Ježiš, toto zas čo je! Mirka si prečítala správu v škôlkarskej skupine a hodila mobil na gauč.
– Čo sa deje, mami? Katka odtrhla oči od zošita a pozrela na mamu.
– Zasa nejaká súťaž! To už mi fakt lezie na nervy! Načo to komu je, povieš mi? A hlavne, treba to odovzdať pozajtra. A ja idem zajtra na nočnú. Kedy to mám stihnúť, no povedz mi ty!
– Chceš, že to spravím ja? Katka odsunula zošit z matematiky. Už mám skoro všetko hotové, len matika mi zostala, ale tú si odpíšem zajtra od Peťky. Aj tak je tá úloha nejaká čudná, vôbec som nepochopila zadanie. Aspoň mi vysvetlí.
– Radšej nie, Katka, rob si svoje veci. Úplne by toho chýbalo! Koniec štvrťroka je tu a testy za rohom.
– A čo bude s Rišom? Znova bude smutný. Pamätáš, ako naposledy plakal, keď dávkovali diplomy a jeho výtvory si nikto ani nevšimol? A on sa s tým tak trápil
– Veď práve! Mirka sa zamračila ešte viac. Všetci tu máme doma Da Vinciov a Mudroňov. A keď niečo kreslia, tak si myslia, že hneď majú doma ďalšieho Fullu. A pritom to nie deti, ale rodičia. Dieťa by niečo také v živote nespravilo! Ale najviac ma hnevá niečo iné.
– Čo také?
– Že učiteľky tvrdošijne všetkým dokazujú, že tie výtvory sú naozaj detské. Mala by si to vidieť. Niekedy by sa na tom potrápil aj dospelý, nie dieťa
– Mami, a prečo všetci len mlčia? Nik neprotestuje, len to stále robia a robia. Pamätáš, keď to bolo na základke u mňa? A potom jeden rodič povedal, že stačilo zbytočnostiam, alebo nech deti všetko robia samy.
– To bolo vtedy, keď sa od vás pán učiteľ Doležal dištancoval?
– Presne! Katka sa zasmiala. Všetci boli vtedy takí radi! A pani Sýkorová potom povedala, že odteraz si všetko vyrábame sami a vybavené. A ešte dala poznámku Ninke, lebo doniesla hračku, ktorú jej urobila mama. Najprv ju pochválila, ale potom dala úlohu všetkým priniesť na hodinu vlnu a háčik, pamätáš?
– No teda, veď vtedy som večer obehla pol paneláku, aby som zohnala tú vlnu! Jasné, že si spomínam.
– A potom Ninku posadila do lavice a mala urobiť krúžok. Samozrejme, že to nedala. A skončila so štvorkou. To ti fakt vypadlo z hlavy?
– Veď je to sto rokov dozadu Zabudla som už.
– Vieš čo, takýchto súťaží by mali odmeňovať rodičov, nie deti. Aby sa aspoň deti netrápili. Katka zbalila perá do peračníka a postavila sa. Nechceš čaj? A Rišovi prečítam rozprávku, dobre?
– Toto je nápad! Mirka sa odlepila z gauča, prišla k dcére, objala ju a pobozkala na spánok. A pekne si mi narástla Ešte chvíľu a nebudem ťa ani dočiahnuť, samá ruka, samá noha. Celá tvoj otec
– Už to nespomínaj, mami. Katka uhla hlavou. Nechcem na to myslieť.
– Dobre, nebudeme. Choď uvariť ten čaj, ja si zatiaľ nieco vybavím po telefóne. Dala si mi fakt dobrý nápad.
Mirka objala Katku ešte raz, trochu ju pobúchala po chrbte a poháňala ju do kuchyne.
– Utekaj!
Keď sa Mirka dívala za rovnou chrbticou svojej dcéry, uvažovala nad tým, aké zvláštne sú gény Ona bola vždy taká bacuľatá blondína a aj Riško bol jej podoba bledý, pevne stavaný chlapec. Ale Katka, tá bola celá otec a stará mama z tatovej strany. Katka bola ako soška zo sviežeho porcelánu. Dlhý krk, útle zápästia, dokonalá chôdza. Starú mamu balerínu by človek v nej hneď spoznal, keby nie tej jej dobrej povahy. Katka bola síce vytrvalá, ale nikdy nebola po svokre hašterivá tá z nej ostala len v postave.
Mirka sa usmiala na jej dcéru vždy svietilo slnko a to si všimol každý, kto sa k nej priblížil. Nebolo to vždy k prospechu ľudia si totiž radi zvykli využívať Katkinu dobrotu a ochotu. Ale Katka nikdy nemenila samu seba. Vždy našla dôvod, prečo niekomu pomôcť.
V ich byte nikdy nechýbali chore zvieratá, ktoré Katka pravidelne nosila z ulice, liečila ich a potom posúvala láskavým ľuďom.
Jediný, kto ostal žiť s nimi, bol starý, obrovský kocúr, ktorého Katka našla minulú zimu. Vtedy mrzlo, že školy zatvárali. Katka bola doma s Rišom, ktorý kvôli chorobe nešiel do škôlky. Po tom, čo Mirka odišla na nočnú a Katka sa pustila do varenia, zistila, že doma nie je ani jedna cibuľa. Obchod bol hneď vedľa, tak na sekundu Riškovi zakázala pohnúť sa z gauča, vypla sporák a bežala po cibuľu. A práve pred domom, keď už sa vracala, sa na schodoch pošmykla a treskla o zem. V tej chvíli sa jej pohľad stretol so žltými, medovými očami obrovského kocúra. Bol čierny ako noc, miestami bez srsti so zlepenými fľakmi, oči mu slzili. Celkom bez záujmu len sedel a čakal na svoj koniec. Katke ho prišlo ľúto a medzi slzami od bolesti sa opýtala:
– Je ti zima? Poď so mnou domov.
Kocúr neodpovedal, len si pritisol labky pod seba a čakal. Katka sa ho pokúsila zdvihnúť, ale bol príliš ťažký. Otvorila vchodové dvere a zavolala na neho:
– Poď, je ti zima a doma máme mlieko.
Kocúr len utrápene pozrel, v pohľade sa pýtalo načo by som bol?. Katka si ku nemu sadla rovno na studené schody.
– Neboj sa. Poď už, prosím Ty tu zmrzneš. Ale ja ťa potrebujem.
Kocúr ju dlho pozoroval, počúval tichý hlas a potom sa hlavou opriekol o jej ruku a vstal.
– No vidíš! potešila sa Katka a aj ona sa zdvihla. Chrbát jej bolel, ale už menej. Riša sa neboj, je síce hlučný, ale dobrý, nikdy nezbije nikoho.
Mirka len unavene zakrútila hlavou, keď na druhý deň zbadala to čudesné stvorenie.
– Katka, neviem či prežije dlho
– Aspoň v teple, mami, čo?
– Veď áno, nech zostane.
Mirka už nemala sily protestovať. Niekedy mala pocit, že žije len na zotrvačnosť robota, domácnosť, deti Všade bolo všetko také lepkavé, ťahavé, ale hlavne prázdne. Všetko, okrem Katky a Riša. Tí dvaja ju držali nad vodou.
Muž od Mirky neodišiel hneď, viac ako rok žil na dve domácnosti, rozhodoval sa, kde mu je lepšie. A hoci Mirka už dávno nebola šťastná v jeho prítomnosti, nemienil odísť.
– Vidíš, že ťa to už neteší. Ale deti ma majú rady.
Žili oddelene, našťastie byt bol dostatočne veľký. Katka nekomentovala, keď sa mama presťahovala k nej na úzky gauč. Dievča na svoj vek rozumela až priveľa.
Mirka vedela, že muž má aj iného syna, len o trochu mladšieho ako Rišo. Aj tú druhú ženu videla. Pravdu povediac, súperiť s takou by jej nenapadlo vysoká blondína, vždy pekne upravený chlapeček po boku. Mirke len smutno myklo kútikom úst, keď ich uvidela spolu.
Prvýkrát za celé mesiace Mirka namiesto autobusu šla domov cez obľúbený park jeseň bola teplá, lístie krajšie ako inokedy. Chvíľu si zaštrngala nohami v lístí, nadýchala sa chladného vzduchu A tak sa na chvíľu upokojila viac ako po všetkých liekoch, čo musela brať. Aj sa zasmiala, keď veverička obťažovala udiveného psíka na vôdzke, ktorého mal zošedivelý pán pod kontrolou. Mirka si zrazu uvedomila: takto bude možno vyzerať jej muž o pár rokov dôstojný, vystretý pán Ale už nie po jej boku. Žiadne spoločné víkendy s vnúčatami, výlety do Tatier, more Už nie.
V ten večer, keď zbadala bývalého s jeho novou rodinou v tom istom parku, rozhodla sa je čas odísť. Zbalila mu veci a s rozvahou povedala:
– Už choď.
Ešte že Katka stála za ňou a ticho jej dodala odvahu:
– Prosím, choď
Keď za ním dvere zapadli, Mirka sa zviezla po stene, Katka sa zľakla a vzápätí počula:
– Zapni čajník, Katka. Dám si čaj
Deti reakovali každé po svojom. Rišo bol ešte malý, ocino mu nechýbal aj tak s ním trávil málo času. Pre Katku to však bol šok, trápenie. Nehovorila o tom, nechcela mamu bolieť, len v noci ležala bez spánku a cez tmavý vzor záclony hľadala pokoj. Únava jej zaliezla pod kožu, bola podráždená, často revala len tak. Nepomohlo ani pár sedení u školskej psychologičky.
Až keď do domu prišiel Kubo tak pomenovali starého kocúra sa všetko začalo meniť.
Deti si ho ihneď obľúbili, hoci Mirku niekedy strašil, keď sa v noci potichu objavil na chodbe alebo v kuchyni.
– Ty čo nespíš? mrmlala smiechom, keď sa Kubo vyvalil vedľa nej.
On však nikdy nemrnčal, nikdy nevyžadoval pohladenie. Len ticho vypočul. Stal sa jej nočným spovedníkom Mirka mu šepkala starosti do ušiek, niekedy si aj poplakala, keď deti spali. Kubo nikdy neodišiel, on len žmúril svoje medové oči a akoby všetko chápal.
Keď mama zistila, že Katka je pokojnejšia, hneď jej bolo jasné, že nie je sama, čo sa Kubovi vyrozpráva. A Katka na jej poznámku, že ak ho bude chcieť niekomu posunúť, ona je striktne proti, len zamrkala a pousmiala sa.
Za rok Kubo pribral, znovu mal hebkú srsť a bol z neho statný domáci kocúr. Na otázky kamarátok o mužoch Mirka žartovala:
– Najlepší chlap je už u mňa doma. Vypočuje, čo potrebujem, deti má rád, málo pýta a ponožky nikde nerozhadzuje. Neberte muža viac ideálneho!
Na nové vzťahy myslieť ani nechcela. Pripadala si celá polámaná, ako bábika s odtrhnutými rukami a nohami a zamrznutými kĺbmi. Jediné, čo v jej živote malo význam, boli deti.
Katka jej nikdy neprinášala problémy s projektmi, súťažami a výrobkami tam mala Mirka pokoj. Vysnívané šaty, topánky Ale v škôlke s Rišom to už bolo iné. Učitelia iní, rodičovský výbor nadšený, samé tvorivoiniciatívne mamy a večná nechuť tých ostatných.
Keď Mirka vyhodila muža z domu, zahlásil, že výživné jej dá len cez súd a inak nech na pomoc zabudne. Vedel presne, že jej výplata nestačí. Očakával, že bude prosiť ale Mirka si radšej našla druhú robotu. Niekedy by bola radšej spala za pochodu, ale aspoň už nemusela žobrať. Pravda, na všetko pre deti mala ešte menej času.
Najskôr sa dalo stíhať poskladať akého-takého Maxipsa z plastelíny alebo vystrihnúť obrázok z kartónu. Aj Katka pomáhala. Rišo chcel byť samostatný. Ale jeho tvorby končili zabudnuté bokom, nik si ich nevšimol. Až jedného dňa, po takomto neohodnotení, Mirku pred všetkými schladili v škôlke. Nič nepovedala, len si sadla. Hanbila sa a rozhodla, že viac na také stretnutia nepôjde.
– Ukludnite sa! prosila vychovávateľka, pani učiteľka Bednárová, rodičov zúfalých z ďalšieho nariadenia. Deti sú naša budúcnosť! Ak neoželejete polhodinu na výrobu výrobku, aký ste potom rodič? Veď to je spoločný čas s deťmi!
Mirka už nepočúvala. Predstavila si Kuba doma a tešila sa na chvíľu pri čaji, keď jej budú deti rozprávať o svojom dni. To bude ich spoločný čas nie plytvanie na hlúposti.
Stretnutie sa skončilo, Mirka ticho vyšla z triedy, nechcela od nikoho žiadne otázky, hlavne nie od predsedu výboru.
– Mirka, zavolám ti!
Iba prikývla a rozhodla sa vypnúť zvuk na mobile na týždeň. O týždeň prišla SMS-ka o novej súťaži a vtedy jej praskli nervy. Dosť! Ak je to detská súťaž, nech sa hrajú deti! A ak pre rodičov, tak… Po pár rozhovoroch s ďalšími troma mamami a jedným otcom z Riškovej skupiny sa rýchlo dohodli. Mirkin nápad mal úspech.
Sviatok, ktorý zorganizovali, bol skvelou príležitosťou ukázať, ako má vyzerať práca detí. Mirka šla do škôlky s dobrou náladou. Nevyjde? Nevadí, ale odvtedy viac nedovolí, aby ju nazývali zlou matkou. A hlavne nedovolí, aby niekto robil jej deťom zle.
Rišov výtvor tradične trčal vzadu na hornej polici medzi výtvormi. Mirka prišla, odsotila hyperkreatívne nesamostatné umelecké diela a vytiahla synovho ježka.
– Pani Bednárová, prečo ste to presunuli? učiteľka sa tvárila prekvapene. Hneď prídu rodičia, bude výstava.
– Práve preto. Chcem, aby bol ježko, ktorý robil Rišo sám, navrchu. Idem upraviť menovku. Mirka dala ježka na najviditeľnejšie miesto.
Dobre vedela, ako je učiteľka nervózna, ale pred ňou si nedovolila svoju úpravu zmeniť. Malý Riško bol v šoku, keď zbadal svojho ježka vystaveného hneď vpredu. Aj pochvala padla, a chlapec to bol hrdý až po uši.
Trieda sa naplnila, haló, krik, príprava účesov, šiat, masky na plešinky Potom všetci šli do spoločenskej miestnosti, kde bola besiedka.
Koncert dopadol perfektne. Rišo zarecitoval básničku, ktorú s ním nacvičila Katka, a zatancoval s Veronikou valčík. Mirka si uvedomila, že sa pohybuje výborne – možno to naozaj bude po starých rodičoch. Ale zabraná do myšlienok, prerušila ju Bednárová, ktorá začala vyhlasovať výsledky. Dostal cenu kto mal výrobok ako z časopisu, no Rišo bol medzi tými, čo spravili veci skutočne sami, a zostali bez odmeny.
– A teraz už sa pani Bednárová chystala odísť, keď jej položila ruku na rameno Mirka:
– Ešte prosím na chvíľu, naša skupina chce niečo povedať.
Časť rodičov už tušila, čo ide nasledovať, druhá sa prekvapene tvárila. Mirka si vzala zoznam detí, podala Lujzinej mame škatuľu pripravených sladkostí a zamávala im.
– V prvom rade veľká vďaka našim pani učiteľkám za ich úsilie a starostlivosť, že nám vymýšľajú nové akcie! Ďakujeme! Skúsme za nich zatlieskať spolu!
Ozvalo sa vďačné tlieskanie.
– A teraz, odmeníme tých, čo sa tiež zapojili, aj keď nič nevyhrali. Veľké bravo pre všetky deti, ktoré robili sama, no nestihli si odniesť diplom. Im patrí veľký potlesk a sladká odmena!
A Mirka rozdávala čokoládky a diplomy všetkým. Nakoniec chytila veľký lízankový čupik a odovzdala ho predsedovi výboru:
– Prečo ja?
– Lebo vy ste vyhrali v rodičovskej kategórii, uškrnula sa Mirka a šialená nálada bola na svete.
V ten deň každý z rodičov zlaté ručičky prebral domov čokoládu a diplom.
Na druhý deň sa v skupine strhla búrka jeden nový stôl praskal pod výrobkami, na ktorých bol veľký nápis od Katky: Ja sám! a štyri pobavené mamy všetko upratali. Rišova ježka tentoraz nikto už neposunul dozadu.
Mirka potom Riškovi pomohla obuť topánky, utekali domov a už sa tešili, čo im povie Katka.
– Mami?
– Áno, poklad môj? Mirka si prehliadla syna, ktorý zvieral diplom ako poklad.
– Keď som dostal diplom, znamená to, že môj ježko bol dobrý?
– Samozrejme! Veď si to aj počul. Je najlepší, lebo je celý tvoj! Nik ti nepomáhal, ani Katka.
– Ale je trošku krivý
– To nevadí. Je tvoj a to je hlavné.
Chlapec chvíľu mlčal, prispôsobil kroky maminým, potom sa opýtal:
– Mami, si na mňa hrdá?
Mirka zastala, Rišo jej ubehol o krok, zobrala mu ruku, kľakla k nemu.
– Som na teba veľmi, veľmi hrdá! Lebo si samostatný, lebo si neprosil a nesťažoval sa, keď si robil výrobok, lebo vieš, aký mám nabitý deň a pomáhaš mi, kde vieš. Včera si umyl riad, hoci to mala byť Katka. Aj vďaka tebe dostala dnes v škole jednotku z chémie lebo mala čas učiť sa. Vieš, čo je najdôležitejšie? Dávať ľuďom svoj čas. Je to to najcennejšie.
– A ako?
– To ti poviem inokedy. Ale vieš čo? vstala a chytila ho za ruku.
– Čo?
– Myslím, že sme si všetci zaslúžili malú oslavu, čo povieš?
– Jasné!
– Takže torta?
– Mňam!
Večer sedela v kuchyni s obľúbeným čajom so šalviou, deti bľabotali, Kubo sa šúchal v kúte a Mirka si pomyslela, že deti netreba robiť šťastnými veľkými vecami. Stačí im len pocítiť, že sú dôležité.
Vypne mobil a odloží ho hlboko do tašky. Na druhý deň sa z chatu škôlky odhlási, len Lujzinu mamu poprosí, nech jej napíše, ak bude treba niečo podstatné.
Za dva roky bude Rišo kadetom, ježko stretne chalanov v kuchyni vždy, keď prídu na prázdniny, Katka prinesie Mirke z Prahy krásnu kanvičku
A Mirka, keď deti pôjdu svojou cestou, chvíľu bude zúfať, no časom stretne Egona, malého, guľatého, dobrosrdečného pána, s ktorým ju čaká všetko, čo si o starobe tajne vysnívala. Posedenia na chalupe pri guláši, záhradka s ružami, more, kamaráti Ale hlavne, Egon bude deťom skvelým parťákom a Mirka pochopí, že láska k cudziemu dieťaťu určite existuje, len treba trpezlivosť. Katka bude prichádzať na prázdniny a s úsmevom sledovať, ako mama a Egon prechádzajú pod jeseňou ruku v ruke. A bude dúfať, že aj ona raz bude mať niekoho, s kým bude môcť len tak utekať po šušťavom lístí, nakŕmiť veveričky a doma si uvariť silný čaj. Lebo dôležité je nie vždy rozprávať, ale mať niekoho, kto vás počúva srdcom.
