Drahý špás
Ela, zase? Koľko ešte? Ja už pracujem len na tvojho kocúra!
Kocúr, ktorého sa Ela práve snažila natlačiť do prenosky, sa elegantne vyšmykol, pleskol na podlahu a stiahol sa do kúta v predsieni, kde hĺbavo zavíjal ako na pohrebe. Podľa jeho výrazu sa ten kocúr, ktorému kedysi Ela dala veľmi vzletné meno Baláž, rozhodol draho predať svoj bezvýznamný, minimálne podľa Mira, život.
Dávno znamená, že Baláž, ako ho Ela nežne volala, bol s ňou už minimálne desať rokov. Koľko má naozaj za ušami, Ela nikdy netušila. Privliekla ho z ulice. A nebola to žiadna rozkošná mačička už vtedy to bol dospelý, len ešte mladý, ako povedali Elininej mame na veterinárnej.
Tam, v ružomberskej ambulancii, utekala Mária, matka Ely, spolu s dcérou, držiac kocúra zabaleného v ošúchanom detskom paplóne.
Prosím vás, zachráňte ho!
A kde ste vylovili toto strašidlo? vetkyňa si povzdychla. Smetiskový kocúr…
A čo? Je môj! Dajte mu šancu, prosím! Vidíte predsa, že je na tom biedne! Čo otáľate? Moje euráky sú menej ako tých s papierovými mačkami?
Mária bola vtedy taká zúrená, že veterinárka si rozmyslela, či sa púšťať do debát. Urobila dobre.
Mária Jozefovna Madunická bola neobvykle tvrdohlavá žena. Veď čo iné ostáva? Skúste vychovať dcéru bez chlapa, starať sa o dvoch dôchodcov a žiť iba zo škôlkarskej výplaty! Zuby by vám z toho narástli aj na zadku.
O bránení svojej pravdy Mária vedela svoje. Nebola však žiadna harpia. Milovala deti, mačky, niekde v hĺbke aj psy hoci tých sa od mala bála.
Nezniesla kdejaké rozkazy. Ani od susediek, ani rodičov, čo viedli deti do jej triedy, ani od tých, čo si mysleli, že krehká, osamelá Mária je ľahká korisť.
Vedela to vybaviť tak elegantne, že tí, čo sa chystali kričať, zrazu rozprávali o svojom detstve, žiaľoch, životných drámach… a Mária len prikyvovala, súcitila a čakala. Nakoniec ju všetci vďačne obímali a lúčili sa vo vypožičanom pokoji.
Nieže by Mária chápala, ako to robí. Taký zvláštny dar skutočne počúvať sa nevidí často.
No doma to nefungovalo. S cudzími áno, ale na blízkych bola úplne krátka.
Manžel zdrhol týždeň po svadbe. Mama Márii len žartovala: Div, že s tebou vydržal aj tak dlho!
Aj keď ju to bolelo, uznala, že mámu má pravdu. Pripraviť s ňou rodinu? To je jak variť bryndzu bez bryndze. Keď odchádzal, zamrmlal jej do očí: Žena z teba… hahá, to ja som skôr primabalerína.
Zasmutnela, ale za dva mesiace zistila, že je tehotná, a upokojila sa. Žena predsa! Nie chlap.
Na narodenie dcéry sa tešila viac než na Vianoce aj meniny. V tom tichom a nenápadnom živote bolo dôvodov na oslavu poskromne!
Lenže mama ju akosi nepodporila.
Načo ti to, Mária? Záťaž iba! Si mladá, pekná, niečo zo života by si mala. Porodíš a čo? Cesto, krúpy a šošovica? Aj decko odsúdiš na biedu! Deti sú drahý špás, Mária! To ešte nevieš, ale pochopíš.
Mami, a neboli sme na tom presne takto?
No, boli! A čo z toho?
Mária poctivo uvažovala. Mámy zvykla počúvať. Teraz však niečo vo vnútri odmietalo tak jednoduché, racionálne rozhodnutie. Len predstava, že by o dieťa prišla, jej zvierala srdce až na dno. Cítila, že život má niečo navyše môže byť nielen žena, ale aj mama.
Dilemu za ňu vyriešila babka. Neohlásene dorazila z dediny, v kroji, v taške vystlaný uterák.
Rodi, Mariška! Pomôžem.
Ale, babka, a dedo zostane na gazdovstve? Sám?
Dedo ešte zvládne! A keď nie, tak ho vezmeme k nám, no jasné!
Z tašky vytiahla poriadny balík.
Spomínaš naň? Pozeraj!
Mária toľko peňazí v rukách nikdy nemala. A ani viac neskôr.
Dedo predal rodičovský dom. Dedina už bude v ceste novej diaľnici, hektáre išli na dračku. Dohromady je to na menší byt v Žiline dosť. Zvyšok už nejako zvládneš!
Ale babka…
Žiadne ale, dievča moje! Nebuď blbá! Keď nie pre seba, tak pre dcéru.
Od tohto okamihu bol medzi Máriou a jej mamou koniec debát:
Aha, keď som u vás prosila o peniaze, povedali ste, že nič nebude! A teraz? Prinesiete modré z neba až na tácke? Výborné… Čo ešte dodat?
Babka vyhnala mámu z kuchyne a čosi jej pošuškala v spálni. Ale mamu neobmäkčila.
Veď čo ona mala? Od muža, nie z ulice! Kde je problém?
Len babka mala rozum: Ak nedokázali šliapať spolu, vinní sú obaja.
Babka vybavila byt. Štvorizbák, hoci v zateplenom paneláku, a veru, prešiel aj slušnou rekonštrukciou. Partia tmavookých majstrov, poriadne pod babkiným drobnohľadom, za dva mesiace dala všetko do pucu. Prvý raz, keď Mária vošla do svojej izby a uvidela detskú postieľku, sa rozplakala.
Ajaj, neplač, dievča! Tu treba oslavovať! babka rozhodne schmatla Máriu za nos a hnala ju objavovať novú kuchyňu.
Ela prišla na svet skôr. Mária mala nervy, ale všetko sa rýchlo upokojilo. Dievča rástlo zdravé, silné a nečakane jemné. Generačnú pachuť svojej mamy nikdy na svoju dcéru nepreniesla.
Tej babke si bližšia ako mne! Byt dostala, vnúčika kočíkuje… A ja? Ani dnu ma nepustíš.
Mami, kto ti bráni? Len prosím ťa, nerozlaďuj tu nič! Ela sa bojí.
Ona sa bojí?! Malé dieťa na hlavočkách stojí, čo by sa bálo?
Mamka, nielen kričíš, ale aj hučíš…
Mária ledva zadržiavala slzy. Jej mama jej už ani vypočuť nechcela.
V hlave jej stále znelo: Nebudem taká mama!
Po slovensky ľahké vyhlásiť, ťažšie docieliť. Mária si nebývala istá, že vychováva správne. Ela nebola rozmaznaná, len mala pevnú vôľu. Veľmi rýchlo pochopila, že škandálmi nič nedosiahne.
Maminka, môžem lízatko?
Po obede, Elenka.
Ani trošku?
Ani kúsok.
Dobre! A po obede môžem dve? Budem krásne papkať!
Mária ju vždy poctivo odmenila. Charakter skladala z týchto detailov. Ela skrze úsmev vedela obmäkčiť aj babku:
Babka, nekrič! Vrásky ti vyskočia! A to je škoda, si predsa pekná… Poď sem, vyhladím.
A babka ani nevzdychla. Ela ju posadila, hladkala viečka, ťukala čelíčko…
Rodina sa pomaly upokojila. Mária pracovala, babka s dedom, ktorý napokon gazdovstvo predal a pritiahol do bytu, sa starali o Elu.
Problémy nastali, keď ochorela babka. Lekári, ako lekári, mlčali, ale Mária pochopila všetko aj z kríženia pohľadov.
Babka, čo takto do Bratislavy?
Prečo, Mária? Žila som si dobre. Nejdem nikam. Len vás mi bude ľúto. A deda, ten smutnie. Nedávajte ho samého…
V tom čase sa doma objavil kocúr.
A v ten deň, keď Baláž oficiálne vkročil, stratila Mária Elu z očí. Šla zo školy domov a zmizla.
Dedo, čo po ňu bežal, ju minul vari o tri minúty.
Kde mohla zmiznúť v priamom úseku pod Hôrkou? Záhada!
Hľadala ju celá štvrť kamaráti, susedia, Mária, dedo aj babka. Ale Ela sa našla… sama. Pribehla s vyplakaným ksichtom v momente, keď Mária už šla volať na políciu. Nič nevravela, iba podala zafúľanú guľu kocúra v deke, a spusti:
Mami, jemu je zle, nie mne!
Mária neváhala ani sekundu.
Veterinári zistili, že úľava je možná za slušný balík. Suma na účte Elinu mamku schladila ako martini v zime.
Na to by som mala dvoch britských modrých…
Ale zaplatila. Doma vyrátala zvyšky a zistila, že mesačný rozpočet je fuč ešte treba lieky pre babku, kocúra a darček pre Elu, čo mala za týždeň meniny. Postavila sa pred poloprázdnu peňaženku.
Mami, môžem prosím ťa niečo poprosiť? Ela sa prikradla, keď už mala dávno spať.
Čo chceš, srdiečko?
Nechcem žiadny darček. Len nech tu ostane môj kocúrik. To je môj darček.
Mária objala dcéru a pozrela na šedivý chumáč, čo spal jej pri nohách. Prenosku si mohla schovať.
Kocúr sa rýchlo adaptoval na bytový komfort. Žiadne výtržnosti, babke robil spoločnosť, najradšej ležal pri starých.
Postupne menil aj životy.
Mária si povedala dosť. Žiť z učiteľskej výplaty a dvoch dôchodkov bola otrava. Zmenila sektor, išla robiť pestúnku. Najlepšie rozhodnutie za posledných desať rokov, nezostala ani chvíľu bez práce. Všetci si ju podávali ako šafran, plat jej rástol a domov prichádzala spokojná, vždy pohladila Baláža za uchom.
Baláž, vďaka! Bez teba…
Ten len zapredeno zamrčal, pohladil ju po ruke a kontroloval Elu. Staršiu gazdinú uznával, ale dušou bol viazaný na mladšiu.
Roky leteli. Bol s Elou, keď sedela za úlohami, lepil jej papuľu na zošit a snažil sa pomáhať. Bol, keď do ticha spálne plakali pri babkinom lôžku. Bol, keď po babke odišiel navždy aj dedo. Bol aj pri Elinom rozhodnutí žiť vlastný život, keď si jej mama našla dobrého muža a znova sa vydala.
Nový otec mal nielen nervy na Elinu pubertu, ale i auto, ktoré štedro poskytol svokre. Tá sa vznášala po Petržalke so zásobami priesad a s pýchou oznamovala susedkám:
Zas zoberiem auto. Zase ma vezie za mesto!
Ela už študentka, rozhodla, že ostane v byte, kde vyrástla.
Tam priviedla budúceho snúbenca.
Ty brďo, to sú priestory! A čo to je…?
Chumáč Baláža vtrhol do izby, húkal a škrabal Elinho chalana. Ten skoro vyliezol na luster. Odpudivé, ale aj smiešne.
Ela občas kocúra bránila, on chalanovi neprišiel na chuť. Ten Baláža prudil a kotrmelcoval, ak Ela nepozerala.
O rok bola svadba. A vtedy sa u nich niečo zlomilo. Čoraz častejšie počúvala Ela od Mira to bol neverný typ slová, ktoré by jej mama nikdy netolerovala:
Čo si to za ženu? To mal byť guláš? V živote si nevarila poriadne jedlo? Čo budeš za ženu…
Pritom Ela očami varila už od desiatky, učila ju babka.
Potom prišiel Balážov moment.
A to čo zase potrebuje?! zagúľal očami Miro, keď zbadal účet z ambulancie. Ela, prepáč, ale žiaden kocúr nestojí za toľko eur!
Miro, Baláž je člen rodiny!
Mojej? Ani náhodou! Takéto prírastky? To nikdy.
O čom to hovoríš?
Presne o tom! Ešte raz prinesieš účet kvôli tej potvore domov ja ho vyrazím!
Ela, ktorá sa práve ráno dozvedela o dieťati, vtedy mlčala. Ale Baláž, už starý, zlyhal znova s granulkami, musela utekať do ambulancie. Miro sa práve vrátil z behu, celá disciplína, vitarián, stále jej omielal, že zdravie je všetko.
Keď sa dozvedel, že kocúr potrebuje ďalšie lieky, šmaril tenisku o stenu:
Dosť! S týmto záťažím končíme! Kocúr letí!
Tak iba s mojím odchodom! Ela zareagovala nečakane prudko, zrejme hormóny…
Tak obaja choďte! Na čo by som mal trpieť?
Niečo sa vo vzduchu zmenilo. Ela, ktorá sa ešte včera snažila tým vzťahom niečo zachrániť, zrazu vedela, že tu chce všetko ukončiť.
Ani nepripomenula, že byt je jej. Len si zobrala Mirkové kľúče z kapsy, stisla ich v dlani a povedala:
Čakám dieťa. Nemám nerva na hádky. Kocúr to chápe, ty nie. Prosím, odíď teraz. Keď sa ukľudníš, rozprávame sa. Ale žiť spolu? Prepáč. Niekto, kto vyhodí do koša kocíka, vyhodí raz aj mňa alebo dieťa. A to nechcem riskovať. Bolo aj dobré, Miro, a vážim si to. Teraz je to zbytočne veľa zlého. U mňa je to navyše a verím, že aj u teba. Tak choď, prosím. Veci si pospíš neskôr, ide o zdravie. Treba s Balážom k lekárke. Tak je správne…
Miro neprotestoval. Pobalil si veci a tresol dvermi.
Ela vedela, že jej priznanie s dieťaťom nezachytil. Celý jeho svet bol len o kocúrovi.
A tak Ela pohladila Baláža, jemne ho naviedla do prepravky a povzdychla:
Si pripravený? Ideme niečo konečne zmeniť. Najprv tvoj zdravotný stav.
Baláž sa zotavil. Veľmi starý kocúr bude ešte párkrát potrebovať doktorku. Ale Keď sa narodí Elina dcéra, Baláž jej dovolí všetko. Bude najlepšou opatrovníčkou, akú Ela pozná; stačí, aby sa s maličkou pritulil a svet je v poriadku.
Keď budú hľadať meno, Ela zas myslí na Mária, ale jej mama ju odhovorí.
Poradíš sa s Mirom? Je to vaše dieťa, aj keď už nie ste spolu. Dieťa zostane navždy. Veľa ste spravili pre aké-také slušné vzťahy. Teraz je čas urobiť viac, kvôli malej.
Ela dá na mamu. Miro je nečakane rozumný.
Vďaka ti… Začo?
Že si nekládla svoje ego pred dobro dieťaťa.
Profesionálneho otca zo seba nikdy nespraví ale malá Alenka bude mať dve postieľky, dvoch zajačikov, babku Máriu a babku Valiku od Mira. Ale domov a láska je len jedna, a v nej sa Alenka bude kúpať.
V pohode bude voziť celé príbuzenstvo, zmieri kdekoho, a jej detská logika, že keď všetci milujú ju, mohli by milovať aj seba navzájom, doslova zázračne funguje.
A len starý kocúr pozná pravdu o malej majsterke ale nepovie, lebo netreba.
Veď keď je mačacia mama dobrá, aj mačence budú… A u malej Alenky to platilo úplne.
Jedného dňa, keď Alenka pohladí po líčku svoje dieťatko, presne tak, ako kedysi jej mama a babka, povie:
Vitaj, drobček môj! Tak dlho som na teba čakala…
