Príjimač
Haló, je niekto doma? Júlia zhodila sandále a spokojne zamrnčala.
Krásne, to áno, ale aké sú len nepohodlné! Neodolala som ich vzhľadu, no mala som myslieť na to, ako sa v nich dá chodiť v horúčave. Tenké remienky sa zarezávajú až, až!
Júlia zdvihla topánky z podlahy, aby ich dala na poličku v predsieni a zrazu stuhla. Z kúta pri dverách sa na ňu upierali dve pozorné zelené oči.
Kto si? spýtala sa Júlia šepotom, hoci sama nevedela prečo.
Majiteľ priezračných zelených očí by najradšej neodpovedal. Stiahol sa ešte viac do kúta, prikrčil sa na zadných labkách a zasyčal.
To bolo jasné
Júlia opatrne, aby nechceného hosťa nevystrašila, postavila sandále nabok a ustúpila.
Nič ti nespravím. Uvoľni sa! Idem zistiť, ako si sa tu objavil. Pravdaže, pokiaľ s tým súhlasíš. Prekvapenie
Návštevník odpovedal hrozivým pradením na hlbokých tóninách. Júlia sa, napriek situácii, pousmiala.
No tak, môj hrozivý! Veď je to môj domov. Tu ti nikto neublíži. Tu nikomu neubližujeme.
Vrútač, akoby rozumel, o čom hovorí. Predné labky položil na zem, stále však hľadel podozrievavo. Prestal však syčať či priasť.
Júlia prešla chodbou, pozrela do obývačky a kuchyne s prekvapením zistila, aký tam vládne poriadok a ticho. Zvyčajne, keď prichádza domov, vládne tam taký chaos, že musí dávať pozor, kam stúpa. Kto vie! Dieliky z detskej stavebnice dokážu byť prekvapivo ostré a farby, ktoré manžel kúpil malým výtvarníkom, sú záhadne neodstrániteľné.
Dvere do detskej izby boli pootvorené, no ani tam nebolo nič počuť. Júlia si už myslela, že nie je doma nikto.
Omyl. Všetky jej tri šťastia boli na mieste. Sedeli na zemi okolo veľkého výkresu, rozloženého v strede izby, a spolu niečo kreslili.
Veľmi zaujímavé! A prečo ma nikto nejde privítať? Júlia sa usmiala, keď sledovala dve ryšavé hlávky a jednu tmavú.
Odpoveďou bolo zvolanie jaaaaaj!, fixky leteli kade-tade a Barborka sa rozpleštila na zemi, rozpažila ruky aj nohy a snažila sa na vlastné telo ukryť nedokončený obrázok.
Mama! Nekukaj!
Júlia sa zasmiala a zakryla si oči dlaňami.
Nebudem! Ale kto mi vysvetlí, aká potvora sedí v chodbe a syčí na mňa?
Oskar, majiteľ tej tmavej hlavy, významne pozrel na mladších a postavil sa zo zeme.
Mami, prepáč! Chceli sme ťa pripraviť, no nestihli sme. Ja som ho doniesol.
Rozumiem. A prečo je taký plachý?
Má zranenú labku. Zachránil som ho pred psami na dvore.
Júlii zazvonilo v ušiach.
Nebol si zranený? Kde ho bolí?
Mami, upokoj sa! Som v poriadku. Nič mi nie je. Tety Katkine psy to chudatko naháňali po celom dvore. Neboli to túlavé psy.
Tú smečku Júlia, pravdaže, poznala. Štyri drobné všelijaké psíky, ktoré z duše milovala miestna kráľovná hrotičiek Katarína Baňasová. Tie často robili rozruch medzi susedmi, lebo vôbec neboli vychované a zvykli pobehovať samé, keďže pani Katka mala problémy s pohybom a nemohla ich poriadne vodiť venčiť. Ale zvierok sa vzdať nechcela. Preto všetky mamy v dome na Kukučínovej osem vedeli: do desiatej ráno deti na dvor nepúšťať. Nebolo málo prípadov, keď deti spustili krik, vyplašené niektorým z Katkiných psíkov, a rozprúdlila sa búrka sťažností, ktorá však rýchlo utíchla, len čo sa objavila pani Katka so svojim hlasom. Psy nehrýzli, ale vedeli štekať presvedčivo, až mohli postrašiť aj dospelých. Hádky ovládala Katka majstrovsky a pokuty platila s úsmevom, rovno tým mamám, ktorým sa nepáčil výsledok súdu:
No čo, zjedla si? Dávať pozor na decká treba! Prečo si ho pustila samého na dvor? Ešte je malý, nech si nechodí sám! Čo to si za matku, že od detí oddych chceš? Ale mojich malých nik neublíži! Uč sa, ako chrániť potomstvo!
Júlia Katarínu Baňasovú poznala roky a mala ju svojím spôsobom rada, hoci ju jej správanie občas privádzalo do vývrtky; vedela, čo všetko si tá žena musela v živote vytrpieť.
Manžel pani Katky bol krutý človek. Navonok spoľahlivý, galantný, vždy v nažehlených nohaviciach s ostrým pukom, pravidelne pozdravil a ochotne pomáhal susedám so znesením nákupov alebo kočíka, ak výťah stál. Ale čo sa dialo za dverami ich bytu, ostávalo dlho utajené. Bil svoju ženu tak, že skoro nezostalo žiadnej modriny, a ani zakričať nemohla.
Vydáš zvuk a nebudeš žiť, ani syn tvoj! Rozumieš? vtedy sa jeho úsmev nelíšil od toho, keď pohladil susedovmu bábätku líčko.
Katarína znášala, mlčala. Mala syna z prvého manželstva, ten bol jej všetkým. Keď ako dvadsaťtriročná ovdovela s malým dieťaťom na rukách, vydala sa opäť najmä preto, že chcela, aby chlapec mal otca. Nový muž sa tejto roly zhostil dokonale. S nevlastným synom mal vynikajúci vzťah, chlapec ho volal otcom, trávil s ním čas a netušil, čo jeho mama znáša, lebo nevlastný otec sa postaral, aby pravda zostala za dverami spálne.
Všetko syn zistil ako to býva náhodou. Vrátil sa zo školy domov skôr, otvoril si vlastnými kľúčmi a z kuchyne začul zadrhnutý výkrik matky. Potom už všetko nabralo taký spád, že ani vyšetrovanie nezistilo detaily. Ale Katarína urobila všetko, aby sa jej syna tie hrôzy netýkali.
Prečo jej muž prestal svetu usmievať sa, to sa už nikdy nedozvedeli. V dome boli všetky nože vždy dokonale ostré bral domácnosť veľmi vážne a dom bol pod jeho správou tip-top. Varenie zvládal, v byte nebola jediná nefunkčná zásuvka. V týchto veciach viedol aj syna. Preto aj dvanásťročný chalan vedel zaobchádzať s kuchynskými vecami. Katarína však tvrdila, že na vine je len ona samotná; vyšetrovateľ je jej výpoveď nevyvrátil. Chlapca si vzala babka, Katarína si odsedela, čo jej bolo určené. Po návrate najprv priviedla domov syna a potom vymenila byt za iný a začala nový život, kde bol miestom len pre jej chlapca a malú holohlavú sučku, ktorú našla na ulici. Tú zachránenú zrazilo auto, ale vyliečila sa, a Izabela Iza, ako ju Katarína začala volať sa stala vernou tieňovou kamarátkou. Iza bola prvá z celej psie svorky, čo sa objavila v jej živote. Postupne prišli ďalšie a ďalšie Izky Jedny psi odchádzali, iné prichádzali a život si bez nich už ani nevedela predstaviť.
Syn vyštudoval, odišiel pracovať do Košíc, získal dobrý byt, manželku a dve deti. Hoci mu ponúkali bývanie spolu, Katka odmietala: bola skvelou babkou, starostlivou svokrou, ale hovorila keď sa dá, žiť osobitne je lepšie, aby nebola na ťarchu.
Nepridalo jej to na mäkkosti. Veľmi sa trápila, chýbali jej blízki, susedia to občas odniesli. S psami v byte to gradovalo boli už štyri, všetky z ulice, ktorým dala domov a tvrdila, že domov potrebujú rovnako, ako človek.
Deti Júlie jej psy neublížili nikdy.
Raz za týždeň, keď rozporciovala mäso, niesla susedke tašku s kosťami, vypila obligátny čaj a obdivovala vnúčatá na fotkách, ktoré Katka s pýchou ukazovala.
Iba Katka vedela, že Oskar nie je Júliin vlastný syn. Vedela aj jeho príbeh, no komentovala ho len raz, keď narazila v bytovke na Júliu s kočíkom a obrátila sa k susedám, ktoré špekulovali, že chlapec sa na rodičov nijako nepodobá.
Vás čo zaujíma, na koho sa decko podobá? Pozrite na svoje vlastné! Príroda robí čudá. Dedo, Júlia, bol celý tmavý a očiská mal ako studňa. Krásavec Aj mne sa páčil, pár týždňov. Smiete sa? Aj ja som bola mladá, verte! Krásny chlapec to je, Júlia. Nech slúži!
Ostatní dali pokoj a Júlia pootvorila Katke svoju pravdu.
Po dieťati s manželom túžili roky. Nepodarilo sa. Lekári len krčili plecami.
Ste zdraví obaja. Je to len tak. Možno nesúlad. Sú prípady. Skúsime všetko, ale čarovať ešte nevieme. Snažte sa! Čo Boh dá.
A on dal. Ale úplne inak, než čakali.
Júliina sesternica Adriána neplánovane otehotnela so svojim partnertom. Jej radosť bola kratučká partner nechcel dieťa, zbalil si veci a zmizol bez adresy. Adriána bola asi o pätnásť rokov staršia ako Júlia, nikdy však nebola veľmi zodpovedná. Upadla do ťažkej depresie, všetkých odháňala, stále len opakovala, že je už neskoro na to, aby potrestala neverného muža. Jej matka urobila všetko, aby ju dostala z tohto stavu, no márne. Nepomohli psychológovia, ani presviedčanie, že škodí dieťaťu. Dieťa bolo prostriedkom na udržanie muža, keď plán zlyhal, museli rozhodovať príbuzní Adriána odmietala zodpovednosť.
Už v pôrodnici podpíšem, že sa vzdávam. Nepresviedčajte ma! To dieťa nechcem! vravela doteraz tvrdohlavo.
Osud rozhodol inak. Pri pôrode Adriána zomrela; či išlo o lekársku chybu, alebo jej chvíľa prišla, nevedeli, ale malý Oskarko zostal sirotou len čo zazrel tento svet.
Júlia, pre ktorú bolo celé to dianie otrasom veď Adriánu mala rada ako sestru, neváhala ani sekundu.
Veď keď som bola malá, ona ma opatrovala. Milovala Neviem, čo sa stalo a ani nechcem vedieť. Bola, je a bude mojou Adriánou! A jej syn Ten nesmie vyrastať u cudzích! Tete Vere ho nedajú, je už stará aj chorľavá. Čo budeme robiť?
Júlia vedela, čo manžel odpovie. Práve preto si toho tichého, nenápadného chlapa kedysi vybrala. Štefan veľa nerozprával, smial sa zriedka, ale bolo s ním dobre a úprimné teplo vedela, že pre ňu urobí čokoľvek.
Júlia nikdy nebola útla, a preto pred susedmi ľahko schovala, že dieťa nenosila ona. Odišla na pár mesiacov k tete, právne veci vybavila a potom priviedla domov sirotu. Už len kývali a vtipkovali susedkám na otázku: A kedy ste to stihli? a narážky odbíjali humornými poznámkami.
Aj tak spoľahla sa len na Katku a tej povedala pravdu. Aj pre ňu bolo toto akési prirodzené.
Dobre si urobila. neboj! Nič nikomu nevyzradím! To nie je vec nikoho iného. Ale máš pravdu, niekedy bude dobré s niekým sa poradiť. Príde čas a zavítaš. Aj ja mám syna, ani ja nebola vždy blízko, ale vyrástol z neho dobrý človek a som hrdá, že si rozumieme. To sa ti môže zísť. Ale zatiaľ mlč, Júlia! Nikdy nehovor, že chlapec nie je tvoj, lebo to nie je pravda. Ak si rozhodla, že budeš jeho mama, je tvoj, od vlasu po pätu! Ak začneš pochybovať, že na to nemáš právo, stratíš ho. To si pamätaj a bude zle tebe i jemu. Chlapec potrebuje neoblomného rodiča. Bodka.
Júlia si tento rozhovor zapamätala dlho. A vždy, keď v dvore stretla susedku, kývla jej a Katka presne vedela, za čo jej Júlia ďakuje.
Oskar rástol a Júlia mala ďalšie deti. Najskôr Ivanko, potom Barborka. Katka sa sporadicky usmievala, keď videla ryšavé droboty, ako behajú po dvore či kŕmia Izku Tretiu sušienkami.
Prišiel čas, keď Júlii poriadne padla vhod rada zvonku.
Oskar začal prejavovať zvláštnu agresivitu voči iným deťom. Vedel ich uraziť či udrieť. Súrodencov nebil, no cudzím deťom ubližoval. Júlia mala obavy už nebol malý, mal by chápať, že ubližovať sa nesmie.
Rozhovory nepomáhali. Oskar odmietal odpovedať, prečo často bije spolužiakov. Školský psychológ krčil plecami:
Rastie. Čo chcete? Môžem skúsiť s ním pracovať, keď trváte, no nerobte z toho problém. Prejde to.
Júlia cítila, že takýto prístup je zlý. Jedného večera nechala deti na manžela a zašla o poschodie vyššie za Katkou.
Prišla si? Vedela som. Poď ďalej! postúpila, aby ju pustila.
Iza Tretia len zdvihla hlavu z podložky v chodbe a znova sklonila. Júliu poznala a nemala dôvod štekotom vyrušovať.
Poď do kuchyne. Dnes som piekla tvarožník. Moji malí ho milujú, občas ich rozmaznávam. Dáme si čajík a podebatujeme. Je to kvôli Oskarkovi?
Áno Júlia v tej chvíli ucítila, akoby jej ťažký kameň spadol z pliec. Štefan ju podporoval, bol spoľahlivý, no teraz potrebovala hovoriť úplne otvorene a bez obalov, bez strachu, že pokazí vzťah medzi mužom a synom.
Katka len ticho popíjala čaj, občas sa spýtala, podržala papierové servítky a hlavne počúvala.
Čo ti poviem, Júlia? Chlapec rastie. A bili sa aj lepší. Skús ho pochopiť. Ak vycíti, že si na jeho strane, povie ti všetko. Zisťovala si, prečo bojuje?
Samozrejme! Mlčí!
Tak si to zle spýtala. Vieš, vždy keď niekto za nami príde, hneď ho poučujeme: Zase hanbíš mamu?. Poznám to. Ale treba inak.
Ako?
Popros, aby ti vysvetlil dôvod. Povedz: budeš sa možno hnevať lebo biť sa nesmie ale chceš pochopiť najprv. Ak bude dôvod, uvidíš, možno mu aj odpustíš. Preňho je oveľa dôležitejšie, že ho mama chce pochopiť. Len ho nikdy nepretrhni, nech hovorí, koľko potrebuje. Nehovor nič, len počúvaj, čo povie. O veľa sa dozvieš. Ja na to prišla neskoro. Škoda, stratila som roky, kým som sa syna naozaj spoznala.
Rozprávali sa tú noc dlho. Keď Júlia prišla domov, všetci okrem Štefana už spali. Prešla k deťom, pobozkala im vlásky a sadla si na podlahu pri Oskarovej posteli.
Tmavé vlasy ako Adriána, snedá pokožka. Nebol ako jej bledé ryšavé deti, no vždy, keď sa naňho dívala, cítila, ako jej mäkne srdce pri pohľade na jeho špinavé líčko a smiešne guľatú pätku trčiacu spod periny. Bol jej dieťaťom rovnako ako Ivan a Barborka.
Chlapec sa zamrvil, vytiahol ruku spod paplóna a objal plačúcu Júliu.
Mami? Prečo plačeš? Veď už nebudem!
Tmavé oči plné bolesti Júlia ho ticho privinula a s nosom v jamke pod jeho kľúčnou kosťou zašepkala:
Už viem Povedz mi všetko! Hneď teraz, prosím! Kto ti čo spravil?
A Oskar začal…
Príčina bola jednoduchá všetci mu dookola rozprávali, že je adoptovaný! Že Ivan a Barborka sú Júliine, ale on nie. Vraj, lebo nie je im podobný! Hovoria, že nemá svoju mamu!
Hlúposti! Júlia si zotrela slzy, chytila syna za bradu a donútila ho jej pozrieť do očí. Môj si! Od vlasu až po päty! Len môj a tatinov! A už nikdy, ani za svet, nepočúvaj tých, čo také hlúposti rozprávajú! A určite sa kvôli tomu nehádaj. Nech si každý myslí, čo chce. Nikdy mudrc nebude urážať alebo biť druhých. To zapamätaj! Aj keď svet nie je čiernobiely, občas treba bojovať, no nie v tomto prípade. Počkaj chvíľu!
Júlia vyšla a prehrabala starý šuflík s fotkami. Kým Oskar album poznal, teraz mali tie praskajúce stránky iný význam.
Pozri toto je tvoja babka. Vidíš, aká mladá, krásna? Tu sme so sestrou a deťmi. Toto som ja malá, tu sesternica Adriána. Bola moja prvá opatrovateľka, neskôr kamoška. Tvoj pradedo statný tmavý chlap! Ako ty! Ešte stále pochybuješ, že si náš?
Nie Mami, a ty prečo si ryšavá? Aj Ivan a Barborka?
Lebo sme šli do babky! Ja sa tiež podobám na ňu. Ty a Adriána ste tmaví, ako dedo. Ak vyrastieš, budete sa o tom dokonca učiť v škole. Dovtedy prestaň počúvať hlúposti! Si náš, a to je dôležité, rozumieš?
Keď Oskar od úľavy takmer vybuchol, Júlia mu už radšej všetko neprezradila. Príde čas. Teraz je hlavné, že je v pokoji.
Na druhý deň, keď Oskara stretla Katka v dvore, pyšne prikývla na jeho slušné: Dobrý deň!
Dobro ťa rodičia naučili, Oskar! Môžu byť na teba hrdí.
Zdanlivo obyčajné slová, ale Oskarovi stačili. Katka by len tak niekoho nechválila!
Samozrejme, Júlia sa za Katkou vracala, dostávala rady a vždy sa jej uľavilo. Potom však raz zaklopala na dvere a tie ostali zamknuté. Psy vnútri vyli naplno, ale na jej klopanie nik neotvoril.
Vysvitlo, že Katku odviezla záchranka. Nepovedala ani synovi, nechce nikoho obťažovať.
Júlia obvolala nemocnice, zistila kde je, a prišla za ňou a vyzdvihla si kľúče.
Ďakujem, Júlia! Moji malí potrebujú venčiť, rozbesnili by dom.
Treba ich aj nakŕmiť. Dva dni sú hladní, chudáci. Prečo ste nezavolali mne alebo synovi?
Nechcela som znepokojovať Myslela som, že to prejde
Aspoň jemu mala, od toho je rodina! Veď čo by ste robila, keby vám syn nepovedal, že je chorý? Tiež by ste sa hnevali!
Asi máš pravdu Ale hanbím sa, že vám to zaberá čas
Hanbiť sa, to je ako spať na strope, ako hovoria moje deti! Vy ste nám tiež venovali čas a vďaka vám Oskar už nebojí, a ja som pokojnejšia. Nechajte ma vám to aspoň trochu vrátiť, prosím!
Psia svorka bola vyvenčená i nakŕmená, Oskar si ju zobral na starosť, kým sa Júlia starala o susedku. Našťastie, z nemocnice ju čoskoro prepustili, psíci boli nesmierne šťastní.
Oskar si so psami vytvoril taký vzťah, že sa ponúkol chodiť s nimi na prechádzky natrvalo. Katka mala konečne pomocníka, no občas aj tak vypúšťala malých von sama a to sa potom s Oskarom rozčuľovali už ako praví priateľsky rozhádaní susedia.
Takže psy ho dobre poznali a poslúchli, keď od nich jedného dňa zachraňoval nečakaného kocúra.
Kocúr bol vychudnutý, doškriabaný, zelenooký a zúfalo nešťastný. Oskar ho zdvihol, aj keď schytal škrabnutie, nehneval sa:
Ty si britský? Ako si sa tu ocitol?
Kocúr neodpovedal, len syčal, ale nevzpieral sa.
Mladší doma nadšene vítali nového člena, ale chceli pripraviť mamu, aby sa nezľakla. Drepeli pri kocúrovi v kúte a rozprávali sa s ním, no premýšľali, ako na to s mamou.
Júlia sa na ich vážnu prípravu smiala, keď maľovali obrázok s kocúrom v jej náručí. Kocúr bol na obrázku dvojnásobne veľký ako ona, čo len pridalo na zábavnosti.
A vy ste dúfali, že mi tento obrázok stačí na to, aby som súhlasila, že tu necháme túto ufňukanú potvorku? Deti, nikdy som nemala mačku. Netuším, čo s nimi.
Mami, ani my nie. Pôjdem k tete Katke? Je jedno, či pes alebo mačka. Veď ona bude vedieť, čo má robiť!
Zvonček v predsieni prerušil Oskarov monológ a Júlia sa usmiala:
Vidíš, ani netreba chodiť. Choď otvoriť a maj kocúra pod dohľadom. Teta Katka prišla práve včas. Pomôže nám mu ošetriť labku.
Mladší si neverili, prečo sa tak bavia:
Mami, môžeme si ho nechať?
Veď som už povedala! Ak si nikoho nenájdeme, zostane. Tiež potrebuje lásku.
Kocúr teda ostal. Júlia poťahovala za kuklu peňaženku na veterinárke, ale rozhodla sa: to je malá cena za šťastné oči detí a teplý kožúšok, čo sa k nej pritúli, keď vie, že mu tu nik neublíži. Oskar sa na kocúra trochu hneval, že drví maminku, ale Júlia sa smiala:
Vie, kto je tu pán! Výborne.
Určite vedela: keď dom stíchol, deti uložili nosy do vankúšov, sivý tieň sa jemne obtrel o jej nohu ako sorry prešiel do detskej izby a labkou sa dotkol dverí. Oskar, driev bľabotajúc zo sna, si ho pritúlil a kocúr stíchol, spokojný, že je doma. Júlia sa vždy usmiala:
Dobrú noc! pohladila detské vlasy a kožuch.
Na odpoveď prišla tichá nočná pohoda. Usmiala sa a ticho privrela dvere. Všetko je, ako má byť. Šťastie má rado ticho nech je zatiaľ ticho. Do rána. Potom príde nový deň a s ním nové starosti.
Jedného dňa Katku deti aj Júlia odprevadia k synovi, sľúbia sa starať o svorku, kým sa nevráti. Júlia susedku objíme, pohladí po chvejúcich prstoch:
Čakáme! Tí tvoji veľmi. Aj my budeme čakať! Šťastnú cestu!
Katka sa cez slzy usmeje, keď vidí decká mávať na rozlúčku. A nikto už nepovie, že je najväčšia hádačka v okolí. Lebo v očiach jej svieti niečo, čo každému napovie je to dobrý človek! A ešte veľa života pred sebou. A ľudia okolo sú dobrí to je viac než dosť dôvodov. Bude ešte jedno, nečakané vnúča, aj sťahovanie, ktoré síce nebude ľahké, ale skončí sa šťastne v synovom dome bude miesto aj pre jej svorku. Psíky tam budú strážiť vlastný dvor.
A dvakrát do týždňa si Katka sadne za vnučkin počítač, čaká až jej spojí videohovor. A z diaľky, ale už celkom blízki ľudia povedia:
Ahoj, teta Katka!
Veľký kocúr lenivo privrie oči a strčí hlavu pod ruku už vyrasteného Oskara.
