Umývala som riad, keď sa môj muž vhrnul do kuchyne s poriadnym hlukom. Zase mama. Zase nedôvera. Dosť bolo.
Prečo si mojej mame natárala také veci o peniazoch?!
Božena Marušová stála pri dreze a škrabala posledný tanier, keď do kuchyne vrazil jej manžel. Doslova vrazil: nevošiel, nepozrel, ale vletel s červenou tvárou a rukami v päsť na bokoch. Božka sa zľakla a tanier jej spadol späť do mydlovej vody.
Čo? Milan, čo ti šibe?
Nešibem! Vysvetli mi to okamžite!
Milan zastal uprostred kuchyne. Košeľa na ňom pokrčená, hoci mu ju ráno Božka žehli-la. Vždy, keď bol nahnevaný, začal sa mykať, ťapotkať na mieste a krútil sa ako motorček.
Rozprával som sa akurát s mamou. Hovorila mi: Milan, tvoja žena preposlala tie peniaze, čo ste odkladali na auto, kamsi inam. Čo to má znamenať?! Povieš mi alebo tu mám vyletieť z kože?!
Božka úplne pokojne vypla vodu. Na rukách gumové rukavice, žlté, zložila ich jednu za druhou a položila na kraj drezu. Srdce jej už búšilo nie v hrudi, ale niekde v krku.
Milan, počkaj. Aké peniaze? O čom to točíš?
Nerob sa, že nič nevieš! Mama vraví, že si vybrala veľkú sumu. Odkiaľ tie peniaze prišli a kam išli?
Z akého účtu?
Z nášho spoločného, predsa!
Milan. Najprv sa upokoj a vypočuj ma.
Ja som pokojný!
Povedal to takým hlasom, že riad v sušičke skoro zadunel. Božka naňho pozrela. Bol úplne červený a v očiach mal ten pohľad, ten nepríjemný, čo sa v ňom objavil len málokedy, ale vždy ho spoznala. A nikdy ho nemala rada.
Z nášho účtu som nič nevyberala, bodka.
Tak čo tým mama myslela?
Božka sa oprela o drez. Vonku bolo krásne slnečno, obyčajná nedeľa, ráno rozmýšľala o tapetách, či by nezmenila komodu pod okno. A teraz toto.
Milan, myslím, že tvoja mama si niečo poplietla.
Moja mama si nič nepletie!
Každý človek sa môže pomýliť.
Na moju mamu neútoč! Hovorila o výpise z účtu, videla čísla!
Aký výpis? Ty si jej ukazoval naše výpisy?
Sotva to vyslovila, hneď to oľutovala. Táto téma bola boľavá. Mária Milanová bola už dávno zvyknutá byť v obraze o všetkom. No Milan to považoval za normálne. Však je to predsa mama, nie cudzí človek.
Neukazoval. Iba mi volala a trochu som jej porozprával.
Trochu.
Božka, neodbočuj! Prečo sú na tatkovom mobile tvoje prevody?!
A vtedy jej to docvaklo. Konečne. Božka si vzdychla, pomaly prešla ku stolu, posadila sa na stoličku.
Sadni si, prosím. Povedzme si to normálne.
Ja budem stáť.
Tak ako chceš. Milan, počúvaj. Oco minulý mesiac kupoval auto. Vieš to.
Aké auto?
No, Milan, spomínala som ti to. Oco si chcel kúpiť ojazdenú Škodu Felíciu, aby mohol chodiť na chatu. Autobus tam chodí raz za deň a ešte aj to len niekedy. Je tam úplne bez kolesa.
A čo ja s tým?
Oco nevie robiť s aplikáciami. S kartou sa bojí, ty predsa vieš, ako starší ľudia. Vraví: radšej v hotovosti, aspoň ma neoklamú. Ale predajca bral len prevodom. Oco doniesol hotovosť, ja som ju vložila na účet a poslala predajcovi. To je všetko. Kde aké tajomstvo.
Milan mlčal.
To boli jeho peniaze, Milan. Nie naše. On mi dal hotovosť, ja som urobila prevod. Z účtu nič neubudlo.
A prečo si mi to nepovedala?
Lebo to boli otcove záležitosti. Mám ti hlásiť každý pohyb svojho otca?
Hlavne keď cez náš účet idú cudzie peniaze!
Nie sú cudzie. Je to môj otec.
Aj tak! Som tu vôbec manžel alebo kto som tu pre teba?!
To slovo “kto” viselo vo vzduchu. Dlho a ťažko sa na Milana dívala. Stál priamo v kuchyni, menej červený, ale stále nažhavený. V tej chvíli si prvýkrát v živote jasne povedala, aká je vlastne unavená. Nie len teraz celkovo, už veľmi dávno.
Si môj muž, Milan. Ale dnes si sem vtrhol a obvinil ma, ani si sa nespýtal. Rozhodol si za mňa na základe maminých slov. Teraz tu stojím a obhajujem sa.
Neukričal som sa na teba.
Milan…
No možno som trochu zvýšil hlas…
Kričal si.
Zmlkol. Pozrel stranou na chladničku, kde visela ich fotka z dovolenky, obaja mladší, smejú sa. Potom pozrel von.
No, možno trochu.
Trochu povedala potichu, nie posmešne, len zopakovala.
Božka, ale pochop ma. Mama mi volala, narozprávala kadečo, ja som sa zľakol…
Čo presne narozprávala?
Že si previedla peniaze. Dosť veľa.
Vie, koľko stálo to auto?
Odkiaľ by to vedela.
No práve. A predsa mala podrobnosti a dodala ti odvahu bežať sem.
Bežal… Ja som prišiel poriešiť vec!
Božka vstala. Prešla k oknu. Pozerala, ako vonku začínajú brezy pučať a susedova mačka pozoruje niečo medzi plotmi.
Milan, poviem ti jedno a neber si to osobne.
Tak povedz.
Nepáči sa mi, že tvoja mama vie o našich peniazoch viac než ja potrebujem. Chápem, máš ju rád, no my máme svoju domácnosť. A keď ti volá, vykladá báchorky o mojej čudnej aktivite, nie je to normálne, Milan.
Ty ju proste nemáš rada.
Milan, toto nie je o láske.
Akože nie? Stále len kritizuješ moju mamu.
Božka na sekundu zavrela oči. Vydýchla.
Pamätáš pred tromi rokmi, keď ťa volala, že vraj veľa míňam na jedlo?
No bolo niečo…
Vzala si moje bločky, spočítala výdavky, vyhlásila, že kupujem zbytočnosti. Ty si mi prišiel povedať: Možno kupuješ zbytočne veľa vecí. Spomínaš?
Mama len chcela pomôcť…
Chcela vedieť, nie pomôcť.
Si k nej nespravodlivá.
Fajn. Ďalej. Vlani som bola v práci dlhšie, mali sme uzávierku. Prišla som o pol desiatej. Tvoja mama ti volala a naznačila, že s kým to asi trávim večery. A vieš, čo si sa ma pýtal?
Milan sa neisto zaškľabil.
No…
Povedal si: Božka, určite si bola len s kolegom? Tak, s otázkou v hlase. Prvýkrát za tie roky.
Iba som sa chcel spýtať…
Predtým ti to nenapadlo, lebo si mi veril. Stačilo však, že mama naškrabkala a hneď je zle.
No…
A ešte jeden príklad. Tvoja mama ma videla, ako mi Andrej z vedľajšieho bytu pomáhal s taškami. Bývame v paneláku pätnásť rokov, Bože! Vieš, čo ti povedala?
Milan mlčal.
Že ma videla s nejakým chlapom. Vyslovila to tak, že som bola tri dni podozrivá ako zlodej. Pritom to bol len sused s nákupom.
Nemyslel som nič zlé…
Myslel. Len si to nepovedal nahlas.
Otočil sa k nej. V očiach už nebola zlosť, skôr zmätok. Otváral a zatváral ústa ako kapor.
Božka…
Ja nechcem hádku, Milan. Škoda nervov. Ale toto nie je po prvý raz a ani po druhý. Vždy, keď ti mama narozpráva bludy, uveríš jej a ideš do mňa. Bez otázky. Bez zamyslenia.
Ona to nemyslí zle.
Možno nie. Ale výsledok je jeden: ty ma podozrievaš a ja sa vysvetľujem. Už nevládzem, Milan. Úprimne.
Čo odo mňa chceš? Aby som s mamou nepreriekol ani slovo?
Nie. Chcem, aby si sa najprv spýtal mňa.
Povedala to pokojne, bez plaču, bez výčitiek. Jednoduchá veta, ale padla ako balvan.
Milan ju chvíľu sledoval. Potom na podlahu. Potom zas na ňu.
Božka, ja som nevedel o otcovi…
Mohol si sa opýtať. Prísť a povedať: Božka, mama tvrdí, že niečo prevádzaš, čo to je? To je všetko.
No…
Prišiel si však kričať, akoby si už vedel, že som vinná.
Mlčal. Kuchyňa bola tichá, len chladnička bzučala. Slnko svietilo na podlahu úplne pokojne akoby sa ich to netýkalo.
Božka sa dívala na Milana a rozmýšľala, že už skoro dvadsaťšesť rokov žijú spolu. Vychovali syna, pochovali jeho otca, prežili sťahovanie, časy bez peňazí, choroby a všeličo. Poznala ho nazpamäť dokonale. Ako dýcha v spánku, ako drží hrnček, keď pije čaj. Vedela, že je dobrák a robotný chlap a že ju ľúbi. To všetko vedela.
A predsa toto.
Odíď, Milan.
Strhol sa.
Čo?
Prosím, choď z kuchyne. Potrebujem byť chvíľu sama.
Božka, veď…
Prosím.
Jeho kroky bolo chvíľu počuť v chodbe, potom ticho. Obývačka sa zatvorila.
Božka sa otočila späť k riadu. Vzala tanier z vody, drhla. Ruky pracovali samé, ona pozerala von oknom a rozmýšľala, či by nemala zavolať Lenke. Lenka Dančíková, kamarátka z učňovky, vždy vedela počúvať bez zbytočných rád.
Alebo nezavolať. Prosto vziať kabelku a vypadnúť na chvíľu nadýchať sa. Lebo tu, v tejto kuchyni so slniečkom a nekonečným bzukotom chladničky, už nemôže.
—
Balila sa pomaly. Ruky ju neposlúchali. Otvorila skriňu, chvíľu na ňu pozerala, vytiahla sveter. Strčila do tašky. Zase vybrala, našla ten šedý, čo sa vždy páčil Lenke. Spomenula si, že nabíjačka je v kuchyni.
Vojdiť sa jej tam nechcelo. Milan v obývačke, televízor najprv zapol, potom zase vypol. Lenže musela tam, inak by musela vysvetľovať, prečo neodišla.
Zobrala nabíjačku, chcela už vyjsť, keď…
Kam ideš? Milan stál vo dverách.
K Lenke.
Načo?
Potrebujem.
Božka, počkaj. Ty si teraz nahnevaná…
Áno, som. Práveže.
Porozprávajme sa?
Milan, hovorili sme pol hodinu. Všetko som ti vysvetlila.
Ja myslím normálne.
Pozrela na neho. V ruke kabelka, bez kabáta, len vo svetri.
Normálne až keď si na mňa kričal?
Nekričal som!
Milan.
Zatvoril oči, pošúchal si koreň nosa.
Dobre. Možno trochu… Božka, prosím, nechoď. Ako malé decká sa správame.
Decká neodchádzajú? usmiala sa trpko. Náš Jaro, keď sme mu vynadali, zamkol sa v kúpeľni na dve hodiny. Aj to sú decká.
Jaro je iný prípad.
Jaj. Milan, vrátim sa. Potrebujem vzduch.
Tak sa urazíš, odídeš a ja tu budem hlúpo rozmýšľať?
Môžeš pozerať telku aj bez rozmýšľania.
Božka!
Obliekla si bundu. Zips zaklapol.
Ty mi neveríš. O to ide. Žiješ so mnou dvadsaťšesť rokov a neveríš mi. To bolí, Milan. Nie tvoj krik. Toto.
Mlčal.
Prídem večer. Alebo ráno. Neviem.
Chytila kľučku dverí. Milan stál v chodbe, už trochu šedivý v spánkoch, sklopené ruky.
Božka, povedal potichu. Prosím.
Vyšla.
—
Dvere za ňou zapadli. Milan ešte chvíľu stál v chodbe, potom do obývačky, sadol si, vstal, zas sadol.
Mobil na stole. Dve správy od mamy: Tak? Už si s ňou hovoril? a Milan, zavolaj!
Zobral mobil a dlho ho držal, nič nestláčal. Potom sa postavil, prišiel do kuchyne, zastal pri okne. Brezy sa hýbali v jarnom vetre, už bolo neskoro poobede, ale ešte svetlo. Vonku behal susedov havkáčik, hrdý strážca obvodu.
Zavolal na iné číslo.
Pán Maruš? To je Milan. Prajem pekný deň.
Oj, Milan! Svätozár Maruš znel veselý, trochu prekvapený. No nazdar, čože potrebuješ? Všetko v porádečku?
Len som sa chcel pýtať… min. týždeň ste kupovali auto?
No jasné, otec sa zasmial. Škodu piatu ojazdenú. Lacno vyšla, pán bol normálny. Teraz sa cítim ako šéf, vlastné kolesá. Božka mi pomohla s prevodom, veď s tými telefónmi ja múdry nikdy nebudem, vieš.
Milan stíchol.
Haló, Milan, žiješ tam?
Áno, áno. Otec… teda, boli to vaše peniaze?
No jasné! Komu inému? Božke som dal cash, ona preposlala. Tá sa vyzná, všetko vybavila narýchlo. Príď, napečiem jablkové koláče. Božku ešte nevolaj, lebo mi povie, že je tam priveľa cukru! Zasmial sa.
Zastavím sa. Ďakujem, pán Maruš.
Za málo, tešíme sa!
Milan zložil, položil mobil. Zostal stáť nad stolom, potom klesol na stoličku a prešiel si tvárou po ruke.
Blbec.
Proste blbec.
Mama zavelila, on bežal. Zas kadejaké podozrenia na ženu, ktorá neurobila nič zlé. Pomáha všetkým, ako vždy.
A on…? Takto.
Spomenul si, ako stála v drese s gumovými rukavicami, ako ich dávala dole… Vtedy to nepochopil, ale už vie: ona sa neurazila. Ona bola skrátka už veľmi, veľmi unavená.
A tie bločky tiež bola pravda.
Aj ten Jaro s taškami. Bol ticho tri dni fakt, jeho mama vtedy pol hodinu rozprávala o susedovi, čo kde-tam, dym bez ohňa… a jemu to hlodalo v hlave.
Božka vtedy nič nepýtala, len fungovala ďalej. Asi pochopila aj bez otázok.
Zdvihol mobil.
Mama?
Milan! Konečne! No a čo, rozprával si sa s ňou? Vysvetlila ti?
Áno, všetko vysvetlila.
No a čo teda?
Mama… to boli otcove peniaze za auto, Svätozár mi to potvrdil, všetko v poriadku.
Ticho.
No a čo, povedala nakoniec nasupene. Ty si mal vedieť, že cudzí peniaze idú cez váš účet.
Mama.
Nie, počkaj, ja na teba dávam pozor, čo ak…?
Mama, stačí, povedal ticho, ale pevne. Teraz povedzme vážne a hlavne ma neprerušuj.
No hovorme.
Bola si nespravodlivá. Zavolala si mi, vymyslela hromadu vecí, bez faktov. Ja som prišiel kričať na Božku. Odišla z domu. Kvôli mne. Lebo som sa zachoval ako pako.
Milan, to vážne…
Mama, utíšil ju znova, pokojne ale neústupne. Ty to robíš pravidelne. Niečo mi povieš o Božke, ja som vždy uveril. Potom sa ukáže, že nič nebola pravda. Ďalej to takto nechcem. Ja žijem so ženou, nie len s tebou. Chápeme sa?
Však ja to robím len kvôli tebe…
Viem, že z lásky, ale už stačí. Keď sa ti niečo nezdá, kľudne mi zavolaj a povedz, nech to preverím. Ale žiadne domnienky a scenáre.
Ty teda už nie si na mojej strane?
Mama, nie som ani na jednej strane. Som na našej spoločnej mojej a Božkinej.
Nastalo dlhé ticho, počul iba jej dýchanie.
Toto je všetko, čo som chcel povedať, dodal. Mám ťa rád. Ozvem sa.
Nedostal odpoveď, zložil. Pozeral chvíľu na mobil ticho.
Mama sa určite urazí. Vie urážať, vie držať tichú domácnosť. Ale povie jej to, aj nabudúce. Mal jej to povedať už dávno a je to aj jeho vina, že nepovedal.
Vytočil Božku.
Dlhé zvonenie. Hlasová schránka.
Odložil telefón. Prišiel k oknu. Brezy už stáli, vietor utíchol, nebe jasné, bledozelené puky len-len vykukovali.
Šiel po bundu.
—
Lenka otvorila dvere, najprv sa prekvapila, ale hneď podľa Božkinho výrazu pochopila, o čo ide.
Poď dnu, mrkla len. Postavím čajník.
Sedeli v jej kuchyni, u nej bolo vždy útulne, kvietkované závesy, na okne kocúr Ferko, vo vzduchu štrúdľa. Božka mlčky pila čaj, Lenka tiež mlčala vedela, že keď bude treba, sama začne hovoriť.
Som unavená, Lenka, povedala Božka napokon.
Vidím.
Nie je to pre hádku. Hádka prejde. Toto je iné.
Čo iné?
Božka hriala dlane o hrnček.
Neverí mi, vieš? Dvadsaťšesť rokov spolu a keď mama povie, ja som automaticky vinná.
Verí ti, povedala jemne Lenka. Ale… poznáš Máriu Milanovú.
Poznám. Ale je to Milanov výber. Nie jej. On rozhoduje: spýtať sa mňa, alebo veriť mame. A vždy ide za ňou.
Lenka mlčala.
Nežiadam, aby svoju mamu vymazal nie som krkavčia žena. Len chcem, nech máme vo veciach jasno. Aby mňa sa spýtal prvú, nie počúval krik a výčitky.
Povedala si mu to?
Povedala.
A?
Odišla som.
Lenka vzdychla, doliala čaju.
Asi dobre, aspoň nech si premyslí.
Lenka… bojím sa.
Čoho?
Chvíľka ticha.
Že sa nič nezmení. Že prikývne, prepáči, no mama zavolá znova a všetko sa zopakuje. Nechcem takto žiť naveky.
Veď ľudia sa menia.
Ale pomaly. Alebo nikdy. Ako to zistiť?
Lenka to nekomentovala. Odpoveď nemala. A to obidve vedeli. Niektoré otázky ostanú bez vyjasnenia.
Ferko sa natiahol na okne. Vonku prešiel autobus.
Tak už idem, odložila Božka hrnček.
Domov?
Domov. Práce milion.
Volal ti?
Božka skontrolovala mobil. Raz zmeškané Milan.
Volal.
Tak vidíš.
Nič to ešte neznamená, zamrmlala a brala si bundu.
—
V električke si sadla a pozerala von. Jar v meste rozkvitala, trochu špinavé chodníky, ale všetko ožívalo. Deti, nákupy, dedko kŕmiaci holuby.
Myslela na otca.
Treba k nemu zájsť, skontrolovať, či všetko s autom klape. Je samostatný, len zdravie… to je otáznik vždy.
Myslela na syna.
Jaro býval v inom meste, volal málo, ale keď zavolal, bolo im pekne. Má už vlastnú rodinu, o chvíľu možno vnúča.
Myslela na tapety. Svetložlté či béžové? Asi béžové, tie sú teplejšie.
Zabrzdila električka. Jej zastávka.
Vošla do bytu.
—
Dvere neboli zamknuté.
Zostala stáť na prahu. Milan vždy zamykal. Zvesila bundu.
Milan?
Tu som, ozvalo sa zo sály.
Vošla. Sedel na gauči, televízor vypnutý, pred ním dve šálky.
Pozrel na ňu.
Vrátila si sa.
Áno.
Postála. On vstal, zas sadol, znova vstal.
Božka, volal som otcovi.
Viem. Písal mi.
Je to dobrý človek.
To je.
Aj koláče piekol.
To je jeho parketa.
Ticho napäté, akoby sa menila práve história. Prisadla na gauč, dala si šálku, zistila, že je to káva.
Volal si mame? spýtala sa.
Trochu váhal.
Volal.
A?
Povedal som jej, že takto viac nie. My si poradíme.
Božka ho sledovala pohľadom.
Fakt?
Fakt. Je napajedená. Ale prežijeme.
Držala šálku v dlaniach, na pohľad sedel vedľa nej obyčajne, trochu pokrčený ale v tom bola jeho úprimnosť, ktorú ľúbila.
Božka, prepáč. Som blbec. Neprerosmýšľal som. Mama zavolala, ja vyletel. Bolo to hlúpe.
Bolo.
Viem. Odmlčal sa. Chceš ten nový nábytok? Ráno si spomínala tapety.
Milan…
No! Urobíme si domáci pokoj. Akú farbu chceš, tú vyberieme. A na dovolenku pôjdeme, ty si vravela, že chceš more.
Milan, dovolenku nepotrebujem…
Viem, že nie je v tom problém, povzdychol si. Prosto som z toho jeleň. Neviem, čo iné navrhnúť.
Božka položila šálku.
Nič špeciálne nepotrebujem. Len aby si mi veril. To je všetko. Naozaj nie je ťažké.
Verím ti.
Dnes si veril mame.
Zamyslel sa.
Dnes som urobil chybu.
Problém nie je v jednom raze. Ale že to nie je prvýkrát. A bojím sa, že ani posledný nebude.
Nebude viac.
Počkaj. Teraz vravíš nie viac ale povedať si to mohol aj predtým, keby si chcel. Neprosím o sľuby. Chcem dohodu.
Pozrel na ňu.
Dohodu o čom?
Mierne sa na neho obrátila.
Keď ti nabudúce mama zavolá s rozprávkou o mne, príď za mnou a spýtaj sa: Božka, je to pravda? To je celé. Ja ti odpoviem. Je to ťažké?
Mlčal. Pozeral jej do očí.
Nie, povedal. Zvládnem.
Dohodnuté?
Dohodnuté.
Sedeli spolu na gauči. Už bez diery medzi nimi.
Vonku sa stmievalo. Brezy v tichu stáli v jarnom vzduchu.
Vieš, že sa tvoja mama neupokojí, však? povedala potichu. Nabudí sa na mesiac a znova všetko pôjde.
Viem.
Ako to budeš zvládať?
Chvíľu dumal. Ona ocenila, že hovorí až po zvážení, nie prvé, čo napadne.
Neviem ešte, odpovedal úprimne. Je to mama. Mám ju rád. Ale máš pravdu, nevie nezamotávať sa tam, kde netreba. Musím jej to ešte raz vysvetliť, z očí do očí.
Bude plakať.
Aj tak.
Božka ho sledovala. Potom odvrátila pohľad.
Vieš, že to nebude rýchle.
Viem.
A bude si myslieť, že som vinná.
Nech si myslí. S tebou žijem, Božka. Nie s ňou.
Prikývla.
Káva už vychladla. Napila sa aj tak.
Tak tie tapety, povedala znenazdajky.
Čo?
Béžové alebo svetložlté. Ešte nemám jasno.
Pozeral na ňu, potom sa pousmial svojsky.
Oboje sú fajn.
Treba ísť pozrieť ukážky.
Pôjdeme. Kedykoľvek povieš.
Znova prikývla. Odložila šálku. Slnko už bolo preč, izbou sa rozlialo ticho, ale cez lampu a teplo vedľa neho bolo v tej chvíli všetko pokojné.
Nie všetko je ideálne. Vedela to. Zajtra môže prísť ďalší telefonát a znova niečo vysvetľovať, znova sa držať. Milan však povedal správne veci a ona cítila, že nie sú prázdne. Činy a slová, nie vždy je to to isté. Ale v tejto chvíli boli spolu.
Milan? šepkla.
Čo?
Nalej ešte jednu kávu. Horúcu.
Bez slova vstal, vzal jej šálku a šiel do kuchyne. Bolo počuť štrngot, bzukot kávovaru.
Sedela a dívala sa von. Život je taký: nie večná oslava, nie večné trápenie. Táto únava, tieto nevypovedané vety, tieto veľké aj malé rany. A predsa spolu, predsa blízko.
Milan sa vrátil s dvoma šálkami. Prisadol si.
Ďakujem, povedala.
Niet začo.
Chvíľu mlčali. Milan pomaly, neisto položil svoju ruku na jej. Nepokúsila sa ju odtiahnuť.
Božka, tá dohoda… Fakt stačí, aby som jednoducho prišiel a spýtal sa priamo?
Stačí.
A povieš mi pravdu?
Poviem.
Prikývol.
Veď to nie je nijaká veda, potichu.
Nie je, usmiala sa.
Vonku prešla auto, svetlá zablikali na stenách. Káva bola horúca a výborná. Zajtra zavolá otcovi, spýta sa, ako ide auto.
A tapety? Tie vyberú v nedeľu.
