Po tej návšteve mi lekár nenápadne vložil do vrecka lístok: Utečte od svojej rodiny! Ešte v ten večer som pochopila, že mi práve zachránil život. Ale to, čo sa udialo potom, šokovalo všetkých Ani len predstaviť sa to nedá
Keď si spomínam na tie časy v starom Prešove, pamätám sa, že všetko vyzeralo byť v poriadku. Keď som odchádzala od svojho dlhoročného praktického lekára pána doktora Eugen Sýkora, s ktorým sme sa poznali ešte z čias, keď žil môj nebohý Štefan pri rozlúčke mi nenápadne vopchal do vrecka zložený papierik. Prekvapene som naňho pozrela, ale on iba súhlasne prikývol a položil ukazovák na pery. Keď som vyšla na chodbu a rozbalila ten lístoček, prebehla mnou zimnica. Boli tam narýchlo načarbané slová: Odíďte od svojej rodiny.
Najprv som sa len uškrnula nad nezmyselným žartom. Ale večer sa všetko zmenilo a uvedomila som si, že mi ten lístok možno skutočne zachránil život. Nevedela som chápať, prečo by to Eugen Sýkora robil. Staral sa o moje zdravie celé roky, bol vždy uvážlivý a dôveryhodný. Prečo teraz tá tajomnosť? Možno sa už prejavuje vek? Zmačkala som lístok a vopchala ho hlbšie do kabáta.
Môj život mal svoj pokojný rytmus, bol predvídateľný a všedný. Po smrti manžela bol pre mňa jedinou oporou syn Peter. Minulý rok si priviedol domov svoju snúbenicu Vierku a ja som si ju naozaj obľúbila. Vzali sa, zostali bývať so mnou v mojom trojizbovom byte na sídlisku Sekčov. Mami, ako by sme ťa mohli nechať samú? Si náš poklad, naša rodina, vravieval mi Peter a objímal ma tak, až mi vždy zvlhlo oko.
Otvorila som si dvere svojím kľúčom a ovanuli ma príjemné vône. Z kuchyne sa niesol pach jablkového koláča Vierka zrejme upiekla môj obľúbený. Maminka, už ste doma! vyletela z kuchyne Vierka v zástere. Tak čo, čo vám povedal pán doktor? Všetko v poriadku? Jej tvár vyžarovala úprimnú starostlivosť a ja som úplne zabudla na lístok. Všetko v poriadku, Vierka, len mi trochu kolíše tlak. Pán doktor mi predpísal nové tabletky, zaklamala som.
No vidíte, preto vám s Petrom namiešal náš špeciálny bylinkový čaj pre zdravé srdce, pohladila ma po ruke a odviedla do obývačky. Peter práve vyšiel z izby. Mami, vitaj doma! Ako sa máš? Objal ma a pobozkal na líce. Rozhodli sme sa, že sa o vás budeme lepšie starať. Vierka zohnala zázračné vitamíny kamarát-lekárnik ich rád odporúča. Budete ich popíjať každý večer s čajom. Podal mi krásnu dózu. Ďakujem, deti, povedala som ticho. Čo by som bez vás robila, zlatíčka moje.
Tá ich starostlivosť bola až prílišná, občas som sa pod ňou až dusila. Ale pripisovala som to ich láske, aj keď niekedy sa mi z tej ich úmyselnej pozornosti robilo úzko. Večer prebehol ako vždy ponúkali mi najlepšie kúsky koláča a dolievali čaj s vlastnou zmesou.
Neskôr som sa už unavená pobrala do spálne. Práve som sa chystala spať, keď som počula, ako potichu zavŕzgali dvere a Vierka vstúpila s podnosom. Na tanieriku bola veľká biela tableta bez označenia a vedľa nej šálka ešte sa pariacich bylín. Maminka, tu máte svoj vitamín a náš čajík, nech vám dobre spíte, šepla láskavo.
Položila mi tabletu na nočný stolík a čakala, kým ju zjem. Sadla som si na posteľ, no v tej chvíli mi jej starostlivosť začala liezť na nervy. Nechcela som však Vierku uraziť, preto som tabletu zdvihla, tvárila sa, že ju prehĺtam, a šikovne som ju schovala v dlani. Potom som si odpila čaju a vrátila šálku späť. Ďakujem, dobrú noc, dcérka.
S úľavou som vydýchla, keď za sebou zatvorila dvere. Roztvorila som dlaň a dívala sa na tabletu veľká, akoby kriedová, nevábivá. Zajtra ju jednoducho vyhodím, pomyslela som si, nepohodlne som sa zvrtla a pustila tabletu na zem. Zakotúľala sa pod starú vyrezávanú komodu. Nech tam leží, mávla som rukou a išla spať.
Ani len som netušila, že práve táto náhoda ma zachráni. Hlbinou noci ma zobudil zvláštny zvuk: tiché, útrpné pískanie. Prichádzalo spod komody. Rozsvietila som lampu a zvesila nohy z postele. Pískanie sa ozvalo znova ešte slabšie. Srdce mi zamrzlo v zlej predtuche. Pokľakla som, nakukla pod komodu a odrazu sa mi zachvelo celé telo.
Pod komodou ležal náš domáci škrečok malý huňatý Miško. Inokedy vesele cupital po byte vo svojej guľke, teraz bezvládne ležal na boku, slabo kmital labkami a sťažka dýchal, očká napoly privreté.
Vykríkla som a ihneď si zakryla ústa, aby som nezobudila Vierku ani Petra. S veľkou opatrnosťou som Miška vybrala, pritiahla si ho na hruď. Bol horúci a lepkavý od potu. Čo je s tebou, drobček? zašepkala som, rozhliadla sa a uvidela tu tabletu, ktorú som pred spaním nechala spadnúť. Váľala sa hneď vedľa, pod komodou.
V tej chvíli mi to všetko došlo: tá biela tableta, tie vitamíny, ktoré mi tak núkali a teraz Miško, ktorý ich asi skúsil.
Trasľavými rukami som zdvihla tabletku k očiam žiadne označenie, len hladké biele oválne nič. Teraz som to už vedela isto: neboli to vitamíny, bol to jed. A keby som ju bola zjedla ako chceli
Miško sa naposledy trhane pohol a stíchol v mojom náručí. Slzy mi stekali po lícach. Boliatok vždy všetko ochutnával, čo spadlo na zem našiel si tú tabletu, zjedol ju. Vedela som: zachránil mi život.
V tej chvíli som si spomenula na lístok doktora Sýkoru: Odíďte od svojej rodiny. On sa nežartoval. Vedel. Vedel, že sa mi niečo deje, že nie som v bezpečí. Riskoval všetko, aby ma varoval.
Srdce mi bilo, akoby mi vyskočiť malo z hrude. Každá vec v izbe mi odrazu pripadala nepriateľská a nebezpečná. Musela som konať rýchlo a potichu.
Zabalila som Miška do vreckovky a položila ho na hornú skrinku pochovám ho neskôr. Hneď som otvorila šatník, vytiahla som svoju tašku, ktorú som mala vždy pripravenú pre prípad nečakanej hospitalizácie. Schmatla som doklady, hotovosť v eurách, pár vecí na prezlečenie. Ruky sa mi triasli, no nútila som sa konať rozvážne.
Oko mi padlo na dózu vitamínov, čo mi ponúkol Peter. Schmatla som ju so sebou bude to dôkaz. Aj ten čaj som si nabrala do malej fľaštičky. Kto vie, čo v ňom bolo?
Potichu som otvorila dvere izby. V celom byte panovalo ticho, len hodiny v obývačke tikali. Snáď spali. Alebo len predstierali?
Ticho som prešla chodbou, otvorila som vchodové dvere a ako myška preklzla na schodisko. Nohy ma viedli dolu bez hluku. Vonku bola chladná tma a mesto spalo. Pozrela som na okná bytu všade tma, zatiaľ ma nepostrehli.
Kam ísť? Jediné ma napadlo k doktorovi Sýkorovi. On vedel pravdu, len jemu som mohla veriť.
Mal byt len vo vedľajšom bloku. Kráčala som hneď a obzerala sa. Všade ticho, nikde ani živej duše.
Stála som pred domofónom a trasúcimi sa prstami vyťukala číslo je bytu.
Kto je? ozval sa jeho hlas.
To som ja Prosím, pustite ma dnu. Všetkému som porozumela.
Sekunda ticha a potom sa domové dvere otvorili.
Stúpala som schodmi a cítila, ako mi srdce duní v spánkoch. Doktor Sýkora ma stretol vo dverách, prikývol a pustil dnu.
Vedela som, že prídete, povedal, keď za nami zamkol. Sadnite si a rozprávajte, čo sa stalo.
Sadla som si na stoličku, vybrala dózu a bielu tabletku.
Toto mi dali. Miško on ju zjedol a
Eugen Sýkora si ju pozrel a rýchlo vytiahol z police sadu na rýchly test.
Niečo som tušil, zamrmlal, kým robil analýzu. Dlhšie ste sa sťažovali na slabosť, závraty. Myslel som, že to je vekom, lenže v testoch som videl látky, ktoré nemali byť prítomné. Začal som pátrať hlbšie.
Pozeral mlčky na výsledky. Jeho tvár stvrdla.
Je to silný neuroleptikum. Takéto dávky sú pre staršieho človeka veľmi nebezpečné. Pravidelné užívanie by vás mohlo zabiť.
Zavrela som oči. Moje deti Moje milované deti. Ako niečo také mohli spraviť?
Ale prečo? zašepkala som zlomená.
Eugen len smutne vzdychol.
Myslím, že si odpoviete čoskoro sama. Teraz nesmiete domov. Pomôžem vám. Zabezpečím vás. Ale hlavne musíte byť v bezpečí.
Nemohla som prestať plakať neod strachu, ale od hnevu. Prežila som. A pravdu sa dozviem. Za každú cenu.
Epilóg
Dnes, po pol roku, je už všetko na pravom mieste. Ale za akú cenu
Vyšetrovanie trvalo dlho. Peter a Vierka najskôr všetko popierali tvrdili, že vitamíny sú neškodná výživová doplnok, čaj len upokojujúci byliny a smrť Miška bola tragická náhoda. Lenže výsledky laboratória boli neúprosné: v tabletkách našli vysoké koncentrácie neuroleptika, v čaji sedatíva. Analýzy ukázali, že za posledné mesiace mi v tele postupne narastali toxíny, ktoré tam nemali byť.
Peter sa zlomil pri druhom výsluchu. Plačúc priznal, že s tým nápadom prišla Vierka. Presvedčila ho, že takto to bude najlepšie som stará, zostáva mi len málo a byt potrebujú oni. Ona vybavila cez známu farmaceutičku látky, rozrátala dávky a dohliadala, aby som ich každý deň pre svoje dobro užívala. Peter tvrdil, že nikdy nechcel moju smrť, vraj nemal odvahu jej odporovať a teraz sám seba nenávidí.
Vierka vytrvala až do konca tvrdila, že som si celú vec vymyslela, že staroba prináša bludy a moje výpovede sú výplodom chorého rozumu. Dôkazy však boli nepriestrelné. Odsúdili ju za pokus o vraždu, Peter dostal podmienku ako ten, čo sa priznal a ľutoval.
Teraz žijem v inom meste, v Banskej Bystrici. Doktor Sýkora mi pomohol presťahovať sa, vybavil starostlivosť u svojho kolegu a dokonca mi našiel dostupný malý byt. Ráno chodím na prechádzky do parku, pletiem šály na predaj a občas zájdem do klubu dôchodcov učíme sa tam hrať mariáš. Život je tichý, pokojný. Konečne po rokoch spím bez nočných môr.
Na Petra myslím často. Srdce bolí, ale nie zo strachu skôr zo smútku. Vidím pred sebou jeho obijatie, jeho Mami, ty si náš svet, jeho úsmev. Viem: ten môj Peter zmizol. Zostal iba muž, ktorý dovolil zlu, aby si ho podmanilo. Neodpustila som mu. Ani ho nenávidím. Viem len: naša rodina zomrela dávno pred tou osudnou nocou.
Najčastejšie však myslím na Miška. V novom byte mám malú poličku, kde stojí jeho fotka a maličký plyšový škrečok na pamiatku. Večer mu tam kladiem čerstvú bobuľku akoby pre neho. On ma zachránil. Ani o tom nevedel.
Doktor Sýkora za mnou príde raz za mesiac skontrolovať zdravie, priniesť novú knihu a trochu čerstvých noviniek. Raz mi povedal:
Viete, niekedy si myslím, že liečenie není to hlavné, čo robíme. Najdôležitejšie je včas rozoznať, keď človeku hrozí aj iné nebezpečenstvo ako choroba.
Prikývla som a usmiala sa. Lebo teraz už viem život ide ďalej. Aj po zrade. Aj keď sa zdá, že je všetko stratené. Najmä, keď konečne viete, že ste v bezpečí.
