Šváby
Vieš, Veronika mala v hlave také malé šváby, čo tancovali šarišský čardáš. Veselý, poctivý čardáš, niečo medzi odzemkom a dva kroky vpravo, tri tlesky do rytmu v jej hlave im hudba znela čoraz hlasnejšie.
Ale inak si boli tí Veroniki šváby pokojní. Nenápadní, slušní, také slovenské plemeno. Posledného v Senci by si hľadal, koľko ich mala. Veronika sa s nimi pohrala, genetiku im vymýšľala a dolaďovala si ich, lebo svoje vlastné bolo akosi poskromne.
Stará mama jej vždy hovorila, že švábov v hlave sa netreba báť naopak, sú znakom, že si aspoň trošku originálny človek. S iskrou. A život je s takými živší, rozumieš, aspoň nie je nudno. Veď v tom bežnom dni býva fakt málo šťavy.
To slovo, že šťava to mala od starej mamy. Tá bola ozaj moderná. Rada rozprávala nové výrazy, čítala časopisy a sem-tam počúvala aktuálnu hudbu. A aj v osemdesiatke mala energie na rozdaj!
Lenže Veronike to vlastne nebola stará mama, ale prastará. Ale koho dnes zaujímajú nejaké pra-? Keď už nežije jej naozajstná babka, tak prababka ju nahradila do bodky. Hlavné je, že bola to jej najbližší človek. To je fakt! Mama sa neráta.
Lebo mama Veroniky, to bol zvláštny prípad! Navyše riaditeľka školy, a keby tej, čo navštevuje Veronika, to by bol koniec! Chvalabohu, zasiahla babka.
– Načo tvoje problémy naložíš na dieťa?
– Ako to myslíš, babi?
– No, tam bude len ďalšia žiačka, tu bude riaditeľkina dcéra. Neznič jej reputáciu, bude ju ešte potrebovať. Stratiť ju je ľahké, získať… Vieš čo? Si dosť rozumná.
Stará mama bola vždy priama. Povedala všetko na rovinu, lebo verila, že to je správne. Čo bola úplná pravda, alebo čo už… výsledok bol jasný mama vyrastala pod jej vedením, už od piatich rokov, keď stratila vlastnú mamu. Prečo, to sa Veronika dozvedela až neskôr, neradi o tom ani doma rozprávali.
– Náhoda, Veronika. Hlúpa náhoda. Cencúľ, zle očistená strecha, a výsledok jeden ľudský život. Aspoň, že iba jeden… Mama išla vedľa nej. Keby ju babka neodtiahla, tak som tu sama.
– Babi, môže sa taká náhoda stať každému?
– Chceš, aby som ťa klamala?
– Jasné, že nie!
– Každému, Veronika. Aj tebe, aj mne, aj prezidentovi. Ale nie je to dôvod báť sa.
– A načo to potom je?
– Aby sme žili! Každý moment žili, akoby bol posledný. Daj tomu svetu niečo, čím ho spravíš lepším, poctivejším, krajším. Svetlejším, Veronika. Tmy v ňom je dosť, aj bezo mňa či teba.
– To sa len ľahko povie. Ale urobiť, to už je horšie, babka.
– A to je dobré! Tak rastú rozumné šváby v hlave.
– Babi, čo s tým majú spoločné šváby? Fuj!
Veronika hmyz vôbec nemusela. Motýle a včielky ešte ušli! Ale tohto tvora s fúzikmi a nohami, to teda nie.
– Bééé, babka, šváb!
– Nechaj ho! Možno má deti babka už s papučou švába zložila a pozerá ostražito Vidíš ešte nejakého?
– Nie… Ale veď si vravela, že má deti!
– Hmmm, aj mňa zaujíma, kde!
Začala generálka, veľké upratovanie, a Veronika vedela, že švábie deti nemajú šancu.
Neskôr však pochopila, že babka ju vlastne chránila. Vedela, že Veronika vie kričať poriadne, ale konať to vždy trvá… Kým niečo podnikne, už má šváb aj vnučky.
O tom, že Veronika veci prežíva, vedel každý od starej mamy až po trénerky na gymnastike.
– S vaším dievčaťom by sme radšej išli iným smerom. Má cit, je pružná, šikovná, ale rovnako pomáhať musí aj mozog. Rozhodnutia sú niekedy rýchle. Skúste iný krúžok!
– Rozmýšľam prikývla babka a zapísala Veroniku na šachový krúžok.
Ten jej sedel, tam nikoho netrápilo, že dlho rozmýšľa. Ešte ju za to chválili. A tak tam Veronika zostala.
A babka bola pyšná, keď nosila domov poháre zo súťaží.
– Ty si mi hviezda, Veronka!
– Ale babi, čo strašíš! Veď hviezdnych vraj šťastie nečaká!
– Si poplietla!
– Tak vysvetli! Veď som ešte dieťa!
A vysvetlila vždy. Aj keď nie vždy sa to páčilo mame.
– Babka, čo si jej to zas natárala? Dnes sa pýtala, čo znamená priniesť v zástere. Má trinásť!
– A prečo nie? Deti sú dnes iné. Skús sa jej popýtať, čo sa deje v triede. Tam to vrie! A ja, čo bola trikrát vydatá, sa cítim ako kláštorná sestra!
– Mne nič nehovorila…
– Ty si sa nepýtala.
Všetci sme takí… Smatanovci, nenápadní, pojašení vo vnútri! Len tak sa nepozná, čo sa v hlave tleje! Porozprávaj sa s dieťaťom.
– Ale čo, keď kladie také divné otázky? Ako s ňou rozprávať?
– Tak, ako som ja s tebou hovorila. Pamätáš?
– Vždy si bola úprimná.
– Lebo život ťa potom naučí inač. Radšej ti poviem hneď, ako by si neskôr len po guliach tancovala. Chápeme?
A veru, mama Veroniky šťastie napokon našla. Keď mala Veronika skoro šestnásť, už rok sa mama Ema stretávala s niekým, no doma zatiaľ nič.
Ale Veronika ich raz náhodou videla v trnavskej kaviarni. Dievčatá netušili, prečo sa tak ponáhľala domov. Ema si nevšimla nič, sedela s pánom za ruky, usmievala sa… A jej úsmev bol akýsi nový, mladšie vyzerala o desať rokov. Prvýkrát Veronika pochopila jej mama je ešte stále… Ako keby bolo všetko možné! Cítila najskôr odpor, ale po ceste domov to spracovala.
– Babi, ty si vedela?
– Že má niekoho? Tušila.
– Nechcem jej prekážať.
– Tak neprekážaj. V čom je problém?
– Čo ak ju zraní?
– Kto by si dovolil? Ema nie je sama. Je nás viac…
Taká bola babka. Kedysi právnička, čo našla a dostala za mreže dvoch nebezpečných kriminálnikov… Ani jej šváby netancovali nadarmo! Mala kontakty, odhad… Veronika si bola istá, že o tom pánovi už vie všetko. Takže, ak má babka pokojnú tvár, výber je dobrý.
No aj tak, nebolo to jednoduché. Ale keď nový priateľ Martin Štefan prišiel na návštevu a požiadal o ruku, Veroniku požiadali o súhlas. Jeho slová boli úprimné, mamin známy vrásky zmizli… A Veronika mala mamu takúto najradšej.
No žiarlivosti trvalo dosť. Snažila sa to tajiť, lebo keď sa narodil brat Paľko to bolo už naozaj veľa! Mama žiarila šťastím a Veronika sa raz babke priznala.
– Slabo sme vychovali teba, Veronka. Boli sme mäkké!
– Ale babi!
– Veď si egoistka! Myslela som, že keď si nepresťahovala k mame, chceš jej dopriať pokoj. Dúfala som, že chápeš, aké dôležité je deliť sa. Ale mýlila som sa.
– Ale, babi…. veď ja len…
– Mrzí ťa, že mama teraz nebude len pre teba? Pozri sa na to z druhej strany! Už nie si sama. Ani ja, ani mama tu nebudeme večne. A teraz už nemusím mať strach, že zostaneš opustená.
– Asi… možno… len je to ťažšie, ako vyzerá.
– Tak to nerieš! Buď pri mame, pomáhaj… Uvidíš, vďaka tomu dostaneš lásku, aj pozornosť. Brať, to vie každý. Odovzdať to je ťažšie. Ale práve láska to chce!
Navonok bola zaneprázdnená až-až. Učiť sa, prísť na vysokú školu… A do toho sa zamotal aj Denis.
Prvýkrát sa stretli na začiatku školského roka. Veronika, vyfintená, vystresovaná, utekala po scenár do zborovne… a roztrieštila si nohu v schodoch. A Denis dlháň s okuliarmi, nepoznala ho, tak nenápadný bol jej len lakonicky podal ruku:
– Mal by si si dávať pozor!
– Tak pomôž mi!
– Veď pomáham… Ty teda nie si logická…
Veronika sa tak naštvala, až jej to vydržalo rok. Denis sa však nenechal rozhodiť. Kývol, odložil jej tašku a odišiel.
Všetko sa zmenilo až na výške. Tam sa tiež stretli. A znovu v štýle zoči-voči šváby!
O to viac, keď sa prihlásila do dobrovoľníckeho detského krúžku. Obliekla si parochňu, natrčila na nos červený klaunský nos a keď sa za ňou ozval známy suchý hlas:
– Toto som fakt nečakal! Ty si zablúdila?
Z detí tiekol smiech a medzi Veronikou a Denisom to v pivničke nemocnice zrazu len zajiskrilo. Denis robil kadečo, aj varil kávu, keďže popri škole doučoval, aby mame prilepšil.
A tak nejako spoznala, že jeho šváby sú presne tej istej krvnej skupiny ako tie, čo lozia v jej hlave. A hovorila to aj babka:
– Dávaj si na takých pozor! Ak ti osud privial takéhoto človeka, chyť ho za ruku a nepusti! Nie je ich veľa!
– Tebe sa to stalo, babka?
– Jasné! Všetci traja moji muži vedeli, čo je to mať v hlave šaríšských švábov. A sami tiež nebojí.
– Prečo si sa potom rozišla? Čo nefungovalo?
– Niekedy to proste nevýjde, Veronka. Láska nie je dôvod všetko silou držať. Dôležité je, aby bol k človeku férový. Počkáš, raz ti to poviem.
A tak bolo. Denis bol fajn chalan… skoro ako ona!
– Skoro, prečo nie úplne?
– Lebo je lepší, vydrží tých tvojich švábov viac!
– No veď počkaj, babka!
– Dobre-dobre, len žartujem! Dal ti už prsteň?
– Ešte nie…
– Tak pripravuj topánky. Je na spadnutie!
A mala pravdu. Denis ponúkol. Všetko poctivo, aj s prsteňom. Mama plakala od dojatia, babka tlieskala až zabudla na artrózu, a Viera, ktorá došla z Levíc so šiestimi deťmi aj vnúčatami, sa tiež rozlúčila a potom Veronike šepkla:
– Dobrý človek je to, Veronka. Nepusť ho!
– Už by som ho aj chcela… ale keď máme rovnaké šváby, babka vraví, že takého sa nehľadá dvakrát!
A Viera sa zasmiala, zatrepotala rukou ako slávny lampáš a povedala:
– Tak k nášmu švábovskému rodu patríš! Gratulujem, kamarátka! Teraz som spokojná… Idem, musím objať aj tvoju babku. A potom Denisa. Si pravdu mala, s takými ľuďmi sme skrátka doma!
