesta nikde. Žena sa pozrela po ľuďoch a keď zbadala chalana, rozhodným krokom prišla k nemu. Zatriasla uštipačne hlavou a nahlas vyprskla:
Mladý muž, mal by ste pustiť mňa a deti sadnúť si. Mám dve malé deti.
Cez autobus prebehol šum a pomaly sa rozhostilo ticho. Oči niekoľkých cestujúcich sa upreli k nim. Chalan k nej zdvihol zrak, pokojne, ale zostal sedieť.
Chlapec len dvihol oči, stále však nevstal.
Hádam nevidíte? Dve deti mám, zopakovala zvýšeným hlasom. Alebo vám je všetko jedno?!
Ľudia v autobuse sa začali obracať. Napätie stúpalo.
Táto dnešná mládež, fňukla polohlasne pre celý autobus. Však sedí, rozvaľuje sa… žena s deťmi má stáť!
Chalan sa jej konečne ozval, jeho hlas bol tichý, ale pevný:
Ja som vám nič nespravil.
Žena skočila do reči ironicky:
Takže pusti, trvala na svojom. To je predsa otázka vychovania. Pravý chlap neostáva sedieť, keď pri ňom stojí mama s deťmi!
Ozval sa tichý súhlas pár cestujúcich. Žena pokračovala:
Je vám ťažké postaviť sa? Ste mladý, zdravý, alebo vám tetovania niečo bránia?
Ste si istá, že si zaslúžite miesto iba preto, že máte deti? spýtal sa chalan, pomaly a ticho.
Určite, odpovedala prudko. Som matka. Kto teda, ty si zaslúžiš viac?
V autobuse zavládlo nepríjemné ticho. Chalan opatrne vstal, pridržiaval sa madla.
Vidíš, keď chceš, vieš sa postaviť, povedala matka, v hlase mala triumf. Mohlo to byť jednoduchšie, keby si hneď poslúchol.
No práve v tej chvíli nastalo niečo, čo nikto nečakal. Dojatá tichom, ktoré viselo vo vzduchu, chalan si vyhrnul nohavicu. Pod ňou mal protézu kov sa zablysol v žiare svetiel. V autobuse sa ozvalo tlmené ach. Jednému pánovi padol zrak k zemi, staršia pani si zakryla ústa dlaňou.
Žene zrazu zmizla všetka sebavedomosť a tvár jej v okamihu zbledla. Snažila sa čosi povedať, no slová neprichádzali. Deti sa jej ešte viac tisli k boku.
Chalan si bez jediného slova zase prikryl protézu nohavicou a sadol si naspäť. Nevysvetľoval, nikoho neurážal, nevynucoval si uznanie. Jeho tvár bola len unavená, nie nahnevaná.
Nastalo trápne ticho. Niektorý z mužov pri okne polohlasne vyriekol, že človeka nie je možné hodnotiť podľa tetovaní a podľa veku. Hlava ďalších cestujúcich sa pohybovala na znak súhlasu.
Matka už nič nevyžadovala. Mlčala a na stolek pred sebou smutne hľadela von na bratislavské sídliská.
