Tento príbeh sa stal v ďalekom roku 1995. Vtedy som študoval na Vojenskom gymnáziu v Bratislave, keď ma počas vyučovania náhle zavolali k riaditeľovi školy. V jeho kancelárii sedela žena so zúfalým výrazom, slzy jej stekali po lícach a neustále si ich utierala vreckovkou.
Náš riaditeľ bol rázny plukovník, veterán z vojny, uznávaný a úctyhodný chlap. Mali sme pred ním rešpekt, ale o to viac sme si ho vážili bol síce prísny, zato spravodlivý. Tentoraz som ho videl v úplne inom svetle. Pristúpil ku mne a unaveným hlasom povedal:
Synak, obraciam sa na teba nie ako na podriadeného, ale ako na kamaráta. Potrebujem tvoju pomoc.
Som pripravený, odpovedal som bez zaváhania. Čo mám urobiť?
Môj synovec zomiera, pokračoval plukovník. Pred rokom ukončil našu školu, mal by si ho poznať. Pokračoval na Lekárskej fakulte v Martine a stalo sa mu nešťastie. Posledná nádej je v tvojom starom otcovi. Pomôž, možno bude ochotný pozrieť sa na toho chlapca a zistiť, čo s ním je.
Neptal som sa na nič, hneď sme zavolali starému otcovi. O chvíľu sme už sedeli v služobnej Škode Superb a rútili sa k jeho bytu. Našťastie mal starý otec prvý deň dovolenky a zastihli sme ho práve tridsať minút pred odchodom na chatu.
“Pacient” išiel s nami. Napriek tomu, že som toho chlapca dobre poznal, ani som ho nespoznal prázdne, vystrašené oči, pohľad do prázdna. Pôsobil, akoby bol úplne mimo reality. Priznám sa, budil to vo mne až strach.
Dorazili sme rýchlo. Dedo nás privítal, vypočul uplakanú ženu a jej príbeh.
Sedem mesiacov dozadu jej syn nastúpil na medicínu. Zrazu ho počas prednášky postihol záchvat. Hospitalizovali ho v Ružomberku, vyšetrili ho úplne celý, no nič nenašli. Ledva ho prepustili, záchvat sa opakoval. Potom ešte a ešte… Nikto nevedel, čo mu je. Poslednou nádejou bol môj dedko, jeden z najlepších špecialistov na neurológiu a psychiatriu na Slovensku.
A potom to začalo byť zaujímavé. Dedo si odviedol chlapca do izby a po štvrťhodine sa vrátil sám.
Môžete ísť domov, povedal pokojne jeho mame aj plukovníkovi.
No a čo môj syn? Veď ho treba liečiť, znepokojila sa žena.
Choďte domov, my ideme spolu na chatu. Práve potrebujem poriadne narúbať drevo a taký silák by sa mi zišiel, pousmial sa dedo.
Tak nás s jemnými obavami vyprevadil a s novým pacientom odcestoval na chalupu do Malej Fatry.
O mesiac ma zase zavolal plukovník k sebe. V kancelárii sedela tá istá žena, teraz však s úsmevom na perách, po jej boku stál už bývalý pacient. Vyzeral úplne inak, po jeho problémoch nezostala ani stopa. Podal mi ruku, poďakoval, rovnako aj plukovník. Chlapec, ktorému nikto iný pomôcť nedokázal, sa za necelý mesiac úplne uzdravil. On aj jeho rodina to považovali za zázrak. Keby len vedeli, koľko takýchto zázrakov už dedo v živote dokázal.
O niečo neskôr som si vypočul dedovu verziu. Vraj to všetko bolo dôsledkom extrémneho psychického vypätia a náročnosti štúdia na medicíne. Mozog bol natoľko preťažený, že sa bránil a jednoducho vypol príjem ďalších informácií. Dedko to hneď rozpoznal a rozhodol sa, že chalanovi razantne zmení prostredie. Na chalupe mu dal len fyzickú prácu: denne mal štiepať drevo, žiadne učenie ani premýšľanie, len manuálna drina. Vstával o ôsmej, osprchoval sa studenou vodou, naraňajkoval sa a celý deň rúbal drevo, s prestávkami na obed a večeru. Dedko ho tak vyťažil, že večer ledva vládal zaliezť do postele a okamžite tvrdo zaspal. Po niekoľkých týždňoch sa jeho mozog úplne zregeneroval a začal pracovať lepšie než predtým.
Počas celé liečby dedo nedal svojmu pacientovi jedinú tabletku. Len tvrdá robota a čerstvý vzduch.
Taký je tento zaujímavý príbeh zo Slovenska.
