Zradila som pamiatku otca.
Ľubica Šimonová už viac než hodinu vláčila svoje nohy po bratislavských vnútroblokoch, hoci od jej bytu po pekáreň to boli ledva štyri minúty chôdze. Dnes bol však večer výnimočne melancholický. Vôbec sa jej nechcelo vracať späť do svojho panelákového bytu, kde ju čakal len studený čajník, neumytá podlaha a prežratý kocúr Boris, ktorý za posledné roky bol jej jediným kamarátom pokiaľ teda nerátame televízor, ktorý zapla vždy hneď ráno a vypínala až keď sa odpratala do postele, lebo hlasy moderátorov aspoň predstierali živú spoločnosť.
Nohy ju boleli, v kolene jej krútilo ako na meteorologickom rádiu a počasie bolo prešporské, ale aj tak to zalomila na detské ihrisko, kde už boli lavice a preliezky premočené a ona si posadila len na samý koniec lavičky pod hrdzavým hríbikom, ruky hlboko zaborila do vreciek svojho starého kabáta, ktorý nosila už hádam sedem rokov, a nový si kupovať nepotrebovala načo, kto by pre ňu?
Ktosi by povedal, že ešte keď žil jej muž Igor, život bol iný. Hlučný, rušný, občas až tesný, pretože v dvojizbáku vyrastali dve deti: starší Roman a mladšia Vierka. Teraz už boli dávno obaja preč Roman aj s rodinou sa zakotvil v Košiciach, Vierka, dcéra šťastnej hviezdy, utiekla do Žiliny a vydala sa za akéhosi ambiciózneho ITčkara, takže cestovali kade-tade raz do Prahy, potom do Tatier, inokedy aj do zahraničia. O mamu sa zaujímali najmä na sviatky, keď dostala do mobilu jednotvárne správy typu: Všetko najlepšie, mamina, bozkávame a pár fotiek vnúčat, z ktorých rástli niečí, vzdialení, takmer cudzí ľudia, ktorí k babke nechodili na leto, lebo mali zaplatené jazyky, Španielsko a doučká z matematiky.
Ľubica si vzdychla a sledovala, ako si na vlhkom asfalte hopká tučná bratislavská straka, hľadajúc niečo pod zub. Vždy si myslela, že deti raz budú jej oporou, že na staré kolená ju obkolesia vnúčatá, budú sa navštevovať, volať, ale realita bola omnoho proseckejšia: Roman zavolal raz za mesiac, ak si spomenul, a stále znelo to isté: “Mamí, jak sa máš? U nás hektika, deti, práca, cháp, nestíham…” A Vierka si myslela, že keď mame posielajú mesačne 50 eur na účet, majú vybavené všetky rodinné povinnosti.
Skrátka, dôchodcovský život sa zmenil na nekonečný bratislavský deň bludiska: ráno sa zobudila, zapla telku, nakŕmila Borisa, navarila ovsenú kašu alebo praženicu, potom opäť televízor, obed, televízor, večer prechádzka, televízor, spánok. Občas sa pristihla, že komentuje nahlas program, nadáva moderátorom, ak rozprávajú hlúposti. Boris na to pozrel svojim žltým okom, odkvačil z chvostom a išiel spať na kreslo.
Dnes nechcela domov viac ako inokedy. V byte bolo prázdno a dusno. Keď začalo mrholiť, Ľubica sa len pevnejšie zababušila do kabáta a natiahla si vlnenú čiapku hlbšie do čela.
Ľubi? Ľubica, ste to vy? ozval sa zrazu vedľa nej tichý hlas.
Vyľakala sa, zodvihla pohľad. Pri lavičke stál vysoký, zhrbený pán v starom hnedastom trenčkote a v šiltovke, spod ktorej mu najažene trčali šediny a pozerali zvedavé sivé oči. Okamžite ho spoznala Gennadij Petrovčík zo susedného vchodu, večne sa tackal s palicou okolo domu, sem-tam sa stretli vo výťahu, prehodili pár slov o počasí a tým to skončilo.
Geno? Čo tu tak zmoknutý? prekvapila sa Ľubica. Nachladíte sa!
A vy?, usmial sa on, posadil sa k nej, podložil si novinami mokrú časť lavice. Sledujem vás, už druhú hodinu tu sedíte. Gúkal som z okna, prišli ste a nič, stále tu. Hovorím si, idem sa pozrieť, možno vám nie je dobre?
Ale dobre, len domov sa mi nechce,” mávla rukou Ľubica. Depresia zima, Geno. Taká, že by človek zavyl.
Poznám, prikývol Gennadij a vytiahol z vrecka ploskú fľašu. Brandy, viete? Liek na depresiu dvadsaťosem percent, a hneď je lepšie človeku.
Ľubica sa chvíľu zdráhala, ale potom si povedala: čo už? Kto to uvidí? Zobrala si, ucítila ako ju štipľavý mok hreje až v žalúdku.
Ďakujem, vrátila mu fľaštičku.
A vy? Máte ešte ženu? spýtala sa pre zmenu ona.
Mal som, uškrnul sa trpko. Tretí rok na druhom svete. Synovia robia v Bratislave, jeden na Račianskej, druhý v Petržalke. Prídu raz za pol roka, zavolajú v nedeľu, aj to len tak narýchlo. No a vy, Ľubi?
Deti ďaleko, povedala krátko. Rovno telefónom, málo často. Manžela už roky niet.
Tak to sme na jednej lodi – dvaja poslední mohykáni opustenej generácie, so smutným úsmevom Gennadij skonštatoval.
Sedeli ticho, sledovali ako dážď šuští v mlákach. Ale nebolo to ticho trápne, skôr také pohodlné, ako keď sa s niekým poznáš dlho a už nemusíš nič vysvetľovať.
Viete, Ľubka, ja vás dlhšie pozorujem, priznal Gennadij hanblivo. Vždy pekne upravená, vždy sama. Premýšľal som, že vás oslovím… a dnes je to asi znamenie sedíte tu pod dáždnikom ako socha.
Ľubica sa uškrnula: Sledovali ste ma? Prečo?
A čo mám robiť? Pozriem z okna, čakám či sa objavíte. Už poznám váš harmonogram. A keď vás dlho niet, normálne mám obavy…
Tá predstava, že niekto na ňu myslí, že niekomu aspoň trochu záleží, jej spravila teplo pri srdci.
Tak čo, pôjdeme nabudúce spolu? V dvoch je to veselšie, a keď niečo, ešte vás aj ochránim síce s palicou, ale pred strakou som hrozba!
Pred strakou, zasmiala sa Ľubica po prvý raz za veľmi dlhý čas. To sa hodí.
Tak platí? spýtal sa so šibalským očkom Gennadij.
Platí, kývla ona.
Od toho večera bol svet iný. Každý podvečer, ak nebol koniec sveta, sa prechádzali po parku za domom. Ukázalo sa, že Gennadij je bývalý strojár, kreslil výkresy a za dôchodku sa zamiloval do histórie čítal knihy, dopisoval články do miestnych novín. Ľubica, bývalá účtovníčka, počúvala jeho rozprávanie, aj keď dejiny pre ňu boli španielska dedina. O to lepšie vedela počúvať a pýtať sa múdrych otázok. Gennadij, naopak, so záujmom počúval jej historky o deťoch, o tom, ako stávali s Igorom chatu, ktorú nakoniec predali za smiešny peniaz, lebo deťom bola nanič.
Reči sa natiahli do tmy. Po príchode domov sa Ľubica pristihla, že sa usmieva. Byt sa zrazu zdôveril: večer už nevarila len pre seba, vymýšľala, čím pohostiť Gennadija, piekla záviny, a kocúr Boris, keď zacítil vôňu, hneď bol milší a vrnel okolo nôh.
O mesiac Gena prespal u nej prvýkrát. Tak sa zdržali pri čaji a rečiach, že už bolo po polnoci. Ľubica chvíľu rozmýšľala a len tak povedala:
Geno, nechoď nikam. Mám rozkladací gauč, usteliem ti.
Nebudem na obtiaž? ošíval sa, no v očiach mu svietila iskrička nádeje.
Daj pokoj, miesta habadej.
A odvtedy to šlo: najprv raz za týždeň, potom dvakrát, a potom už doniesol papuče, kefku, neskôr aj celý kufor. Ľubica sa každé ráno budila pri štrngote riadu v kuchyni a život jej odrazu pripadal ľahký. Televízor videli už len kvôli večerným správam alebo starej československej komédii, pretože spolu mali o čom debatovať. Boris ho najprv nenávidel, až syčal, ale potom si zvykol a chodil spať Gennadijovi k nohám.
Geno, ideme skúsiť zajtra holúbky? opýtala sa jedného večera, keď popíjali čaj s medom. Kapustu milujem, sama si ju nevarím.
Bude, ja nakúpim mäso, ty navaríš ryžu, súhlasne zakýval hlavou.
V kuchyni spolu motali holúbky, navzájom si prekážali, smiali sa. Ľubica neverila, že na dôchodku sa môže stať taký zázrak.
Lenže šťastie trošku kazili myšlienky na deti. Ľubica sa stále nevedela odhodlať povedať im o Gennadijovi. Vedela, že Roman a Vierka otca milovali, že Igor bol ich idol, a bála sa, že nového priateľa pokladajú za zradu. Prešlo pätnásť rokov, ale deti, hlavne Roman, stále dávali otca za príklad, a pri hovoroch cez internet nikdy nezabudli spomenúť: Otec by to schválil, otec by to urobil inak…
Gennadij jej do toho nekecal.
Ľuba, deti sú tvoje, je to tvoja vec. Povedz, kedy budeš pripravená. Ja počkám.
Ale čas sa krátil, blížili sa narodeniny Ľubice a deti naraz napísali, že prídu. Roman písal: “Ma, prídeme s Vierkou na jubileum aj s rodinami. Čo si želáš? Zostaneme tri dni. Už sa tešíme, dlho sme neboli.
Najprv sa Ľubica tešila, no potom ju premohla panika. Chodila po byte, hryzla si peru a nevedela, čo teraz.
Geno, mám problém. Deti idú na tri dni, aj s vnúčatami, povedala pri večeri.
Tak ma im predstavíš, odvetil Gennadij pokojne a ďalej jedol pohánku s fašírkou.
Vieš, Gena, oni to nemusia pochopiť…
Čo by nemali chápať? pozrel na ňu. My sa tu netúlame po hoteloch, my dvaja starci žijeme spolu, lebo nám tak je lepšie. To je zlé? Nie sme pubertiaci, nepredvádzame sa, proste spolu prežívame posledné roky. A deti to hádam pochopia.
Netuším… Roman je prchký, vypení. Radšej by si mohol zatiaľ ísť domov. Ja najprv porozprávam, pripravím ich, a potom ich pozvem, dobre? Bude menej scény…
Gennadij ticho pozeral do taniera, potom odložil vidličku.
Čiže chceš, aby som sa schoval ako nejaký handrár? Pol roka žijeme spolu, mám ťa rád, a teraz ma musíš dať do skrine, lebo prídu deti?”
Ale no, len na tri dni… Nechceš predsa, aby všetci vleteli a zistili hneď z dverí, že máš frajera!
No dobre, povedal pomaly Gennadij, Zbalím veci a zajtra odídem. Ale zapamätaj si: mám ťa rád, ale skrývať sa nechcem.
Na druhý deň Gennadij odišiel. Byt bol zrazu prázdny a chladný, hoci radiátory hučali. Boris šmejdil po bytu a hľadal Genu, mraučal. Ľubica vzdychala a hladila kocúra.
Deti dorazili v sobotu ráno Roman s manželkou Lenkou a dvoma synmi, osem a desať rokov, vlastným autom, Vierka s manželom Arturom a päťročnou Kamilkou taxíkom z letiska. Byt sa naplnil lomozom, parfémom, dupotom, nevedela kam skôr. Celý večer len servírovala, vykladala koláče, ale jej myšlienky lietali k Gennadijovým papučiam, čo ukrývala v skrini.
Keď vnučky spali, pozvala si Ľubica deti do kuchyne.
Deti, musím vám niečo povedať…
Čo sa stalo, mamí? spýtal sa Roman. Nie si chorá?
To nie… Ja… mám priateľa. S Gennadijom Petrovčíkom žijem už pol roka.
Na kuchyni nastalo ticho horšie než v mrazničke. Roman držal šálku, Vierka, vychudnutá, elegantná, s dlhými nechtami, postavila lakte na stôl a dívala sa.
Ako… žiješ? S ním?! spýtala sa ľadovým hlasom. Mamí, to si sa zbláznila? Veď máš šesťdesiatpäť!
Najmä nie som ešte pochovaná, Vierka, špitla Ľubica.
To je drzosť!, zajachtal Roman, V byte, kde sme vyrastali, ktorý ste s otcom kupovali, býva akýsi cudzí dedko?”
Nie je cudzí, je to slušný človek, bývalý inžinier, to by si mal…
Čo ma po tom zaujíma! prerušil ju Roman. Zradila si pamiatku otca! To si chcela? On žil pre nás, a ty iného si si doviezla do jeho bytu!”
Roman, podsaď hlas, deti spia, šepkala Vierka, Mamí, chápeme že si osamelá, ale takto?! To si si s nami aspoň pohovorila? Spýtala sa nás?
A od kedy sa mám detí pýtať na povolenie, s kým môžem žiť? zhltla Ľubica slzy. Mám právo na život!
Právo! V tvojom veku!” Roman tresol šálkou. Mala by si variť pre vnúčatá, nie dedkov ťahať domov! Kde je vôbec? Schovávaš ho pod posteľou?
Odišiel… zabreptala Ľubica. Chcela som vám to najprv povedať…
Pripraviť? Tak si nás pripravila, že sme v šoku. Hanbím sa pred mužom moja mama si nevedela užiť dôchodok bez… milenca!
Vierka, prestaň!, Ľubice praskla trpezlivosť, stekali jej slzy. Nie je to frajer, je to môj blízky človek!.
Blízky isto spolu kukáte telku, však? A na otca si mala zabudnúť? Pripravila si jeho byt pre cudzieho chlapa!
Neurážaj ho! Ani ho nepoznáš!
Ani nechcem!, odsekol Roman. Takto: buď my, alebo tvoj… Gennadij. Ak s ním budeš, viac nás nečakaj. Ani vnúčatá.”
Správne, nadviazala Vierka. Tu treba stanoviť hranice. Vyber si!
Ľubica sklonila hlavu, slzy kapali na obrus nachystaný na oslavu. Chcela im povedať, že ich miluje, aj Gennadija miluje, že nevie vybrať, ale hlas uviazol. Odišli a nechali ju samotnú.
V noci nespala. Cítila sa podvedená, zúfalá, premýšľala, čo jej dali deti, čo Gennadij. Spomínala, ako sa smiali pri televízii, ako hladil Borisa, ako každý večer povedal: Dobrú noc, Ľubi. A do toho tváre detí nahnevané, tvrdé.
Ráno vstala strhaná. Musela pripravovať raňajky, ale zmohla sa ledva na čaj. Lenka jej v kuchyni potichu šepkala: Mamí, si v poriadku? Roman odpovedal namiesto nej: Odchádzame dnes. V takej atmosfére nemá význam zostať.
Ľubica sa zmohla len na prečo tak skoro Proste odchádzame, odsekol Roman. Za hodinu zostal byt prázdny. Lenka ju pohladkala po pleci, ale polemizovať nemala odvahu.
Celý deň Ľubica sedela v kresle, dívala sa na tmavú obrazovku a hladkala kocúra. Večer vzala mobil, vytáčala Genu s roztrasenými prstami.
Gena, nechoď viac. Nebudeme sa stretávať, šepla, keď zdvihol.
Čo sa stalo? Oni sú proti?, pýta sa Gennadij.
Sú A veľmi. Ak budem s tebou, už ma nechcú. Ani vnúčatá.
A ty si vyberáš ich?, opýtal sa po dlhej pauze. Vieš, že to je citové vydieranie, nie?
Viem, vzlykla Ľubica, ale sú to moje deti. Prepáč…
Ľuba, nerob to My sme už skoro rodina! Oni ťa len vydierajú…
Viem. Ale neviem inak. Prepáč. Zbohom
Zložila a vypla mobil. Oplakávala, ako ešte ani pri Igorovej smrti. Bola už úplne sama.
Prešli dva mesiace. Ľubica opäť sledovala telku na plné pecky, varila krupicu len pre seba. Boris díval na dvere, akoby sa čudoval: Kde je Gena? Nikto už nevolal, deti písali iba stroho: Mamí, si ok?. Vierka posielala len fotky Kamilky. Prestali sa pýtať, či niečo nepotrebuje, život šiel v šedých koľajách.
Raz večer stretla v starom panelákovom výťahu susedu, tetu Zuzku zo štvrtého, obávanú roznášačku klebiet.
Ľubi, kde máš Genu? Už ho dlho nebolo vidno.
Rozišli sme sa, šepkala Ľubica.
To je zlé,” kývla Zuzka, A vieš, že je chorý? Ledva chodí, schudol. Syn ho navštívil, ale skoro odišiel.
Chorý? uľakla sa Ľubica.
Vyzerá biedne
Ľubica zostala stáť na chodbe ako obarená. V hlave znelo: Je chorý, je sám. Deti na mňa kašlú… Čo robím?
Doma postavila nákup na stôl, pozrela na mobil. Po chvíli vytočila číslo. Dlhé zvonenie, až konečne zachrípnuto Gena zdvihol:
Áno…?
Gena, to som ja. Ako ti je?
Ľuba… Ty voláš? Dovolili ti deti?
Gena, nie… Prosím, nehraj sa na urazeného. Prečo si nepovedal, že si chorý?
Načo? Vybrala si si… nechcel som ťa zaťažovať.
Ty hlupák… Idem za tebou.
Obliekla sa, bežala ku Genoho vchodu. Otvoril jej schudnutý, bledý, ale v očiach mu zablysol ten úsmev, čo jej ohrieval dušu.
Ľubi, čo tu robíš?
Som sprostá, Gena. Prepáč mi… Dnes mi došlo, že deti ma nechali samú, ale ty si mi chýbal. Ty si môj človek.
Objal ju. Držali sa dlho, až kým ju neposadila do kuchyne. Doniesla nákup, uvarila večeru.
Zajtra zavolám Romanovi. Poviem mu, že buď akceptuje teba, alebo na mňa môže zabudnúť. Mám toho dosť, už si nenechám diktovať.
Nerob si ťažkosti s deťmi, Ľubka, šepol Gennadij.
Musím, Geno. Obetovala som im pol života. Teraz chcem byť šťastná s tebou.
Nakŕmila ho, prespala u neho. Ráno naslepo volala Romanovi:
Roman, rozhodla som sa. Budem žiť s Gennadijom Petrovčíkom. Máme sa radi. Ak vy s Vierkou neviete prijať moje šťastie, nenútim vás, ale už si nenechám rozkazovať. A otca som nikdy nezradila nie vám patrí súd.
V telefóne ticho. Potom Roman zamrmlal:
Mamí, ty si sa zbláznila. My sme ťa varovali…
Áno, varovali. Ale konečne volím seba. Ak ma chcete vidieť, ste vítaní. Ak nie, je to vaše rozhodnutie. Ale vydieranie už končí.”
Zložila. Pocítila obrovskú úľavu akoby sa jej odrazu lahšie dýchalo.
O týždeň došlo od Vierky: Mamí, s Romanom sme to prebrali. Neschvalujeme ťa, no ak ti pomáha jeho spoločnosť, príď za vnúčatami, kedy len chceš. Ale o Genovi nám už prosím nehovor, nevieme to prijať.”
Ľubica odložila mobil, pousmiala sa. Úplná idylka z toho nebola, ale kompromis hej. Hlavne, pri nej sedel Gena, u neho na kolenách pradl Boris, a telka v pozadí bola síce hlasno, ale oni si aj tak rozumeli najlepšie medzi sebou.
Geno, čo povieš, dáme zajtra holúbky? Kúpila som kapustu!”
Dáme! Ja navarím mäso, ty ryžu! žiarene prikývol Gena.
A v ten večer bolo v Ľubičinom srdci naozaj domácky veselo.
