Dopisok
Gabika, ale veď ona má dodatok! Alebo ti to neprekáža? Danka sa oprela o plot a uškrnula sa, keď sa zahľadela na susedku. Nič lepšie si si fakt nenašiel? Nie si škaredý ani hlúpy, slušný chlap. A dievčat máme tu v dedine dosť, no čuduj sa svete, zrovna túto si si našiel!
Gabika si iba povzdychla. Sama sebe nechcela priznať, že jej synov výber nie je po vôli. A od tej klevetnej Dany to zabolelo dvojnásobne.
Ale, Danka, dieťa je radosť! Počuješ? Čo je na nej zlé, hm? Mladá, pekná, povahu má dobrú a je poriadna, to viem presne. A že už má dieťa… Tak to je čo? Veď ho porodila vo manželstve. Že je vdova? Všetky sme pod Bohom, môže sa to stať každému. Vychováme, vychovám a budem mať ešte jedného vnúčika. Takže prestaň kydať!
Gabika našpúlila pery a odpudila Maca, Dankinho kocúra, ktorý sa zasa šplhal po jej plote.
Zas si tu! Už mi uvliekol tri kuriatka, Danka. Daj pozor na toho svojho chvostača, lebo pustím Ferdu a potom budeš plakať.
Vyhrážky! Danka odsunula tučného pruhovaného kocúra ďalej. Ktovie, kto koho vyženie. Ale zamknem ho, včera mi tiež preháňal kuriatka. Keby nebol dobrý myšiar, už by som sa ho dávno zbavila. Ale čo narobím, keď má také inštinkty?
Nech si svoje inštinkty nechá doma!
Gabi, zabudla som! Poháre! Džem už asi hotový.
Tu táraš a kto to tam varí?
No, Olina. Prišli včera pomôcť s burinou.
Veď je tehotná, či nie?
Práve preto je v kuchyni, nechce sedieť bez práce. Zlatá nevesta!
Tak prečo ju chváliš za chrbtom a doma komanduješ?
Kvôli poriadku! Danka sa opäť zasmiala. Ak budeš niekedy svokra, rob to tiež tak. Buď milá, vylezú ti na hlavu.
Nechaj to tak! Gabika mávla rukou. Poháre teda dať, či vystačíš? Už musím, roboty dosť.
Keď Danku vyprevadila, pustila sa do cesta. Zajtra príde syn s dievčaťom na zoznámenie. Dievča… Gabika prestala miesiť a oprela si ruky o stôl, zahľadená z okna. Čo ich čaká?
Sarinu vlastne nepoznala. Len o nej počula, párkrát ju videla z diaľky, keď bola u sestry v Hronskom Beňadiku. Ničím zvláštna. Svetlovlasá, veľké oči, vysoká hodila sa k jej Miškovi. Ale už dievča? Mladá žena, vdova, má syna. Chlapčan tak tri roky. Život s ňou nijak šetrne nezatočil. Rodičov stratila ešte dievča, vychovávali ju starí rodičia. Vysťahovali, dali jej vzdelanie, vydali. A už sa tešili pravnúčaťu, keď Sarin manžel zahynul. Ostala s malým na rukách. Ako ju nepoľutovať? Lenže Gabika by radšej ľutovala na diaľku. Syna ľúbila, až dýchala s ťažkosťou. Od smrti muža bol jej jedinou oporou. Tešila sa z Miška, ale trápila sa. Dospelý, mal by si založiť rodinu, ale odkladal to, že čaká na veľkú lásku. A teraz, že vraj Saru stretol… Gabika letela za sestrou, nech si zistí, čo a ako. Lenže Ema ju hneď schladila. Staršia, mohla si dovoliť.
Čo sa tak trasieš, ako sliepka v búdke?
Aký je to človek? Privedie ju… potom čo?
Privedie, ale nebude to navždy.
Ako?
Miško ti nepovedal, že mu starý dom po dedovi patrí? Síce už ruina, ale pozemok veľký. Postavia si.
Gabike nabiehali myšlienky ako divé zajačiky. Čože to? Syn odíde a ona tu? A to, že dedina je blízko, autobus chodí… No jedna vec je, že bol doma a večer ho mala za chrbtom. Druhá, že si bude žiť po svojom. Tam už pre Gabiku miesta nebude, iba na sviatky.
Čo hľadíš tak smutno? stíšila sestra hlas a sadla si k nej. Treba ich pustiť, Gabika. Miško dospel. Už je jeho čas.
Ty máš pravdu. Len… Bojím sa. Ak im to nevyjde? Ak niečo nebude dobre? Mladý má dieťa…
Vieš čo? Z našej dediny niet jedinej, o ktorej by som povedala také dobré slovo, ako o Sare.
To ma desí. Taká dobrá, až podozrivo.
Ty nikomu nevyhovieš! Keby bola zlá, radovala by si sa? Hlavné, aby spolu boli šťastní. Pozor, aby si nespravila chybu stratíš syna.
Akú chybu? zľakla sa Gabika.
Ak neprijmeš Saru stratíš Miška. Videla som na ňom, akú lásku k nej cíti.
Gabika odvtedy mala v sebe nepríjemný kameň. Taký, ktorý jej škriabal dušu, nedal spávať, hoci nevedela presne, čo to je.
Napokon sa narovnala, rozhýbala ruky a šla miesiť ďalej. Treba privítať slušne, nech si nevestička nepovie, že tu nebola vítaná. Ema mala pravdu: nesmie dať najavo, že má obavy. Potom sa uvidí, zatiaľ treba zabojovať.
Malé kysnuté pagáče ukladala na misu. Gabika si povzdychla, spomenula na muža Ivana, ten miloval také jednovrstvové, do pusy na jeden zahryz.
Semiačka, inak to nie je! Koľko nezješ, nikdy to nestačí! Také dobré!
Bral ju za ruku, bozkával prsty, Gabika sa smiala a objímala ho. Teraz jej tak veľmi chýbal. Povedal by, čo robiť, aj by ju upokojil.
Noc bola dlhá, spánok neprichádzal. Prehadzovala sa z boku na bok a už len čakala, nech je ráno…
Sára stála za Miškom, ani poriadne nevzdychla, pohľad nespustila na svokru. Malý Slávko sa vrtel na rukách, vytrčilo všetko nové. Tam veľký pes na reťazi. Nešteká, to čudné, veď u babky Vali vždy štekal. Videl aj kocúra, ako si krúti chvostom. Slávko sa načiahol, že pôjde za mačkou.
Len sedkaj.
Nechaj ho, nech sa prebehne. Ja Ferdu zavriem, tu sa nie je čoho báť. Gabika skúmala nastávajúcu nevestu.
A tá? Chúďa, tenká ako steblo a bledá. Ani neuveríš, že to dieťa na rukách je jej. Vo vnútri Gabiky niečo zaškrabalo, ten kameň sa pohol. Malý, ktorého Sára pustila, bežal po chodníčku, zastal pri Gabike a hľadí zdola hore.
Kam bežal kocúr?
Ktorý kocúr? Gabika spozornela. Ja nemám kocúra.
Slávko ukázal rukou od verandy, Gabika zhíkla.
Poďme chytať! Zas pôjde po kuriatkach!
Slávko utekal za ženou, ktorú ešte ani nestihol pomenovať. Kocúra chytili rovno pri kurínoch.
Ty lotor! Tak, šup! Gabika vyzula papuču a hodila za kocúrom.
Keď videla, ako sa Slávko smial, aj ona sa usmiala. Dobrý chlapček! Šikovný a nežný. Keď mu ukázala kuriatko, len pohladil, do rúk nevzal.
Je malinké!
Gabika si zavolala malého, on už sedel u nej na kolenách a baštil pagáčik jeden za druhým. Keď zachytila Sare pohľad na Miška, Gabika sa pousmiala:
Šikovný máš chlapca, Sárka! Múdry, má apetít. Radosť pre každú babku.
Keď si všimla, ako si Sára vydýchla, Gabika zacítila, ako je ten kameň menší. Všetkého sa dievča bojí, o dieťa len strachuje. Matka správna, Gabika si to priznala. Áno, starosť zostáva, ale dýcha sa ľahšie.
Miško žartoval o svadbe, Sára bola ticho. Keď Miško vyšiel z kuchyne, Gabika sa opýtala:
A ty čo mlčíš? pohladila Slávka, podsunula mu ešte višne. Daj si, zlatko moja.
A čo mám vravieť? Miškovi som povedala, že nechcem hlučnú svadbu. Ticho by sme sa vzali a hotovo.
On to nechce?
Nie, že to nie je správne. Všetci čakajú na svadbu, hnevali by sa.
Má svoju pravdu, ale ani ty by si nemala byť ticho. Prečo nechceš svadbu?
Sára sa zadívala Gabike do očí. Dlho zvažovala a nakoniec:
Bojím sa. Šťastie má ticho rado. Raz som sa vydávala veselou svadbou… A ako to dopadlo…
To len si myslíš, Sárka. Viem, že si stratila muža, je to bolesť veľká, ale ti poviem, ak by ťa mal rád, tak by sa tešil, že žiješ znova šťastná. Každému je na svete pridelené aj smútku, aj radosti. Sami nevieme koľko čoho. Treba všetko prijať ako príde a vďačne. Osud neoklameš.
Bála som sa…
A čoho?
Že ma odsúdite.
A za čo, bože môj?
Že sa chcem druhýkrát vydať. A ešte za takého chlapa ako je Miško. Veď viem, že mohol si vybrať hocikoho, a vybral mňa…
Slávko sa znova vrtel a Gabika ho položila na zem.
A ty si kto? očami ako mama skúmal Gabiku.
Ja som tvoja babka teraz, Slávko. Volaj ma babka Gabi.
Dobre! Slávko vážne prikývol.
Svadba bola tak, ako chcel Miško. Príbuzní skúšali poohovárať, no Gabikin prísny pohľad umlčal nejedného.
Rok bývali Miško so Sárou u Gabiky. Na počiatočné obavy zabudla, ostal len pocit radosti, keď videla, ako si Sára Miška váži, opatruje. Gabika vedela, že sa už nemusí o syna toľko strachovať. Občas ju ešte niečo dožralo, ale Sára vedela urovnať všetko s láskavosťou a pokojom.
Čo stále mlčíš, Sárka? Aj by si si poplakala! Povedala by si Miškovi, baba by sa vyventilovala! Danka vyháňala kravu a pri bránke rozprávala.
A vyhašteríte sa všetci! Matka so synom rozhádaní? Divný to recept, Danka! Sára ju uzemnila s úsmevom.
Ty si hrdá, Sárka. To nie je do života dobre.
Lepšie žiť podľa svojho ako podľa rečí! odbila ju Sára a vošla do domu.
Danka síce funela, ale nová klebeta už išla dedinou.
Dom, ktorý Miško začal stavať po svadbe, bol o rok hotový, Sára s ním odišla a začal bežný život. Práca, starosti, čas bežal. Keď cítila, že niečo nie je v poriadku, išla k lekárovi.
Tehotná ste? doktor prekvapene hovoril.
Že čo? Veď… Jasné, že chcem dieťatko! Len… je to problém? Prvý syn bol inak.
Sú iste komplikácie, ale zvládneme to. Kým bude všetko v poriadku.
Gabika prišla hneď ten večer, aby pomohla so Slávkom. Sára otvorila, no bola nesvoja.
Čo je?
Nič… len keď ste tak vyzerali, myslela som, že ste nahnevaná.
Gabika vypleštila oči. Zasa tá Danka! Už od rána jej hneď ráno znechutila náladu.
Čo, nestačí, že s dodatkom, ešte aj chorú si vzal? Vieš, čo porodí? Skôr než bude neskoro…
Ale, čo ti je, Danka? Takú ženskú kde vychovali? Odpluli ťa láskou? Čo ti Sára spravila?
Čo by! Danka cúvla, keď videla Gabikinu tvár. Idem, rob si poriadok sama! Nech sa darí!
Gabika otočila Danku chrbtom a šla na autobus. Celú cestu sa upokojovala, nepodarilo sa. Sára to videla.
Nevšímaj si, Sárka. Dve babky sa pochytili v autobuse, to ma rozhodilo.
Sára pokrútila hlavou, usmiala sa. Vedela, že Gabika nevie klamať.
Priprav sa, pomôžem ti?
Už mám všetko zbalené. Do nemocnice sa mi nechce…
Gabika zvraštila obočie.
Musíš, Sárka! Kvôli bábätku. O Slávka sa neboj, ja ho postrážim. Bude fajn!
Miško odviezol Saru do nemocnice, doma začali dlhé dni čakania. Lekári kývali uznanlivo.
O chvíľu pôjdete domov, ale pod dozorom. Má vám kto pomôcť?
Samozrejme, svokra je u nás teraz.
Svokra? To je dobre?
Ale prosím vás! Sára sa zasmiala. Ja mám svokru poklad. To nie je tak, ako v anekdotách.
To radi počujeme, to je vzácne.
Sára chystala návrat, Gabika už po dedine pobehovala, bez vlasov skoro.
Pane Bože! Čo poviem Sári?! Slávko zmizol ráno. Vždy počúval, nikdy nevychádzal cez bránku bez spýtania. Dovolila mu byť na dvore, ona pripravovala, veď príde nevesta. Na stole v kuchyni krájala zeleninu, občas cez okno kukla na Slávka v piesku. Zrazu ho nevidela.
Kam si sa podel? stiahla plyn, utrela si ruky do zástery.
Vo dvore už nebol. Bránka otvorená dokorán, ulica prázdna… koľko uplynulo? Minútka, dve, snáď. Kam mohol ísť?
Netušila, že Slávko začul ruch za plotom a vybehol sa pozrieť. Maľý čierno-biely psík na povrázku vyvádzal, posledné sa snažil vyslobodiť. Starší chlapci na neho hádzali uzol.
Nechajte ho! Bolí ho to! Slávko zatlačil na bránku, pustila.
Pochabý smiech im odpovedal. Chlapci škaredo kopali do šteniatka, Slávko sa motal medzi nimi, kým ho žene pod oknom nezahriakla, ušli, hodili povrázok a utiekli a Slávko ostal na neznámej ulici. Prvýkrát mimo dvor…
Čo to za deti rastú! Takto týrať zviera! Keby som mala palicu!
Žena na nich vykríkla a pozrela sa na Slávka, ktorý vzal šteniatko do náruče.
A ty? Tiež ho budeš biť?
Nie! Je malý! Bolí ho to…
Tak to má byť.
Žena odkráčala, Slávko zrazu nevedel, kde je. Skrčil sa a pritúlil k chlpatému kamarátovi. Mama vravela, keď sa stratím, mám zostať na mieste. Nájde ma.
Našiel lavičku pri nejakej bráne, sadol, čakal. Babka príde, alebo mama.
Ani netušil, že je už dosť ďaleko a Gabika ho hľadá len po blízku.
Miško, keď šiel s manželkou od auta, najskôr otvoril bránku.
Počkaj. Auto dám dovnútra, potom poď.
Sára bola bledá, točila sa jej hlava.
Miško len čo vošiel, hneď zistil, že niečo nie je v poriadku. Vypol polievku a utekal von. Machom dal ženu do postele.
Poliehaj.
Kde je Slávko?
Asi šli do obchodu s mamou. Hneď ich donesiem.
Gabiku našiel na vedľajšej ulici.
Synček! pribehla, zadýchaná. Slávko…
Čo je so Slávkom? Miško zbledol.
Stratil sa! Odišiel za bránku a niet ho!
Upokoj sa, mama! Vysvetli! Ako dávno?
Gabika rozplakaná vysvetlila.
Dobre. Prehľadaj ešte raz okolie, ja idem ďalej. Hlavne, nesmieš domov, Sára musí byť v pokoji!
O hodinu našiel Miško Slávka na lavičke v cudzej ulici, šteniatko mu spalo na kolenách. Keď Miško prišiel bližšie, psík štekal.
Šikovný pes. Z teba dobrý strážca bude, pohladil ho. Vstávame, synku!
Oci… Ja čakal na mieste, ako ste učili.
Správne! Preto som ťa našiel. Kto je toto?
Oci, vyzerá ako Ferdo od babky Gabi.
Skôr ako Palko. Tučný ako guľa! Necháme si ho?
Môžem?
Dom bez psa, veď to ani nie je dom. Uvidíme, aký bude z neho obor.
Miško zobral psíka, rýchlo ich vzal domov. Gabika v rohu ulice už sedela vysilená na lavičke.
Mama, no neboj, našiel sa. Už je dobre.
Gabika k sebe pritúlila Slávka.
Ty si mi dal zabrať, milý môj!
Babka, nechcel som! Už nikdy viac!
Gabika ticho plakala, objímala vnúča. Kto povedal, že nie je jej? Nech si Danka rozpráva, čo chce. Viac rodinného pre ňu niet.
Sára sa to dozvedela až neskôr. Slávko mlčal, intuitívne cítil, že mama má dosť starostí. Smiali sa pri umývaní šteniatka, čo bol samá blcha, objímali sa a boli šťastní.
Veľmi som sa na teba tešila, mama.
Aj ja na teba!
O rok sa narodila Slávkovi sestrička. Malú, uplakanú dievčinu pomenovali Galinka po babke. Gabika rozkvitla, do švagrinej dediny jazdila, keď sa dalo. Zo začiatku mala obavy, že Sára jej deti zverovať nebude, ale Sára ju nikdy neobviňovala.
Veď aj mne by sa mohol stratiť, mama. Nerob si výčitky. On každú živú dušu chráni. Aj lienku zo stezky poberá, aby na ňu nik nestúpil.
Rastie z neho dobrý človek. To je hlavné.
Gabika nekecala, pomáhala, kde bolo treba ruky. A keď videla, že Sára jej je za pomoc vďačná, bola by hory prevrátila, aby počula to tiché:
Ďakujem, mama!
Keď sa jej Slávko vrhal do náručia, keď Sára rozkvitla v úsmeve a dávala jej do rúk dcérku, pochopila, že všetko bolo správne.
Znova k vnučke? Danka stála pri plote, keď Gabika zamykala svoj. Rozmaznávaš ich.
K vnúčatám, Danka. Mám ich dve.
Veď len jedno je tvoje!
Dve, Danka, dve. Obe sú moje. Ako ty môžeš chápať? dala si kľúče do kabelky. Chceš počuť tajomstvo? Veď celý život učíš iných žiť.
No, prekvap ma.
Láska je obojstranná. Ak chceš, aby ťa mali radi, musíš skúsiť najskôr ty. Mňa ľúbia deti aj vnúčatá. A teba?
Mňa aspoň rešpektujú!
Aj to sa počíta. Ale mne je láska milšia. Zavčas pozri, idem, autobus mi pôjde, čakajú na mňa!
