Domovský duch
Miško, to si ty upratal dvor? Juliana položila ruku na plece syna.
Chlapec sa strhol a stiahol si slúchadlá z uší. Monštrá sa na monitore ďalej bili, ale Miško už očami letel inam.
Čo, mami?
Len sa pýtam, kedy si prišiel zo školy?
Pred chvíľou.
A dvor kto upratal?
Odkiaľ to mám vedieť? Možno Tamarka?
Juliana sa pousmiala. Jej trojročná dcérka bola síce šikovná občanka, ale na takéto hrdinské výkony ešte nestačila.
Smiešne!
Tak to asi domovský duch!
Ale áno! Ten jediný! Ukecanec si! Radšej skoč k babke a priveď Tamarku domov. Už je tam dlho. Ja zatiaľ navarím večeru. Si hladný?
Jasné! S chalanmi sme jedli žemle v jedálni, ale to bolo po druhej hodine. Mami, a kedy už budeme chodiť na ranné vyučovanie?
Neviem, synak. Zatiaľ o tom mlčia. Škola je preplnená.
Nevadí. Aspoň sa ráno vyspím Miško ako vždy, hľadal na nevýhode pozitívum.
Juliana pobozkala syna na temeno, symbolicky ho potiahla za ucho, keď sa snažil uhnúť jej nežnostiam, a vybrala sa do kuchyne.
Tínedžeri
Trinásť. Myslí si, že je už dospelý, no pritom… zastane vždy, keď sa jej pery dotknú jeho tmavých, po otcovi tvrdých vlasov.
Deti má Juliana každé iné. Miško tmavovlasý, modrooký, vysoký, bol celý otec Šimon. Nielen výzorom. Aj povahou tvrdohlavý, zodpovedný a dobrosrdečný… Možno dvor naozaj nebol jeho zásluhou, ale riad po večeri určite umyl on. Aj kuchynská podlaha ešte leskla po vytieraní. Kde také dieťa nájdeš? Azda keď Tamarka vyrastie.
Tamarka bola zázrakom Julianinho života. Skoro desať rokov čakania a malá nádej. Problémy po prvom pôrode ju skoro pripravili aj o túto možnosť. No stačilo trošku šťastia narodila sa ich dcéra. Svetlá ako sedmokraska, s jemnými ľanovými kučerami, modré očká po Miškovi. Bola po mame, po Juliane. Láskavá ako mačiatko. Prišla, objala, pritisla sa k mame či bratovi a len tak stála.
Tamarka, čo je?
A hneď bolo v miestnosti svetlejšie, keď sa usmiala. Nikto sa tak neusmieval na svete ako ona. Toto Juliana vedela určite. Už nikto…
Tá jej úsmev Juliane radosť nosil, ale aj za srdce bolel. Ten úsmev bol po otcovi. Po Šimonovi. A ten už nebol…
Juliane sa chcelo vyť od žiaľu, ale nesmela. Deti boli pri nej.
Manžel robil záchranára. Hasieval požiare, zachraňoval ľudí. Aj z tej chalupy… Vyniesol celú rodinu otca, mamu a tri deti. Vrátil sa ešte pre starú mamu. Tá nechcela odísť, chcela zachrániť zvieratá, ale potom už bolo neskoro. Peklo ju zavrelo v ohni.
Juliana sa o Šimonovej smrti dozvedela skôr, než jej to niekto povedal. Zatriaslo ju pri srdci, nasucho jej prišlo a vtedy odtrhla od seba nespokojne nariekajúcu Tamarku, a zakričala na svokru, ktorá k ním došla na pár dní s pomocou pre bábätko:
Mami, vezmite ju! Musím súrne volať!
A potom hnala auto po diaľnici do Žiaru, kde bola hasičská stanica, kde slúžil Šimon, ani necítila, ako jej presiaklo mlieko cez tričko a ruky jej tuhli kŕčom.
Ako vydržala na okraji priepasti? Ako sa udržala?
Deti ju zachránili. Miško sa od nej ani na chvíľu nepohol.
Miško, poď, uložím ťa! svokra Juliane, Jana, ledva stála, ale Julianu neopustila. Prinútila ju jesť i piť, Tamarku nosila na kŕmenie.
Zostanem pri mame! Miško sa motal okolo nej a držal ju za dlaň. Babi, prečo má mama také studené ruky?
Juliana si na toto obdobie pamätala ako v hmle. Ako zháňala veci, narýchlo balila hračky i šaty.
Nemôžem tu viac byť… Stále sa mi zdá, že Šimon vojde dvermi a zakričí ako vždy: Som doma!…
Správne. Neostaň tu, Juli! Poďte ku mne. Aspoň na čas, niečo vymyslíme.
Nie. Ani k vám… Prepáčte. Tam je tiež všetko po ňom. Moc to bolí… Pôjdem do babičkinho domu.
Ale veď tam roky nik nebol! Ako s deťmi do takého domu?
Veď iba poriadok narobím a bude. A vy ste blízko. Sama to nedám.
Kam by som šla? Ste už moja rodina…
Netreba, mama. Nevydržím… Zas by som plakala a to nás ešte veľa čaká. Dohliadnete na Tamaru. Ja dorobím veci. Miška tiež treba nakŕmiť. Skoro ani neje. Len keď si ku mne sadne. A ja… ja nemám chuť do jedla.
Takto to nejde! zovrela Jana hlas. Si mama! Ak zvládneš ty, zvládnu aj deti. Ak sa zničíš, čo bude s nimi? Ja už nevládzem. Vek, zdravie. Šetri sa!
Juliana pobrala svokrine ruky a pobozkala ich. Opäť sa dala do balenia. Treba utekať! Od tej šťastnej minulosti tu už nič nezostalo len bolesť.
Babičkin dom ju privítal chladne. Sama si za to mohla. Odišla, zabudla. Nenavštevovala.
Chodila po miestnostiach, končekami prstov prechádzala po stenách, sfúkla prach z babičkinej komody, ešte ozdobenej jej ručne vyšívanou dečkou, a otvorila okná, vpúšťajúc sivastý jesenný vzduch.
Mama, vezmite deti. Prídem neskôr Tamarku nakŕmiť.
Dobre. Určite to zvládneš?
Jasné…
Sama Juliana ale dlho nebola. O pol hodiny sa zabuchli dvere a na prahu stála Lenka kamarátka a bývalá spolužiačka.
Aspoň si zavolala. Hrdinka! Máš handry?
Lenka bola vždy svetabôžik, žoviálna, urozprávaná, schopná pre svojich aj kopnúť do zadku.
Juliana si striasla z rúk mydlovú penu a objala ju nesmelej ako decko.
Ahoj
A kde sú deti?
U mamy.
Rozumiem! Tak čo tu stojíš? Alebo tu dnes spíš?
Chcem zostať tu.
Tak prečo stojíš?
Lenka sa vymanila z objatia a pohľadala vedro.
Lenka! Juliana zalapala po dychu, keď pozrela na jej bruško.
Čo? Ach, to Hej! Tak to je.
Kedy?
Vo februári. A načo tá panika? Som tehotná, nie chorá.
Od koho?
No, nevieš? Lenka prebehla vlhkou handrou po parapete. Fuj! Ale je tu sajrajt!
Oliver? Veď on…
Odišiel, áno. Budem sama mama. Juli, neskôr poviem, dobre? Teraz robme.
Vráti sa?
On? Nie. Dôležitejšia je mu sloboda. Nevadí. Mne sa narodí syn, Juli… Alebo dcéra…
Ešte nevieš?
Nie. A je to jedno. Je to moje dieťa, Juli. Moje vlastné.
Juliana vedela, čo to pre Lenku znamená. Prvý manžel ju opustil, lebo deti vraj nemohla. Celá jeho rodina bola proti nej. Nakoniec sa rozviedla.
Radšej žiadneho chlapa ako takého, čo ženu nevie ubrániť.
Oleg si našiel hneď inú a ukázalo sa, že problém bol v ňom. Nová žena ho donútila ísť na vyšetrenia a do roka a pol porodila syna, potom dcéru.
Za Olega bola Lenka rada, prvý hnev už pominul. Nebyť rozvodu, nemala by nový vzťah a to, čo teraz nosila pod srdcom. Aj keď Oliver odišiel to už bola iná žena. Upratovali až do tmy, ale stálo to za to. Dom akoby vydýchol, prebudil sa.
Lenka, unavená, spokojná, sedela pri stole, keď Juliana zalievala čaj.
Ako rýchlo ubehlo…
Ach, kedy tu behali len čo uchmatli z plechu horúce koláče a hnali sa k Hronu, babkin krik za nimi:
Ach, vy bandy! Neviete normálne jesť?
Ani na chvíľu sa nezastavili, len kývali za seba:
Za hodinku!
Hodinka sa predĺžila až do noci. Večer už babka bola na poli, dievčatá bez rečí chytali motyky a pomáhali. S toľkým hospodárstvom sama? A babka makala v družstve pri kravách.
Gazdovala veľko. Musela. Vychovávala vnučku, pomáhala synovi v meste s novou rodinou. Juliana bola jej najstaršia. Mama jej zomrela pri pôrode, dieťa nechcel nikto. Otec si liečil bôľ, odišiel do mesta, a babka nemala na výber.
Babka umrela, keď Julianu čakalo osemnásť. Práve sa začala stretávať so Šimonom, omámená citom, nevšimla si rýchly zlom v babkinom zdraví. Zbadala to až v noci, keď počula jej ston.
Babka, čo je?
Ostali tri mesiace. Tých málo dní, kedy si mohli povedať všetko… Lenže nestíhali.
Ale stihla zavolať Šimonovu mamu, Janu, keď už nevládala vstať, a Julka musela z izby. Čo jej povedala, Juliana nikdy nezistila, ale odvtedy mala mamu.
Začala ju oslovovať mamou ešte pred svadbou.
Môžem? rozpačitá otázka ostala visieť. A Juliana vydýchla pri jej prikývnutí.
Nikdy sa Juliana nesťažovala, čo v nej driemalo. Nezvykla sa otvárať len babke. Ale teraz mala ďalšiu spriaznenú dušu.
So svokrou nebývali hádky, ani ju to nenapadlo. Prečo? Vždy len podpora, pomoc, či už rady do gazdovstva vždy s pokojom, s láskou. Načo sa hádať? Málo je tých, čo sú rodinou nielen z povinnosti, ale srdcom. To Juliana vedela.
A že rodina nemusí byť vždy taká, Juliana zistila na vlastnej koži. Keď babka umrela, naraz sa z mesta dotrepala delegácia. Otec, macocha a jej mama.
Dobrý dom. Dá sa speňažiť.
Vysoká, hlučná žena, ktorú nikdy Juliana nevidela, chodila po pozemku, kývala hlavou.
Všetko zanedbané! Trebalo poupratovať! Kupci majú radi čisto.
Akí kupci? Juliana sa prebrala z letargie.
Celý týždeň po pohrebe chodila ako v sne. Jedla, keď ju Jana donútila, niečo upratovala, no často len stála a načúvala. Možno sa babka vráti, zahreší, odháňa osy od hrnca s lekvárom a zavolá:
Nabehali ste sa? Poď makať, pripravovať na zimu!
Akí kupci? pýtala sa macocha a schudla rameno jej šifónové šaty odkryli bielu kožu. Julianu natiahlo na zvracanie. Tí, čo kúpia dom!
Juliana nič neodpovedala. Utekla za šopu, rukou prikryla ústa. Keď znovu vyšla na dvor, už tam bola Jana.
Okamžite preč! prísny hlas.
A vy ste kto? Na akom práve rozkazujete?
Dom je Julianin. Je darovacia zmluva.
Aká?
Obyčajná. Aj testament na vklad v banke. Všetky papiere v poriadku. Ja som pomáhala. Vy tu už nemáte čo robiť. Chcete obrať sirotu!
Búrka, ktorá sa schyľovala, Julianu minula. Jana ju popadla za ruku a o chvíľu ju ukladala do postele v spálni, dávala jej čistý župan a pripravila čaj.
Neplač! Nedovolím nikomu ti ublížiť. Sľúbila som to tvojej babke. Daj si, spi a potom sa porozprávame.
Otec sa ukázal až na svadbe.
Pozvánku nedostali. Prišiel sám.
Mládež vtipkovala, rozosmievali Šimona pri balení bábiky do plienky. Juliana sa smiala, keď ju niekto pohladil po pleci.
Ahoj, dcéra…
Juliana zostala bez slova. Otec do ruky podal nejaké kľúče, stisol jej dlaň.
Prepáč. Papier má Jana. Všetko ti vysvetlí. Buď šťastná!
Nestihla nič povedať. Otec sa obrátil a vyšiel z podniku.
Byt, ktorý jej otec daroval, bol malý, útulný. Dve izby, veľká kuchyňa. Juliana chodila po ňom, rozmýšľala, prečo by mala opustiť babičkin dom.
Juli, tu sa vám bude lepšie. Je to mesto, aj keď malé, ale predsa viac možností. Treba ti študovať.
Jana si obhliadla všetko, spokojne si sadla v kuchyni. Ona prehovorila Julianinho otca, aby jej pomohol aspoň prakticky. A svedomie mu na to stačilo.
Treba. Ale kedy? jemne sa usmiala Juliana.
Ojojoj?
Mám len krátku dobu. Ani Šimonovi som zatiaľ nepovedala.
Pomôžem ti. Choď študovať. Máš rozum, nepatrí ho nechať ležať ladom.
Juliana dokončila univerzitnú pobočku. Nebolo ľahké študovať s malým, ale Jana pomáhala, strážila Miška, prispievala jedlom.
Všetkým odľahlo, keď Juliana nastúpila do práce a Miško do škôlky.
Ideme k moru! Šimon si zapchal uši a smial sa, ako jeho baby pišťali od radosti.
Bola to ich prvá a posledná dovolenka pri mori. Juliana a Šimon plávali ako deti, pozerali po brehu kde sa Miško hral v piesku pod babkiným dohľadom. Večer sa prechádzali po nábreží a dlhom móle, až kým sa nestmievalo a hviezdy nerozpínali svoj stan.
Jedného večera ostal Šimon na brehu, aby vozil Miška na kolotoči, Juliana s Janou kráčali po móle a vymieňali si banálne vety.
Na samom konci sa hádal nejaký pár. Hlasno, zúrivo. Kráčali späť a Jana za nimi vzdychla.
Načo to všetko? Nechápu, že si krátia život… pokazia deň-dva zbytočne. Namiesto lásky hádky a žiaľ… prečo?
Myslíte, že sa udobria? zamyslene Juliana.
Len tí, čo sa ešte stále ľúbia, sa takto pohádajú. Duša ich bolí. Videla si, ako ona utekala a plakala? Zlostí sa, ale odpustí. On jej tiež. Pozri, kolkokrát sa pozeral späť. Ale ten večer im už nik nevráti. Dúdaj, že noc ich zmieri. Ak nie… Vy ste so Šimonom mladí, ale keď ešte prejde čas, spomeň si na tento pár a zváž, či chceš míňať čas na hádky. Je ho málo, Juli… veľmi málo.
Juliana bola teraz za tento rozhovor nesmierne vďačná. Vďaka svokre mohla povedať čas so Šimonom nezmarila.
Juliana sňala čajník z platne a skoro ho pustila. Pri kuchynskom okne sa mihol tieň a vyplašene vykríkla. Nebol to Miško. V šere cez dvor kráčal cudzí muž.
Logika kričala: zamkni dvere, skry sa a krič! Ale Juliana sa spamätala. Deti prídu! Aj Jana. Nenechá ich samých. Vo dvore je cudzinec!
Rurálna rúčka starého čajníka hriala ruku, a Juliana striedala pohľad z pary na okno a prudko vykročila.
Svetlo zabudla zapnúť.
Kto tam?!
Dvere šopy zaškrípali, Juliana sa schúlila v strachu.
Čo chcete?! Budem kričať!
Z tmavej postavy sa vyclonil muž ku schodom a Juliana cúvla.
Nekrič, Julka. To som ja, Andrej.
Juli s úľavou pustila čajník a vyskočila. Horúci kov popálil lýtko cez tenkú sukňu, položila čajník na stôl na verande a pošepky zahrešila.
Prečo mi chodíš po dvore, Andi? Prečo si nevošiel?
Nízky, silný muž pred Julianou zahanbene sklopil oči ako jej syn. Miško to robí, keď niečo hrozné vystrojí.
Vieš… nehnevaj sa… Dvere v šope sa ti vykrútili. Chcel som ich opraviť. Zajtra idem na včelín a neviem kedy prídem. Chcel som stihnúť.
Juliana sa zháčila.
Dvere? Šopa?
Až vtedy jej to došlo. Aj k poriadku na dvore, ktorý ani ona, ani Miško neurobili, aj poopravený plot, nové laťky na studni.
Tak ty si môj domovský duch! zasmiala sa.
Kto?
Domovský duch! Pomáha, zveľaďuje. Ale nepije mlieko z tanierika. Miško vraví, že treba kúpiť kocúra. Duch sa nudí. Nudil si sa?
Z kuchynského svetla sa dalo rozoznať, že sa Andrej červená.
Prepáč. Mal som dávnejšie povedať.
Ďakujem! Ale… prečo, Andi?
Na to Andrej neodpovedal. Zamával rukou a preskočil plot, nevšimnúc si Janu čakajúcu pri bránke s deťmi.
Tak už prišiel! Jana sa uškrnula a podala Juliane pohár mlieka. Daj do chladničky.
Ako prišiel? Mama, vedela si?
Ako si myslíš? Celé mestečko už vie. Tajomstvá objavuješ! Andrej ťa ľúbil už keď si chodila s mojím Šimonom. Nespozorovala, aké na teba kuká?
Nie…
Fakt?! zmätene Jana. A neklameš?
Načo by som klamala? Naozaj som netušila…
Nuž poďme, porozprávame sa! Najprv deti uložiť. Bude to na dlho.
Rozprávali až do rána. Juliana stále dolievala vriacu vodu do jej šálky, a sama meravo počúvala.
Prišiel ku mne pred rokom. Chcel tvoju ruku. Vraj pre teba som najbližšia, preto ma žiada o povolenie. Lišiak jeden! Vedel za čo ma chytiť!
Súhlasili ste?!
Prečo nie? Si mladá, život pred tebou! Deti vyrastú, odídu a ty by si ostala len so mnou, starou hubou, v dome. Čo by to bolo? Nech žiješ! Ja viem, ako si ľúbila môjho Šimona! A mlč teraz! Rozumieš? Taká láska je raz, to máš pravdu. Ale sú šťastlivci, ktorí po žiali dokážu znova zažiť lásku i prijímať šťastie ako dar. Osud ti ponúka druhú šancu. Možno ho nebudeš milovať ako Šimona. Ale ak budeš s ním v pokoji a teple, budem len rada. Aj Miškovi treba mužskú ruku. Máme ho rady, ale to nestačí. Andrej mu je dávno kamarátom. Vieš, že ho učí šoférovať?
Nie…
Nepovedal. Bojí sa.
Prečo?
Neviem. Možno sa bojí, že myslíš, že zradil Šimonovu pamiatku.
Hlúposť!
Tak sa porozprávaj so synom. Poteš ho. K Andimu tiahne, ale bojí sa veriť, že je to správne. Tamarka je ešte malá, málo chápe, na otca si už nepamätá. S Miškom je to ťažšie. Ale to dáš, ty…
A čo ja? červená Juliana sklopila zrak.
Nič! Jana sa usmiala a natiahla k nej šálku. Dolej mi vodu. Som už smädná!
Juliana a Andrej sa o rok vezmú. A ešte o rok sa Juliane narodí ďalší syn.
Pozri, mami, aký je strapatý! Juliana po príchode z pôrodnice zloží čiapočku, uhladí smešný víchor jemných vlasov ako ľan u Tamarky.
Domovníček! Jana šikovne prebalí bábätko, vezme na ruky. Tak vitaj, vnuček! Zov je ma babkou Janou.
Maminka…
Veď na budúce! Nakŕm, budem v kuchyni. Čo uvarím?
Veľký ryšavý kocúr od Andreja pre Miška nakukne do izby, nesmelo sa prikradne k oknu a vyskočí na parapet. Potom nehybne hľadí na spiacu Julianu a malý tuhý batôžtek vedľa nej. Ticho si sadne k nemu na parapet, objíme ho a zadíva sa. Také krehké, také jemné je šťastie Treba ho chrániť, opatrne.
Kdesi zacinká lyžička, ozve sa šťastný smiech Tamarky a ticho sa z parapetu vykĺzne, pohladí po ušku mačku. Tá odutá zatrasie hlavou a horlivo sa umýva, pripravuje na stretnutie s novým členom rodiny.
Nože už choď! Tu je strážcov dosť!
