– Mama, čo to robíš?! Prečo to robíš? Miroslava mala slzy na krajíčku, keď sledovala, ako mama vyhadzuje z jej skrine všetky jej skromné veci. Červené bodkované šaty, jej najobľúbenejšie, leteli na zem a hneď ich upútal jej mladší brat. Peťko sa po nich naťahoval a dával si opasok do úst. Nie, Peťko! Vráť to!
– Také handry ti je ľúto? Eva hodila Miroslavine džínsy k ostatným veciam a zabuchla skriňu. Zajtra tu už nechcem ani tvoje topánky!
– Ale kam, mama? Kam mám ísť? Veď je už večer! Spamätaj sa, prosím!
– Robím si čo chcem, toto je môj byt! Ty sem nepatríš!
– A ja? Nie je to aj môj domov?
– Nie, milá moja! Tvoje tu nič nie je, nič nemáš! Eva vzala Peťka na ruky a utrela mu nos cípom Miroslaviných šiat. Stačilo! A už ma neotravuj. Len čo som si začala dávať život dokopy, ty mi ho chceš rozhádzať? Nebude po tvojom!
– Mama, čo som ti pokazila? Povedz mi!
– Kto si tu robí oko na Petra? Nie ty?
– Mama! Miroslava vykríkla tak, že Peťko sa zľakol a rozplakal sa. Čo to hovoríš? Počúvaš sa vôbec?
– Veľmi dobre sa počujem! Už dosť! Už si povedala svoje. O päť minút tu už nie si!
Eva vykopla dvere a odišla. Miroslava len zmätene stála, nespracúvala, čo sa udialo. Asi ju vyhodila z bytu Hlava odmietala fungovať, myšlienky boli ako roztrhané kúsky novin, nič konrétné. Za dverami sa spustil Peťkov plač a Miroslava sa prebrala. Brat plakal tak úporne, že sa jej srdce roztriaslo. Vždy to bola ona, kto ho tíšil, rozptyľoval, len aby prestal. Evinu nového muža detské slzy nezaujímali; Peťko mu len vadil, rovnako ako všetko, čo súviselo s dieťaťom. Miroslava nerozumela, čo sa s jej mamou stalo – veď sama bola vychovaná v láske a rodinnej pohode.
– Postaraj sa oňho! Už si dospelá, tak pomáhaj!
Dospelá Ešte donedávna bola rozmaznaná ockova a maminina dcéra a dnes zrazu nepatrila nikam. Všetko sa zmenilo za posledné dva roky tak rýchlo, že to nestíhala.
Najskôr odišiel otec po infarkte. Neberie si osud ohľady, keď na zastávke nikto nezdvihne, neosloví, nevšimne si… Otec mal sotva päťdesiat, vždy upravený, dôstojný chlap. Ležal na zemi pri zastávke vyše hodiny, ľudia chodili okolo… nikto sa nezastavil, nikto nezavolal sanitku. Možno si mysleli, že je opitý, keď tak v novembri spí na zemi. Keď sa ho niekto zľutoval, už bolo neskoro.
Miroslava si pamätá, ako vtedy reagovala mama. Zostala ako socha nemá a mimo sveta. Miroslava plakala, prosila ju, ale mama sa uzamkla vo svojom vnútri. Ani jedna slza, len ticho, ktoré potom vystupňovalo jej samotu. Žiadni príbuzní, rodičia mali už len známych, ktorí raz za čas prišli, posedeli a zas sa vytratili. Otec a mama vždy tvrdili, že oni dvaja si vystačia, že ich rodina je silná a nikto im nechýba. Miroslava to istý čas vnímala rovnako a cudziu spoločnosť dokonca nemala rada.
Všetko sa zmenilo, keď nastúpila do školy. V ich triede bolo málo chlapcov a Miroslavu posadili k malej, šikovnej Zuzane s dlhými hustými vrkočmi. Miroslava jej vlasy závidela, lebo jej vlastné jemné kučeravé vlasy vždy neposlušne trčali, a tak sa z nej stala medzi deckami Púpava.
K Zuzaniným vlasom sa odhodlala natiahnuť ruku až na druhý deň. Zuzana vtedy buchla hrivy dozadu a zafrflala: Režem ich, už ma nebavia, aj keď ma mama oplieska. Miroslava sa zasmiala: Nerob to, sú nádherné! A odvtedy boli kamarátky z Miroslavy a Zuzany sa stali nerozlučné duše.
Zuzana bola štvrtou dcérou v rodine Mlynárovcov. Ich dom na kraji mesta, so všelijakými prístavbami a akoby roztečený do všetkých strán, bol plný detí, príbuzných a čulého ruchu. Miroslava sa v ňom priam stratila, keď sa prvý raz ocitla u kamarátky. Nemohla sa vyznať, kto je kto a komu patrí. Len Zuzaninu mamu si rýchlo obľúbila; hostí vždy ihneď posadila k stolu a nasýtila tak, že sa Miroslave ledva podarilo vstať. Poznala Zuzanine sestry i bratov všetci sa navzájom podporovali, hoci boli každý iný.
Ich dom jej otvoril oči príbuzní a priatelia môžu byť požehnaním. Keď bol sviatok, Zuzana dostávala dary, sladkosti, oblečenie, pomáhali si navzájom. V ich rodine deti rozmaznávali – nie len na narodeniny, ale stále. Aj k meninám pratety Zuzana dostala kopec cukríkov a novú stužku. Prečo, keď dnes nie je tvoj sviatok? divila sa Miroslava. A načo čakať formálny dôvod na radosť? Čoskoro sú Vianoce to bude darčekov! smiala sa Zuzana a Miroslava sa smiala s ňou.
Moja mama to kamarátstvo neuznávala. Niežeby Zuzanu nemala rada, ale keby bola videla ich dom, zakázala by mi tam chodiť. Našťastie, mama bola často v robote a Miroslava stíhala medzi školou a domácimi povinnosťami prebehnúť k Zuzane na koláč a veľkú kuchyňu plnú smiechu.
Príbuzní Mlynárovcov keď sa dozvedeli, čo sa u Miroslavy stalo, hneď poslali dvoch Zuzaniných bratov, ktorí pomohli s vybavovaním, peniazmi a všetkým potrebným. Eva, Miroslavina mama, celé dni nevychádzala z izby. A Miroslava noc preplakala so Zuzanou v kuchyni, kde spolu miesili cesto na pagáče pomaly so slzami.
Mlynárovci stáli pri Miroslave všade. Doprevádzali ju a Evu pri vybavovaní, podržali keď hrozilo, že sa psychicky zrúti. Na otázku, prečo, Zuzana len mykla plecami: Lebo si naša. A u vás doma už niet nikoho, kto by vás chránil. Niekto to musel byť.
O pol roka Zuzanu vydali. Miroslava stratila reč, keď zistila, že kamarátku ženili rodičia dohodou:
– Veď si chcela byť lekárka, Zuzka! Premýšľala si si to rozmyslieť?
– Nie, budem študovať. Otec sa so snúbencom dohodol, všetko zabezpečené.
– Miluješ vôbec toho chlapca?
Zuzana zmätene kývla:
– Veľmi ho nepoznám, možno príde čas. U nás je zvykom, že vyberú rodičia, deti im dôverujú. Prečo by mi chceli zle? Robia to pre moju budúcnosť…
Na svadbe Miroslava len ledva držala slzy, no keď zistila, že Zuzana ide študovať do Bratislavy, revala ako dážď.
Medzitým však už v Miroslavinom domove bol zlomový Peter, nový muž Evy, a Zuzana si všimla, že Miroslava po škole domov neponáhľa. Lenže nemohla jej všetko povedať ako sa doma necíti bezpečne, ako mama na ňu pozera zle po narodení Peťka, často ju zavoláva k buď Peťko plakal, aj keď Miroslavu ráno čakala prax.
Počas štúdia na zdravotnej škole si Miroslava privyrobila už ako asistentka v nemocnici boli noci, keď sa domov nevrátila aj niekoľko dní. Po návrate zo Zuzaninej svadby doma nastal výbuch. Konflikt prehrieval ich byt už dlho Miroslava ani nevedela, ako ho odvrátiť.
Eva nikoho nepočúvala. A keď raz susedka pochválila Miroslavin vzhľad, Evu to nejako ranilo:
– Aká krásna mladá dáma. Čo k nej nechodí žiaden chlapec? Mladá by mala myslieť i na seba, domov a rodinu…
Neviem, čo Evu vtedy tak urazilo, ale práve po tomto rozhovore vyhodila Miroslavu z bytu. Miroslava si dávala do tašky veci a netušila, kam ísť jej miesto tu už nebolo.
Stáť pri okne, z poslednými slzami v očiach, ešte raz sa obzrela po izbe, vzala si otcovu fotografiu zo stola, strčila ju hlboko do tašky a snažila sa pred mamou viac neukázať. Nech si mama buduje nový život, keď chce.
Na kuchyni hrmel televízor a Eva pri hrncoch nervózne cinkala príborom. Miroslava váhala čo jej ešte povedať? Asi všetko podstatné už padlo. Odpúšťať to, čo počula, nebude. Dosť!
Na dvore už bola tma a dievča si uťahovalo dlhý pletený šál. Tento rok bola jeseň neskorá, ale keď už prišla, začala kraľovať aj v meste raz bolo pre teplo, inokedy už na rukavice. Či mala Miroslava šťastie, posledný darček od Zuzany bol práve teplý šál a kabát. Nemusela sa vracať domov, už nikdy viac mamku vidieť nechcela. Pocit ukrivdenosti sa usídlil hlboko v srdci, ale Miroslava si to zakazovala má dosť starostí.
Na zastávke už nebolo takmer nikoho. Iba dvojica ľudí a väčší psík blčiak sedel na lavičke. Miroslava odložila tašku, schovala ruky do vreciek. Zrazu auto zabrzdilo tesne pri nej, Miroslava odskočila čo ak?
– Miroslava?
– Martin!
Až sa jej uľavilo bol to Zuzanin starší brat, ktorý im kedysi rátal úlohy z matematiky a pomáhal na pohrebe otca.
– Čo tu robíš v noci? Máš službu v nemocnici?
– Vlastne… Áno, do nemocnice musím!
– Aha, nejako zašívaš, Miroslava. Je niečo s tebou? Si s vecami
Martin na ňu pozrel tak dobrosrdečne, že Miroslava mu rozpráva všetko mama, Peter, byt, že vlastne zrejme žije na ulici. Bez ďalšieho slova Martin prikývol:
– Sadni. Ideme.
V aute bolo teplo, išli nočným mestom a mlčali. Bol to pocit bezpečia, ktorý Miroslava dávno nezažila. Keď zistila, že nejdú k nemocnici, spýtala sa:
– A kam ideme?
– Vieš si predstaviť, že by si tam prespávala? Kde zajtra?
– Neviem…
– Ja hej uvidíš.
Panelák v tichej časti Petržalky bol za kovaným plotom. Pri vrátnici Martina všetci poznali. Vyšli na tretie poschodie, Martin zazvonil. Po chvíľke otvorila veľká dáma najväčšia, akú Miroslava za život videla.
– Martinko! A kto je s tebou? Počkaj, teba poznám! Ty si kamarátka mojej Zuzky, že áno? Pamätám si ťa zo svadby. No poď dnu, neboj sa, tu si na svojom.
Miroslava prekročila práh a ovanulo ju teplo. Mramor a krištáľová lampa, akú ešte nevidela. Martin niečo pošepol starej mame, ona prikývla a Martin hneď odišiel.
– Poď už, poď ďalej, vydýchni si. Navarím ti správnu kávu, vypiješ a porozprávaš mi, čo sa ti stalo.
Miroslava si sadla a rozplakala sa tak ako ešte nikdy. Stará mama pani Běla, ju len vzala za ruku a hladila.
– Ó, moje dieťa, čím si musela prejsť? Neboj sa, tu je tvoj domov. Daj si kávu s ňou sa zabudne na bolesť. Nieže by sa stratila, ale na chvíľu sa dá vydýchnuť. A to niekedy stačí.
V teplej kuchyni Miroslava srkala kávu takú horkú, že slzičky jej nevadili. Běla jej rozprávala nech ju volá Běla, kedysi bola tiež mladá, neskúsená. Ich rodina pochádzala z Podpoľania, tiež stratili domov. Sily človeka nie sú len v ňom samotnom bolo to v deťoch, ktoré musela vychovať, v rodine, ktorá ju prijala, v ľuďoch okolo. To je sila, ktorú môže ďalej dať.
– Teraz ti ja ju dám, kým ťa odovzdám dobrému mužovi, rozumieš? Neboj, to ešte budeš mať so mnou kríž
A sľub Běla dodržala. Po dvoch rokoch bola z Miroslavy gazdiná, že Zuzana so smiechom tvrdila, že Miroslava varí lepšie ako ona.
– Čo si dala do tej plnky? smiala sa Zuzana a Miroslava bola šťastná. Ale za posledné dva mesiace sa v nej niečo menilo.
– Mama je chorá, Zuzka.
– A čo Peťko?
– Je v detskom domove. Na byt nemám, z jej bytu ma mama vypísala a o opatrovníctvo nestíham vybavovať papiere.
– Poďme za mamou.
– Ale ja sa s ňou nebavím.
– Mala by si. Myslí aj na Peťka.
Napokon sa Miroslava s mamou zmierila keď sa Eva rozlúčila so svetom v Miroslavinom náručí. Dva mesiace o ňu starala, o bleskoch v srdci nepremýšľala, len chcela brata späť.
Na pohrebe si zrazu nevedela spomenúť na všetky krivdy. Spomenula si len na detské leto, keď jej mama v červených bodkovaných šatách kŕmila Miroslavu čerešňami tie boli sladučké ako mamin bozk. Vtedy jej prišli na jazyk slová, čo dávno stratili význam:
– Mama, odpúšťam ti…
A v tej chvíli pochopila slová Běli:
– Odpustenie je dar. Musíš ho dať nie im, ale sebe. Inak sa usmažíš vo vlastnej bolesti.
O týždeň Peťko pevne chytil Miroslavu za ruku, keď spolu vošli do bytu:
– Už sme doma, navždy?
– Áno, Peťko. Tu je náš domov. Tu je naše miesto.
A chlapec vážne prikývol. Miroslava vedela, že teraz je všetko na svojom mieste.
