Druhá svokra
Žena v upratovačskom plášti bojazlivo nakukla do kancelárie majiteľa estetickej kliniky Aurora. Volala sa Božena a dala si extra záležať, aby šepkala, len aby nevytočila nadriadených ešte viac.
Počula som, že je u nás voľné miesto na juniorskú masérku…
Timur Granát majiteľ, ktorého meno v Bratislave každý, kto má rád botox, pozná zodvihol unavený pohľad. V tú chvíľu mal chuť sa zahryznúť aj do stola: investori mu práve odriekli stretnutie a bolesť hlavy by zahanbila aj legendárne pondelky.
Čo sa opovažujete, vy so švédskou metlou v ruke, robiť klientom masáž?!
Ja viem, nevyzerám… Ale mám kurz z internetu! Aj životopis som napísala priznala Božena a vytiahla poriadne pokrčený papier.
Vtom doletel Granátov zástupca Leo Sedláček. Timur, už načisto naštvaný, rozkričal sa:
Leo! Od kedy nám tu upratovačky šľapú, kde sa im zachce? Vyveďte ju, hneď! Myslí si, že je hviezda masáže! Dajte jej jasne najavo, nech už viac také sprostosti ani len nespomenie.
Nečakalo sa na odpoveď chňapol životopis, roztrhal ho na márne kusy a hodil Božene pod nohy.
Božena si zahryzla do pery, kľakla a začala zbierať zvyšky papiera, zatiaľ čo sa jej v očiach leskli slzy. Leo ju bez zľutovania schmatol pod pazuchu, vytiahol na chodbu cez množstvo zvedavých pohľadov a vyhodil ju až do kumbálu medzi vedrá a starý pieskový hasiaci box.
Tam sa Božena len tak zložila a rozplakala.
V Aurore bola len krátko. Snívala, že raz nebude umývať podlahy. Tu síce platili o čosi lepšie ako inde, ale aj tak rozprávalo sa, že Timur Granát je tvrdý chlap, za ktorého chodili aj viedenské dámy. Každý rok zdvihol ceny, a neváhal si dopriať.
Keď sa dozvedela o mieste masérky, povedala si, že musí skúsiť šťastie. Snívala o tej práci, po nociach študovala učebnice a sama si urobila domáci kurz. Bez riadneho diplomu to ale nikdy nestačilo. Šetrila si na poriadne štúdium, lenže manžel Dušan zutekal s jej úsporami. Zostala s dcérou Žofkou, holý groš nemali.
A vlastne až neskôr vyšlo najavo, že Dušan mal z minulosti opletačky s políciou a celý čas si vymýšľal historky. Rozvod naťahoval, na súd nikdy neprišiel. Božena to všetko zniesla kvôli dcérke. A tak sa začala jej krivolaká púť granny reality: tri ženy Božena, Žofka a stará mama Anna v jednopokojovom byte. Niekedy žili len z dôchodku mamy Anny, nezničiteľnej optimistky. Niekdajšia gymnastka a športovkyňa, zapálená, tvrdá, ktorá sa s vervou ujala výchovy vnučky, len aby dcéra mohla pracovať.
Nakoniec si Božena urobila lacný papier z kurzu masáží. Práve ten bol teraz v kúzkoch na dlážke pred Granátovou kanceláriou.
Utrela si slzy a šla domývať podlahu. Personál na ňu pokukoval. Aspoň doma ju mama čakala s dobrou správou: Žofka v škôlke vyhrala súťaž v maľovaní. Božena vždy škrabala posledné centy na kvalitné farbičky.
Vedro bolo čoraz ťažšie. Keď sa s ním ťahala k výlevke, natrafil na ňu majster Kováč vrátnik s najväčším srdcom v klinike. Pán v rokoch, ktorý Granáta nebral smrteľne vážne a pripomínal mu, odkiaľ sám vyšiel. Častoval Boženu koláčmi od svojej ženy, poradil, utešoval. A aj vďaka nemu Božena nabrala odvahu ísť za šéfom. Teraz, keď ho zbadala, rozplakala sa opäť.
Neplač, dievča pohladil ju po pleci všetko sa obráti.
Radšej som sa na to vykašľala, vzlykla ešte je to horšie.
Granát má dnes deň blbec. Skús inokedy. A keď nie, určite niečo nájdeš.
Zakázali mi ho vôbec kontaktovať, zamrmlala. Ale čo už, asi som si namýšľala, že aj ja môžem vyhrabať sa z dna. Myslela som, že chápe, aké to je… ale len sa naparuje.
Majster Kováč pokrčil plecami. Božena odložila mop, kráčala domov a hlavou jej vírili obavy: Žofka chcela novú bábiku, ale kde na ňu zobrať?
Doma všetko naruby: mama Anna sedela smutná, so slzami v očiach. Srdce Božene stiahlo.
Mami, čo je?
Och, nič…, zahrala to, je v poriadku.
No tak, hovor.
Anna sa rozplakala.
Bola som na pravidelnom vyšetrení cez divadlo. Zistili mi vážnu vec… treba operovať srdce. Najskôr platene, v Bratislave. Na našu poisťovňu sa načakám. Vyšetrenia, cesty… dcérka, asi prišiel môj čas.
Takto nehovor, niečo vymyslíme! vyskočila Božena.
Z tvojej upratovačky mzdy a mojej dôchodky maslo na chlieb sotva natrieme, horko sa zasmiala Anna.
Božena prebdela noc, triedila možnosti. Ráno sa rozhodla: riskne to znova s Granátom. Ale ten deň ju ani nevpustili cez turniket: zrušenie pozície, zbalený mop, tri minimálne platy v obálke. Majster Kováč jej na rozlúčku vrazil do ruky svoj mobil: nech zavolá, keby niečo.
Božena o výpovedi doma len letmo prehodila že vraj chcela odísť sama. Pustila sa do hľadania práce. S jej praxou všade platili málo. A tu náhodou zbadala: hľadáme opatrovateľku. Žiadny titul netreba, len variť, prať, pomáhať okolo bytu.
Božena si povzdychla nie je to hanba, nie horšie než vedro v klinike. Poslala životopis, ozvali sa hneď. Údajne hľadajú pre bohatú pani, cez agentúru. Musela prísť s knižkou preukazov.
Onedlho sedela pred Tamárou, suchou vedúcou kádrov.
Rovno poviem: naša klientka je malý generál. Budete desiata! Nikto neprežije.
Božena ticho prikývla.
Známe meno: Emília Marečková. Herecká legenda, tvrdí, že jej cvála celý bankový účet. Keby ste mali dieťa: nenávidí deti i zvieratá. Po dome chodí na chodítku, no vy ju budete voziť v kresle. Ak vydržíte, zmluva na rok a plat dvakrát vyšší.
Božena to prijala. Aj základ bol dvakrát viac než kedykoľvek doteraz šanca na záchranu mamy sa zjavila aspoň na obzore.
Nabehla hneď ráno. Deň začínal už o siedmej. Na internete si ešte večer našla zopár starých fotografií Marečkovej: žena s havraními vlasmi a orlím pohľadom. Realita? Otvára jej postarší vrátnik. Vila rovno v centre, stropy vysoké ako v galérii.
Na čo civíš? Hľadáš, čo by si potiahla?! ozval sa piskľavý hlas.
Z haly vyrazila elektrická koliesková stolička. V nej suchá, šedivá pani, čo vyzerala ako vrabec, čo vypadol z hniezda.
Zdravím, pani Emília… zamumlala Božena.
Nahlas! Nešomri! Ruky na stôl, nie do vrecka! Nezabudni návleky, mám špargľový parket! Tam v kýbli.
Navliekla si čapice z netkanej textílie a pobrala sa za ňou.
Učeš ma, ale opatrne! zahlásila Emília. Nie tým! Ty nevieš počúvať? Daj bokom sieťku, vezmi parochňu!
Zdalo sa mi, že…
Zasa neschopná? V ktorej fabrike vás vyrábajú? Čaj! Ale studený! Teraz!
Keď pripravila čaj, Emília dlhšie upierala pohľad do šálky či v nej nie je jed. Potom ju odrazu vyliala Božene do tváre.
Ty si mi ťahala lakťom… môžeš si sama!
Božena zhlboka dýchala.
Kde sa môžem umyť?
Pre služobníctvo kúpelňa dolu. A donesi si pyžamo z hosťovskej. Svoje šaty hodíš do prania.
Božena sa podriadila a šla ďalej. Emília jej celý deň kládla pasce, kritizovala, raz schovávala papuče, raz zmizol uterák. Božena už vedela: je to skúška nervov.
Večer Emília skutočne zmäkla. Božena jej urobila ľahký masáž. Počkala, kým zaspí, parochňu založila na stojan a pobrala sa domov.
Ráno išlo všetko lepšie: Emília už malovala pichľavé komentáre o gýčovom vkuse a šanci, že Božena bez mejkapu nikdy nenájde chlapa. Božena sa učila mlčať. S parochňou už bola zžitá.
Potom Emília objednala manikérku, nechala sa preobliecť do kimona a dala sa odviesť do svojho buduáru.
Začalo byť jasné načo všetko tie fajnovosti.
Po obede sa objavil postarší pán s noblesou niekdajšieho baletného majstra bol to Oswald, dávny priateľ, a káva musela byť ako z paláca. Emília sa pred ním ovládala.
Večer sa spýtala:
Čo si mi to včera robila pred spaním?
Masáž, šepne Božena.
Ty si odborníčka?
Nie. Sama som sa učila.
Tak sprav ešte raz.
Božena masáž zopakovala. Tri mesiace skúšobky ubehli. Doma mohla dovoliť, aby mama Anna nešla pracovať: divadelný sklad je pre ňu už príliš náročný.
S Emilkou sa vzťahy zlepšovali. Ako keby si ju študovala, zisťovala, koľko vydrží. Raz sa zvedavo spýtala:
Ako to doma znášajú?
Len mama a dcéra. Vyberať si, to si už nemôžem dovoliť…
Koľko má malá rokov? Baví ju niečo?
Šesť. Krásne kreslí.
Priveď ju, zoznámime sa.
Tak začala Žofka chodievať za mamou do práce. Väčšinu času potichu kreslila v rohu. Raz nakreslila Emíliu tak, že si nechala portrét zarámovať a zavesiť na stenu.
Postupne sa všetci zblížili. K Emíliným neústupným bolestiam kĺbov patrila aj pravidelná masáž len vtedy sa jej ako-tak uľavilo. Niekedy ich nechala prespať, vyčlenila izbu pre obe.
Božena, keď uspávala dcéru v tom veľkom zámku, mala už pocit, že je doma. V skrini voňali staré knihy, v oknách viseli záclony ako u mamy.
Na druhý deň sa Emília cítila lepšie. S dcérou raňajkovali a Boženu poslali triediť knižnicu namiesto gazdinej s odôvodnením, že tá nevie, čo je kniha od rozhádzaných novín. Pri utieraní prachu objavila starý album. Spýtala sa, či môže pozrieť.
Ach, tie časy… zasmiala sa Emília. Sadli si okolo stola aj so Žofkou. Najprv prišli staré rodinné fotky. Tu z ničoho nič Žofka zvolá:
To je naša babka! Máme doma rovnaký obrázok!
Božena na album skoro oči vypúlila na stránke bola mladá Anna, jej mama.
Odkiaľ to máte? neveriacky.
Emília sa zadívala.
Ty si… Ankiná dcéra?
A vy moju mamu poznáte?
Baže poznám! Boli sme nerozlučné kamarátky, utekali sme spolu aj z gymnázia aj z baletu na tanec… Obývali sme jednu dvoru. Alebo ty nevieš, že ja som bola kedysi Sedláková? A Iňo… teda Igor, ostal pri mne. Prvý a posledný môj muž, hoci na tri mesiace. No meno som si nechala.
Odvtedy Božena rozmýšľala, ako dve priateľky po rokoch stretnúť. Príležitosť prišla: Emília znova chcela, aby sa u nej prespalo. Žofkinu mamu teda musela vyzdvihnúť Anna osobne.
Anna prišla vo svojom starom kabáte… Emília práve šla do spálne na vozíku.
Kto je to? U mňa nikto cudzí nemá čo hľadať!
Ahoj, Emília povedala Anna ledva čo vľúdne. Potešenie na mojej strane rozhodne nie je.
Tiež sa neteším!
Aj tak som vďačná, že mám dcéru aj vnučku. O teba sa starajú cudzie ženy. Tie tvoje nekonečné svadby sa osvedčili?
Ani ty by si neskúšala, keby ti ponúkali, mykla plecom Emília. Ale ostala si pri svojom mene.
Anna náhle zjemnila, usmiala sa mäkko:
Emka, ja som ťa nikdy neprestala sledovať. Bola som na teba aj pyšná. Ale pamätáš ten telefonát pred piatimi rokmi?
Emílii zbledli líca.
Keď sa ti nasáčkoval do života jeden umelec… Už si ťahala podpis na byt, a ja som počula na schodoch, že ťa vypáli a nasťahuje sa s milenkou. Tak som zavolala trocha hrubším hlasom.
Emília vyvalila oči:
To si bola ty? Vieš, ako si ma zachránila? Hneď som zohnala detektíva a vyhodila ho.
Lebo ťa mám stále rada, povedala Anna hoci si mi prebrala Igora.
Emília pozrela do zeme.
Život nás dobre povykrúcal, zamumlala. Ale… Ako teraz žiješ?
Vo vymenšenom byte, keď dali byty do dražby. Nie je to palác, ale stačí.
Tak dosť! vyhlásila Emília. Zajtra sa všetky sťahujete sem. Izieb je tu trikrát viac než potrebujem. Pre Žofku bude detská a presúvate sa. Nespieraj sa, nie je o čom! Dve staré máme málo času na hádky.
Anna si sadla na lavičku.
Zostáva mi tak osem mesiacov.
O čom hovoríš?! RAKOVINA?
Nie. Srdce. Na operáciu niet peňazí a termín na poisťovňu je neskoro.
Zajtra presun, a hotovo, nekompromisne Emília. Neodvrávaj. Navyše, ešte ti dlhujem za Igora. A Vasiľ z našej školy už na to zabudol? zasmiala sa cez slzy Anna. Dnešok dorazíme doma, zajtra doriešime.
Môj šofér vás zvezie, ráno príde po kufre, aj s Božkou.
Emília tú noc nemohla spať. Vypytovala sa Boženy na všetko o Anne, spomínala mladosť, uľavilo sa jej ľadová kráľovná sa začínala roztápať.
O týždeň sa vila zmenila na stavenisko: vzorky tapiet, nové závesy, koberec do detskej. Večer sedávali za veľkým stolom, rozprávali historky z časov, keď bola šumienka za päť centov. Keď bolo hotovo, Emília vyhlásila:
Anči, ukazovala som tvoje papiere doktorovi. Za dva týždne si na stole mladý, fešácky chirug, syn profesora. Skús sa doň nezahľadieť.
Akože ty si vybavila kvótu? zarazená Anna. Prečo?
Žiadnu kvótu! Zaplatila som to celé, basta! Máš sa zotaviť, vnučka potrebuje normálnu babku, keď je druhá taká lazaret.
Anna slzy v očiach: Nemusela si… Peniaze so mnou do truhly nepôjdu! Stiahneš sa do nemocnice, Božena pôjde s tebou ako starostlivosť, ja tu so Žofkou a hotovo. Ver či nie, masáž mi naozaj pomáha!
O dva týždne už mala Anna samostatnú izbu v najlepšej nemocnici hlavného mesta. Operoval ju Valentín Smrek mladý kardiochirurg, ktorý nešiel v otcových šľapajach, radšej pomáhal ľuďom. Keď videl, čo pre mamu robí Božena, raz jej povedal:
Naozaj málokedy vidím také teplo v rodine. Vaša mama má šťastie aj na dcéru… aj na budúceho zaťa by mala!
Mám len dcéru, hanblivo Božena.
Verím, usmial sa Valentín. Na mňa manželstvo nezanechalo dobrý dojem, ale veď uvidíme, čo život prinesie.
Božena si uvedomila, že na Valentina myslí inak než na kohokoľvek predtým nie je to krásavec ako Dušan, no na tvári mu žiari bonzum a sila.
Rehabilitácia Anny trvala týždeň. Počas toho Emília zápasila s bolesťami, ale ku koncu si Žofka zvykla volať ju babička ako samozrejmosť.
Jedného večera Emília povie:
Mala by si skončiť ako opatrovateľka u mňa.
Chcete novú? vyľakaná Božena.
Ale kdeže, ja chcem, aby si si dorobila maséra-špecialistu. S diplomom, žiadny online kurz! Zaplatím ti školu, všetky kurzy! Robíš dobre, a ja tvojou vílou krstnou.
Božena súhlasila. Emília ich v podstate všetky živila, ale Božena nikdy nemienila zostať na ocot. Bola si istá, že investícia sa jej bohato vráti.
Kurz viedol šarmantný Semon Alexovič, skúsený majster. Božena bola jeho favoritka. Pri odovzdávaní diplomu sa opýtal:
Poznáš Spa Vanilla?
Samozrejme. Všetci tam chcú byť. Najviac v meste.
Ja som jeho majiteľ, teraz rozbieham veci s dôrazom na rekonvalescenciu po operáciách a úrazoch. Máš záujem u mňa? Potrebujem trpezlivé ruky a precíznosť.
Božena prikývla, tajne potláčala slzy radosti.
Nasledovalo ďalšie štúdium časti školného za ňu platil osobne Semon. Božena už pracovala vo Vanille. Pracovala ráno, poobede starala o mamu a Emíliu, Žofku vozila do výtvarnej školy.
O pol roka sa ľudia objednávali k nej na meno, nie len na majiteľa.
Aj s Valentínom to začalo byť vážne: najprv priateľsky, potom viac. Po víkendoch chodili na korčuľovanie, do Mestského divadla či na Trnavské trhy.
Anna bola späť v divadle, hoci Emília už často ležala bolesti ju nesmeli. Masáž od Boženy jej dával aspoň malú útechu.
Valentín posielal svojich pacientov na Boženinu rehabilitáciu veľa srdciarov potrebovali trpezlivé ruky a empatiu, a boli spokojní. Mali stále viac spoločného.
Valentín si zvykol tráviť čas v ich patchwork domácnosti.
Len sa neopováž ublížiť mojim dievčatám, zahlásila raz Emília.
A všetci si v duchu povedali: druhá svokra je fajn, ale táto, tá slovenská, to je iný kaliber.
