Vlastné miesto
Mama, čo to robíš?! Prečo to vyhadzuješ? Tamara sa takmer rozplače, keď sleduje, ako mama vyhadzuje z jej skrine jednoduché veci. Jej obľúbené červené šaty s bodkami pohodené na dlážke okamžite zaujmú jej mladšieho brata Jurka, ktorý sedí na zemi. Jurko chytí opasok a strká si ho do úst. To nerob, Jurko! Vráť mi to!
Poľutovala si handru! Darina prikyvuje, berie Tammyine rifle a hodí ich ku zvyšku. Skriňu zabuchne. Vypadni!
Ale kam mám ísť, mama? Kam? A ešte aj večer? Ty vieš, čo robíš?
Robím, čo sa mne zachce! Toto je môj byt! A pre teba tu miesto nie je!
A ja? Toto pre mňa nie je domov?
Nie, moja zlatá! Ty tu nemáš nič vlastné! – Darina si vezme syna do náruče a utriemu nos jej šatami. Nič tu nemáš, nič tu nebudeš mať! Už mi nedráždi nervy! Len čo som si začala budovať svoj život, hneď mi všetko ničíš! Už to tu nebude!
Mama, čo ti ničí? Čo som ti pokazila?
Kto tu vrtí chvostom pred Mišom? Nie ty?
Mama! Tamara zakričí tak, že Jurko sa zľakne a rozplače. Čo to hovoríš? Počuješ sa vôbec?
Výborne sa počujem! Dosť bolo! Povedala som všetko! O päť minút aby ťa tu nebolo!
Darina buchne dverami a odíde z izby, Tamara len ostane stáť v šoku, ešte stále nechápajúc, čo sa práve stalo. Vyhodila ju mama z domu? Myšlienky jej lietajú hlavou ako útržky novín vo vetre, nedokáže sa na nič sústrediť. Za dverami plače Jurko, tak nahlas, až to Tamara nevydrží a chce za ním ísť. Bola to vždy jej starosť upokojiť ho, rozptýliť ho čímkoľvek, len aby neplakal. Nový mamin muž nevie zniesť detský plač vlastne mu vadí všetko, čo súvisí s dieťaťom. Tamara, ktorá bola vychovaná inak v láske a starostlivosti celej rodiny nerozumie, čo sa s mamou stalo. Miesto toho, aby si zobrala malého na ruky, Darina ho odovzdáva Tamare a ide za mužom.
Postaraj sa! Si už dospelá tak pomáhaj.
Dospelá Ešte včera bola rozmaznávaná dcérka, dnes je už odrezaná vetva, ako jej mama zvyčajne povie. Veci sa za posledné dva roky diali tak rýchlo, že Tamara nestíhala sledovať, ako sa ich rodina mení.
Najskôr odišiel po infarkte otec. Nespravodlivo a hlúpo, veď by ho mohli zachrániť, keby pri tej zastávke bol čo len jeden človek, ktorému by nebol ľahostajný. Nebol ešte ani päťdesiatnik, slušne oblečený, ani zďaleka nevyzeral ako bezdomovec. Ležal tam vyše hodiny a okolo neho prechádzali ľudia Každý sa ponáhľal za svojím. Nikto ho neoslovil, ani nezavolal sanitku. Azda si mysleli, že je opilý, alebo niečo podobné. Keď k nemu konečne pristúpila nejaká pani, bolo už neskoro.
Tamara si jasne spomína, aká bola vtedy mama. Akoby zamrzla v čase, vzdialená všetkému. Tamara plakala, chcela k nej prehovoriť, ale mama neprejavila žiadne emócie. Bez jedinej slzy vyprevadila muža, potom sa zamkla v izbe a úplne zabudla na dcéru.
Nemali príbuzných, priatelia rodičov už len zriedka chodili na sviatky. Tamara si pamätá, ako rodičia boli hrdí na svoju rodinu, že im nikto iný netreba, že sú tu jeden pre druhého. Aj ona si to myslela a nemala rada, keď prišli hostia. Načo? Veď je dobre aj bez nich.
Takto to išlo, kým nezačala chodiť do prvej triedy. V ich triede bolo menej chlapcov, a tak ju posadili k Tamare malej, drobnej dievčine. Čierne husté vrkoče, ťažké, z ktorých mala stále hlavu rovno. Tamara jej tie vlasy závidela, svoje svetlé, nepoddajné kučery neznášala. Mama jej ich neustále chcela upliesť hladko, ale vždy jej trčali okolo hlavy ako púpava.
Na spolužiačkin vrkoč sa odvážila siahnuť až na tretí deň, keď Táňa (ako spolužiačku volali) zamrmlala: Už ma nebavia, odstrihnem ich, aj keby ma mama vynadala.
Tamara vtedy pohladila tú krásu a pošepkala: Zbláznila si sa? Veď sú nádherné!
Tak sa začalo ich priateľstvo. Táňa bola štvrtou dcérou v veľkej rodine Hromadovcov. Keď Tamara prvýkrát prišla do ich domu, ktorý stál opodiaľ a zaberal tri pozemky, ohromili ju všetci tí dospelí, deti, starí i malí v jednej kuchyni. Dlho skúšala pochopiť rodokmeň, ale nikdy sa jej to celkom nepodarilo. Vedela len, že mamina Táni pani Hromadová posadí hneď každého za stôl a nakŕmi ho tak, že ledva dôjde domov. Všetci súrodenci, aj keď rozdiel vekov bol veľký, si vždy pomáhali. Starší brat vysvetľoval algebru, staršia sestra učila variť. Malé sestry už upiekli koláč na počkanie, kým mamu Tarama do kuchyne ani nepustila vraj časom.
Tamara si uvedomila, že príbuzní a kamaráti sú vlastne dar, nie záťaž. Samozrejme, neskôr zistí, že to býva aj inak, ale zatiaľ bola nadšená, keď sledovala, ako sa Táni nos natlačil darčekmi počas každého sviatku. Aj keď nebolo Táni narodeniny, všelijaké oslavy doma znamenali, že deťom dali sladkosti, nové šaty, mašle…
Prečo? Veď nie je tvoj deň, čudovala sa Tamara, A Táňa: Prečo nie? Musíš vždy niečo čakať, aby si potešila toho, koho máš rada? Počkaj na Vianoce, to bude darčekov!
Tamara sa smiala spolu s ňou a zakaždým sa tešila do ich domu. Táto kamarátka bola ako jej druhá rodina.
Mama Tamary túto kamarátku nemala rada. Keby bola videla ich dom, už by ju Tamara k Táni nikdy nepustila. Ale mama veľa pracovala, len doma sa mala objaviť, rýchlo zjesť polievku a bežala do Hromadovcov, kde ju ku káve pohladili, nasýtili koláčom či lekvárom a naučili, ako si ho navariť.
Keď zomrel Tamarin otec, rodina Hromadovcov okamžite poslali dvoch starších bratov, ktorí doniesli peniaze a pomohli všetko vybaviť. Mama Tamary nemala chuť komunikovať. Bratia zorganizovali aj pohrebné veci, všetko zariadili a priviedli Tamaru domov. Táňa bola s Tamarou, dokonca aj plakali spoločne a v kuchyni upiekli toľko pagáčov, že ich nebolo kam uložiť.
Na druhý deň bola Tamara stále s Táňinými bratmi, ktorí ju a mamu sprevádzali, pomáhali a ochraňovali. Mama ich ignorovala, no Tamara si ich statočnosť veľmi dobre zapamätala.
Keď sa jej neskôr pýtala, Táňa jednoducho odpovedala: Veď nie si nám cudzia. A u vás muž už nie je. Musel niekto pomôcť.
Za pol roka vydali Táňu za muža. Tamara stratila reč a keď sa spamätala, vyčítala: Čože? Veď si chcela byť lekárkou! Nevzdala si sa?
Ale nie, Táňa zahŕňa svoj závoj do škatule, dohodli sa naši s mojím snúbencom.
Nechápem… Tak ho miluješ?
Videla som ho dva razy. To ešte len príde, veď u nás vyberajú rodičia. Naše je len počúvať.
Tamara nerozumela, ale nemala už slov. Na svadbe sa držala, ale keď zistila, že Táňa ide do Bratislavy s mužom (už im kúpili byt), rozplakala sa pre svoju stratu.
Medzitým sa u Dariny objavil nešťastný Mišo a Táňa si všíma, že Tamara sa domov neponáhľa.
Nevedela, čo kamarátke povedať. Hádam jej mala vysvetliť, ako nový muž znervózňuje Tamaru, ako na ňu hľadí a mama je po narodení Jurka nervóznejšia. Dvere svojej izby musí zamykať, čo mamu uráža, lebo kedykoľvek jej môže zveriť Jurka. Hoci brat je jej milovaný, prebdené noci a kolaps v škole ju ničia. Dvakrát omdlela a trieda si začala šepkať.
Ešte pred skončením zdravotnej školy nastúpila Tamara do nemocnice. Nočné služby jej umožnili zriedka sa doma ukázať.
Keď odprevadila Táňu s mužom, doma ju čakal ohlušujúci škandál. Konflikt rástol a Tamara nevedela, ako to skončiť. Darina nepočúvala nikoho, len seba. A keď suseda na chodbe pochválila, ako sú deti krásne, poznamenala, že Tamara už je takmer nevesta, či nemá nápadníka niečo v Darine prasklo. Práve po tom Tamare Darina povedala, nech sa zbalí a zmizne.
Tamara teraz horúčkovito hádže do tašky to, čo jej patrí a nevie kam ísť. Ak tu miesto nemá, kde potom? Mohla by zavolať Táňu, ale čo by urobila? A ešte keď je tehotná, s učením na krku… Taký charakter! Tamara má problém aj mamu presvedčiť, o čo vlastne ide.
Posledný raz sa rozhliadne po izbe, zoberie otcove foto, fukne ju do kufra a zotrie slzy. Nech je ako je! Už sa tu dávno cíti cudzia. Mama nech si užíva svoj život.
Z kuchyne je počuť televízor, mama niečo varí a trieska riadom. Tamara sa chystá prejsť chodbou okolo kuchyne ale zastaví sa. Čo by povedala mame? Vari už nie je všetko povedané? Dá sa to vôbec odpustiť? Stačí! Kedysi tu žili dobre, mama ju mala rada. Teraz je Tamara cudzia.
Vonku už je tma, dievča sa trasie a zachúli sa do širokého šálu. Jeseň je tento rok oneskorená, ale keď prišla, poriadne zamiešala karty a ľudia sa nestíhali prispôsobiť. Cestou do práce Tamara stretáva chlapca v krátkom a dievča v bunde a čapici. Ona už včera vytiahla šál od Táni z posledných spoločných Vianoc, s teplou bundou to dotiahla do spokojnosti už sa nebude musieť vracať pre zimné veci.
Na zastávke skoro nikoho, len pár oneskorencov a veľký šedý pes. Tamara položí tašku na lavičku a schová ruky v kabáte.
Auto, ktoré zastane vedľa nej, ju vyľaká a urobí krok vzad. Kto vie, predsa len je už večer.
Tamara?
Roman!
Tamare odľahne. Je to Táničin starší brat, ten, čo ju kedysi zachraňoval pred algebrou a naposledy pri pohrebe otcovi pomáhal.
Ty čo tu robíš tak neskoro? Zas do služby?
Nie… vlastne áno… Do nemocnice musím!
No počkaj, tu niečo nesedí. Prečo máš tašku?
Roman sa jej tak úprimne zahľadí do očí, že Tamara bez váhania povie všetko. O mame, o Mišovi, aj to, že vlastne nemá kam ísť.
Jasné! Sadni do auta! Roman bol vždy stručný, sadol za volant a Tamara, aj keď si chvíľu vravela, že ju vezie len do nemocnice, nakoniec nastúpila.
Mesto nocou tíško ubieha, v aute je teplo, Tamara upadla do mrákot. Jej je zvláštne pokojne, a možno práve preto, že vie, že to nepotrvá dlho, ani sa nechce pohnúť. Počuje len mamin hlas: Tu miesto nemáš!
Spamätá sa, až keď zistí, že nejdú správnym smerom.
Roman, kde ideme? Ja musím do nemocnice!
Tam chceš spať?
Jasné
A čo potom? Dnes tu prespíš, ale čo bude ďalej?
Neviem
Ja viem. Ideme inde.
Kam?
Uvidíš.
Výškový dom v tichej štvrti obklopuje pekný kovaný plot. Romanovi otvára vrátnik, zaparkuje a prikyvne Tamare nech ide do vchodu.
Vyvezú sa na tretie poschodie a Roman zvoní. Dlho nikto neotvára. Tamara postáva, ale neodváži sa opýtať, až napokon otvorí staršia žena, vysoká a mohutná.
Romanček môj! Prečo si nevolal? A kto je ona? No áno, viem, kamarátka našej Táni. Zas som ťa videla na svadbe. No poď, neboj sa, nevstávaj na prahu, nie si ty cudzia! Nerob mi ťažké srdce!
Tamara urobí krok, a obklopí ju teplo. Priestranná chodba s mramorom, hore veľký luster. Kým sa rozhliada, Roman už čosi pošepká “babičke”, kývne a odíde. Dvere za ním zabuchnú, Tamara ostane sama s Táničinou babičkou.
No čo stojíš? Vyzuj sa a poď, dáme si kávu. Povieš mi, čo prekrásne dievča ostane večer na ulici. Nemáš domov? Nemáš mamu?
Asi už nie, zlomí sa v Tamarinom hlase a na chvíľu sa rozplače. Stará žena ju objíme.
Ty môj drobček! To sa mohlo stať? Kam sa díva nebo? Neplač! Všetko sa dá na poriadok, uvidíš. Poď, ja ti spravím tú najlepšiu kávu! Zabudneš na chvíľu na všetko. A ten čas ti bude stačiť. Aby si mohla znova dýchať a rozmýšľať. Poď.
Tak Tamara sedí v útulnej kuchyni a popíja horkú kávu vo vyšívanej šálke. Každým dúškom ju pomaly upokojuje príbeh, ktorý jej babka Sona rozpráva.
Volaj ma Sona. Tak ma volali, keď som bola mladá ako ty. Žila som s rodičmi na ďalekom východe krajiny. Bola som najstaršia, mala ešte dvoch bratov a tri sestry. Náš dom bol ďaleko, na dedine, kde moje korene Dávno tam už nie som. Tá bolesť je vo mne, ale nie najväčšia.
Aká je potom najväčšia?
Tá, že moji rodičia hroby nemajú. Ani najstaršia sestra. Nemohla som ich pochovať.
Prečo?
Vieš, čo je pogrom? Nie, snáď nikdy nebudeš musieť. Je to, keď dôjdu cudzinci a vyhlásia, že tu už miesto nemáš. Život už nie je tvoj, nesmieš hovoriť rečou rodičov Tak nám povedali. Počula som to za dverami zo skrýše. Otec spravil tajný východ do dvora. Skryl nás. Keď prišli, preložil skrine tak, že ich šesť mužov neprevalilo. To je sila rodičovskej lásky. Pamätaj si to, keď príde chvíľa so svojimi deťmi. Nehnevaj sa na mamu, bolesť človeka mení.
Rozprávaš akoby si to naozaj zažila.
Aj zažila. Tie deti, čo ostali so mnou, ma držali pri živote. Iní príbuzní, opora, cudzinci Všetko sila, ktorú som mala, bola ich. Teraz to dám ja tebe. Toto je tvoje miesto, pokiaľ ťa nedám mužovi. A neboj sa, naučím ťa všetko čo viem, ako som učila Táňu a sestry. Máš sa čoho báť!
Tak, ako sľúbila, stará Sona si vezme Tamaru pod krídla. O dva roky už Tamara vie variť lepšie ako Táňa. Keď Táňa príde z Bratislavy, škerí sa, Máš lepšie pagáče! Čo si dala do plnky?
Tamara odpovie rovnako ako Sona a všetkých rozosmeje.
No Sona zrazu zvážnie, zapozerá sa na Tamaru, ktorá sklopí oči.
Mama je chorá
Myslíš vážne?
Veľmi. Vieš, že bola u nás hospitalizovaná, ja o nej všetko viem.
Bola si za ňou?
Nie nedokážem to.
Veď to nestihneš Nebudeš mať koho odpustiť. Mysli na Jurka!
Tamara zavelí, že je to zbytočné, ale keď Lýdia, teraz už doktorka, jej povie svoje, vydajú sa do bytu Dariny. Darina vyzerá ako tieňe, už len tichučko žiada prepáčenie. Tamara napokon strávi pri jej lôžku dva mesiace, vybavuje doklady, aby mohla zobrať brata do starostlivosti, a zatiaľ Jurko čaká v detskom domove.
Ako drží mama Tamaru za ruku, už necíti hnev. Spomenie si na detstvo, na leto, keď ju mama v červených šatách kŕmila žltými višňami. V tej chvíli niet vo svete nič, len pocit šťastia. Odpúšťam ti, mama
Slová Soni získali váhu: Odpúšťanie je viac na tvoje šťastie než toho, komu odpúšťaš. Nedrž v sebe hnev, prežerie ti dušu.
O týždeň neskôr drží Jurko sestru za ruku: Tu už zostanem?
Áno, malý! Teraz sme doma. Tu je naše miesto, rozumieš?
Jurko prikyvuje tak vážne, že Tamara vie teraz je všetko, ako má byť.
