Pomaly sa tackal nočným mestom, povážlivo narážajúc do obrubníkov, keďže vypil viac, než by sa patrilo. Kam ho jeho kroky zaviedli? Nad tým sa nezamýšľal. Veď Bratislava je domov a nohy ho predsa vždy navedú správnym smerom. Jeho myseľ zamestnávala dôležitejšia otázka filozofoval nahlas do tmy.
Prečo, prečo mám takýto život? Dvadsaťsedem u kamarátov už deti do školy chodia, a ode mňa každé dievča odíde najneskôr po mesiaci… ak mám šťastie. Som hrubý? Ále nie som No dobre, trocha som. Taký muž predsa má byť, Mirko sa pousmial do noci. Jediné, čo sa mi v živote podarilo, je firma. Kým milionár zo mňa nie je, no na slušný život to stačí.
Zrazu zastal, chytil sa za hlavu a z očí mu vyšli slzy:
Tolko peňazí som dal tomu doktorovi a čo z toho? Nemôžem vám pomôcť. Tu máte adresu bratislavského odborníka, ale pochybujem, že aj ten niečo zmení. No čo, zajtra ráno za ním pôjdem!
Došiel k mostu ponad Dunaj a zadíval sa na tmavú hladinu rieky.
Skočiť, či nie? Dunaj je hlboký, raz dva by som bol tam… naposledy sa zadíval na vodu. Nie, dnes nie. Je zima. A Sokrates je hladný. Idem domov.
Prešiel smerom cez most, keď si v strede všimol ženu, veľmi mladú. Na prsiach jej visel ruksak s malým bábätkom. Stála a pozerala do rieky, potom začala liezť na zábradlie. Postavila sa na hornú tyč, rozpažila ruky, a… Mirko sa k nej vrhol, stihol ju chytiť okolo pása, pritiahol k sebe a obaja tvrdo dopadli na zaprášený asfalt mosta. Dieťa začalo plakať.
Si normálna?! zrúkol Mirko, až vystrezvel.
Čo ťa po mne? Nestaraj sa, rozzúrene začala revať.
Zdalo sa mi, že máš ešte čas umrieť, kývol na vreštiace bábätko. Hlavne kvôli nemu. No tak, zober sa a choď domov k mužovi alebo k mame! Kto ti zostal?
Nemám domov, nemám muža, ani mamu. Nemám nikoho!
To mi tak treba, ešte aj ty si mi padla na krk, postavil ju na nohy spolu s dieťaťom. Poď.
Ja nikam nejdem! Čo keď si nejaký šialenec?
Skákať môžeš hocikedy, ale ak by som bol blázon, to ťa nezaskočí? potiahol ju za ruku. Poď!
***
Kráčali nočnou Bratislavou pod plačom bábätka. Nakoniec to Mira prestalo baviť.
Prečo stále plače?
Je hladný, privinula chlapca bližšie.
Tak mu daj mlieko.
Nemám ani mlieko, ani peniaze.
A rozum ti už úplne utiekol… rozhliadol sa Mirko. Tam je nonstop potraviny. Poďme kúpiť mlieko.
***
Pokladníčka a SBS-kár si ich podozrievavo premerali. Mirko hrdo vzal košík a kývol žene, aby išla za ním.
Kde máte mlieko?
Tamto vľavo, ukázala pokladníčka prstom.
Pristúpili k regálu.
Vyber si, koľko potrebuješ! rozkázal Mirko.
Toto, vzala jeden sáčok.
Vezmi viac, nech máš. Chceš ešte niečo?
Plienky…
To je čo?
Tam sú, prvý raz sa pousmiala.
Ber.
A môžem aj vlhčené obrúsky?
Môžeš.
Prešli k pokladni. Mirko vytiahol kartu.
Berieme len hotovosť, povedala pokladníčka.
Vytiahol pokrčenú päťdesiateurovku. Podal ju.
Nemám vydať, ozval sa pokladník.
Tak mi dajte čokoládu na zvyšok, popudene ukázal. Tú tam.
***
Vošli do bytu. Žena sa rozpačito rozhliadla, neveriaca, že také miesto existuje. Majiteľ si vyzul topánky a rozprestrel sa pri chladničke, vytiahol rybu, hodil ju pribehnuvšiemu kocúrovi, potom si otvoril sok a hltavo pil. Keď skončil, prešiel k návšteve.
Spíš v tejto izbe, ukázal jej. Kuchyňa, kúpeľňa, záchod. Ja idem spať.
Odišiel do druhej izby, no ešte vo dverách sa otočil.
Ako sa voláš?
Želmíra.
Ja som Mirko.
***
Asi nie je blázon! premýšľala Želmíra, keď vošla do kuchyne a zapálila plynový šporák. Ale fakt som blázon. Takmer som skočila do Dunaja! Čo by sme s Vladkom robili v noci na ulici? Prechladli by sme. Zajtra nás aj tak vyhodí. No aspoň dnes máme teplo.
Keď zovrela voda, bežala do izby, položila dieťa na posteľ. Z vrecka vytiahla fľašku, ponáhľala sa späť, umyla ju, nabrala mlieko, zaliala vriacou vodou.
Malý vypil všetko a začal driemať. Prebalila ho, očistila obrúskom, navliekla plienku. Usnul.
Rýchlo sa umyla, ešte raz prebehla do kuchyne a uvedomila si, aká je hladná. Siahla do chladničky, uchmatla kus šunky a začala do nej hltať. Odrezala kraj chleba, kúsok syra a konečne bola sýta.
Keď prestala cítiť hlad, trochu sa zahanbila, že sa tak vrhla na cudzie jedlo. Mávla rukou, ľahla si vedľa syna a hneď zaspala.
***
Ráno. V noci dvakrát vstávala, načerpať malému mlieko. Osem mesiacov a apetít obrovský. Počula, ako v noci Mirko vstával. Teraz sa zdvihol znova.
Ide sa, dobré nikdy netrvá večne. Potichu vstala, aby nevyrušila synka.
On čosi robil pri šporáku. Rýchlo sa umyla a vošla do kuchyne.
Sadni si, kývol na stoličku. O chvíľu bude praženica.
Sadni si radšej ty, jemne ho odtlačila stranou.
Do šalátu primiešala čerstvý kôpor, nastrúhala syr, pripravila kávu. Poháre poriadne umyla.
Mirko telefonoval, čosi nariaďoval, s niekým sa hádal. Želmíra si myslela, že ju úplne ignoruje. Najedol sa, vypil kávu a vstal.
Žena stuhla, čakala, kedy ju pošle preč.
Želmíra, počúvaj ma. Ja idem na týždeň preč. Najdôležitejšie, staraj sa o kocúra, Sokrates sa volá. Nedávaj mu žiadny Whiskas! Len čerstvé mäso alebo rybu. Do mojej pracovne nevstupuj. Inde sa hraj, upratuj, čo chceš.
Z druhej izby sa ozval detský plač. Žena vyskočila zo stoličky a otázkami v očiach naňho pozrela.
Choď, prikývol.
Po piatich minútach sa vrátila so synom v náručí. Na stole zopár päťdesiateuroviek.
Myslím, že na týždeň to bude dosť, kývol na peniaze. Odchádzam.
Spravil krok k dverám, no vtom dieťa natiahlo rúčky a zamumlalo niečo, čo znelo ako pa-pa. Mirko cítil, ako mu zviera srdce. Veď on nikdy otcom nebude.
Želmíra, môžem si ho na chvíľu vziať? opýtal sa, sám prekvapený.
Vezmi, podala mu chlapa. Prvýkrát jej preletel po tvári úsmev. Nikdy si na rukách nedržal dieťa?
Nie.
Takto!
Malý zamrmlal radostne a mával rúčkami, Mirko naňho pozeral, akoby nikdy nič také nevidel.
Syn mi nikdy nebude daný, prešlo mu hlavou a ponuro vrátil dieťa matke.
A odišiel.
***
Vracal sa domov. Ani bratislavský odborník nedal žiadnu nádej. Mal pocit beznádeje.
Načo sú mi tie peniaze, štvorizbový byt, nové auto? Chlap má zarábať pre rodinu. Doma len neporiadok, v aute sedem miest a nik ich nezaplní.
S ponurou tvárou otvoril dvere do bytu… a všade poriadok, čistota. Žena sa mu ospravedlňujúco usmiala.
Pa-pa! zavrčali mu pred očami detské rúčky.
Taška s vecami spadla na zem a on automaticky siahal za dieťaťom…
