Manžel na víkend
Sekaná sedela uprostred taniera tak dokonale, že by ju bez pravítka neposunul ani o milimeter. Rastislav na ňu hľadel a žalúdok mu jemne, spiklenecky škrkol pod košeľou.
Elenka, môžem si spraviť chlieb so šunkou? Mám hlad.
Rasťo, večera je za dvadsať minút. Ak to zješ, hlavné ti vychladne.
Len rýchlo, malý kúsok.
Fakt nedokážeš počkať dvadsať minút? Všetko mám vyrátané. Zemiaky budú o sedem pätnásť, kuracie o sedem dvadsať. Ak si teraz naplníš brucho, budeš večerať len do polovice.
Rastislav si povzdychol a sadol za stôl. Elena stála pred otvorenou chladničkou, každý tovar putoval na svoje určené miesto. Mlieko na druhú poličku sprava, syr dolu do syrového priečinku, jogurty zoradené podľa dátumu, najbližší ku kraju, starší vzadu.
Aspoň čaj si môžem naliať?
Môžeš. Ale len jednu lyžičku cukru.
Elenka, mám päťdesiat sedem rokov.
Ale tvoj otec mal cukrovku, aj dedo. Akurát jedna lyžička.
Rastislav siahol po kanvici, no Elena ho predbehla, sama nabrala vodu do pohára, pridala slabý nádych cukru, všetko položila pred neho.
Pi.
Pozrel na pohár. Potom na jej chrbát, stále otočený k nemu. Napil sa. Čaj bol takmer priehľadný, trochu sladký. Nevyslovil ani slovo.
Za oknom bolo už takmer tma. Október v Bratislave sa zvečerieva rýchlo a v ich panelákovej štvrti, kde betón stojí natlačený ako krabice zápaliek, je tma ešte ťažšia. Lampy žiaria, autá stoja na svojich miestach. Všetko ako vždy.
Im bolo päťdesiat sedem a päťdesiatpäť. Spolu žili tridsať rokov. Byt čistý ako operačná sála a tichý ako čitáreň.
***
Sobota u nich začína o ôsmej. Nie že by sa spať nedalo dlhšie, ale presne vtedy štartoval Elenin zoznam na víkend. Písala si ho ešte v piatok, drobným kolísavým rukopisom do štvorčekového zošita.
08:00. Raňajky.
08:30. Utrieť podlahu.
10:00. Obchod. Potraviny na Ružinovskej, drogeria osobitne.
12:00. Obed.
13:00. Oddych.
14:00. Návšteva u tety Vilmy.
17:00. Návrat domov.
17:30. Večera.
18:30. Televízor alebo kniha.
22:00. Spať.
Rastislav ten zoznam poznal naspamäť. Nie kvôli čítaniu, ale lebo roky bol stále rovnaký. Vymenilo sa len miesto obchodu alebo meno príbuzného.
V chodbe práve myl dlážku, tlačil handru od steny k stene, hlavou mu plávali myšlienky o rybačke. Len také pocitové, ako dávno už nebol pri Váhu. Asi osem rokov dozadu, poslednýkrát s Ferkovým, kolegom z práce, chytali pleskáče a jedného ostrieža. Varanie polievky priamo nad ohňom v starej konzerve, smiech až vyplašil kačky.
Domov sa vtedy vrátil neskoro, Elena zatiaľ nespala.
Vieš, koľko je hodín?
Viem, Elenka. Trošku sme posedeli.
Trošku. Osemkrát som ti volala. Večera v chladničke. Už to nie je ono.
Prepáč.
Vieš, ako som sa bála?
Prepáč, Elenka.
Odvtedy na rybačku viac nešiel. Nie kvôli zákazu. Len tak, prirodzene, vždy sa našlo niečo dôležité, robota, opravy, návštevy, a potom len prestal navrhovať. Jednoduchšie bolo neponúkať.
Rasťo, vypláchni handru poriadne. Nevytáčaj príliš, inak ostanú fľaky.
Urobil ako povedala, hoci v tom rozdiel nevidel. Podlaha žiarila. Elena sa chválila čistotou bytu: U nás by si mohla jesť zo zeme! počul raz cez múr, pre kamarátku. Nikdy by ale zo zeme jesť nechcel, ani z najdokonalejšej.
Obchod, obed, návšteva prešli podľa poriadku. Teta Vilma piekla zemiakové pagáče, trošku ich pripiekla, Elena jemne, ale nahlas podotkla: Vilmička, asi ti rúra zle pečie. Rastislav zjedol tri a myslel, že vďaka tej pripálenosti boli najsladšie.
Prišli domov o sedemnásť dvadsať. Ešte desať minút predbiehali plán.
Elena vyložila tašky, postavila variť čaj a vybrala z chladničky tvarohový nákyp pripravený ráno. Nákyp krásne nakrájaný na šesť rovnakých kúskov.
Rastislav si sadol a pozeral na nákyp. Náhle sa mu rozliehal v hrudi tichý pocit paniky nie z toho koláča, ale zo všetkého. Vedel, čo bude zajtra, aj o týždeň, aj o mesiac, aj o rok. Všetko vždy rovnaké.
Vypil, dojedol, išiel pozerať televízor.
***
V stredu večer sa pokazil vysávač. Jednoducho prestal ťahať. Rastislav ho rozobral na kuchynskom stole. Problém bol jasný filter upchatý a krytka zaježená, jedno pretrhnuté. Pre neho, dvadsaťdva rokov údržbár na Elektrotechnickom závode v Rači, žiadna veda asi dvadsať minút roboty.
Elena prišla do kuchyne a zastala vo dverách.
Čo robíš?
Opravujem. Pozri, upchatý filter, tu je prasknutá spojka kefy.
Zavolaj opravára. Netreba sa s tým hrať.
Elenka, zvládnem to ľavou zadnou.
Pri žehličke si ju opravoval ľahko dvakrát raz už nešla vôbec, druhý raz hriala len z jednej strany.
Toto je iné. Viem presne, kde je chyba.
Je ti jasné, že nie si opravár bielej techniky? Prosím ťa, nech to potom nestojí viac.
Niečo v ňom sa posunulo. Tichý štrk pod povrchom, čo sa nehýbal roky.
Opravím ho, Elenka.
Rasťo
Opr a ví m.
Zírala naňho s prekvapením, potom podráždene. Vyšla z kuchyne, viac už neprišla.
Trápil sa hodinu. Vysávač fungoval. Dokonca ťahal lepšie. Rastislav všetko upratal, zapol vysávač na prázdno, len čo ten zvuk správne zapriadol.
Elena prešla okolo, pohľadom odsúhlasila. Nepovedala nič. Rastislav si uvedomil, že dúfal aspoň v jedno: Šikovný si.
***
Oznámenie našiel na stĺpe pri Šafku. Opravím staré prístroje, aparáty, stojany, všetko. Adresa a telefón. Jeho gramofón, starý Tesla, stal na poličke a tri roky ani nepípol. Elena navrhovala vyhodiť. On vždy len potom a znovu odložil na miesto.
Gramofón kúpili pred svadbou. Pomohol otec. Počúval na ňom Lasicu a Satinského, platne mal zoradené na okne na internáte. Potom s Elenou, platne do krabice, krabica do špajze: Chytajú prach, načo ich vystavovať. Občas otvoril špajzu, len hľadal, či sú tam.
Na telefone nikto nezdvíhal. Tak sa vybral na adresu. Na Blumentálskej, starý dom, omietka opadaná, dvere ťažké, voňali časom.
Na treťom zazvonil. Dlho nič, nakoniec kroky, niečo spadlo, cinklo. Otvorila žena v ručne šitom ľanovom zástere s fľakmi od modrej a žltej farby. Vlasy strapaté, prilepené na čelo, na líci zelený fľak.
Dobrý deň, podľa inzerátu?
Áno. Povedali mi, že tu opravujete
Ľubovoľne vstúpte! Ja som Valéria. Len si dajte pozor, mám tu stojan v chodbe, môžete zakopnúť.
Vstúpil a na okamih zostal stáť.
To sa nepodobalo na nič, čo poznal. Keďsi, v študentských rokoch, ateliéry spolužiakov vo výtvarnej. Všade plátna niektoré čisté, iné len začaté, ďalšie prepísané farbami aj trikrát. Na parapete poháre so štetcami, všade tuby. Na zemi noviny, dotlačené niekoho šľapou. Na pohovke oranžový kocúr, čo ho súdil očami cisára.
Voňalo to farbou, ľanovým olejom, kávou a ešte niečím, čo nevedel pomenovať. Možno životom.
Prepáčte chaos, usmiala sa Valéria. Maľovala som, nestihla som upratať.
To nič, povedal úprimne, až ho prekvapilo, že tak naozaj cíti.
Tak čo treba opraviť?
Gramofón. Tesla. Netáča sa tanier. Sám som pozeral, asi motor.
Tesla, jasné! Skontrolovali ste ovládač? Býva tam hnilý kontakt.
Už som to skúšal. Bude to hĺbšie.
Valéria prikývla.
Máte ho so sebou?
Nie, najprv som chcel vedieť, či máte čas. Telefón nebral nikto.
Ja mobil furt dakde zapatroším. Minule bol pod sedačkou. Doneste, pozrieme. Ale kým ste tu, čo keby ste mi pomohli so stojanom? Zľavu dám!
***
Stojan pri okne sa kýval, jeden kĺb mu chýbal šrób. Vysvetlila, že skúšala nahradiť skrutku, lenže bola príliš tenká.
Rastislav si čupol, poprosil skrutkovač. Valéria doniesla tri, on vybral čo treba, prerobil spoj, vypýtal pásku, utesnil provizórne. Stojan držal.
To len dočasne. Kúpte si šrób M6, hocikde v železiarstve. S maticou bude držať navždy.
M6, zopakovala, môžem si to zapísať?
Chytila štetec, namočila v čiernej a napísala na noviny: M6 šróbík s maticou!
On sa zasmial bezdôvodne, prirodzene.
Vyhodíte noviny a zabudnete.
Nedám, dám na chladničku. Poďte na čaj, záslužne ste ma zachránili, mám včerajšie pirohy s kapustou.
Chcel vravieť, že má povinnosti doma. Že Elena…
Rád, pristihol sa ako vraví.
***
Na malej kuchynke, kde by sa ledva dvaja otočili, sedel pri okne, kde v kvetináčoch rástlo všetko od žeruchy po bazalku. Pirohy ležali kopcom na tanieri, bez servítky, jeden bokom ako keby chcel ujsť.
Prvý piroh bol jemne odležaný, trošku zvlhnutý, no v ústach rozvinul spomienku na kapustovo-vajíčkovú plnku, akú robila jeho mama.
Dobré sú, povedal úprimne.
Fakt? V živote som nevedela piecť. Dcéra má učila pred odchodom. Študuje v Prahe, už dospelá žena, dvadsaťdva rokov. Iný svet, nie ako ja.
Bývate tu dlho?
Dvadsaťpäť rokov. Muž tu bol, ale pred rokom sme sa rozišli. Teraz som len s kocúrom. Mimochodom, on je Miko.
Miko pri zaslovení len zdvihol hlavu z pohovky, oči privrel.
Trápilo vás to?
Rozvod? Na začiatku. Potom… poznáte, nie? Kráčate dlho v tesných topánkach a keď ich vyzujete, zistíte, že ste dávno prešúchali päty do krvi a len ste si na bolesť zvykli. Tak to bolo.
Rastislav sa díval na dvór. Strom už ledva listnatý, o pár lístkov bojuje s vetrom.
Vy ste inžinier, však?
Na elektrotechnike, áno. Práca ako práca. Ale kedysi… mechaniku som mal rád. Aj rybačka. Tá mi chýba.
Rybačka? Hovorte!
Prenieslo ho to väčšinou pri tejto téme všetci menili rozhovor. Elena zvykla povedať: Furt ten istý príbeh, iba čakáš, kedy potiahne. Valéria mala skutočný záujem.
Každé leto s otcom. Cestou ešte ticho, svit úsvitu na Váhu, voda hladká, vtáky ešte spia, len ryba šplechne o trstinu.
Valéria sa oprela o ruku a počúvala.
Potom kamaráti, raz jeden lin veľký, mysleli sme najprv, že breh chytený…
Rozprával a až keď pozrel na hodinky, zistil, že sedí už dve a pol hodiny. Bolo skoro deväť večer.
Prepáčte, musím ísť.
Samozrejme. Ďakujem za stojan, aj za ryby.
Ryby?
Že ste mi o nich rozprávali. Vidím tú vodu.
Na ceste k trolejbusu rozmýšľal, kedy ho naposledy niekto len tak počúval. Len počúval.
***
Keď prišiel domov, Elena sedela v kuchyni. Na stole vychladnutá večera s tanierom na tanieri. Jej tvár mala podobu, čo býva pred dlhým rozhovorom.
Kde si bol?
Pozerať ten gramofón podľa inzerátu. Tam žije žena, výtvarníčka, prosila ma o pomoc so stojanom. Zdržal som sa.
Nepovedal si mi.
Nemyslel som, že tak dlho.
Očakávala som ťa o siedmej. Pripravila som sekance, už dávno vychladli. Dvakrát som ich stále dohrievala, sú už vysušené.
Rastislav pozrel na jedlo, potom na Elenu.
Prepáč kvôli sekanciam.
To nie je o jedle! Je to o dohode. Keď odchádzaš, dáš vedieť. To je základný rešpekt.
Rozumiem. Nemyslel som na to.
Ty na nič nemyslíš, čo sa týka nášho domu a mňa. Pamätáš predvčerom jogurty? Písala som nízkotučný, kúpil si plnotučný. Vyhodila som ich.
Zhodil kabát, zavesil na vešiak. Ruky pokojné, zvnútra však pružina, pomaly a pevne stáčaná.
Tam u nej som si dal piroh. Bolo.
Piroh.
Áno.
Rasťo, ty ideš za gramofónom a vrátiš sa o deviatej s pirohom? Vieš, ako to znie?
Pomohol som jej so stojanom a vypil čaj. Býva tam sama, žiadny muž. Len poprosila o drobnú pomoc.
Kto to je?
Valéria. Päťdesiatštyri, vedie kurzy v Dome umenia, pred rokom rozvod.
Všetko o nej vieš.
Len sme sa pri čaji rozprávali, Elenka.
Elena postavila sekance do chladničky. Pohyby mala presné a pevné.
Zohreješ si, keď budeš chcieť. Idem spať.
Vyšla z kuchyne. Rastislav sedel v tichu. Za oknom pršalo. Pozeral na dážď a myslel si ani on nespadne podľa rozvrhu.
***
Keď prišiel ďalší raz, doniesol gramofón. Valéria ho opravila, niekde v motore bola spoja, poznala človeka. Opäť čaj, tentokrát on niesol koláč s višňami, kúpený cestou.
Potom prišiel len tak. Pod zámienkou spýtať sa na šrób. Kupila M4 miesto M6, pomýlila sa. Smiali sa, on potom vytiahol svoj šrób, pripravený vopred.
Elene o cestách hovoril len nejasne. Priznal, že ide do tej dieľne, nič viac. Možno nechcela vedieť. Možno jej stačilo vedomie, že do večere sa vráti.
Jedného večera ostal znova dlhšie pozerali spolu album impresionistov, Valéria mu rozprávala o tom, ako Cézanne maľoval svetlo. Rastislav zistil, že nikdy predtým ho nezaujímalo, čo je svetlo v maľbe, a pritom je to fascinujúce.
Elena ho čakala.
Sekance…
Elenka, počúvaj.
V očiach jej niečo nové nie hnev, ale ozajstná úzkosť. Životná.
Rasťo, čo sa deje?
Nič zvláštne. Mám tam kamarátku, rozprávame sa, občas pomôžem, je mi s ňou dobre.
Vieš, čo vravíš?
Viem. Nie je tam nič… nič, čo by si myslela. Len rozhovory.
Rozhovory.
Áno.
Rasťo, tridsať rokov ťahám tento dom, starám sa o tvoje zdravie, rozpočet, šéfujem celému Slovprojektu ako hlavná účtovníčka, všetko zvládam. Myslím na nás.
Viem, Elenka.
Tak prečo ideš k nej a nie si doma?
Nenašiel odpoveď. Alebo našiel, len ju nevyslovil, aby nebolela.
***
V piatok večer si zbalil tašku: dve košele, žiletka, kniha, ktorú chcel znova čítať. Elena stála vo dverách a dívala sa, ako si skladá veci.
Kam ideš?
Potrebujem byť sám. Premyslieť si.
Rasťo, je to hlúposť.
Možno áno. Ale musím.
Ty ideš k nej.
Idem premýšľať.
Rasťo!
Zaviazal tašku. Otočil sa. Elena narovnala hrdlo, ruky na prsiach, dokonale čistý župan. Tvár zmätená, nie nahnevaná, ani chladná skôr ako keď človeku prestanú poslúchať všetky náradia v dielni.
Zavolám ti, povedal.
A vyšiel.
***
Valéria veľa nevypytovala. Keď zavolal, či by pár dní mohol bývať, len bez zbytočných slov povedala: Za pohovkou je voľno, poď. A tým to bolo.
Spal medzi plátnami, Miko mu liezol na nohu. Ráno káva s kardamómom, počúvali rádio, rozprávali o počasí, o tom, že vonku zas prší, o tom, že Miko zjedol muškát.
Elena volala, najprv každú hodinu, potom menej. Rastislav nie vždy zodvihol, ale vždy ho zasiahla starosť v jej hlase:
Rasťo, dal si si tabletku na tlak? Máš ju?
Mám, Elenka.
Vzal si teplú bundu? Ochladí sa pod nulu.
Vzal.
Zapísala som ťa na kontrolu k lekárke, pozajtra o štvortej. Nezabudni. Rezervované od januára.
Dobre.
Rasťo, ty fakt nevieš len tak prísť domov? Čo ti chýba?
Chvíľu mlčal.
Zavolám ti, Elenka.
Prišla aj sms od jej kamarátky Tamary: Rasťo, spamätaj sa, Elena je z toho zničená. Potom zavolal aj jeho šéf, pán Miroslav, čo nikdy nevolal: Rasťo, čo sa stalo? Elena tu zháňa všetkých. Pretočila staré mechanizmy do pohybu, ako vždy.
Ako si? opýtala sa Valéria jedného večera.
Zvláštne, priznal trochu sa bojím, je to čudné.
To je normálne.
Vieš, ráno som stál pred skrinkou a nevedel, čo si obliecť. Vzal som tú košeľu, tmavomodrú. Prvýkrát za dvadsať rokov. Nebola biela ani sivá, len tá, ktorá sa mi páčila.
Ona ti chystala veci?
Večer rozložila, vraj aby som ráno neotvoril zlú. Zvykol som si.
Valéria mlčala.
Miluje ma, viem to. Svojím spôsobom.
Verím ti.
Ale so mnou sama zanikla. Kdesi po ceste som prestal byť osobou. Zmenil som sa na časť rozvrhu.
***
Elena prišla v nedeľu, našla ich cez výpis hovorov, vždy všetko vypátrala. Rastislav otvoril dvere, chvíľku len tak stáli a pozerali.
Môžem vojsť? spýtala sa.
Ustúpil stranou.
Odhliadla predsieň, na zemi Valériine čižmy, jedná prevrátená. Na vešiaku pestrý šál a stará bunda od farby. V pozadí cíp plátna.
Valéria vyšla z kuchyne. Oni dve si vymenili pohľad.
Dobrý deň, prehovorila Elena.
Dobrý, opatrne Valéria.
Elena sa otočila k Rastislavovi.
Si v poriadku?
Som.
Tablety berieš?
Elenka
Len sa pýtam.
Do kuchyne vošiel Rastislav, práve nakrájaný šalát, uhorky v miske rozliate do strán, každá svojím smerom. Elene stislo v hrdle – uhorky majú byť rovné.
Elenka, nemusela si prísť.
Ja som ti dala celý život, jej hlas sa zachvel, tridsať rokov sa starám o teba. Rozumieš, že všetko som robila pre teba?
Rozumiem.
Tak prečo?
Valéria z diaľky nervózne:
Pani Elena, prepáčte, smiem? Nie ako rival, len ako človek zďaleka.
Povedzte, ani sa neotočila.
Starostlivosť, to je, keď je druhému dobre. Keď môže byť sám sebou. Ale keď niekto pri vás nemôže dýchať, to už nie je starostlivosť. Nedovolili ste mu dýchať, Elena.
Elena dlho mlčala.
Vy nepoznáte náš život, nakoniec.
Nepoznám, priznala Valéria.
Rastislav chytil Elenu za ruku. Nevytrhla sa.
Elenka, podávam žiadosť o rozvod. Rozhodol som sa. Nie preto, že ťa nemilujem. Ale už tak nemôžem.
Elena sa pozrela na ich spojené ruky, potom ich potichu rozpletila. Otočila sa, zobrala kabelku z komody, chrbát ako vždy rovný, krok presný.
Nezabudni tabletky. Sú v pravej hornej zásuvke, v modrej krabici.
Dvere sa zavreli.
***
Rozvod trval pol roka. Byt nechal jej, nesporil sa. Prenajal si izbu v tej istej uličke, vedľa Valérie, s pocitom zvláštnej trápnosti, ale vyšlo to tak.
Život sa menil pomaly, ako starý dom, čo nemôžete zbúrať, len kúsok po kúsku opravovať.
Prvé mesiace robil zvláštne veci. Kupoval v potravinách, čo chcel, nie podľa zoznamu. Neraz jedol postojačky zo sáčku, zaspával nie o desiatej, ale kedy chcel. Raz zostal pozerať televízor do jednej, lebo šiel film spred dvadsiatich rokov, pocítil v sebe šibalstvo detstva.
S Valériou to išlo pomaly. Vedeli, že sú si sympatickí, no nesúrili. Nebol dôvod naháňať radosť.
Na jar išli na ryby.
Rastislav si požičal udice, išli na Valériinom červenom «škodovke» až k malej priehrade za Sereďou. Valéria nikdy predtým nechytala a priznala to.
Sedeli na brehu. Ráno studené, tráva mokrá. Rastislav zabudol termosku. Zistil, keď už bola hmla nad jazerom.
TherMos nikde. Do kelu.
To nevadí, usmiala sa Valéria ale pozri, aká hmla sa valí.
Ticho hľadel na bielu prikrývku pár centimetrov nad vodou, slnko ešte len rozťahovalo tieň.
Krásne, však? šepkala Valéria.
Naozaj.
Chytil ostrieža, malého ale živého. Valéria sa rozosmiala, keď sa mu v rukách triasol.
Pusti ho, Rasťo, je milý!
Pustil. Domov šli bez úlovku, obaja špinaví od hliny, keď Rasťo pri kraji vody spadol a strhol so sebou Valériu smiali sa ako deti, až poplašili všetky divé kačky.
Bunda mu bola odpísaná.
Nevadí, mávla Valéria, ale s tebou je krásne ráno.
Díval sa na ňu, rukáv pocmáraný, rozčuchrané vlasy. Pomyslel si: žiť znamená toto. Nie rozpis, ale zmätok, blato, ružová zora.
***
Vzali sa na jeseň, o rok a pol neskôr. Malá svadba, pár priateľov, kolega Ferko z fabriky, Valériina kamarátka Ingrid s fotoaparátom a Miko na parapete, znudený celým dianím.
S Valériou bol život živý a trochu bláznivý. Polka rozpočtu na farby, zabudnutý chlieb. Dlhé hodiny so starým rádiom, rozobraté kuchynské linky plné dielikov. Ona stratila kľúče dvakrát týždenne, on nie raz nechal cez noc tiecť vodu v kuchyni.
Hašterili sa niekedy vážne, o peniaze, o jej štetce, jeho náradie v chladničke. Raz tam objavila jeho kliešte. Nepamätal si prečo.
Ale keď sa pohádali, nikto nepočítal chyby. Len mlčky niekto prvý prišiel na kuchyňu a postavil čajník. To bola dohoda. Druhý tiež prišiel.
***
Elena sa o ich svadbe dozvedela od Tamary. Prvé mesiace po odchode žila zo zvyku. Byt čistý, večera na čas, práca, účtovníctvo, všetko.
No večer bol byt prázdny, ticho až sa ozývali kroky. Chýbala mu rutina, chýbal hlas za stenou. Urobila dve šálky čaju a jednu upratala, len potom pochopila, že to bol zvyk, a zabolilo.
Šéfka v práci si raz pozvala Elenu bokom.
Pani Elena, niečo sa deje?
Všetko v poriadku.
Nie je. Aj dvojmesačné problémy na vás vidím.
Rodinné…
Odišiel muž?
Odkiaľ to viete?
Viem. Prežila som si to. Nezačínajte s generálnym upratovaním bytu ale pocitov. Choďte za niekým, ne za kamarátku, ale za odborníčku.
Elena chcela protestovať. Mlčala.
***
Psychologička asi štyridsaťpäťročná žena, porozprávala s ňou najprv o maličkostiach. Elena prvé tri sedenia len odpovedala stručne, cítila sa nahá medzi cudzími stenami.
Štvrtá návšteva:
Kedy ste sa skutočne báli? Nie o muža, o seba.
Dlho rozmýšľala.
Keď si balil veci. Vtedy som pochopila, že ho nezastavím. Že je niečo mimo mojej kontroly.
Prečo bolo také dôležité ovládnuť situáciu?
Opäť ticho, vonku poletoval sneh.
Lebo inak sa všetko rozsype. Mama hovorila: Elena, drž všetko pokope, inak ťa muži opustia. Ona tak žila. Aj tak ju manžel opustil…
Ticho v kabinete bolo mäkké, iné ako doma.
Takže ste museli držať, aby ste nestratili?
Áno.
A čo sa ukázalo?
Že ak držím priveľmi pevne, stratím aj tak.
Ťažko to povedala. Ale keď to vyslovila, cítila úľavu.
***
Na výstavu akvarelov išla na odporúčanie Tamary. Choď, je to pekné, ľudí milých tam nájdeš. V nedeľu, keď ju byt tlačil, sa prešla.
Bola očarená. Akvarely priezračné, na žiadnom nevynikala farba ako biela podkladu.
Pred jedným obrazom, krajinou s riekou, stál muž. Trochu starší, jemne neposedné oči, teplý úsmev.
Vidíš, tu schválne nechal roh nevyfarbený. Práve ten kúsok bieleho papiera robí celý obraz.
Elena si všimla roh.
Nevšimla som si.
Málokto to rovno vidí. Ja som Andrej.
Elena.
Bol trochu nemehlo. Pri odchode sa zasekol bundou, Elena mu pomohla zipsom, čo nedržal. Napravila zuby na zips, zafungoval.
Ďakujem, tváril sa akoby ocenila zázrak. Celý mesiac mi nefungoval.
Chcelo by to novú bundu.
Možno raz. Neznášam nakupovanie.
Zotrvali chvíľu pred galériou. Hral na gitare v Dome umenia, chodil na výstavy často.
Rád vás uvidím o týždeň, povedal. Znovu tu budem.
Neprisľúbila. Ale v nedeľu prišla znova.
***
S Andrejom bolo zvláštne. Bol vdovec, žena mu zomrela pred troma rokmi. Žil sám, pil čaje, hrával na gitare, často zabudol, aký je deň, debatoval dlho o akomkoľvek detaile, napr. prečo rastú v Bratislave lipy inak ako v Banskej Bystrici.
Elena sa ho snažila koordinovať poradila mu diár, sťahovala jeho poháre v kuchyni, raz mu chcela presunúť zaváraniny.
Jemne ju chytil za ruku.
Elenka, v tej skrinke mám poriadok podľa seba.
Pozerala na skrinku, na jeho ruku. Nekričal, neponižoval, nie ako Rastislav. Len jej držal ruku a pokojne sa díval.
Prepáč, povedala. Hlúpy zvyk.
Nie hlúpy. Len môj poriadok.
Tvoj domov.
A nechala veci tak, kde boli.
Zapamätala si to. Ešte viac krát ju prichytilo pokušnie niečo opraviť, presunúť, upratať. Ale nie vždy to už urobila.
Psychologička potom poznamenala:
Elenka, iného človeka neovládnete. Len seba. A to je niekedy väčšia výzva.
Premýšľala nad tým dlho.
Začala aj sama piecť. Smiešne vždy varila podľa gramu, vždy vyšlo. Ale raz jej Tamara dala jablkový koláč. Podľa chuti škoricu, povedala. Elena stála s nádobkou, uvažovala čo je podľa chuti, keď v recepte nie je uvedené.
Nasypala, asi priveľa. Koláč mal šmrnc aj trpkosť. Cítila silnú chuť a zjedla polovicu pri sporáku.
Ty pečieš? prekvapene Tamara.
Učím sa. Nie vždy sa vydarí, ale baví ma to.
Tamara sa usmiala.
Elenka, meníš sa.
Možno áno.
K lepšiemu.
Elena neodpovedala. Ale keď vyšla na ulicu, pristihla sa, že sa usmieva. Len tak, na jesenný Grӧssling.
***
Stretli sa po dvoch rokoch. Náhodou, v Medickej záhrade. Rastislav a Valéria šli k fontáne, Elena sedela na lavičke s knihou a čakala Andreja, ktorý šiel po kávu.
Prvého si všimla jeho. Kráčal trochu vpredu, v tmavomodrej košeli, ktorú poznala raz z pred roka. Valéria kráčala vedľa, smiala sa, on sa smial tiež.
Zavrela knihu.
Zbadal ju, zastal. O chvíľu sa postavil k nej.
Elenka. Ahoj.
Ahoj, Rasťo.
Valéria ustúpila nabok, ale nešla preč. Elena si to všimla.
Vyzeráš dobre, povedal. A nebola to fráza. Skutočne vyzerala inak, mäkšie.
Aj ty.
Ticho. Október bol tichý, lístie zlaté na cestičkách.
Ako sa máš? opýtala sa.
Dobre. S Valériou ideme na juh, len tak po mestečkách, bez plánov.
Kam presne?
Nevieme ešte. To je pointa.
Usmiala sa, pozrela na Valériu, ktorá očumovala zaujímavo strom o pár metrov ďalej.
A ty? spýtal sa Rastislav.
Dobre. Učím sa piecť koláče. Smiešne, čo?
Nie.
Nie vždy sa podarí. Posledný sa mi rozpadol, bola tam veľa sódy. Ale aj tak ho Andrej zjedol.
To je dobre.
Andrej je… môj priateľ. On je učiteľ. Trochu žije vo svojom svete. Zarazila sa. Učím sa všetko nemusieť opravovať.
Rastislav sa na ňu pozrel.
To pre teba nie je ľahké.
Nie je. Ale… je to zaujímavé.
Zo stánku sa vrátil Andrej s dvoma kávami a papierovým balíčkom, ktorému trčal kúsok koláča.
Elenka! mávol jej, boli tu rožky s makom aj so škoricou, tak som vzal oba!
Rozosmiala sa. Ticho, úprimne.
Rastislav jej s údivom pozeral na tvár.
Smieš sa, povedal.
Smiejem, a sama tým bola prekvapená.
Pristúpila Valéria.
My pôjdeme, povedala mäkko, nechcem vyrušovať.
Všetko je v poriadku, usmiala sa Elena. A bola to pravda.
Rozlúčili sa. Bez výčitiek, iba tiché kývnutie, úsmev. Valéria mávla, gestom nie hnevu, ale pohody.
Elena ich sledovala, kým nezmizli medzi stromami. Počul jeho smiech, vzal Valériu za ruku.
Andrej jej podal oba rožky.
Vyber si.
Vzala si škoricový. Zahryzla, ešte teplý sa rozpadal v prstoch.
Jesenný park šumel lístím, niekde ďaleko kričali deti. Mraky plávali nad Bratislavou lenivo, bez cieľa.
Elena sedela, jedla teplý rožok a myslela: Mohla som takto nikdy nezistiť, aké je to milovať, nie viesť. A neskúsila by som, keby vtedy neodišiel.
Andrej sa posadil, prešiel balíček a zistil, že si kúpil s makom, ktorý nemá rád.
Chceš ho? previnilo.
Vzala mu rožok.
Chcem.
