Vždy budem s tebou
Len to, prosím ťa, nenačínaj zas! Veď sme to už prebrali miliónkrát! Prečo sa k tomu vraciame znova a znova? Soňa mávla unavene rukou a otočila sa späť ku sporáku.
Tento deň stál za všetky drobné. Začal sa o piatej ráno, keď Miško dokrivkal k nej do spálne a potiahol ju za rameno:
Mamka! Bolí ma hrdlo!
Soňa, ešte stále napoly v ríši snov, priložila ústa k synovej čele a v tej sekunde bola hore.
No jasné, máš teplotu, šampiónik. Poď sem! Zdvihla Miška do náručia a prešla s ním do druhej izby, pre istotu potichu zavrela dvere. Nechcela potom počúvať od Filipa, ako sa kvôli nej nevyspal.
Po odmeraní teploty a podaní paracetamolu uložila Miška späť do postele a keďže už bolo zbytočné ľahnúť si, rozhodla sa počkať, kým otvoria polikliniku a objednať lekára domov. Keď sa presvedčila, že Mišo zaspal, zamierila do kuchyne, navarila si silnú kávu a prešla k oknu.
Tento rok bola zima, že by aj medvede nevychádzali z brlohu. Sneh prikryl dvor mäkučkým perinou, ktorý cez noc len narastol. Všade vládol pokoj, len občasná stopa pripomínala, že niektorí Slováci už bežia do práce. Soňa zazrela v kútiku oka pohyb a nedokázala sa nezasmiať. Mačka susedky tety Zuzky menom Snehulka, skákala po dvore a občas sa stratila v závejoch, až jej trčal len chvost. No povedzte, kto ju už nahnal von v takej kose? Ale Snehulka na slovenské zimy už bola zvyknutá. Ona odmietala čokoľvek vykonávať v byte, núdzové prípady neexistovali a teta Zuzka pre ňu poslušne otvárala vchodové dvere. Ak nestihla, mala z toho celý vchod poriadny koncert, lebo Snehulka vedela kričať, že až uši zaliehalo. Ale treba uznať, nikdy doma nepritopila. Ešte včera Soňa, keď brala Miška z materskej škôlky, videla Snehulku, ako s majestátnou dôstojnosťou kráča k dverám a nahlas sa sťažuje celému svetu.
Len choď! Ešte mi budeš nadávať! Zdravím, Sonka! Pozri sa na toho môjho bláznivého kamaráta! Človek by si myslel, že ja som tu len do počtu, onže velí! volala teta Zuzka.
Ahojte, teta Zuzka! Máte doma riadneho fešáka!
Veru, veď pátraj ešte! To bude karma, že som vychovala samých vážnych mužov
Soňa sa len usmiala a mávla jej na rozlúčku. Čo jej už mala na to povedať? Teta Zuzkina jedináčik, Martin, bol vážny do špiku kostí. Ale múdry a s ironickým zmyslom pre humor. Škoda, že to málokto videl. Väčšinou ho brali len ako chudého chalana s okuliarmi, nad ktorým dievčatá len prevracali oči. Soňa bola jeho kamarátkou, odkedy sa pamätala. Vždy tam bol, keď ho potrebovala. Držal jej ruku aj vtedy, keď jej zomrela mama.
Soniinu mamu, Ivetu, zrazilo auto na priechode. Prechádzala po prechode, všetko podľa pravidiel, ale aj tak jej to život nezachránilo. Pre Soňu bolo práve to najhoršie veď ju učili, že ak všetko robíš správne, nemáš sa čoho báť.
Soňa a Martin mali po desať rokov. Soňa dovtedy nevedela, čo je to bolesť zo straty, stiahla sa do seba a len plakávala v kútoch, zatvárala sa v kúpeľni, alebo zaliezla do rohu a zaspala. Psychologička, kam ju poslal jej otec, vyhlásila, že treba konať rýchlo, lebo tá rana by sa inak mohla zapísať naveky.
Pomohol Martin. Stratil otca o dva roky skôr a asi lepšie rozumel, čo Soňa cíti. Takmer sa nasťahoval k nim, teta Zuzka bola rada, aj ostatní susedia priložili ruku k dielu doniesli niečo pod zub, postrážili Soňu, keď jej otec musel niečo vybaviť. Nikdy sa nestalo, že by teta Zuzka povedala niečo, keď Martin prišiel domov až večer. Strávil celý deň s Soňou, nútil ju učiť sa, čítal jej nahlas, prehováral ju, aby si šla zahrať, vodil ju na tanec a gymnastiku, kam ju chcela dať mama, lebo túžila, aby bola Soňa zdravá a pekne tancovala Tá starostlivosť vážneho malého chlapa dokázala svoje. Soňa ožila. Prvýkrát od tragédie sa ozvala, keď so spoločnými silami našli vonku zamrznuté mačiatko a doniesli ho tete Zuzke. Potrebovali preň mlieko. Teta Zuzka načapovala Soni fľašu a pošepkala: Chvála Pánu Bohu, vrátila sa nám!
Mačiatko ostalo u Martina, pretože Soňin otec, pán Karol, mal alergiu. A Martin bol stále po Soňinom boku. Ona to brala tak automaticky, ako dýchanie. Obaja jedináčikovia, namiesto súrodencov našli v sebe bezpečné zázemie. Nie vždy si potrebovali aj povedať, čo cítia. Stačili pol pohľadu. Soňa začala vetu, Martin ju dokončil. Dospelí len krútili hlavami, ale nerobili cirkus vedeli, že týmto dvom to pomáha zmierniť vlastnú bolesť.
Lenže problémov pribúdalo s vekom. Zo Soňy vyrástla pekná a veľmi sympatická slečna a nápadníci sa len tak hrnuli. Martin mlčky pozoroval, bral to, že oňho nemá záujem, kým kým sa neobjavil Filip. Soňa sa s ním zoznámila, keď sa zrútila na schodoch do telocvične, kde chodila na gymnastiku.
Slečna, ste v poriadku? Nech sa páči, pomôžem! Ozval sa vysoký, sympatický blondiak a podal jej ruku. Tie schody, ako klzisko! Nič ste si nezlomili?
Soňa pozrela na svojho záchrancu a zamrzla. Vravievala, že na lásku na prvý pohľad neverí. No vtedy pochopila, čo za blbosť dovtedy trepala.
Som v kaši, Martin! Úplne! On je točila sa po izbe.
Aký? Martin sa zamračil, ale Soňa bola vo vlastnom svete.
Najlepší! zatajila dych. A ty by si sa mohol aspoň tešiť zo šťastia tvojej kamoša!
Zo šťastia jasné, samozrejme! Veľmi sa teším! Martin sa silene usmial a radšej vyhovoril na povinnosti a odišiel.
Soňa si jeho smútok nevšimla, jej hlava bola plná Filipa. S ním chodila viac ako tri roky, kým si povedali, že dosť bolo detských hier, idú sa vziať. Oznámili to rodičom a vybavili svadbu.
Škoda, že musí byť družička. Na čo mi je? Prečo nemôže byť družba? točila Soňa svadobné šaty pred zrkadlom.
Martin ju dovliekol do krajčírstva, čakal na pohovke a keď krajčírka chcela vyhnať Martina pre povieru, že ženích nemá vidieť nevestu, Soňa ešte nahodila: Ale veď on nie je ženích, iba kamarát!
Krajčírka len zamrmlala: Kamarát no chápem Martin prikývol, ale rozčúlene:
Tak už šup-šup, Soňa, lebo ešte musíme do cukrárne a ja stíham už len tak-tak.
Jasné, už letím! a stratila sa za závesom.
Až potom, s odstupom rokov, keď už bola vydatá a mala malé dieťa, Soňa rozmýšľala: Ako to, že si vtedy nič nevšimla? Ako mohla prehliadnuť na Filipovi tie veci, ktoré ju po čase začali iritovať a štvať? Možno za to mohli rozprávky, lebo pri Martinovi sa vždy cítila ako princezná, ktorú treba zachrániť, hýčkať, rozmaznávať. Ale princovia sú rôzni.
Prvé budíčky prišli, keď Soňa vážne ochorela pol roka po svadbe. Banálna angína, čo prechodila, lebo chcela byť výborná manželka, skončila komplikáciami. Lekári jej odporučili drahé vyšetrenia a Filip sa rozčúlil:
Ale no, odkiaľ na to máme brať?! Na dovolenku šetríme! Si mladá, zdravá, to len nafukujú! Chcú z teba vytiahnuť eurá!
Soňa naňho nechápavo pozerala.
To vážne myslíš?
Jasné!
Filip, tebe je dôležitejšia dovolenka než moje zdravie?
Veď všetko bude v pohode! Kúsky slnka, voda a prejde to! Si len unavená! Odpovedal a objal ju, ani si nevšimol, že prvýkrát mu objatie nevrátila.
Vyšetrenia zaplatil Soniin otec, ani slovo neprehodil na adresu zaťa, len zamyslene prikývol.
Rok jej trvalo, kým sa aspoň ako-tak postavila na nohy. Srdce už nikdy nefungovalo celkom, ako malo. Keď potom zistila, že čaká dieťa, doktorka ju rovno hodila do rizikovej kategórie.
Nepomyslite si zle, ale treba zvážiť, rozumiete? Tehotenstvo je záťaž, neviem, ako zareaguje vaše srdce
Nemám čo váhať. Budem rodiť! vybafla Soňa.
A bojovali statočne. Posledné tri mesiace hospitalizácia, ale Miško prišiel na svet zdravý. Len to Soňa vedela, spolu s otcom a Martinom, čo to všetko stálo. Filip mal vlastnú cestu. Po pôrode išiel oslavovať do mesta (Bratislava, kde inde!), vypol si mobil, na tri dni strátila po ňom stopu. Vyplakala si vankúš, prosila otca o správy. Až ten ju objal a povedal len stroho:
Soňa, nesmieš sa nervovať!
V tej chvíli pochopila, že rozprávky sa nekonajú. O rozvod požiadala až neskôr, zdržalo ju len to, ako sa Filip staval k Miškovi.
K synovi pristupoval ako k malému zázraku. Vstával k nemu, menil plienky, chodil s ním von dokonalý otec v jeho lepších dňoch. Ibaže, keď mal zlú náladu, Miška mu rýchlo prekážal a žiadal Soňu, aby si ho zobrala. Potom sa scéna zmenila a bol zas najlepší. Proste, slovenská križovatka emócií. Soňa si radšej zvykla spoliehať sa sama na seba. Pomohol jej otec naučil ju šoférovať a keď potrebovala auto, kúpil jej šikovnú, staršiu fabiu za zopár tisíc eur.
Karol, Soňin otec, dávno všetko pochopil, mlčal a len čakal, kým sa Soňa rozhodne. Raz, keď bol Miško zas maródny, Soňa vynosená, bez síl, odovzdala dieťa otcovi a len sa zvalila na zem v obývačke a zaspala. Keď sa prebrala, otec jej povedal:
Soňka, nič sa nepýtam. Len vedz, že nie si nikdy sama. Rozumieš?
Viem, ocinko len ešte nie som pripravená. Filip je stále môj muž.
Karol len prikývol a objal ju.
Celý čas, čo zvádzala boj o zdravie malého, bol po ruke Martin. Zabehne kúpiť lieky, odvezie do nemocnice, skontroluje auto, pomôže vždy bez rečí. Soňa občas mala pocit, že zneužíva jeho dobrotu, ale nedokázala si pomôcť. Bol jediný, komu bezvýhradne verila.
Aj teraz, keď čumela do zasneženého dvora, pomyslela si, že Martin sa dnes vracia z pracovnej cesty. Ak bude treba, určite pomôže odviezť ich k lekárke, lebo jej fabia opäť štrajkuje tentokrát to asi nebude len baterka. Peňazí bolo málo. Filip tvrdil, že do firmy sype všetko, jej plat v účtovníctve vystačil ledva na základ. Rýchla materská, stále práceneschopnosti veď slovenské zdravotníctvo je pre tvrdých borcov. Našťastie bývali v Karolovom byte, zatiaľ čo on si užíval svoju chalupu v Malých Karpatoch.
Soňa pozrela na hodiny a zavolala do polikliniky. Mala šťastie, doktorka bola po dovolenke a výjazd hneď naplánovali.
Odložila mobil a pustila sa do raňajok. Najmä pre Miška, toho, keď chorý, rozmaznávala poctivou hospitalizačnou kuchyňou. Dnes mu piekla lievance, ktoré mal Filip tiež rád aspoň ten nebude frflať.
A, hovorila si už s otcom?
Nie.
A čo to odkladáš?
Povedala som jasne, o tomto sa s ním nebavím. Nebudem žiadať, aby prepísal byt na nás.
Tvoje tvrdohlavé slovenské korene ma začínajú štvať! Platím tu všetko a bývam tu ako bezdomovec! Ty aj Miško stále niečo potrebujete, peniaze, peniaze, ja makám, dovolenka raz za rok a stále je niečo zle!
Filip si ešte čosi mrmlal, ale Soňa už nepočúvala. Akoby sa v nej niečo vtedy pretrhlo. Tá jediná struna, ktorá ich ešte držala pokope detstvo, zaľúbenie, svadba, Miško ticho položila lievancovú obracačku, otočila sa a povedala:
Poviem ti len raz, Filip: Dnes si zbalíš veci a odídeš. Chcem rozvod. Tri roky žijeme vedľa seba, nemienim v tom pokračovať. A dúfam, že predovšetkým kvôli Miškovi sa rozídeme normálne. Nerobme zo syna rukojemníka. Buďte mu obaja rodičia, hoc aj oddelene, dobre?
Filip na chvíľu zmlkol, hľadal slová, až napokon treskol vidličkou o stôl:
To vážne myslíš? Premysli si to! Do večera to určite rozchodíš. Večer prídem a dúfam, že si dáš hlavu do poriadku
Nie, Filip. Už som to premyslela. Poznáš ma, dobre vieš, že ak poviem, tak to platí.
Prevraciaš oči, si už s rozumom v koncoch! Kto ťa bude chcieť? S deckom na krku? No to som teda zvedavý. Budem u rodičov.
Ako chceš. Soňa sa otočila na sporák, odhodlávala sa neplakať.
Filip zmizol a o chvíľu tresli dvere. Soňa sadla na stoličku a konečne si dovolila vyplakať, kým Miško spal. Z kuchyne začula jeho tiché, pomalé krôčky a v rýchlosti si utrela slzy.
No, najodvážnejší vyliečik na svete! Chceš raňajky?
Nie som moc hladný, mami. Už ma bolí aj hlava.
Mohli by lievance pomôcť tvojej hlave?
Jasné! zasmial sa Miško. S džemom!
Donesiem!
Po odchode doktorky, ktorá predpísala lieky, sa Soňa chystala do lekárne a chcela zavolať otcovi, keď niekto zabúchal na dvere. Kto iný, iba Martin. Bol jediný človek za celé Slovensko, čo zásadne nikdy nezvonil, len búchal. Ich kód.
Ahoj!
Čaute, ako sa držíte? Martin držal škatuľku s autíčkom pre Miška. Soňa si uvedomila, že Filip už ani nepamätá, kedy naposledy niečo synovi kúpil. Darčeky vždy zaobstarávala ona. Ale Martin nikdy neprišiel s prázdnou rukou.
Zasa chorý. Postrážiš ho? Potrebujem skočiť do lekárne.
Jasné! Ale mohol by som ja bežať, máš zoznam?
Soňa podala zoznam a Martin už bol raz-dva preč.
Len čo zmizol, zazvonil mobil.
Pani Soňa Novotná?
Áno, to som ja.
Voláme z župnej nemocnice. Prijali sme vášho otca.
Čo sa stalo? chytila mobil tak silno, až jej zbeleli prsty.
Infarkt. Stav je stabilizovaný, ale vážny.
Idem hneď.
Roztriasla sa, nevnímala okolie. Otec si nikdy nesťažoval na srdce. A teraz ju prepadla studená ruka strachu ako ľahko človek stratí toho najdrahšieho.
Napísala Filipovi:
Filip
Čo chceš? Už si si rozmyslela?
Filip, otec je v nemocnici. Infarkt.
A? Čo odo mňa chceš? Veď sa rozvádzame, či nie?
Soňa nechápavo pozrela na mobil a zavesila.
Martin, čo sa práve vrátil, ju našiel oblečenú a bledú ako stena.
Kam ideš?
Otec má infarkt, je v nemocnici.
Vysvetľovať viac netrebalo. Martin dobehol pre Zuzku a teta Zuzka postrážila Miška. Soňa s Martinom vyrazili do nemocnice.
Do večera čakali na správy. Mlčky sedeli na chodbe. Až napokon Soňa šepla:
Ďakujem Vieš, aké je to úžasné, že si tu teraz so mnou?
Vždy budem s tebou
Ja viem, Martin. Teraz už viem naisto
Doktor ich našiel, ako si Soňa pospáva hlavou opretou o Martinove rameno. Jemne ju zobudil:
Vášho otca presúvame na izbu. Bude to na dlhšie, ale najhoršie je za nami. Chodievajte za ním na návštevy podľa rozpisu a všetko zvládnete.
Soňa objala Martina a tentokrát sa rozplakala celkom naplno, až mala pocit, že spolu so slzami necháva za sebou celú doterajšiu bolesť.
