Nesmieš spievať
– Neusmievaš sa správne.
Zo začiatku mi nebolo jasné, že to patrilo mne. Pozeral som sa na svoje ruky, položené na kolenách cez tmavomodré šaty, ktoré by som si sám nikdy nevybral. Príliš tesné na pleciach. Príliš ligotavé. Príliš cudzie.
Eva, povedal som, neusmievaš sa správne. Si príliš napätá. Ľudia to vidia.
Karol rozprával tlmeným hlasom, ani sa neotočil. Pozeral do sály, kde sa už usádzali hostia na výročie jeho podniku. Dvadsať rokov firmy. Veľká oslava. Dôležitý večer. Moja úloha bola jasná, vopred dohodnutá ako bod v zmluve: sedieť pri ňom, vyzerať primerane, nehovoriť do vetra, nepiť viac ako jeden pohár, nezačínať rozhovory s partnermi bez jeho výslovného súhlasu.
Prepáč, šepol som.
Neprepáč sa, naprav to.
Reštaurácia bola z tých, kde peniaze cítiť fyzicky. Nie okázalo, ale citeľne. V ťažkých obrusoch, v tlmenom svetle lustrov, v tom, ako sa čašníci pohybovali ticho, akoby šli po vzduchu. Bol som tu už niekoľkokrát a zakaždým som mal rovnaký pocit: som tu navyše. Nie ako manžel úspešného podnikateľa, ale ako človek, ako muž s menom, s príbehom, s tým, čo kedysi tvorilo vnútro.
Mal som päťdesiat päť. Dvadsaťosem rokov som bol ženatý s Karolom Rybanom. Spoznali sme sa, keď som končil konzervatórium. Bol som výbežný, zanietený do Dvořáka a Janáčka. On zas mladý podnikateľ s iskrou v očiach a presvedčením, že všetko sa dá kúpiť alebo pretvoriť podľa seba. Na mňa sa díval tak, akoby som bol celý jeho svet. Čoskoro sa ukázalo, že chcel skôr ten môj pretvoriť.
Karol, môžem chvíľu za Zuzanou? Sedí tam sama.
Zuzana počká. Nemáš čo robiť pri stole Vaľovských.
Ale poznáme sa dvadsať rokov.
Eva, povedal unavene, ako keď vysvetľuje dieťaťu. Dnes je dôležitý večer. Len tu seď a usmievaj sa.
Usmial som sa. Správne. Podľa predpisu.
Sála sa napĺňala. Partneri, klienti, úradníci, ich ženy. Všetci upravení, všetci vhodne živí, všetci vedeli, o čom sa má na takých večeroch hovoriť. Počúval som útržky rozhovorov a uvedomoval si, že si neviem spomenúť, kedy som naposledy rozprával o niečom, čo ma naozaj zaujímalo. O hudbe. O tom, ako je postavená fuga. O tom, prečo ma Dvořákova Láska večná vždy roztrhne aj len pri počutí v rádiu.
Rádio doma takmer nešlo. Karol nemal rád klasiku. Tvrdil, že mu lezie na nervy.
Pri susednom stole sa žena v červených šatách nahlas smiala na nejakom vtipe. Smiech mal chrapľavý, pravý, živý. Prichytil som sa, že na ňu pozerám s niečím ako závisťou. Nie pre šaty, nie pre mladší výzor. Ale preto, že sa smiala tak prirodzene, sama pre seba, nikomu nič nevysvetľujúc.
Večer plynul. Prípitky, potlesky, reči o dvoch desaťročiach úspechu a žiarivej budúcnosti. Karol mal svoj prípitok krátky ako vždy, vedel ovládnuť sálu. Tlieskal som s ostatnými, mysliac na to, že aj ja som to kedysi dokázal. Stáť pred ľuďmi, spievať tak, že prestali dýchať.
Naposledy som spieval na verejnosti pred dvadsiatimi štyrmi rokmi. Na večierku konzervatória, odkiaľ ma Karol odviezol predčasne, lebo ho volali po obchodnej stránke.
Po dezerte, keď sa ľudia trochu uvoľnili, konferanciér vyhlásil súťaž talentov. Chcel pobaviť: kto chce, môže na malej scéne ukázať, čo vie. Zaspievať, povedať vtip, zahrať kúzlo. Karol sa zamračil.
Aká sprostosť, povedal potichu.
Nepovedal som nič. Pozeral som na scénu. Stál tam mikrofón. Pri klavíri sedel mladý chalan, ktorého som si všimol už pred večerou: mal dlhé prsty, automaticky kýval hlavou v takte, aj keď hral len ticho.
Vyšli dvaja. Jeden povedal vtip, druhý zahral na harmoniku. Sála tlieskala mierne, zo slušnosti. Potom opäť ticho. Konferanciér znovu pozval ľudí, no nik nevstal.
A vtedy som pocítil, ako sa vo mne niečo pohlo. Nie ako úder, skôr ako kedy dávno zatvorená dvere povolila pod ľahkým tlakom. Položil som obrúsok na stôl, vstal.
Kam ideš? spýtal sa Karol.
Na toaletu.
Nešiel som na toaletu. Prišiel som za konferanciérom, pošepkal mu niečo do ucha. Prekvapil sa, ale prikývol. Potom som prehovoril k pianistovi, krátko. Súhlasil, v očiach záujem.
Keď zaznelo moje meno, Karol asi hneď nepochopil čo sa deje. Potom mu to docvaklo. Z rohu oka som videl jeho tvár, keď som kráčal na scénu. Nesnažil som sa naňho pozerať. Pozeral som na mikrofón.
Na scéne boli tri schody. Vyšiel som, postavil sa pred sálu. Plnú draho oblečených cudzích ľudí. Väčšina debatovala medzi sebou, niektorí pozerali s naučeným očakávaním: no čo teda bude.
Prikývol som pianistovi.
Zahrali prvé akordy, a vtedy sála trochu stíchla lebo to nebola ani popová, ani ľudová pieseň. Bola to Dvořákova Láska večná. Bez slov. Len hlas a hudba.
Spieval som. A v tie prvé sekundy som sám neveril, že mi hlas vôbec ide z úst. Že neumrel za tie roky mlčania, že nevyschol. Bol tam. Síce tmavší, zrelší, ale živý. Skutočný.
Sála utíchla niekde pri tretej fráze. Nie postupne, ale okamžite: ľudia stíchli, dávali bokály dolu, obracali sa k scéne. Ja som to takmer nevnímal. Myslel som len na dych, na frázu, na to, aby som nemyslel na Karola, na jeho tvár, na to, čo bude potom.
Potom bolo jedno. Teraz bol len tento okamih.
Keď som dozpieval, bola pár sekúnd ticho. Až potom sála vstala. Nie všetci naraz, ale vstali. Potlesk bol skutočný, nie zo slušnosti. Žena v červenom kričala bravo. Pianista sa na mňa pozeral akoby práve objavil niečo vzácne.
Zišiel som zo scény, nohy boli ako z vaty. Srdce bilo rýchlo, ale pokojne. Vracal som sa k stolu a už som videl Karolovu tvár.
Netlieskal.
Sadni si, povedal.
Sadol som.
Chápeš, čo si práve spravil?
Spieval.
Nešpásuj. Hlas mal tichý, chladný. Zosmiešnil si sa na mojej oslave. Bez môjho súhlasu. Chápeš, ako to vyzerá?
A ako to vyzerá?
Ako by moje žene chýbala pozornosť. Ako by jej bolo málo. Zobral pohár a pomaly ho položil naspäť. Pôjdeme domov. O desať minút.
Karol, večierok neskončil…
O desať minút, Eva.
Napospol prišli traja gratulanti. Žena v červenom, ktorá sa predstavila ako Tamara, mi potriasla ruku a povedala: Ste úžasný, odkiaľ ste?. Starší muž s bradou len zahlmuhol: Krásne. U koho ste študovali? Zuzana, tá stará známa, sa rozbehla a objala ma. S ňou som takmer nevydržal neplakať.
Eva, kde si doteraz bol? Spieval si ako…
Zuzka, odchádzame, povedal Karol, ktorý sa zjavil pri nás. Vzal ma pod pazuchu navonok jemne, ale stisk bol silný. Prepáčte, Eva má od rána migrénu. Musíme ísť.
V aute sa nezmohol na slovo. Ticho počas celej cesty bolo horšie než akákoľvek výčitka. Pozeral som z okna na Bratislavu, na lampy, výklady. Vo vnútri divný pokoj, nie radosť, nie strach. Akoby som si po rokoch spomenul na svoje meno.
Doma si zložil sako, zavesil a otočil ku mne.
Tak čo. Chápem, že sa nudíš. Chápem, že chceš niečo pre seba. Ale musíš pochopiť, že sú hranice. Dnes si ma pred ľuďmi strápnil.
Spieval som. Ľuďom sa páčilo.
Spravil si zo seba účinkujúceho na firemnej párty. Chápeš rozdiel?
Nie, povedz mi to, prekvapene som zistil, aký pokojný je môj hlas.
Dlho sa na mňa pozeral. Potom vravel:
Máš všetko. Byt, peniaze, postavenie. Nechápem, čo ešte chceš. A poviem úprimne už ani neplánujem zisťovať.
Poviem ti, čo mi chýba. Seba.
Čo to znamená?
Dobre vieš.
Odišiel som rovno do spálne, zamkol dvere, ľahol si oblečený a pozeral na strop. Bol biely a rovný tak ako náš život zvonka. Počul som, ako chodí po byte, otvára a zatvára skrinky. Potom ticho.
Nespal som. Premýšľal som, ako som pred pätnástimi rokmi dal výpoveď v hudobnej škole, kde som učil spev. Karol povedal, že to nie je vhodné pre jeho ženu, ani peniaze tam nie sú. Súhlasil som. Myslel, že sa nájdem v niečom inom. Ale vždy, keď som chcel, Karol si našiel dôvod, prečo sa to nehodí.
Nebol hrubý. Nekričal. Veľmi pokojne vysvetľoval, čo je správne. A za takmer tridsať rokov som tak zvykol počúvať výklady, až som prestal počuť vlastný hlas. Doslovne.
Až do včerajšieho večera.
Ráno, kým Karol sprchoval, vytiahol som starú tašku z vrchných políc. Dal do nej doklady. Pas, diplom z konzervatória, pár fotografií. Telefón. Trocha eur z obálky, ktorú som si posledné tri roky tajne odkladal na horšie časy. Nevedel som, na aké. Teraz som vedel.
Obliekol sa jednoducho: rifle, sveter, bunda. Keď vyšiel z kúpeľne, stál som pri dverách s taškou na ramene.
Kam ideš?
Odchádzam.
Pauza.
Nehovor sprostosti.
Nehovorím. Odchádzam.
Eva. Utieral si ruky do uteráka, výraz únavy z mojej hystérie. Teraz si rozrušený. Ľahni si, večer v pokoji preberieme.
Už sme prebrali.
Nemáš peniaze. Nemáš prácu. Kam ideš?
Uvidím.
Eva, je ti päťdesiat päť rokov. Kam…
Otvoril som dvere a vyšiel. Za chrbtom ešte kričal, ale nerozumel som slovám. Výťah išiel dlho, pozeral som na svoj odraz v dverách. Pokrčený, nejasný. Takmer som sa na seba usmial.
Šiel som pešo. Len som kráčal Bratislavou a dýchal. Jeseň bola suchá, studená, vo vzduchu listy a vôňa kávy z malej kaviarne. Vošiel som, zobral pohár, sadol k oknu a vytočil jediné číslo, na ktoré som v tej chvíli vedel zavolať.
Zuzka, potrebujem pomoc.
Preboha, čo sa deje?
Odišiel som od Karola.
Ticho. Potom:
Kde si?
Zuzana bývala sama na sídlisku na kraji mesta. Deti už dávno preč, muž zomrel. Otvorila, videla ma s taškou a nič sa nepýtala. Len ustúpila a povedala: Poď ďalej. Čajník je na sporáku.
Na kuchyni sme sedeli do noci. Rozprával som, ona počúvala, nerušila, nevzdychala. Len dolievala čaj. Napokon povedala:
Odišiel si. To je hlavné. Ostatné sa dá riešiť.
Zablokuje účty. Zrejme už aj zablokoval.
To už áno? zamračila sa.
Karol dlho nečakal. Večer mi začal zvoniť telefón: najprv volal on, potom sekretárka, napokon moja mama, ktorú si Karol zjavne naklonil. Mama plakala, že Karol ohlásil môj nervový kolaps po firemnej párty, že som vyšla z domu v nepomere a potrebujem pomoc.
Mama, nemám žiaden kolaps.
Evka, strašne sa o teba bojí. Vraj si sa včera čudne správala, treba lekára…
Mama, spieval som. Vyšiel som na pódium a spieval.
Vraví, že si ho veľmi hanbil…
Mama, som v poriadku. Som u Zuzany. Zavolám ti zajtra.
Účty boli naozaj zablokované. Snažil som sa vybrať niečo z bankomatu, karta nefungovala. Peniaze z obálky sa míňali, Zuzana odmietala za bývanie prijať čo len cent, ale takto to nemohlo ísť večne.
O tri dni Karol poslal veci. Dvaja cudzí chlapi doniesli tašky. Zobral som ich priamo v predsieni. Náhodné kúsky: letné šaty v októbri, podpätky, čačky. Ani jeden poriadny sveter. Ani jedna kniha, čo by som čítal. Tiež to bolo gesto.
O deň mi volala mama, že Karol bol u nej doma. Pil čaj, dojemne rozprával, že som vždy bol nestály. Že všetko pre mňa robil, no ja som to neocenil. Že síce trpí, ale som chorý prípad.
Eva, nebolo by lepšie vrátiť sa porozprávať…
Mama, zablokoval mi peniaze a šíri, že som blázon. Rozumieš tomu?
Dlhé ticho.
On je muž, Evka. Oni sa tak správajú, keď ich niekto zraní.
Položil som telefón a dlho pozeral do okna. Potom som vytiahol z tašky svoj diplom a položil na stôl. Modrý obal, zlaté písmo: Eva Rybanská. Absolventka spevu. Nedržal som ho v ruke najmenej pätnásť rokov.
Druhý deň som zavolal na konzervatórium, chcel informácie o profesorovi Brezovi, ktorý ma učil. Myslel som, že už nie je medzi nami. Bol. Stále prednášal, hoci mal po sedemdesiatke. Dostal som naňho číslo.
Pán profesor? Tu Eva Rybanská. Pamätáte si ma?
Dlhé ticho.
Rybanská? Z posledného ročníka?
Áno.
No jasné, že áno. Kam ste sa vytratili?
…Vytratila ste. Máte pravdu. Potrebujem pomoc.
Stretli sme sa o dva dni, v treťom poschodí, v malej triede. Profesor Breza bol presne taký, ako som si ho pamätal: malý, chudý, orlie oči, zložené ruky na kolenách.
Zostarli ste.
Aj vy.
To je v poriadku, pousmial sa. Spievajte.
Teraz?
Na čo čakať?
Spieval som. Najskôr nesmelo, pľúca akoby nechceli poslúžiť, hlas sa triasol. Neprerušil. Keď som skončil, mlčal a potom povedal:
Hlas tam je. Technika odišla. Dýchanie slabé. Ale hlas žije. To je to hlavné. Všetko ostatné sa dá natrénovať.
Za ako dlho?
Záleží na vás. Seriózne každý deň a za dva-tri mesiace môžeme reálne uvažovať o vystúpení. Zahmkal. Prečo ste skončili?
Vydal som sa.
A muž zakázal spievať?
Nezakázal… tak nejako… samo to vyplynulo.
Zamyslene sa na mňa pozrel:
Samé to nikdy nevyplynie, Eva. No nič, ideme na to.
Cvičili sme každý deň. Chodil som na deväť ráno a končil po druhej. Hlas sa vracal pomaly, niekedy ľahko, inokedy od začiatku. Breza bol tvrdý na vek som zľavy nemal. Hovoril: Hlas vek nemá. Má len techniku. A vôľu.
Zuzana mi našla krúžok spevu pre dôchodkyne vo svojom kultúrnom centre. Zaplatili pár eur, ale boli to moje peniaze. Učil som tri krát týždenne a páčilo sa mi to. Ženy po šesťdesiatke spievali bez snov o kariére, len pre radosť. Bola to terapia aj pre mňa.
Karol nezastal. Po meste kolovali zvesti: rozprával, že som odišiel kvôli akému pedagógovi, že mám psychické ťažkosti, že roky musel trpieť a napokon ma musel nechať ísť. Raz bola vina tam, raz onam, ale pointa rovnaká: ja blázon, on hrdina. Niektorí tomu verili, iní nie. Mama občas zavolala, no vždy opatrne.
A čo budúcnosť? Bývanie?
Mám plán, mama.
On hovorí, že ak sa vrátiš, dá sa všetko v pokoji vyriešiť.
Nepočítaj s tým.
Evka, nie je lepšie dohodnúť sa? Rozvod, rozdelenie…
Mama, rozdelil mi účty a šíri reči, že som chorý. S takým sa nedohadujem. S takým sa rozchádzam. Navždy.
Nevyčítal som jej to. Mama vyrástla v inej dobe. Hnevať sa na ňu by bolo ako na človeka, ktorý nikdy nevidel mapu.
Po mesiaci Breza povedal čosi dôležité. Končili sme, balil som veci a on povedal bez pohľadu do nôt:
Za dva mesiace bude v Bratislave benefičný koncert. Klasický repertoár. Hľadajú sólistov. Môžem vás odporučiť.
Zastavil som sa.
Pán profesor, nevystupoval som dvadsaťštyri rokov.
Viem.
Bude tam náročné publikum?
Vysiela to krajská televízia. Výťažok pôjde na detskú nemocnicu. Áno, publikum bude prísne.
Bol som ticho.
Rozmyslite si to rýchlo. Dlho čakať nebudú.
Prikývol som o dva dni. Akoby to aj čakal.
Šesť týždňov bolo najnáročnejších odkedy som pred rokmi študoval. Doloval som z pamäti áriá, kantilény, v závere, na Brezovo želanie, zase Dvořáka. Zaspával som u Zuzany na gauči od únavy pred večerou, no bola to iná únava ako tá manželská táto bola živá.
Zuzana na mňa dávala pozor, prikladala ešte polievku, šomrala, že jem málo. Smejúci sme sa dohadovali, že je to správne. Za tie mesiace sme si boli bližšie než predchádzajúcich dvadsať rokov keď všetko odpadne, zostáva len človek.
Tri týždne pred koncertom začali problémy. Administrátor mi volal, že sú otázky k mojej účasti. Povedal som narovinu:
Ozval sa vám pán Rybanský?
Ticho.
To nemôžem komentovať.
Rozumiem.
Zavolal som Brezovi. Krátko povedal:
Príďte zajtra. O toto sa postarám.
A postaral sa. Ako, to som neriešil. Voľba bola jasná: spievam. Ale neprestalo to. Týždeň pred koncertom volala Zuzana:
Eva, boli tu dvaja. Vraj od Karola. Pýtali sa, či tu bývaš.
A čo si povedala?
Že nikoho takého nepoznám. Ale budú číhať pri dverách. Dávaj si pozor.
Chlad mi tresol žalúdok. Nie strach, len čistý fakt: len tak to nevzdá. Bol zvyknutý, že všetko je jeho. Ukončiť so mnou bolo narušením poriadku.
Povedal som to Brezovi. Zložil okuliare, prečistil si ich. Nasadil späť.
Asi sa pokúsi koncert prekaziť.
Asi.
Bojíte sa?
Poctivo som rozmýšľal.
Nie. Už nie.
Dobre. Mlčal chvíľu. Na koncerte bude Viktor Staňko.
Kto?
Producent. Známy človek, má kontakty po celej Európe. Pozval som ho. Počul o vás, od niekoho, čo tam vtedy sedel v reštaurácii. Chce vás počuť naživo. Tak nech zaspievate čo najlepšie.
Pozrela som na neho:
Robíte to celé zámerne?
Učím štyridsať rokov. Mal som tri študentky so skutočným hlasom. Jedna odišla do zahraničia a prerazila. Druhá zomrela mladá. Tretia sa vydala a zmizla. Vždy som na tú tretiu myslel. Som rád, že sa našla.
Koncertný deň bol pochmúrny. Prišiel som do Slovenskej filharmónie o dve hodiny skôr, prešiel sa prázdnou scénou, počúval ticho sály. Veľká sála, osemsto ľudí. Mala som rada ten moment: keď je ešte prázdna, ale už pripravená.
Hodinu pred začiatkom za mnou prišiel administrátor, vinne šuškajúc:
Eva Rybanská, vonku stoja dvaja. Hovoria, že ich poslal manžel. Chcú vás vidieť.
To nie je môj manžel. Bývalý.
Majú pri sebe vraj zdravotné papiere, že máte byť hospitalizovaná.
Bola som chvíľu ticho.
Nech si hovoria. Ja vystupujem. Pokojne ich pustite nech počúvajú.
Správca tápal, povedal som priamo:
Je to môj koncert. Nik ma nemôže zastaviť.
Chápem, len…
Zvolajte mi profesora Brezu.
Vybavil to. Tí dvaja zostali vonku. Ešte pred koncertom som v predsieni zbadal vysokého muža v drahom plášti pri Brezovi bol to zrejme Staňko.
Vyšla som na scénu tretia v poradí. Sála bola plná. Kamera. Mala som na sebe jednoduché tmavé šaty, ktoré som si sama kúpila. Postavila som sa k mikrofónu, pohľad na sálu.
A začala som spievať.
Prvá skladba išla ľahko, radostne. Druhá bola ťažšia, skoro som stratila dych, ale vytrvala. Pri tretej som už nemyslela ani na sálu, ani na kamery, len na hudbu. Vedela som: tu patrím. Odtiaľto som.
Pri Dvořákovi nastalo v sále zvláštne ticho ticho, keď poslucháč naozaj počúva. Spieval som a cítil niečo, čo majú možno ľudia po ťažkej chorobe, keď zistia, že obloha je stále modrá, že nikam nezmizla. Čakala.
Pri poslednej fráze som v bočných dverách zazrel Karola.
Videla som ho bokom. Kráčal k pódiu, hovoril niečo ochrankárovi, divoko gestikuloval. Za ním ďalší.
Ale ja dozpievala. Dokonca. Ani jednu notu nestratila.
Sála vstala.
Karol zastal v uličke. Pri ňom už Staňko, hovoril mu pokojne, bez kriku. Karol niečo šepotal späť, rozpadával sa pohľadom ticho, neokázalo, ako človek, ktorý pochopí, že nič nezmení.
Obrátil sa a vyšiel.
V zákulisí prišiel Staňko, podal mi ruku.
Počul som o vás. Dnes naživo. Máme o čom hovoriť.
O čom konkrétne?
O zmluve. Turné. Najprv tu, potom v zahraničí. Mám v Európe kontakty, čo hľadajú taký hlas. Trochu sa usmial. Nik vám už nebude stáť v ceste.
Brezovi som pozrela do očí, kývol mi len raz. Ako by tým povedal všetko.
S mamou sme sa porozprávali úprimne až neskôr. Prišla som k nej, na kuchyni sedela, dlho mlčala, potom:
Pozerala som ťa v telke. Na koncerte.
Pozerala?
Zuzana mi zavolala, pustila som to… Nevedela som, že vieš tak spievať.
Počula si ma na štátniciach.
Ale vtedy som bola len mama a bála sa. Teraz som ťa sledovala len ako človek v televízii a zrazu ty… Pozrela na mňa. Evka, prepáč mi.
Za čo?
Že som mu verila viac ako tebe. Vedel rozprávať, ty si mlčala. Myslela som si, že keď mlčíš, je všetko v poriadku. Nechápala som.
Chytil som jej ruku.
Mama, všetko si pochopila správne. Len nie hneď, to je ľudské.
Nie si nahnevaný?
Nie.
Mama potichu plakala. Držal som ju a uvedomil si, že odpustenie nie je o zabudnutí, ale o tom, čo si vezmeš ďalej. Zvyšok necháš.
Prešiel rok.
Stál som v zákulisí v malom viedenskom sále a počúval, ako si ľudia sadali. Iný cudzí šepot, iné jazyky, no zároveň všetko známe: šušťanie látky, kašeľ, jemný smiech. Vonku snežilo.
Môj život odvtedy vyzeral takto: prenájom v centre Viedne, nie veľký, ale môj. Zmluva so Staňkom, ktorá dávala možnosť spievať a živiť sa tým. Kufor, s ktorým som cestoval medzi mestami. Breza volal týždenne, analyzovali sme program po Skypoch. Mama lietala raz za štvrťrok, nevedela, kde beriem toľko síl.
O Karolovi som počul len občas cez známych: firma klesla, niektorí partneri sa stiahli. O pol roka sa znova oženil: mladá tichá žena, nikto ju nepoznal. Nezaliezalo mi to do srdca. Niektorí ľudia sa nemenia. Len si nájdu ďalšie poslušné jamky.
Je mi tej ženy ľúto. Ale to už nie je môj príbeh.
Ten môj je iný. Je v ňom únava z letísk, hádky o tempe s dirigentmi, ticho hotelových izieb. Ale aj: ranné svetlo v cudzom meste, keď otváram okno a vidím novú ulicu. Potlesk, ktorý patrí len mne. Sloboda kúpiť si, čo chcem. Zavolať, komu chcem. Zatvoriť dvere za sebou, bez vysvetľovania.
Niekedy ma prepadnú myšlienky na stratené roky. Bez zatrpknutosti, len akosi pokojne. Dvadsaťosem rokov. Je to veľa. Mohol som spievať celé tie roky. Mohol som byť iný. Ale premýšľať o mohol som je zbytočné. To viem.
Som tu teraz. Mám hlas teraz. Mám scénu teraz.
Pomocníčka nakukla:
Eva Rybanská, tri minúty.
Idem.
Upravím si šaty jednoduché, ktoré som si sám vybral. Vydýchnem. Zatvorím oči.
V hlave sa vynorí Karol v tej reštaurácii pred rokom. Ako hovoril neusmievaš sa správne. Ako som mu odpovedal prepáč. Ako som sedel s núteným úsmevom, bez hlasu.
Usmejem sa teraz. Nie správne. Len tak, lebo chcem.
A vyjdem na pódium.
V sále je ticho.
A začnem spievať.
Dnes už viem: kým človek hovorí, spieva, dýcha jeho hlas môže byť opäť len jeho. A môj život tiež.
