Vieš čo, Janka, predstav si, že Maca opäť vyhodili… Tretíkrát za jeho krátky život. Akoby mu to v živote akosi nesedelo. Smoliar od narodenia…
Mal ešte len rok, a už ho trikrát dali z domu preč. A už ani nie akože niekto ho chcelo, to už len tak posúvali od dverí k dverám No a napokon prosto ho raz odniesli na druhý koniec sídliska, pri kontajneri ho položili a utekali preč, aby cestu späť nenašiel. Maco ani nebežal za nimi. On pochopil všetko hneď. Stačil mu jeden pohľad na muža, čo ho niesol. Jeho žena bola poriadne napajedená, keď jej Maco naškrabal nový kožený gauč. Drahý, veď vieš, také tie talianske, na ktoré sa bojíš sadnúť. A on sa, ten jej muž, ako vždy, so všetkým stotožnil. Zobral toho jednoročného kocúra pod pazuchu a odniesol k modrému kontajneru o ulicu ďalej.
Maco ani nepípol. Ani sa nerozbehol za ním, nič. Po výraze tváre hneď vedel, že s tým niet čo spraviť. Ani by sa s ním lúčili po ľudsky, pohladkali na rozlúčku, prepáčili mu, tak… jednoducho ho tam nechal. Akoby vylieval smeti.
Maco si len povzdychol, prehrabal sa v zvyškoch jedla našiel okorok chleba a kus zatrdlenej klobásy prežul to ako-tak a sadol si bokom pri veľkom zelenom smetiaku. Sledoval slnko, ktoré zapadalo medzi paneláky. Privieral oči, ale neodchádzal. Cítil príjemné teplo z tej veľkej jasnej gule a páčilo sa mu to.
To boli posledné teplé lúče toho dňa. Posledné pozdravy tohto leta a narýchlo prichádzajúcej jesene a zimy. Chvíľkové oteplenie aj ten ľad na duši sa mu roztápal. Vonku to však bolo zlé. Po západe slnka prišiel mráz a vietor už len dokonal svoje.
Ryšavý kocúr začal primŕzať. Nevedel kam ísť, kde sa skryť. Nakoniec našiel kopu suchých listov pod stromom, vtisol sa tam, skrútil do klbka a čakal. Najskôr sa celý triasol, bola mu strašná zima, až mu zdrevenela srsť, ale potom, čuduj sa svete, už mu bolo nejako zvláštne príjemne. Odkiaľsi z diaľky akoby počul tichý, upokojujúci hlas, ktorý mu šepkal, že už môže všetko nechať tak… nech si len pospí, zabudne na všetko zlé.
Len sa ešte schúl, a spi, Maco, spi, spi. cítil teplo, čo sa mu rozlialo po otŕpnutom telíčku. Ako keby si len mal nechať veci ísť a bude dobre Znova pokoj a nič ho už netrápi.
Naposledy si povzdychol a prijal to. Veď načo sa trápiť? Zajtra ho čaká len zima, hlad a znovu túžba nikdy viac neotvoriť oči.
Prvé pouličné lampy sa rozžiarili napravo, ďaleko na ulici. Maco sa na ne ešte raz pozrel. Kedysi sa na tie isté svetlá pozerával cez okno svojho domova Ryšavý kocúr naposledy vpil do seba to žlté svetlo a jeho oči v tmavom kúte zasvietili.
Práve ten posledný maličký záblesk upútal pozornosť malej ryšavej dievčatka. Volala sa Soňa a práve šla s otcom domov zo škôlky. Zachytila otca za rukáv.
Oci, tam je niekto v tých listoch, povedala.
Kde by bol, Soni, poď, ideme domov, zamrzli mi ruky, bručal otec, ale Soňa ho už ťahala smerom ku kope.
V tej chvíli rozhrabala listy, až natrafila na zmrznuté telíčko.
Ocko! Veď tam je kocúrik!
Kto?
Tu, pozri!
Pokúsila sa ho jemne dvihnúť.
Nechaj to, Sonička, on už asi… Pozri, nebudeme predsa vláčiť mŕtve zvieratko domov…
Ale nie, oci, on ešte žije! Videla som svetielko v jeho očiach!
Otec neisto pokrčil plecami, ale predsa vzal kocúrika do náručia a skúšal nahmatať srdce.
A Maco len spinkal, teplo v tele sa rozlievalo ako hrejivé mlieko, oči sa mu nechceli otvárať Mal by len zaspať a na všetko zabudnúť.
Ale detský hlások odhodlane dookola opakoval: Svetlo v jeho očiach!
Akoby ho niekto hnal do reality… V poslednej chvíli Maco privrel oči na okamih a zasa, v oranžovom pouličnom svetle, sa mu na okamih vrátil život.
Oci! Vidíš? Znova sa mu rozsvietili oči!
Otec tentoraz neprotestoval. Zložil si bundu, zabalil do nej kocúra a zamierili domov.
Soňa bežala vedľa, celá nervózna: Oci, rýchlejšie, je mu zima!
Vo výťahu im ešte morekrát povedala, nech ho určite nezanechajú, že ona ho prezrie a postará sa oňho. V kuchyni kocúrika osprchovali v teplej vode, naservírovali mu vyhrievané mlieko a Soňa len opakovala: Len neumri, Maco, prosím vydrž.
A ľad na jeho srsti i v jeho duši sa konečne roztopil. Veľký ryšavý kocúr až so záujmom sledoval, ako otec a dcéra šantia nad jeho perinou, starajú sa, chodia na špičkách. A tentoraz nebola tá sila, čo by jeho dušu zamrazila.
Cítil teplo. Ale nie od radiátora od Sone, tej malej s ryšavými vlasmi, ktorá ho objala.
A tam von, pod lampou, stál ešte niekto, čo občas prichádza v pravú chvíľu a len tak pozeral na rozsvietené okno na piatom poschodí.
Robím, čo môžem viac sa nedá, zamrmlal.
Chvíľu stál, premýšľal, a potom povedal: Svetlo, to nevie vidieť každý. A nie každý, kto videl, to dokáže ochrániť.
A Maco, keď sa díval na Soniu s tými ohnivými vlasmi, nemyslel na nič veľké ani hrdinské. Veľké veci nech si riešia ľudia. On len cítil jediné svetlo v jej očiach.
Vieš čo, daj srdiečko, ak sa ti to dotklo, alebo napíš, čo si myslíš.
