Nepohodlná manželka
Zora pomaly vystupuje na povrch bolesti a zvukov, akoby sa vynárala z dna hlbokej studne.
Pani Zora Jančíková, ste pri vedomí. Vidíme to na monitoroch. Skúste otvoriť oči, cudzí hlas jej znie tlmene a vzdialene.
Poslúchne, ale viečka sú ťažké ako olovo. Telo ju neposlúcha, je jej cudzie a zároveň v každej bunke tupo bolí. Uši jej zalieha nepríjemný vysoký piskot.
Počula nemocnicu prenikavý sterilný pach dezinfekcie a niečo horké liečivé, čo nezamení s ničím iným.
No tak, dýchate sama, to je výborné, hlas znel už celkom blízko.
Namáhavo žmurkne a predsa len otvorí viečka. Svetlo jej udrie do očí a Zora hneď znovu privrie oči. Všetko je rozmazané ako akvarel zmývaný dažďom: biely strop, steny, hadička pri ruke…
Nad ňou sa skláňa tvár staršieho muža, s hlbokými vráskami. Prísne sivé oči pod hustými obočami ju skúmajú. Biely čepiec, rúško stiahnuté pod bradu.
Kde som…? vyšle slabé zašumenie, hlas má slabý ako poryv jesenného vetra.
Ste na ARE, pokojne odpovie muž a čosi upravuje pri prístrojoch vedľa postele. V Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.
Havária… bola havária… šeptne.
Spomienka zasvieti a hneď zhasne: prudké slnko do čelného skla, cesta… Šoférovala… ale kam?
Áno, nehoda. Pamätáte si?
Šla som na vyšetrenie do kliniky, na plánované vyšetrenie. S manželom sme chceli skúsiť umelé oplodnenie. S deťmi to akosi nešlo…
Správne, prikývne lekár v plášti. Som váš ošetrujúci lekár, anesteziológ Peter Greguš. Mali ste vážnu nehodu.
Vedomie sa jej postupne vyjasňuje a spolu s ním prichádzajú spomienky. S pamäťou sa však prikráda strach.
Môj muž… vie to? Je v poriadku?
Vie, Gregušov tón je ešte suchší a strohší. Jemu sa nič nestalo. V aute s vami nebol.
Zora hľadá v mozaike spomienok. Naistanie, dnes už vie Ľuboš mal prísť do kliniky neskôr, z práce. Išla sama.
Koľko som tu? spýta sa, cítiac, ako sa do nej vkráda ľadový strach.
Lekár odvráti pohľad a ťažko vzdychne. Uprostred pískania prístrojov sa ten vzdych zdá ohlušujúci.
Potrebujete nabrať sily. Ale musím vám niečo povedať a bude to pre vás šok.
Povedzte, šepne Zora.
Tá nehoda bola už dávno. Bola ste dlho v bezvedomí.
Dlho… To je koľko? Týždeň? Dva?
Bola ste v kóme tri roky.
Zorin svet sa v tej chvíli zrúti a prepadne späť do tej bezodnej prázdnoty, z ktorej sa práve vytiahla.
Nie… roztrasú sa jej pery. To nie je možné. Mýlite sa…
Tri roky, stroho povie lekár. Ťažký úraz hlavy, množstvo zlomenín. Zachránili sme vás len-len priznám sa, ani sme nedúfali. Život ste držali na vlásku.
Tri roky.
Zora pozrie na ruku, položenú na nemocničnej prikrývke. Bledá, chudá, ale jej vlastná. Živá.
Mala ste veľké šťastie, lekár trochu zjemní hlas. Veľmi vzácna krvná skupina. Potrebovali ste okamžité masívne transfúzie, ale na sklade nebolo dosť.
Odmlčí sa, potom dodá:
Váš manžel vás zachránil. Jeho skupina sedela. Dal vám, čo sa dalo, vlastne ešte viac. Doslova vám svojou krvou vrátil život.
Lekárove slová jej sadali ťažko na vedomie. Ľuboš… darca… zachránil ju…
Neprenieslo jej to však úľavu, naopak vnútri sa jej rozhostil čudný chlad. Príliš dobre si pamätala svoju krvnú skupinu a bola si istá, že Ľuboš má inú.
Nemá síl hádať sa. Znova sa prepadáva do polosna plného liekov.
Keď znova otvorí oči, je v izbe ticho. Piskot prístrojov už berie ako kulisu. Pri posteli stojí niekto.
Známu, trpko-dráždivú vôňu parfému cíti aj cez spánok. Jej muž.
Ľuboš rozpozná aj bez pohľadu.
Pristúpi bližšie. Jeho tvár sa vynára z polotmy: ten istý dokonalý profil, rozhodná brada, uhladené tmavé vlasy. Ale niečo je inak.
Jeho tvár, vždy ovládaná do masky uhladenej odmeranosti, je teraz prekrivená čímsi chladným, až pohŕdavým.
Vedľa sa pohybuje nenápadne zdravotná sestra silnejšia žena okolo päťdesiatky s unavenými dobrosrdečnými očami. Mení infúziu. Zda sa, že sa volá Vierka.
Ľuboš sa sklání tak blízko, že Zora cíti jeho chladný dych.
Drahá, hlas je tichý, úlisný, zreteľný tak, aby to počuli len oni dvaja. Rád ťa vidím.
Usmeje sa.
Kým si tu tri roky oddychovala na infúziách, ja som stihol zdediť, čo sa dalo.
Zora nechápe.
Aké dedičstvo?.. O čom hovoríš? jazyk sa jej ťažko pretáča.
O papieroch, Zorka. Tých, čo si mi milostivo podpísala, tesne pred malým výletom, lenivo mykne ramenom. Zabudla si? Veď si vždy všetko podpisovala bez čítania. Plná správa na všetko.
Ja… ja…
Vďaka, že si podpísala, šeptá rovnako jedovato. Netušil som, že z tvojej naivity bude taký džekpot.
V spomienkach blikne prijímacia miestnosť, bolesť, Ľuboš nad nosidlami.
Zorka, podpíš, vtedy hovoril čo najnežnejšie a súrivo. Súhlas s operáciou, formalita.
Jej chvejúca sa ruka podpisovala hromadu papierov bez čítania.
Podnik tvojho nebohého otca, vysvetľuje Ľuboš, keď teraz vidí jej nechápanie. Pamätáš, Pavol Jančík ti odkázal logistickú firmu? Malichernosť, ani si sa do toho nechcela ponoriť. Škoda. Za tri roky som z toho spravil veľmi, veľmi ziskový podnik.
Uškrnie sa.
A teraz je môj. Úplne.
Zora ho s hrôzou pozoruje ešte horšie než pri nehode.
To si nemohol… šepne.
Mohol, ľahostajne odvetí. A nielen mohol spravil.
Narovná manžety snehobielej košele a kývne sestre:
Postarajte sa o ňu, Vierka.
Zora zatvorí oči, predstiera spánok. Nemôže sa naňho pozerať. Slzy jej stekajú po lícach a pália spánky.
Ľubošove kroky sa vzďaľujú, znejú hlasno jeho drahé topánky o dlažbu. Prosto odišiel a nechal ju samú v zlomených troskách života.
Niečia teplá dlaň jej jemne utiera líca.
Ticho, dievča, ticho, šepne sestra. Neplač, šetri si sily. Nestojí ti za slzy.
Ďakujem… zašepká Zora, zúfalo potláčajúc slzy.
O niečo neskôr, keď jej Vierka mení preväz, nakloní sa jej k uchu:
Nezlož sa. Si silná. Keď si vyliezla z takej kaše, prežiješ aj toto. A muž… ver mi, nie si prvá, ani posledná, koho takto oklamal. Len sa dávaj dokopy. Potom bude dobre.
Jednoduché slová obyčajnej sestry sú prvým drobným svetielkom v temnej noci.
Zora potichu zavolá:
Vierka…
Áno, malé srdce?
Doktor povedal, že muž bol darca krvi.
Vierkina tvár na okamih stvrdne.
Kto to povedal?
Doktor Greguš.
Sestra pokrúti hlavou a nespokojne stisne pery.
Počúvaj dobre, stíši hlas, hoci v izbe sú samy. Tvoj Ľuboš nedal ani kvapku. Ani skupinu krvi nepozná. Službu som mala vtedy ja. Trikrát som sa ho spýtala, odbil ma.
Ale doktor…
Buď sa pomýlil, alebo mu niekto pomohol popliesť záznamy. Vieš, ako to chodí, unavene vzdychne Vierka. Myslím, že tvoj muž rád robí zo seba hrdinu. Chodil po oddelení a rozprával, ako ťa vytiahol z hrobu. Greguš je skvelý doktor, ale papierovanie mu nikdy nešlo. Povedali mu: manžel darca a on to zapísal.
Tak odkiaľ bola krv?..
Zo zásob, z anonymného darcu, pevne povie Vierka. V poslednej chvíli.
Oprie jej ruku.
Nie si mu nič dlžná. Ani život. Nič. Rozumieš?
Zora pomaly prikývne. Všetko. Klamstvo. Hrdinstvo bolo taká faloš, ako aj všetka jeho starostlivosť.
V noci, keď pípanie prístrojov znie obzvlášť ostro, leží s otvorenými očami a skúša pochopiť, ako sa mohla v človeku tak zmýliť. Ako ten Ľuboš, ktorého milovala, sa zmenil na chladného kalkulátora.
A v hlave jej navracia prvý deň ich stretnutia.
Štyri roky späť zdá sa to ako celý život.
Zora sa ponáhľala po eskalátore v bratislavskom metre. Pršalo, na chodníkoch blato, dopravná špička. Meškala na pracovný pohovor do prekladateľského úradu. Práve v tlačenici jej zlyhala opätka na lodičke.
No super… vydýchne, ledva chytajúc zábradlie.
Topánka sa ledva drží na nohe, zmoknutý dáždnik, rozhodené vlasy.
Zdá sa, že Popoluška stratila nie topánku, ale nervy, zašepká k nej mužným hlasom niekto za chrbtom.
Zora zdvihne oči. Stojí vedľa muž v perfektne ušitom tmavom kabáte, vonia drahým parfumom a úspechom. Krásny podľa klasiky nie je, má však takú silu a istotu, že jej až srdce zatrasie.
Popoluška asi teraz začne plakať, prizná sa s jemným úsmevom. Mám pohovor o pätnásť minút. V tomto stave…
Muž si ju kriticky premeria nie hanlivo, skôr rozvážne.
Nezoberú vás, skonštatuje stroho.
Ďakujem, fakt ste mi pomohli, ufrfle Zora.
Nie som milý, ale praktický, položí jej ruku. Ľuboš.
Zora.
Poďte, Zora. Nemali by ste ísť metrom.
Akože?
Odveziem vás, cestou kúpite nové topánky.
Nemôžem… vás vôbec nepoznám…
Teraz už áno, usmeje sa a odzbrojuje jej nedôveru. Berte to ako investíciu do budúcnosti. Prekladateľstvo, však? Trafila som?
Áno, ale…
Žiadne ale. Máte sekundu na životné rozhodnutie.
Ľuboš bol vždy taký sebaistý, všetko riešil za sekund. Ten deň ju naozaj povozil, cestou jej kúpil nové lodičky.
Veď to stojí majetok, šeptla Zora.
Podľa mňa stoja za vaše nové miesto, sucho zhodnotil.
Prijali ju. Večer Ľuboš sám zavolal:
Aké sú lodičky? Priniesli šťastie?
Odkiaľ poznáte číslo?
Zora, ja viem všetko, zasmial sa. Večeráme?
Pauza, pretrhne ju sama:
Áno.
Jedno áno spustilo lavínu rande. Ich vzťah bol vírom. Ľuboš bol galantný, veľké kytice, večere v najdrahších reštauráciách, víkendové prekvapenia.
Obklopil ju pozornosťou, ktorej sa nikdy predtým nedostalo.
Mladšia sestra Mirka pozerala na to skepticky a myslela si v duchu, že staré príslovie o slepej láske musel vymyslieť skúsený človek.
Prišlo aj zoznámenie s rodinou Ľuboša.
Otec, Stanislav, skúpy na slovo, pohľad pevný a prísny.
Prekladateľka, zamrmlal pri večeri. To nie je skutočná práca. Žena má rodiť deti.
Oci, zaškeril sa Ľuboš. Snažíme sa, fakt.
Snažiť sa môžete, zahundral. My sme prosto žili.
Mama, pani Eva, jemná, pokojná žena, pozrela na Zoru láskavo.
Ja som vlastne tiež skoro tvoja kolegyňa, povedala mäkko. Celý život som učila slovenčinu.
To som netušila, začudovala sa Zora.
Niet sa čím chváliť, zahundral Stanislav. Za pár eur.
Nie je to pravda, trvala si Eva. Prácu som vždy milovala.
Úsmev poslala Zore:
Vidím v tebe pokrvnú dušu. Máš čistý pohľad, si očarená jazykmi.
Veľmi, priznala Zora a napätie opadlo.
Celý večer debatovali s budúcou svokrou o knihách. Svokor ostal chladný.
Bábovka, počula jeho slová pri odchode. Krásna, ale na nič.
Netrvalo dlho a Ľuboš trval na tom, aby dala výpoveď.
Zorka, si stvorená na niečo iné, šepkal, bozkávajúc jej prsty. Budeš ozdobou domu, je škoda premárniť talent za cudzie zmluvy.
Ale mám tú prácu rada…
Zamiluješ si nový život.
Zora uverila. Povedala výpoveď. Stala sa dokonalou gazdinou v ich vile za mestom, usporadúvala večierky, žiarila medzi hosťami.
Potom zatúžili po dieťati.
Rok snaženia. Potom ďalší. Verdikt lekára: bezdetnosť.
Je to vo mne, plakala Zora.
Blbosť, Ľuboš objímal, už však chladne. Peniaze máme, pôjdeme na IVF, bude dedič.
Zora túžila po dieťati, snívala o ňom, prehliadala rastúci chlad, pracovné cesty, Ľubošovo podráždenie.
V tom čase vážne ochorel jej otec Pavol Jančík.
Zora aj Mirka sa pri ňom striedali nemal im kto pomôcť. Mama zomrela, keď boli malé, na závažné komplikácie po otravách z húb.
Pavol Jančík, od inžiniera až po malého podnikateľa. Nezbohatol, no mal hrdosť.
Zomrel tri dni pred päťdesiatkou, ktorú plánoval sláviť.
Pochovávanie a smútok boli pre Zoru zahmlené. Ľuboš sa tváril, že ju podporuje, ale všetko, o čom s ňou hovoril, boli dedičské papiere.
Priveľmi zaslepená smútkom to neriešila. Teraz v nemocničnej izbe ľutuje.
Už v deň prvého stretnutia mal svokor v niečom pravdu: na povrch vyšla len ako pekný doplnok k bohatému mužovi.
Dva dni v nemocnici uplynú ako voda. Manžel sa už neobjaví. Potrebné informácie zisťuje u lekára. Od Zory sa drží bokom.
Pravdu povediac, už dávno pochopila, že len čakal na okamih, keď monitor na ARO utíchne v jednej čiare.
Po dvoch týždňoch ju prepustili.
Stojí pri bráne nemocnice s malou taškou. Pripravenú jej v tichosti podala Vierka. Zora vrátila župan, papuče, nadýchla sa a vytočila Ľubošovo číslo.
A, už si von? takmer veselo sa ozve. Výborne.
Ľuboš, nemám peniaze. Karty…
Sú zablokované, v hlase počuť posmech. Vieš, tri roky si bola mimo, tak ich zrušili.
Odmlčí sa, potom už ledovo:
Priprav sa na rozvod. Prepáč, nedá sa čakať na teba z pekla. Môj právnik ti zavolá. A už mi nepíš.
Len obsadzovací tón.
Zora zosadne na lavičku. Je máj. Troje stratených rokov, tri jari preč.
O chvíľu príde Mirka s batohom starých džínsov a tričkom.
Poď ku mne na intrák, navrhne.
Zora smutne vzdychne, uvedomujúc si, že sa cíti ako malé bezbranné dieťa.
Malá izbička, dve postele, stôl zaprataný skicami a látkami. Mirka študuje dizajn.
Zora, bledá a slabá, sedí na posteli a hľadí z okna. Celý ten život doma, večierky, šaty sa rozpadol na jednu falošnú kulisu.
Musím si nájsť prácu, povie večer.
Zbláznila si sa, potrebuješ oddych, sotva chodíš, bráni Mirka.
Skonč, lekár pri prepustení povedal, že môžem robiť. A nemáme z čoho žiť. Viem tri cudzie jazyky.
Sadne k starému notebooku, otvorí prvý anglický web. Prebehne očami odsek a rozumie všetko.
Vidíš, pamätám si všetko, usmeje sa.
Klikne na text, chce ho preložiť a zmrzne.
Cudziemu textu rozumie, vie, ako by mala preložiť. Ale písmená nepodajú žiadny zmyselný slovenský výraz. Slová skáču, unikajú, rozplývajú sa.
Čo mi je?.. šepne a skúsi prepnúť na francúzštinu.
To isté. Rozumie, nevie vytvoriť vetu po slovensky, akoby medzi hlavou, rukou a jazykom vyrástlo sklo.
Ráno ide späť do nemocnice.
Doktor Greguš s ňou spraví niekoľko testov a povie:
Je to následok úrazu, zasiahlo to rečové centrum. Toto je afázia.
Takže som mrzák? zašepká.
Nie podľa testov je to len prechodné, chápať viete. Chce to čas, cvik a trpezlivosť. Postupne sa to spraví.
Ale ja nemám čas, potrebujem robiť, peniaze…
Neponáhľajte, povzbudí ju.
Večer sa Zora pýta Mirky:
Ak nebudem vedieť prekladať, čo ešte viem?
Veď si viedla celú domácnosť, variť vieš výborne, a všade vytvoríš útulno.
Skúsenosti s vedením domu aj to je niečo.
Na druhý deň šla do agentúry pre domácich pracovníkov.
Personalistka na ňu pozrie skepticky.
Prax?
Starala som sa o veľký dom, opatrne Zora.
Dobre, gazdiná, to nie je profesia. Ešte niečo?
Zbadá jazvu na spánku.
Čo to máte?
Nedávno som bola po nehode na klinike, prizná Zora.
Hm… nevyzeráte zdravo. Hľadáme aktívnych ľudí. Ozveme sa.
Prosím… spojí ruky. Veľmi tú prácu potrebujem. Som pedantná, postarám sa, navarím, upracem, postrážim deti.
Personalistke jej zúfalstvo zrejme urobí dojem.
Jeden dočasný flek je. Ťažký. Rodina chirurga, MUDr. Ivan Buček. Hľadá guvernantku pre dcéru. Má deväť.
Beriem.
Spomaľte. Tam to všetci vzdali po dni. Žena mu zomrela pred dvoma rokmi pri havárii. Ivan je v práci od rána do noci, dcéra je uzavretá, skoro neprehovorí. Uvidíte sama.
Priestranný byt v novom komplexe s výhľadom na Dunaj ohuruje tichom. Luxus, štýl, no úplne bez útulnosti.
Ivan Buček je vysoký, prísny, mlčiaci, so zničenými sivými očami.
Vy ste Zora Jančíková, povie stroho. Izba je na konci, tam je Nina. Vaše miesto.
Zmizne v pracovni.
Zora nesmelo zaklope.
Nina?
Odpoveď žiadna. Pošúchne dvere.
Dievčatko, chudučké, dve vrkôčiky, sedí na koberci, čosi čmáre na tablete. Ani nezdvihne hlavu.
Ahoj, Nina, rodinne jemne Zora. Ja som Zora. Chcem ti pomôcť s úlohami.
Nič. Ani pohľad, ani gesto.
Zora si vzdychne. Bude to ťažšie, než čakala.
Prvé dni sú skúškou nervov.
Ivan je od skorého rána preč a prichádza neskoro v noci. Ninu nevidí, ona Zoru ignoruje. Automaticky je, kúpe sa, urobí úlohy a zalezie s tabletom.
Zora, ktorá zažila bolestivé straty, ucíti detskú osamelosť.
Tretí večer už nevydrží a voj-
de do detskej.
Nina, dosť tabletu, jemne, ale rozhodne.
Dievča po nej blisne vystrašeným pohľadom.
Vieš, pokračuje Zora ja som v tvojom veku milovala modelovanie z hliny. Máš niečo podobné na poličke.
Na poličke je plastelína aj hlina. Zora si kľakne, vezme hlinu a sadne si k zemi.
Skúsime spraviť hrad pre princeznú so všetkými vežami?
Začne boľavými prstami miesiť hlinu, činnosť ich oživí. Slová jej nejdú, ale ruky áno.
Nina pozoruje.
Zle, šepne potichu.
Čo?
Veža pre princeznú musí byť najvyššia.
Bezchybne ju povyšuje.
Mlčky pracujú vedľa seba.
Večer pri upratovaní nájde Zora pod posteľou starý, obitý album.
Ejha, čo to je? natiahne ruku.
Nedotýkajte sa! Nina ho chytí. Mamin.
Tvoja mama kreslila?
Nina prikývne natoľko nežne, že otvorí album. Nie sú to fotky: živé nákresy plné lásky, vymyslené hračky pre deti, detaily na presno. Na konci logo: Letiaci vták s kockou v zobáku a Ateliér Eleny. Inteligentné hračky pre výnimočné deti.
Výnimočné? nechápe Zora.
Mama chcela založiť ateliér, povie Nina. Pre takých, ako je Maťo.
Maťo?
Mamininej kamarátky syn. Nerozpráva. Mama vravela, že také deti potrebujú iné hračky, čo im pomôžu. Ocko povedal, že je to hlúposť.
Zora hladí Ninu, pozrie na album. V tých obrázkoch vidí nielen záľubu, ale povolanie.
Noc nespí, myslí na Eleninu myšlienku.
Rozhodne sa: ten sen sa musí naplniť.
Na druhý deň večer vyhľadá Ivana. Lekár vojde do kuchyne, unavený.
Nina spí?
Spí. Potrebujem s vami hovoriť.
Bez slova položí album.
Ivanova ruka s pohárom zostane visieť vo vzduchu.
Kde ste to vzali? spýta sa zhrubnutým hlasom.
Našli sme to s Ninou. Je to vynikajúce, pán doktor…
Vráťte to, odsekol. Hneď.
Tu sa mýlite, nečakane sebavedome mu oponuje Zora. Je to sen vašej ženy. Aj vašej dcéry!
O mojej žene mi nehovorte! Nič o nej neviete!
Asi nie, zvolá Zora. Ale vašu dcéru áno. Žije, keď to drží v rukách.
Do dverí sa priplazí bosa Nina v pyžame.
Ocko, prečo kričíš na tetu Zoru?
Ivan zmeravie.
Ninka, do postele. To…
Mamin album, dievča ho stisne. S tetou Zorou urobíme hračky.
V očiach žiari oheň, ktorý Ivan nevidel roky.
Pozrie na Zoru, v jej očiach už nie je strach, len pevnosť. Ivan konečne neuhne pohľadom.
Robte si, čo chcete, povie zadusene a odíde do pracovne.
Zora sa nevzdá.
Ešte večer volá Mirke.
Mirka, potrebujem dizajnérku.
O čo ide? nechápe sestra.
Pomôž nám. Rozbiehame niečo nové.
Začnú spolu.
V izbe, kam Zoru ubytovali, večer býva ateliér: Mirka prinesie notebook a tablet. Posledné eurá dajú na preglejku, farby, látku. Zora so zmyslom pre vkus a povrázknutými rukami a Mirka s dizajnérskym očkom tvoria prvé prototypy.
Najskôr ich Ivan ignoruje.
Potom Zora počuje jeho rozhovor v pracovni:
Ahoj, Magda. Buček. Guvernantka vymýšľa hračky pre výnimočné deti. Ako chcela Elena. Príď a pozri sa.
Druhý deň príde žena štyridsaťnička s múdrymi očami. Pri sukni sa schová chlapček, kýva sa, hmkaním triedi opakovania.
Dobrý deň, Magda, detská psychologička, Ivanova kolegyňa. Mám tu Maťa. Má autizmus.
Zora len kývne.
Podá Maťovi do rúk včerajší drevený oblúk, ktorý s Mirkou dorábali.
Maťo zmrzne. Preváži sa, prikročí, chytí duhu, potiahne ju k sebe, vkladá oblúky na miesto.
Magda začne plakať.
Toto nikdy neurobil… povie cez slzy.
Maťo nevníma. Obdivuje oblúk.
Zora, pozrie Magda s nadšením. Potrebujeme tie hračky. Poviem ďalším rodičom.
Magda je hnacou silou ateliéru. Privedie ďalšie mamy. Projekt naberá obrátky.
Mirka, treba registrovať s.r.o., zahlási Zora o týždeň.
Tak to je pecka, zablýskajú sa sestre oči.
Ten večer Ivan nájde v obývačke nasledovnú scénu: pracovňa plná pilín, látok i skíc. Zora, Mirka a Nina sa smejú a balia prvý zákazku do jednoduchej krabičky.
Jeho kroky ostanú na prahu.
Zora sa naňho pozrie. V očiach má pokojné odhodlanie.
Mirka, si istá? pýta sa Zora s objednávkovým papierom v ruke…
