– Vieš vôbec, čo robíš? hlas Noriky znel pokojne, takmer bez emócie, a práve toto ticho bolo mrazivejšie než akýkoľvek krik. Rozumieš, čo to znamená pre nás všetkých?
Drahomíra stála pri okne a dívala sa von. Po ulici padal drobný jesenný dážď, a ľudia sa náhlili pod dáždnikmi, vôbec si navzájom nevenovali pozornosť.
– Rozumiem, čo to znamená pre mňa, povedala napokon.
– Pre teba, Norika zopakovala to slovo, akoby ho držala v ruke, obracala ho zo všetkých strán. Ty si vždy taká: pre teba. Ale my?
– Ste dospelí ľudia.
– Mama, máš šesťdesiatjeden rokov.
– Viem, koľko mám.
Norika sa zvalila na gauč. Starý gauč, ešte z tej minulej garzónky, z minulého života. Drahomíra naňho hľadela a spomenula si, koľkokrát ho chcela vyhodiť a nevyhodila. Lebo zvyk. Lebo je to škoda. Lebo sa zdalo, že vyhodiť ho, znamená zahodiť niečo živé.
– Uvedomuješ si, čo povedia ľudia? spýtala sa Norika.
– Neeee, povedala Drahomíra. Nepomyslela som na to.
A to bola pravda.
***
Začalo sa to v marci, keď Drahomíra Šebová, niekdajšia učiteľka slovenčiny a literatúry, teraz dôchodkyňa s drobnou výpomocou v detskom literárnom krúžku v knižnici, vycestovala na víkend za kamarátkou do Modry.
Kamarátka, Ema Gašparovičová, žila v Modre už osem rokov. Presťahovala sa tam po smrti manžela, kúpila si drobný domček na konci mestečka, zasadila záhradu a, podľa svojich slov, prvý raz voľne dýchala. Drahomíra za ňou zvykla chodiť raz do roka, väčšinou v lete, ale tentoraz ju čosi hnalo taký ten pocit: choď teraz. Nie v lete. Teraz.
Marec v Modre bol sychravý a tichý. V dolinách sa ešte držali kopy snehu, kopce už boli čierne od zeme. Vežičky kostolov sa zrkadlili oproti bledému nebu. Drahomíra prechádzala úzkou uličkou a uvedomila si, že už dávno necítila také ticho. Nie prázdnotu, práve to jemné, hmatateľné ticho. Ten rozdiel pochopila až tu.
Ema ju čakala na drevenom schodíku v starých čižmách a páperovej bunde.
– No konečne, zvolala. Už mám oschnuté rezne.
Sedeli na kuchyni, popíjali čaj a Ema rozprávala o susedoch, záhrade, chystala sa kúpiť kozu.
– Koza? Drahomíra nadvihla obočie.
– No a? Mlieko z dvora, môžem si spraviť syr. Vraj je to jednoduché.
– Ema, veď ty si nikdy žiadnu kozu zblízka nevidela.
– O to viac sa teším, usmiala sa a doliala čaj. A ty čo? Nezdáš sa mi, prepáč, šedivieš mi nejak.
Drahomíra sa pozrela na ruky. Obyčajné, už nie mladé, so zreteľnými žilami.
– Dobre sa mám.
– Dobre nie je odpoveď. Stalo sa niečo?
– Nič. Ako vždy.
– Práve to je zlé, povedala Ema. Ako vždy je niekedy najväčší problém.
Drahomíra mlčala. Vonku modrelo polotmavé súmrakové nebo, na konci ulice sa rozžal prvý lampáš.
Na druhý deň Ema zatiahla Drahomíru na trh. Nie do supermarketu, ale na pravý, starý trh, kde ženy predávali kvašenú kapustu a ručne pletené ponožky. A tu, pri stánku so sušenými hubami, zbadala Drahomíra Františka.
Najprv ho ani nespoznala. Prešlo snáď tridsaťpäť rokov, zmenil sa. Ale držanie tela, ruky vo vreckách to zostalo. Zastavila sa.
Aj on zastal.
– Draha? povedal neisto.
– Fero.
To bolo všetko na prvú minútu. Potom Ema taktne odcupkala k ponožkám, oni dvaja stáli pri hubách, všade rozvoniavala zem a vlhké drevo.
– Bývaš tu? spýtala sa Drahomíra.
– Už druhý rok. Ty?
– Som u kamarátky na návšteve.
– Jasné.
Ticho. Nie trápne akési iné. Ako keby obom bolo jasné, že nie je kam sa ponáhľať.
– Nezmenila si sa, prehovoril on.
– Ale áno.
– Tak trošku. Len maličko.
Drahomíra sa úprimne rozosmiala. Ani len nečakala, že sa začne smiať.
***
František Petrovský býval jej spolužiakom. Nie najlepším kamarátom, nie láskou, prosto spolužiakom z pedagogickej fakulty, päť rokov v jednej lavici. Potom každý išiel svojou cestou. On do iného mesta, ona ostala, vydala sa, porodila deti. Raz cez známych počula, že aj Fero sa oženil, že má dcéru. Nič viac.
A teraz tu stojí s ňou pri hubách a pozerá.
Dohodli sa, že sa večer stretnú v malej kaviarni na námestí. Ema to zobrala celkom v pohode.
– Jasné, choď, povedala. Aj tak si pustím seriál. A neboj, nič neplánujem.
– Ani nemyslím, že plánuješ.
– Myslíš, usmiala sa Ema. Choď.
V kaviarni bolo prázdno. Drevené stolíky, žlté prisvietené lampy, na stenách staré zábery Modry. Objednali si čaj, jablkový štrúdľ a rozprávali sa. Dlho, smiali sa nad bývalými spolužiakmi, spomínali školu, vtipy, ktoré vtedy vyzerali dôležito.
Potom František povedal:
– Manželka mi zomrela pred troma rokmi.
– Úprimnú sústrasť, povedala Drahomíra.
– To je v poriadku. Človek nevie, či si zvykne. Proste žije inak.
– Chápem.
– U teba ako?
Drahomíra rozmýšľala, čo povedať. Manžel, Vladimír, odišiel pred deviatimi rokmi za inou. Bez veľkých rečí. Proste prišiel jeden deň a povedal, že tak to je. Vtedy veľa rozmýšľala, či niečo urobila zle, kde je chyba, počítala roky ako ruženec. Potom sa unavila a začala proste žiť. Deti, vnúčatá, krúžok v knižnici, Ema v Modre každý rok.
– Rôzne, povedala.
On prikývol, nevyzvedal. Aj to bolo príjemné.
***
Vrátila sa domov, do Piešťan, a myslela, že to bol len milý náhodný zážitok. Zídú sa spolužiaci, povedia pár viet, idú domov. Stáva sa.
Lenže po týždni jej prišla správa v Messengeri. František si zohnal kontakt cez Emu, napísal: Ahoj, ako si docestovala?
Odpísala. A začali si písať. Najskôr občas, potom denne. Bolo to zvláštne, lebo Drahomíra nikdy nebola ten typ, čo je viac na mobile. Norika ju často hrešila, že odpovedá neskoro, alebo neodpovedá vôbec. A teraz sama sa pristihla, že čaká na Františkovu správu.
Písal vecne, bez zdobenia. O tom, že robí reštaurátora, že opravuje ikony, že v Modre je to iné. O jej krúžku, o deťoch sa pýtal. Niekedy poslal fotku: biela veža v snehu, kocúr na okne, pohár čaju na starom stole.
Norika si to všimla po mesiaci:
Mamka, furt si v mobile.
Čítam.
Vždy si tvrdila, že z toho bolia oči.
Tak som sa asi mýlila.
Norika sa na ňu čudne pozrela, ale nič viac nepovedala.
V apríli František napísal, či by mohol prísť do Piešťan.
Potrebujem trochu niečo vybaviť u kolegu v dielni, rovno u vás. Ak ti to nebude vadiť, možno by sme sa videli.
Ak ti nebude vadiť. Drahomíra sa nad tým pousmiala. Prísny človek, všetko opatrne.
Samozrejme, príď, odpísala.
Stretli sa na Kolonáde, pri Váhu, kde je tá spleť mostov a všetko vonia jarou. Fúkal studený vetrom, no svetlo už bolo úplne jarné. Drahomíra si obliekla ten dobrý sivý kabát, ktorý si kúpila pred dvoma rokmi, a takmer nenosila.
František postával pri zábradlí, díval sa na rieku, ruky vo vreckách, presne ako na trhu.
Ahoj, povedal.
Ahoj.
Prešli sa po nábreží. Rozprávali sa o všeličom o ikonách, o krúžkoch, o tom, ako jeden chlapec z krúžku napísal, že kniha je okno, čo nevedie von, ale dnu, do teba. František zastal.
To je presné, povedal. Vravel si, že osem rokov?
Osem. Je šikovný.
Máš cit na deti.
Odkiaľ to vieš? Nevidel si ma.
Lebo rozprávaš, ako o niečom vnútorne dôležitom.
Drahomíra sa naňho pozrela. On hľadel na rieku.
Potom si dali v kaviarni kávu a ona si uvedomila, že už dávno s nikým len tak nesedela v pokoji, bez núdze, bez nejakých povinností. Bol to príjemný pocit, už úplne zabudnutý.
Keď odchádzali, František povedal:
Chcel by som prísť ešte raz. Ak môžem.
Môžeš, povedala Drahomíra.
***
Norika na to prišla v máji. Nie preto, že by to matka povedala, len ju raz pri náhodnom čase nenašla doma na telefóne, a keď jej Drahomíra zavolala naspäť, bola roztržitá a Norika to vycítila.
Kde si bola?
Vonku.
Sama?
Pauza. Ani nie sekunda, ale Norika už vedela.
Nie.
A tak sa začal rozhovor, najprv opatrne, potom čoraz tvrdšie.
Kto to je?
Spolužiak zo školy. Už som spomínala, že sme sa po rokoch stretli.
Vravela si, že nejaký známy.
Práve o tom hovorím.
Mama, ty
Viem, koľko mám rokov, Norika.
Ticho.
Vy sa len tak prechádzate?
Zatiaľ áno. Len prechádzame.
Zatiaľ?
Drahomíra nevysvetľovala viac. Niektoré veci sa ani nedajú; slová sú buď priveľké, alebo zbytočne malé.
Syn Ľuboš to bral inak. On bol v Bratislave s rodinou, volával raz za dva týždne, a keď mu Drahomíra len tak medzi rečou oznámila, že sa s niekým spoznala, Ľuboš sa len spýtal:
Je v pohode?
Úplne normálny.
Tak potom pohoda, povedal Ľuboš.
A hotovo. Drahomíra ešte dlho rozmýšľala, či je lepšie to jeho pohoda, alebo Norikino dohováranie. Neprišla na to.
***
Leto išlo v novom rytme. František občas prišiel do Piešťan, ona chodievala do Modry. Chodili po trhoch, do kaviarní, chodili sa dívať na vystavované obrazy a sochy. Raz jej ukázal svoju dielňu miestnosť s vysokými oknami a vôňou ľanového oleja a starého dreva. Ikony usporiadané v rade, niektoré stále tmavé, niektoré už krásne vyčistené.
Nebojíš sa chytať také staré veci? spýtala sa.
Vôbec. Práve naopak. Je to dobrý pocit vedieť, že to bolo pred tebou a bude aj po.
Ty veríš?
Zamyslel sa.
Neviem, ako to pomenovať. Proste cítim, že to má zmysel. Nie preto, že mi to niekto povie.
Drahomíra pozrela na vyčistenú tvár ikony: jasná, pokojná.
Môj muž hovoril, že sa zaoberám hlúposťami, povedala prekvapene sama sebe. Keď som viedla krúžok. Vravieval, že za také peniaze je to strata času.
A ty?
Dlho som si myslela, že má pravdu. Takmer do dôchodku.
František nič nepovedal, len sa na ňu pozrel. To stačilo.
Večer sedeli uňho doma, pri čaji a Drahomíra si uvedomovala, že dlho nebola tak pokojná. Problémy nezmizli Norika často nevolala, keď bola Drahomíra v Modre, to bolo také ticho na truc. Raz jej vnučka Klaudia osem rokov do telefónu povedala: Babka, kedy prídeš domov? A v tom hlase bol bodavý pocit viny.
No teraz, v tejto kuchyni, bola tá ihla viny akosi menšia.
Rozmýšľala si niekedy, že by si sa presťahovala? opýtal sa František raz večer.
Drahomíra dvihla hlavu.
Kam?
Sem. Do Modry. Alebo niekam inam. Proste presťahovať.
Hovoril opatrne, díval sa do šálky.
Ty mi to navrhuješ…?
Nenavrhujem, pýtam sa. Či na to myslíš. Niekedy.
Chvíľu mlčala.
Nie. Teda dávno dávno áno, ale bolo to… nemožné.
Prečo nemožné?
Deti. Vnúčatá. Byt. Práca, akokoľvek malá. Všetko tu.
Deti sú už dospelé.
Ale aj tak.
Prikývol.
Chápem. Len som sa spýtal.
Len spýtal. Drahomíra vedela, že tá otázka v nej zostane. Také neodchádzajú.
***
V auguste prišla Norika. Len tak, s neväčšou cestovkou a zovretými perami.
Pili spolu čaj, Norika pozerala z okna. Potom sa spýtala:
Myslíš to vážne?
Čo?
No všetko toto. S ním. S týmto všetkým.
Úprimne? Neviem.
Mama. Nie je ti to… divné? V našom veku?
V tvojom alebo v mojom?
V našom. V rodinnom veku. Otec ešte žije, on…
Otec žije už deväť rokov s inou, Norika.
Ale boli ste tridsať rokov manželia.
Práve preto je to iné.
Norika odložila šálku.
Myslíš na to, čo povie Klaudia? Pochopí vôbec?
Má osem rokov.
Práve preto.
Pochopí, čo jej vysvetlíme.
A čo jej vysvetlíme?
Drahomíra sa dívala na dcéru. Bola taká podobná otcovi línia úst, tmavé obočie. Kedysi ju to dojalo. Teraz v tom videla niečo iné.
Povieme, že babka spoznala dobrého človeka. To stačí.
A ďalej?
To uvidíme.
Uvidíme, Norika sa postavila a prešla k oknu. Vždy povieš uvidíme, keď nechceš hovoriť.
Nie. Poviem to, keď naozaj neviem, čo bude. Je to pravda.
Norika dlho mlčala pri okne. A potom ticho, skoro bez výčitiek, povedala:
Bojím sa, že budeš ľutovať.
Ľutovať môžem aj to, čo neurobím.
Dcérou prešiel pohľad.
To je filozofia. To mi nepomáha.
Ani mne, povedala Drahomíra. Ale žijem s tým.
Norika odišla večerným vlakom. Objali sa, silno ako vždy. Drahomíra cítila v tom objatí teplo aj napätie akoby si nechceli navzájom ublížiť, ale báli sa, že to predsa len praskne.
***
September bol ostrý a chladný. Drahomíra bola na dôchodku už šesť rokov, no literárny krúžok v knižnici jej udržiaval rytmus. Dva dni v týždni deti čítali, kreslili ilustrácie, robili divadielka. Miestnosť s nízkymi policami a rozťahanými vankúšmi.
Vedúca knižnice, pani Tamara Rosinská, mala šesťdesiatpäť. O Františkovi vedela nie preto, že by Drahomíra rozprávala, ale jednoducho si všimla: Drahomíra je iná. Viac v sebe, menej roztržitá v cudzom.
Čosi máš, poznamenala Tamara raz, len tak medzi rečou, ako fakt.
Mám.
Dobré?
Uvidíme.
Hm, povedala Tamara. Hlavne, že niečo je. Lebo my dvaja sme tu ako rieka tečie, ale nevie presne kam.
Drahomíra sa nechtiac zasmiala.
V septembri František navrhol výlet do Trnavy bola tam výstava starých rukopisov a chcel ísť pozrieť. Drahomíra súhlasila, zobrali si dva samostatné izby v malom penzióne, chodili spolu po múzeách, večer po meste. Raz sedeli v reštaurácii pri Váhu a František nečakane povedal:
Chcem, aby si vedela jednu vec.
Akú?
Nikam ťa netlačím. Ak cítiš tlak, nie je odo mňa.
Drahomíra naňho pozrela.
Viem.
Nechcem, aby si to brala ako slušnosť, len ako pravdu. Mám šesťdesiattri, nie som chlapec, čo čaká niečo presné, a znechutí sa, ak to nepríde. Len som rád, že si.
Dlhšie mlčala. Za oknom tmavý Váh a svetlá mesta na druhej strane.
Je ťažké to prijať, priznala.
Prečo?
Lebo som zvyknutá, že za slovami je nejaké očakávanie, podmienky.
Tu nie sú.
Rozumiem. Proste som zvyknutá inak.
Prikývol. Dopili víno, šli sa prejsť po nábreží. Bola kosa, Drahomíra si zapla kabát až pod krk. František šiel vedľa nej, ruku jej neponúkol, išli len vedľa seba, a to bolo presne tak, ako malo byť.
***
Október priniesol rozhovor, ktorý Drahomíra čakala aj sa ho bála.
Zavolala Norike, rovno, rýchlo.
Chcem ti niečo povedať. František mi navrhol, aby som sa prisťahovala do Modry. Ešte rozmýšľam.
Ticho bolo dlhé.
Myslíš to vážne.
Áno.
Ste sa poznali sedem mesiacov.
Osem.
Mama! Osem mesiacov! Rozumieš?
Rozumiem. Osem mesiacov.
To je nič! Nič nevieš!
Viem dosť.
Čo vieš? Že ti je s ním dobre? Ľudia sa menia, mama! Všetko sa mení!
Norika.
Čo?
Tvoj otec sa zmenil. Tridsať rokov sme boli spolu.
Ticho.
To nie je fér, napokon Norika potichu.
Nechcem byť neférová. Chcem byť k sebe a tebe úprimná.
Potom volal aj Ľuboš. Asi sa rozprávala s Norikou.
Mama, ty vážne chceš ísť preč?
Premýšľam.
Podmienky tam máš dobré? On je v pohode?
Je normálny. Dvor, dom, všetko upravené. Nie veľa, ale pekné.
Byt predáš?
Nie, prenajmem.
A keby čo?
Ľuboš
Čo? Len sa pýtam.
Keby čo, vrátim sa. Ale už by som rada aspoň raz v živote žila tak, že neplánujem koniec vopred.
Pauza.
Dobre, povedal. Len volaj častejšie.
Budem.
Večer sedela Drahomíra dlho pri okne, za lampou. Vonku jemne pršalo, chudobná jeseň. Bola si vedomá, že prvýkrát v živote ide spraviť niečo, čo je len jej, nie preto, že niekto odišiel, nie preto, že situácia ju dotlačila. Ale preto, že chce.
Bol to zvláštny pocit. Takmer nový.
Otvorila konverzáciu s Františkom: Ešte chvíľu chcem počkať, rozmýšľam.
On odpovedal: Pokojne premýšľaj, koľko treba.
***
Ema volávala každý týždeň, držala neutrálnu líniu. Nehovorila choď, nehovorila počkaj. Len sa zaujímala, rozprávala, že kozu nakoniec naozaj kúpila.
A ako sa volá?
Pôvodne Žofa, ale potom som ju premenovala na Borbalu.
Fakt?
Aké je to meno je taká dôstojná, tak mi to sedí.
Ema, si nevyspytateľná.
To je zlé či dobré?
Dobré, usmiala sa Drahomíra.
Potom sa Ema spýtala:
Myslíš, že keby bolo tridsať, váhala by si takto dlho?
Na čo je tu vek?
Asi na nič, alebo na všetko. Lebo všímam si, že s vekom viac váhame. Niekedy je to múdrosť, niekedy len skrytý strach.
Si filozofka ako Tamara.
Beriem to ako kompliment.
Drahomíra zložila a rozmýšľala, že má Ema pravdu, je to strach pod múdrosťou. Kedysi sa bála rozhodnutí. Potom sa bála ich nechať byť lebo odkladanie je tiež rozhodnutie. Ale tentoraz je to strach iný. Nie o Františka o seba.
O to, že vždy bola len niekoho manželka, niekoho mama, niekoho učiteľka. A keď to prestalo byť prvé, ale až druhé, tretie, nevedela, kto je bez toho.
Literárny krúžok: to urobila prvýkrát pre seba.
A teraz toto.
***
V októbri jej volala bývalá svokra, Aleksandra, mamka Vladimíra, mala osemdesiatdva, bývala sama v Piešťanoch Drahomíra sa tam stavia aj dnes, z obyčajnej ľudskosti.
Norika mi spomínala, povedala Aleksandra rovno.
Čo?
O tom tvojom známom, i že možno už pôjdeš z Piešťan preč.
Drahomíra chvíľu mlčala.
A čo na to vravíte?
Myslím, že si to zaslúžiš, povedala pokojne Aleksandra. Môj syn ťa nevedel oceniť. Ja som to videla, hoci som mlčala. Teraz ti to poviem.
Aleksandra…
Neprerušuj. Som vo veku, keď môžem hovoriť priamo. Choď, ak chceš. Vnúčatám nič nebude, majú dobrých rodičov. Norika je nahnevaná, lebo sa bojí, že stratí. Ale to už nie je tvoja úloha.
Som tu predsa.
Ako babka. Ako mama. Ako niekto, kto je vždy po ruke. Ale ako človek?
Neodpovedala.
Tak vidíš. Choď. A volaj mi, budem sa tešiť.
Po tomto rozhovore stála dlho pri okne. Stromy už holé, listy minulosť, vonku ticho, príprava na zimu.
Zamýšľala sa, že ľudia nás vidia podľa vlastného očakávania. Norika v nej vidí matku, Ľuboš praktickú ženu. Tamara kolegyňu. Aleksandra, čuduj sa svete, človeka.
A František? Čo on?
Nevedela úplne. Ale verila, že on vidí naozaj ju samu, nie rolu, nie funkciu.
***
November priniesol prvý sneh a prekvapivý rozhovor s Klaudiou.
Vnučka zavolala sama, čo nebývalo zvykom. Väčšinou jej Norika podstrčila mobil na konci hovoru. Teraz však v nedeľu ráno cudzí volajúci.
Babka, to som ja.
Klaudia? Odkiaľ voláš?
Z maminho tabletu. Babka, ty odídeš?
Drahomíra si sadla.
Počúvala si dospelých?
Trošku. Mama hovorila s ujom Ľubošom. Ty odídeš?
Ešte neviem, Klaudia.
Ak odídeš, prídeš aspoň na návštevu?
Samozrejme.
Sľubuješ?
Sľubujem.
Ticho. Potom Klaudia:
Babka, a je tam pekne?
Kde?
Tam, kde ideš.
Veľmi pekne. Biele kostoly, v zime sneh. A malý potôčik.
Ako u nás?
Trochu iný. Menší.
Aha. Babka?
No?
Mama sa bojí, že tam ochorieš a nebude ti dobre, a my neprídeme načas.
Drahomíru bolelo v hrudi. Silnejšie, než čakala.
Povedz mame, že som v poriadku a plánujem byť v poriadku.
Vie to, ale sa bojí.
Viem. Aj ja sa bojím.
Čoho?
Drahomíra rozmýšľala.
Všeličoho. Ale to je normálne, všetci sa boja.
Hovorila si, že aj odvážni sa boja, len to aj tak urobia.
Hovorila. Pamätáš si.
Vždy si pamätám, povedala Klaudia hrdinsky. Už idem, mama si to všimne.
Klaudia.
No?
Ľúbim ťa.
Aj ja teba. Pa.
***
V polovici novembra šla Drahomíra do Modry. Nie na víkend, ale na celý týždeň. Zobrala si kufor, Tamare nahlásila, nech kolegyňa kukne do poštovej schránky.
František ju čakal na stanici. Po ceste rozprával niečo o reštaurovaní kupoly, ona pozerala z okna na polia pod snehom a myslela, že túto cestu už predtým zažila. Akoby sa niečo uzavrelo.
Cez týždeň žili spolu v jeho drevenom dome: ona varila, on upratoval, ráno vypili kávu pri okne. Sneh padal prívetivo.
Raz večer sa spýtala:
Nevadí ti žiť vo dvojici po toľkých rokoch?
Prečo?
Osem rokov si bol sám.
Zamyslel sa.
Vadilo mi, keď som nebol sám, ale žil nie podľa seba. Teraz je to iné.
Ako?
Dlho som chodil na stavby. Potom… prelomil sa, začal sa učiť reštaurovať. Po štyridsiatke. Každý vravel, že je to bláznovstvo.
A ty?
Šiel som. Manželka stála pri mne. Bola to žena, čo podporí.
Povedz mi o nej, povedala Drahomíra.
Chvíľu mlčal.
Kristína bola tichá. Nie nemluvná, ale kľudná. Keď prišla do izby, rozprestrela sa pohoda.
Stále ti chýba.
Áno, povedal jednoducho. Ale to neznamená, že nemôžem ísť ďalej. Chápeš?
Áno.
Aj tebe sa to tak zdá?
Drahomíra myslela na Vladimíra. S ním skôr poznala nepokoj. Chýbal jej možno obraz, ktorý nikdy neexistoval.
Inak, ale rozumiem.
Sedeli v tichu, dobré ticho.
***
Vo štvrtok, piaty deň, volala Norika.
Drahomíra vyšla na zápražie. Sneh už prestal, mrzlo, v noci hviezdy.
Si tam? spýtala sa Norika.
Som.
Dokedy?
Do nedele.
Ticho.
Mama, chcem sa niečo úprimne opýtať.
Spýtaj sa.
Robíš to preto, aby si nám niečo dokázala? Sebe? Nám?
Drahomíra pozrela na nebo.
Nie. Nie preto.
Tak prečo?
Lebo chcem žiť trochu inak.
A predtým si žila zle?
Nie zle. Ale nie celkom tak, ako by som chcela.
Čo ti chýbalo?
Ťažká otázka. Lebo mala skoro všetko, byt, deti, prácu, ktorú mala rada, priateľky. Nevýznamné nešťastia.
Ale predsa: život ako plán, kde len plní odrážky. Ty sám si akoby kúsok mimo.
Seba, napokon ticho.
Seba? To čo je?
Presne to.
Dlhá pauza.
Budeš šťastná? opýtala sa Norika zrazu, bez irónie.
Neviem, povedala Drahomíra. Ale chcem to skúsiť.
Dobre, povedala Norika. No dobre.
Nie súhlas ale už nie súboj.
***
V nedeľu, keď sa balila na vlak, František sa spýtal:
Rozhodla si sa?
Takmer.
Takmer je dobre či zle?
Znamená, že ešte nie celkom, len trochu.
Uškrnul sa.
Bojíš sa chyby.
Áno.
Môžem ti niečo povedať?
Jasné.
Sú chyby, ktoré vieš hneď. A sú chyby, ktoré neurobíš a nikdy nevieš, aké by boli. Tie druhé sú horšie.
Drahomíra naňho dlhšie pozerala.
To si mi povedal naschvál?
Čo myslíš?
Že hovoríš presne to, čo vo mne hlodá, ale nevyslovím.
Usmial sa. Dobre mu to išlo.
Nie, len mi to tak vyšlo.
Keď dorazila do Piešťan, v noci, byt bol pokojný, ako vždy. Zložila tašku, pustila kanvicu, sadla si ku stolu.
Na stole rozčítaná kniha, záložka v prostriedku. Otvorila ju na fraze, ktorá jej teraz prišla iná: že človek si svoje samoty nosí so sebou, ale to nie je sentence, je to len fakt, ktorý sa dá prijať všelijako.
Zaklapla knihu, napísala Františkovi: Prídem v januári. Dlhšie. Uvidíme.
On odpísal stručne: Teším sa.
***
December bol zvláštny. Drahomíra chodila do knižnice, na krúžok, k Aleksandre. Všetko rovnaké, len vnútri bol pokoj. Veci boli rozhodnuté, a zároveň nie. Ani úzkosť, ani pokoj, len medzipriestor.
Norika volala začiatkom decembra.
Ešte si si to nerozmyslela?
Nie.
Byt budeš prenajímať?
Áno. Riešim cez realitku.
No dobre. Mama, môžem sa opýtať?
Hovor.
Nemyslíš, že je to len také… že keď príde niečo nové, zdá sa lepšie, ale…
Norika.
Čo je?
Mám šesťdesiatjeden. Nie som naivná. Prežila som dosť.
Aj tak sa môžeš mýliť.
To áno. Ale menej, než v osemnástich.
A čo ak nie je taký, ako sa zdá?
Vždy môže byť prekvapenie, Norika. Aj keď si sa vydávala, nevedela si všetko.
Mala som dvadsaťsedem.
A čo?
Ticho.
Dobre, povedala nakoniec. Dobre, mamka.
Pomôžeš mi baliť veci?
Dlhé ticho.
Pomôžem, povedala.
***
Silvester išla Drahomíra k Norike, spolu s Klaudiou a švagrom Jurajom. Prišiel aj Ľuboš so ženou a deťmi z Bratislavy. Celý byt plný smiechu, detí, zhon.
Klaudia sa usadila k babke a šuškala jej do ucha zaujímavosti o šalátoch, ktoré pripravil kto.
Tento robila mama. Ten z obchodu, ale mama vraví, že ona.
Vieš, to nemusíš všetko hlásiť.
Nie hlásim, hovorím, objasnila Klaudia.
Krátko pred polnocou, keď deti už driemali, Norika zahlásila:
Mama ide v januári do Modry.
Zaznelo to neutrálne, len tak, ako oznam.
Juraj prikývol, Ľuboš sa opýtal:
Dlho?
Uvidím, povedala Drahomíra.
Ľuboš sa trochu usmial.
Klaudia otvorila oči.
Babka, ty fakt pôjdeš?
Pôjdem, Klaudia.
Sľúbila si, že budeš chodiť.
Sľúbila.
Dobre, povedala a zaklapla oči.
Drahomíra sa pozerala na všetky deti, usmiate deti, domáci stôl, starý gauč, ktorý nikdy nevyhodila. A v inom meste je človek, čo napísal teším sa.
***
15. januára volala Drahomíra Tamare.
Tamara, končím s krúžkom.
Ticho.
Kedy?
Vo februári. Dám vám čas.
Ideš preč?
Áno.
Kam?
Do Modry.
Za ním?
Za ním. Ale aj za sebou.
Dobrá veta, povedala Tamara. Nájdeme niekoho. Bude ťažko, ale zvládneme.
Ďakujem, Tamara.
Prajem ti skutočné šťastie, Gita.
V posledný deň jej deti vymaľovali veľkú pohľadnicu, každé niečo. Chlapec, čo písal o knihách ako oknách, nakreslil okno so záclonami a pod tým: Aby si videla dnu.
Drahomíra si ju zložila do tašky.
***
23. januára dorazila do Modry. František jej pomohol s kufrom. Umiestnil ho v malej izbe, ktorú pre ňu pripravil. Na okne bola črepníková muškátka.
Odkiaľ?
Kúpil som. Nech je kvet.
Výborný nápad.
Pristúpila k oknu. Dvor v snehu, bielo, ticho. Plot, susedov záhon, strechy.
Tak čo? spýtal sa.
Zatiaľ neviem. Spýtaj sa za mesiac.
Spýtam.
Obrátila sa naňho.
Fero.
No?
Ďakujem, že si sa neponáhľal.
Chvíľu mlčal.
A ja ďakujem, že si prišla.
***
Ubehli tri mesiace. Drahomíra si zvykala pomaly. Modra je malá, ticho to je fajn aj čudné. Každý každého pozná, ona je tá nová.
Ema ju zoznámila s pár ženami, jedna, pani Nina, ju pozvala pomáhať do literárneho klubu v kultúrnom centre. Desať ľudí, diskutovali o knihách.
Neviem, či na to mám, povedala Drahomíra.
Veď príď, uvidíš, mávla Nina rukou. Bude sa ti páčiť, zostaneš. Nie, tak nie.
Drahomíra skúšala. Páčilo sa jej.
S Norikou si volali raz za týždeň. Norika sa pýtala už aj ako je on, nie len ako sa máš. Bolo to postupné zbližovanie ako oči, čo privykajú na nové svetlo.
Klaudia jej napísala skutočný list. Dva kostolíky a potok, a text: Babka, prídem na jar. Mama vravela, že počas prázdnin. A v PS: Borbala je koza? Ema mi to vravela.
Drahomíra odpísala tiež listom.
***
Raz v apríli, keď konečne prišla Norika sama bez Klaudie, na jeden deň, denné ICéčko.
Pozrela sa po dome, po muškátke na okne, po stole v kuchyni.
František ponúkol čaj a šiel do dielne.
Sedeli spolu.
Tu je dobre, povedala Norika. Skôr prekvapene, než s uznaním.
Aj mne sa páči.
Je to malé.
Ale tiché.
Nechýbajú ti Piešťany?
Chýbajú. Vy mi chýbate. Tamara, nábrežie.
A aj tak si tu.
A aj tak.
Norika si obzerala šálku.
Je dobrý? spýtala sa, tentoraz už iným tónom.
Je.
Si šťastná?
Drahomíra rozmýšľa.
Neviem, či šťastná, to slovo je veľké. Ale dobre mi je. Tak naozaj dobre.
Norika prikývla.
Dobre.
Čo znamená dobre?
Znamená dobre. Pozrela na matku. Ešte stále sa bojím. O teba. Asi vždy budem.
Viem.
Ale… snažím sa. Rozumieť.
To stačí.
Pili čaj. Norika hovorila o Klaudii, o práci, o tom, že Juraj chce nové auto. Úplne obyčajná debata, bez prikrášlenia.
Keď odchádzala, Drahomíra ju vyprevadila.
Vzduch vlhký, jarný, od zeme voňala tráva, stromy mali prvé lístočky.
Mama, zastala Norika pri bránke.
Áno?
Nechápem to celé. Asi nikdy.
Viem.
Ale chcem, aby si vedela jedno.
Čo?
Norika sa zahľadela do zeme, potom na mamu, rovnaké tmavé oči. Ty si bola vždy pri mne. Stále. Zvykla som si, že tu si. Že stačí zavolať a ty dvihneš.
Dvihnem. Vždy dvihnem.
Viem. Len je to teraz… iná vzdialenosť. Musím si zvyknúť.
Zvykneš.
Myslíš?
Drahomíra sa pozrela na dcéru. Na jej tvár, ktorú pozná od pôrodu, keď držala malé klbko v rukách.
Myslím, povedala. Si silná.
Nie tak ako ty.
Presne tak.
Norika sa jemne usmiala, objala matku silno ako vždy. Chvíľu tak mlčky postáli.
Potom Norika chytila tašku.
Zavolám ti, keď prídem domov.
Čakám.
Odišla ulicou. Drahomíra ju pozorovala. Norika sa za roh otočila.
Mama! zakričala Norika z diaľky.
Čo sa deje?
Tvoja muškátka kvitne. Všimla som si.
Kvitne.
Tak to je dobre.
A šla ďalej.
***
Drahomíra sa vrátila do domu. František už bol v kuchyni, zohrieval polievku. Postavila sa k oknu, dívala sa na ulicu, Norika bola dávno preč. Po ulici šla iná staršia žena s taškou na kolesách, pomaly, svoju cestu.
Muškát na okne bola samý kvietok.
V pohode? spýtal sa František, ani sa neotočil.
V pohode, povedala potichu.
Po chvíli dodala:
Je dobrá, len sa bojí.
Každý máme svoj strach.
Aj ona.
Odstúpila od okna. Zobrala taniere, nachystala príbor. Všetko už bolo po troch mesiacoch známe.
Fero
No?
Myslíš, že som urobila dobre?
On ju chvíľu pozoroval.
A ty čo myslíš?
Drahomíra si nechala pár sekúnd.
Myslím, že prvýkrát je to naozaj moje. Úplne.
Tak si odpovedala sama.
Sadli za stôl. Za oknom ticha Modra v poslednom snehu, už sa predierala zeleň.
Drahomíra si pomyslela, že možno toto je ono. Nie veľké slovo šťastie, ani jednoznačné rozhodnutie. Proste obed. Proste okno. Proste človek oproti.
Stačí to? Nevie.
Polievka bola horúca. Muškátka kvitla. A v taške mala pohľadnicu od chlapca, čo nakreslil okno, do ktorého sa pozerá dnu.
***
Večer zavolala Klaudia.
Babka, Norika mi povedala, že bola u teba.
Bola, áno.
Ako ste sa mali?
Dobre sme si pokecali.
Neplakala?
Nie. Prečo?
Občas plače, keď myslí, že nepočujem. Kvôli tebe.
Drahomíra zavrela oči.
Klaudia.
No?
Povedz mame, že čoskoro prídem na návštevu. Skutočne.
Dobre. Babka?
Áno.
Už je u vás jar?
Skoro. Sneh je, ale málo.
U nás je teplo. Divné, že? Sme v jednej krajine, a počasie iné.
To je v poriadku, Klaudia.
Babka, chýbame ti?
Drahomíra sa pozrela von oknom. Tmavlo. Prvé hviezdy.
Veľmi, povedala. Vždy.
Tak dobre, povedala Klaudia spokojná. To je hlavné. Že chýbame.
Myslíš?
Jasné. Keď niekto chýba, znamená, že ho máš rád.
Drahomíra nevedela, čo odpovedať.
Pa, babka.
Pa, Klaudia.
Odložila mobil. František dočisťoval riad, potichu si pospevoval. Muškát bol na okne, tma za ním. Z dvora štekala susedova doga. Aj to sa stalo súčasťou ticha.
Drahomíra sedela a myslela na to, že Klaudia má pravdu. Keď ti niekto chýba, znamená to, že ho ľúbiš. A možno to platí aj naopak.
Toto je život. Nie dokonalý, nie taký, ako v knižkách. Len s odstupmi a blízkosťami, s rozhodnutiami, ktoré časom už nie sú správne ani nesprávne, sú len tvoje.
Postavila sa a išla pomôcť s riadom.
