– Mama, prosím ťa, hlavne sa neboj, ale od nového roka môžeme mať problém, no, povedzme, finančného charakteru. Aj keď si myslím, že od hladu neumrieme.
– Dcéra, neťahaj ma za nos, vieš, že nemám rada dlhé úvody.
– Viem, mami. Skrátka, dala som výpoveď v práci. Tak.
– Čože? Dobrovoľne či ťa vyhodili?
– Dobrovoľne. Rada si rozhodujem sama.
– Viem, celá po otcovi. Predstavujem si, čo by povedal, keby tu bol.
– Mami, pozri sa na tie krásne glezgy na strome oproti oknu… A otec by povedal, že človeka nerobí jeho miesto, ale skutky.
– Bola som na teba hrdá, dcéra. Mali sme dobrý život, výborný plat, uznanie. Bola si riaditeľka kultúry mesta, často ťa ukazovali v TV. Ľudia ťa rešpektovali, bola si pre nich takmer kráľovnou. Pekná, štíhla, elegantná.
– Mama, neplač, krásu mi nik nevezme, tá je moja.
– Povedz mi aspoň, čo sa stalo? Odíď od okna, nachladneš, sadni si sem.
– Vieš, mami, mám iný pohľad na život ako vedenie. Hlavné boli pre nich výkazy, o ľudí sa zaujímali len počas prejavov. Ja tak nechcem. Ako na súde pri rozvode nesúlad pováh.
– Veď v každej práci chcú výkazy a výsledky. Takže na vianočné akcie už nejdeš?
– Ale áno, pripravovali sme ich s celým tímom. Teraz budem len divák. Bude to zaujímavé.
– To určite, pani riaditeľka kultúry sa postaví ku vianočnému stromu medzi ľudí. Zober aspoň mňa so sebou
– Myslela som, že už si z jasličkových stromčekov vyrástla pre každú triedu, zamestnancov, pre deti zo škôlky
– Zabudla si na detský domov. Aj my máme výkaz, koľko detí sa zúčastnilo kultúrnych akcií. Ale rada by som sa prišla pozrieť na ten váš rodinný vianočný stromček v mestskom parku. Organizuješ ich pre rodiny a sama si sama. Teraz už aj bez práce. Júlia! Onedlho máš štyridsať! Stále spomínaš na toho tvojho Pavla? Pavol Prvý! Že vraj chcel ísť do Viedne, hrať v opere! Saxofonista!
– Mama, je to saxofonista. Adolphe Sax tento vynikajúci nástroj vymyslel už pred dvoma storočiami.
– Ešte mi to pripomínaj, keď ja sama učím deti hudbe? Pavla ti nemôžem odpustiť, zamotal ti hlavu na roky. Si už staršia, Júlia, moja kráľovná… – Mama utiera slzu. – Kráľovná bez trónu, stará dievka. Čo by povedal otec?
– Mama, určite by povedal, že žena je ako víno čím staršia, tým vzácnejšia. A neplač, prosím. Bude dobre.
– Miloval ženy, tvoj otec…
– Najviac však teba, mama. Do poslednej chvíle ti držal ruku v nemocnici…
– Viem, mala som mu častejšie hovoriť, že ho ľúbim. Brala som to ako samozrejmosť.
– On to cítil, mama. A keď si mu spievala, nemohol sa ťa vynadívať.
Mama začala potichu spievať:
A sneh padá, a sneh padá,
a všetko okolo akoby čakalo.
V tichom snehu, pod bielym chladom
chcem povedať pred všetkými
Môj najdôležitejší človek,
pozri sa na tento sneh,
je čistý ako slová,
čo neviem vysloviť.
– Mama, pri tejto pesničke vždy dúfam, že mi v narodeniny na konci apríla aspoň raz napadne sneh a niekto mi tak zaspieva…
– Dcéra, a čo ďalej s prácou? Máš predsa obrovský talent kde sa podieš?
– Pôjdem robiť sprievodkyňu v autobuse, mama.
– Nesranduj. Radšej sa spýtaj Niny z tridsaťšestky, pozná ľudí na úradoch, možno niečo vybaví
– Myslím to vážne. Nastúpim ako sprievodkyňa. Ty autobusy poznáš?
– Občas nimi idem, jasné.
– A akí sú naši sprievodcovia?
– Takí nijakí! Oblečia na seba všetko čo majú, krpaté čapice, sandále na ponožkách, kričia: Platíme za cestu! Posúvame sa! Platíme za cestu! a stále dookola.
– Máš to presne ako sprievodkyne! Mama, pamätáš, ako sa otec raz vrátil domov opitý a rozprával ten vtip o autobuse? Celý veselý, vy ste otvárali nový bytový dom…
– Už si to nepamätám, Júlia, povedz.
– Nastúpil opitý pán a ledva sa drží, sprievodkyňa na neho: Platíte za cestu! On ukázal prstami pohárik a slávnostne zahlásil: Za cestu!
– Ach Júlia, keby som mohla otca ešte raz opiť, nech by si hovoril akékoľvek vtipy…
– Mama, on je v nás. V hlave mi stále znie jeho veta: Všetko je v hlave. Vymeníš platňu, zmení sa melódia!
– Júlia, prečo si si nevymenila platňu kvôli Pavlovi? Vraj mu vadilo, že si kráľovná a on dvorný muzikant. Ako vo filme Aj slzy sa smejú. Vo filme však aspoň koniec dobre dopadol! Ale nieto teraz. Dcéra, kam chceš ísť naozaj robiť?
– Sprievodkyni do autobusu. Po sviatkoch nastupujem.
– To nemôžeš urobiť! O tebe vie celé mesto, roky si bola v televízii, teraz medzi cestujúcich?
– Otec mi vždy hovoril: Potiahni si život sama, nik za teba rozhodne, inak nebudeš nikdy doma, vždy len niekde inde.
– Tak budeš doma v mestskom autobuse? To je výzva pre spoločnosť?
– Je to výzva pre mňa, mama! Šéf mi odkázal, že mám zložiť korunu, vraj som si žila v oblakoch, odtrhla sa od ľudí, už dávno nevystúpila medzi bežných cestujúcich. No zabudol, že šofér mojej služobnej limuzíny si zlomil nohu a dva týždne pred Vianocami som cestovala MHD viac ako dosť.
– Si kultúrna pracovníčka a ideš robiť do autobusov?
– Kultúra sa dá priniesť aj tam, uvidíš.
Mama si ľahla na gauč a masírovala si spánky.
– Dcéra, položila si ma na lopatky svojim novoročným prekvapením. Kultúrny úder…
– Veľký človek raz povedal, že keby nás Boh občas nedal na lopatky, nikdy by sme nezdvihli hlavu k nebu. Pozri, mama, vykuklo zimné slnko, v karmníku sedia sýkorky. A sneží…
Júlia začala spievať: A sneh padá, a sneh padá
– Ty moja bláznivá! Sprievodkyňa bude mať plat päťkrát nižší než ty doteraz. Donútiš ma prijať pomoc od suseda Vladimíra z druhého poschodia.
– On je dobrý chlap, mama. Vdovec, dôstojník vo výslužbe. Nikto nenahradí otca, ten je v našich srdciach už desať rokov…
– Oľga! Ide o teba. Bude ti na tejto práci hrozne nudno! Otec hovoril, že by si aj ako smetiar niečo nové vymyslela. Neby šla radšej na týždeň do Chorvátska zo zlatého padáka?
– Radšej by som šla s tebou do Tatier. Ale práca je práca.
Zazvonil mi telefón. Mama napäto počúvala:
– Dobre, 4. januára nastupujem. Áno, papiere už majú v dopravnom podniku. Ďakujem.
– Prepáč, mama, výlet bude musieť počkať!
*****
Autobus číslo 7 dorazil na východný okraj nášho mesta. Je to známa linka s množstvom pasažierov.
– Pán Demeter, môžem používať ten váš mikrofón? Skoro ako turistická sprievodkyňa.
– Zase niečo vymýšľaš, Júlia? Autobus si už vyzdobila stuhami a guľami, nástenka s múdrym dňom visí na najlepšom mieste. Aké tam máme dnes motto?
– Dôležité je ísť cestou, ktorú si sám vyberieš.
– So sprievodkyňou ako ste vy je zábava. Môj parťák Marek sa vás stále bojí. Keď ste mu dali tú novú zložku s erbom Slovenska a navrhli tam všetky naše papiere ukladať, hneď zahodil starú a doma objednal dve tričká s vlajkou. Hovorí: My vozíme Slovákov, našich ľudí!
– Ste môj Aristoteles, páni vodiči!
Júlia, sediac vpredu, zreteľne číta dve tabuľky Múdrosti vodičov:
– Po telefóne rozprávaj buď ticho, alebo zaujímavo! – vodič č. 1 Demeter.
– Ak nepustíte babku sadnúť, pustím ju ja. vodič č. 1 Marek.
Len tak, filozofia na každý deň.
– My zase citujeme teba, Júlia. Ako to hovoríš? Všetko je v našich hlavách. Vymeníš platňu, zmeníš si pesničku.
– To nie je moja veta, to je otcov výrok.
– Už je po smrti?
– Zomrel. Bol stavbyvedúci, staval školy, domy, mosty… Zahynul pri práci.
– Prepáč, Júlia. A mama je zdravá?
– Žije, je hudobná pedagogička v škôlke.
– A chcem skúsiť púšťať v autobuse hudbu.
– Cestujúci sú rôzni. Každý má rád niečo iné
– Pravidlá som čítala, hudba zakázaná nie je. Vypnem, keď bude vadiť. Ale ak pustím slovenskú ľudovku, každý sa pousmeje. A narodeniny máme všetci, raz navštívime autobus trojicu folkloristov, inokedy pozveme harmonikára na fašiangy.
Autobus sa pohol zo zastávky, noví pasažieri nastúpili a platili si lístok. Júlia chytila starý mikrofón a začala rozprávať:
Vítam vás na najdlhšej linke nášho mesta, štartujeme od Lesnej ulice. Tam je najčistejší vzduch. V centre vás čakajú Vianočné trhy, rozprávkový divadelný súbor, stačí vystúpiť o zastávku skôr. Ak idete do múzea ľudovej architektúry, vyjdite na Drevenej ulici. A hlavne, pozývame celé rodiny na staroslovanský Nový rok v hlavnom mestskom parku na Sadovej ulici. Príjemnú cestu!
Mladík sa ozval: A čo dávajú dnes v kine Hviezda?
Júlia: Na to treba prestúpiť na jednotku. V kine Hviezda dnes premietajú komédiu Snehová búrka. Ale odporúčam kino Slovan na našej linke tri sály, Snehová búrka, rozprávka Janko a drak aj melodráma Novoročný odkaz.
Vodič len šepne: S manželkou na ten vianočný park určite prídeme. Vraj tam je aj varené víno a tombola? Júlia s úsmevom prikývne.
Ešte niečo, pán Demeter: snívam o živej hudbe v autobuse na sviatky! Rád by zahral harmonikár, alebo spievali naši, možno na narodeniny môj kamoš gitarista.
Júlia volá mame: Mama, rodinný vianočný strom tento rok vynechám, robím dvojzmenné služby. Choďte s Vladimírom, bude ti dobre! Objímam ťa, ideme na ďalší okruh!
Júlia počas jazdy stále cestujúcim rozpráva niečo zaujímavé o meste, pozýva na akcie, je láskavá i vtipná. Po mesiaci už si na kultúrnu sprievodkyňu ľudia zvykli a o jej linke sa povrávalo po celom meste.
***
Po troch mesiacoch sa vedenie dopočulo o nezvyčajnej sprievodkyni.
– Júlia Jablonická, – prísne sa ozval riaditeľ dopravného podniku Ondrej Šimko. – Volal som si vás cielene. Vaša úloha je predávať lístky, nie rozprávať historky, púšťať hudbu či zabávať cestujúcich! Prinútite nás k sťažnostiam.
– Vážim si, pán riaditeľ, že som mohla s Vami hovoriť priamo. Vaši vodiči patria medzi najlepších, zaslúžili by si odmenu. A moje miniexkurzie či koncertíky v autobuse berte ako inovatívny projekt podniku.
Ondrej Šimko, rozpačitý a spotený, si rozlial minerálku, postavil a zas sadol, napokon povedal:
– Ale vy počet lístkov neznižujete, skôr naopak. Lenže nie každému vyhovuje hluk, hudba… To všetko je nové a neprediskutované.
– Ale ani zakázané, pán riaditeľ. V pravidlách sa píše, že sprievodkyňa má zabezpečiť aj komfort cestujúceho.
– Komfort, v poriadku. Ale sťažujú sa na vás iní sprievodcovia.
– Ani ma nepoznajú, nebola som s nimi na linke.
– Práve preto. Vraj vpredu trónite a len cez mikrofon hovoríte platiť za lístok ako kráľovná. Vraj nielen predávate, ale komentujete všetko okolo.
Júlia sa pousmiala, v duchu si zaspievala: Kým nie je neskoro, zastav na chvíľu autobus…
– Podľa predpisov musím lístok predať iba na požiadanie. Je na cestujúcom, či platí. Všetci nastupujú prednými dverami, platia, idú dozadu. Ak je plno, peniaze a karty dávajú po reťazi dobrovoľne a bezpečne.
– Ale v autobuse nemáme kamery, neklamete? Kráľovná!
– Trochu fantazírujem, motivujem ale možno ich časom zavediete.
– Vy naozaj nikdy neprechádzate autobusom?
– Raz za čas, keď treba pomôcť mame s kočíkom či staršej pani. A niekedy sa zvedaví čierni pasažieri chcú pozrieť na kráľovnú a vtedy spravidla zaplatia.
– Júlia, máte rada svoje mesto? Dlho ste tu?
– Narodená a vyrastená tu. Veľa sa zmenilo, k lepšiemu, treba to ľuďom rozprávať. Nie som sprievodkyňa, skôr navigátor pre zážitky. Vám by som odporučila naše divadlo komédiu Rozvod po slovensky, pre veselšiu myseľ.
– Júlia Jablonická, ak niekedy pozvete do divadla… možno prídem.
*****
Projekt Sprievodkyňa-kráľovná pokračoval aj vo februári či marci. Júlia dostala prémium k MDŽ, riaditeľ od nej vstupenky do divadla. No kolegovia zo sprievodcov radšej naďalej krútili hlavou a šuškali, že autobusová kráľovna je bláznivá za tie peniaze, kto by sa tak nado všetko snažil? Vraj má spoluinvestorov. No jediný, kto ich skutočne podporoval, bol dôstojník Vladimír zo susedstva, ktorý mal Júliu i jej mamu úprimne rád.
*****
28. apríl, sobota, Júliine narodeniny. Mama navrhovala vziať si voľno. Júlia chcela byť s cestujúcimi. Ráno išla do práce pešo bolo chladnejšie než na jar býva. Zamyslená sledovala, čo počuje po opustení statusovej práce: v sebe nachádza nové melódie a rytmy. A v tom začalo z neba padať biele perie snehu. Júliu zaliala radosť, presne o tom snívala od detstva! V šťastnej nálade vstúpila do autobusu, kde vodiči vyzdobili salónik bielymi vločkami. Marek jej od nich dvoch venoval škatulku čokolád a nový mikrofón so slovami: Naša kráľovná musí mať všetko pekné! Ona im zas fľašu Tatranského balzamu a knižku Moje Slovensko.
V ten deň bolo v autobuse pokojne, no v centre prišiel do voza muž, čo Júlii rozbúchal srdce ako nikdy bol to jej Pavol. Nad hlavou držal futrál so saxofónom, nemohol si ihneď kúpiť lístok. Júlia zabudla na svoje pokojné vystupovanie a bez mikrofónu vykríkla: Platíme za cestu! V autobuse je kamera! Posúvame sa dozadu! Prešla dozadu, akoby chcela sama pred sebou skryť city… a v tej chvíli sa autobusom rozliala hudba. Pavlov saxofón zahral nežnú melódiu A sneh padá…, naplnil autobus i srdce kráľovnej nádejou a krásou.
