Prázdne miesto

Prázdne miesto

Zmenila si sa na prázdne miesto, Emília. Vieš? Prázdne. Miesto.

Povedal to monotónne, akoby hovoril zoznam na nákup. Stál chrbtom pri okne, hľadel do dvora, kde sa po chodníku preháňal niečí jazvečík, hnedej farby a s laškovne vyplazeným jazykom, ťahal paničku za sebou priamo do kaluže.

Emília Obertová sedela na gauči s vychladnutým čajom, ktorý už aj tak dvadsať minút držala len preto, že nevedela, kam s rukami.

Čo tým myslíš? opýtala sa ticho.

Presne to. Viktor sa otočil. Tvár mal znudenú, unavenú tým, že mu zas niekto nerozumie. Pozriem na teba a nevidím nič. Prázdnota. Sivota. Chodíš, varíš, spíš, si tu ako starý gauč. Dobrý, poctivý gauč, to áno, ale len gauč.

Položila šálku na stolík, porcelán ticho cinkol o drevo.

Desať rokov, povedala.

Čo desať rokov?

Žili sme spolu desať rokov.

No a? Pokrčil plecami, prešiel cez izbu, sadol si oproti do kresla. Desať rokov je dosť na to, aby si človek priznal, že takto to už nemá význam. Ja už takto ďalej nechcem. Chcem… nadýchol sa …chcem niečo cítiť. A s tebou necítim už nič. Neinšpiruješ ma. Vôbec akoby si tu nebola, hoci tu sedíš.

V Emílii akoby sa niečo tenké, veľmi tvrdé, nebadane zlomilo.

Kam mám ísť, Viktor?

To už je tvoja starosť. Byt, vieš dobre, je písaný na moju mamu. Papierovo si tu nič. Neponáhľam na teba, ale… týždeň stačí? Niečo si nájdeš.

Týždeň stačí, zopakovala mechanicky.

Výborne. Zobral telefón zo stolíka a začal niečo ťukať. Rozhovor preňho skončil.

Emília vstala, odišla do spálne, zavrela dvere, ľahla si na posteľ, hľadela do bieleho stropu s pieskovým fľakom v rohu, čo chcela zamalovať aspoň dva roky. Nikdy to neurobila.

Za stenou čosi šplochtalo z televízora. Viktor si našiel program.

Neplakala. Len ležala a pozerala do stropu s fľakom. Tam vnútri bolo zvláštne ticho, také, aké býva v dome tesne po tom, čo sa rozletí rozbité sklo.

***

Týždeň sa naťahoval do rozmazaného, neskutočného času. Viktor mizol, prichádzal neskoro, odchádzal skoro. Nerozprávali sa. Emília balila veci a všetko to išlo až trápne ľahko, lebo jej vlastného majetku tu vlastne nebolo takmer nič. Pár šiat, zimný kabát, krabica fotiek zo života, zopár časopisov pre krajčírky, ktoré by aj vyhodila, no nechávala si ich, hoci ich nikdy neotvárala.

Nakoniec ich aj chcela nechať, potom zase radšej vzala naspäť.

Zavolala tetičke po maminej strane, tetu Alžbetu, ktorú videla naposledy na pohrebe mamy pred siedmimi rokmi. Teta počúvala, dlho nič nehovorila, nakoniec len:

Príď. Miesto mám, izba je síce malá, ale nechaj, kým sa postavíš na nohy.

Teta bývala na Dlhých dieloch, na okraji Bratislavy, kde autobus jazdí raz za hodinu a potraviny Jednota sú na celé tri bloky jediné. Nikdy nemala tento panelákový kraj rada: päťposchodové sivé vežiaky, ošarpané vchody, topoľové chumáče každú jar.

Prišla v piatok večer s dvoma taškami a kufrom.

Ježišmária, aká si schudla, povedala teta Alžbeta vo dverách, malá, guľatá s tvárou pokrčenou ako starý obrus a s vôňou valeriánky a kapustnice. Poď, nestoj na prahu. Dáš si večeru?

Nechcem, teta.

Treba, povedala rázne, zmizla v kuchyni.

Izbietka bola drobná, úzky gauč, stará skriňa a okno do steny susedného domu. Tapety už len tušili, že kedysi boli modré. Na parapetách tri kvetináče s muškátom, pestro červené, prekvapivo živé.

Emília položila tašky, sadla na gauč. Pružiny zaskrípali.

Dáš si čaj? kričala teta z kuchyne.

Dám, odpovedala.

Až v tej malej muškátovej izbe s ošúchanou modrou tapetou konečne zaplakala.

***

Potom nasledoval dlhý, ťažký čas.

Taký, keď sa ráno nechce vstávať, lebo nevidíš zmysel. Budila sa o šiestej, doslúchala, ako teta Alžbeta robí čaj vo vedľajšej izbe, počúvala pradenie brzd, keď za oknom zabrzdilo auto. Postavila sa, umyla, šla do kuchyne, pila čaj a hľadela do tichej steny.

Teta bola múdra žena. Nepýtala sa, neradila, nevravela to prejde ani nájdeš si lepšieho. Len Emílii dávala fazuľovú polievku, pozerala s ňou telku a niekedy večer vybrala karty:

Zahrajme si žolíka?

Hrávali mlčky, skoro bez slov.

Peňazí mala Emília málo. Zo svojho skromného vkladu vytiahla všetko: okolo 1 150 eur. V Bratislave to bola tak mesiac pokoja, ak by neplytvala. Neplytvala.

Robila účtovníčku v malej stavebnej firme, o prácu neprišla: tri razy do týždňa sa odviezla cez pol mesta do kancelárie, spracovala doklady, každý mesiac dostala 750 eur, z ktorých teta Alžbeta dlhý čas nechcela nič vziať, až jej raz Emília nechala obálku na kuchynskom stole a utiekla.

Najťažšie bolo večer. Sedela v tej izbietke a myšlienky krúžili ako po nekonečnom okruhu. Desať rokov. Nie je to málo. Desať rokov raňajok, večerí, chorôb, sviatkov, silvestrov na Liptove, hádok aj zmierení. On ju videl ako prázdnotu. Asi teda bola prázdnotou. Alebo niečo v nej vyhorelo. Alebo v ňom. Alebo obaja.

Niekedy vytiahla mobil, listovala staré správy. Fotky zo Štrbského plesa spred troch rokov. Objíma ju okolo pliec, smejú sa. Ani netuší, na čom sa smiali.

V také večery si ľahla pod perinu s hlavou zakrytou úplne.

Jedného večera nazrela teta Alžbeta:

Emka, už spíš?

Nespím.

Počujem. Ticho. Nie si hladná?

Nie.

No tak lež, ešte chvíľku váhala. Vieš, aj ja som svojho jedného dňa vyhodila. Sama. Veľmi dávno. Myslela som, že zomriem od žiaľu. Nepomnrela som.

Klap. Dvere sa zatvorili.

Emília ležala v tme: tu máš, Emília, skoro päťdesiat, začínaj odznova. Akoby to malo byť jednoduché.

***

Stroj našla na začiatku druhého mesiaca.

Teta Alžbeta poprosila, aby vypratala vrchné police v predsieni, kam už pätnásť rokov nik neliezol a pri otvorení dvier padal na hlavu archív starých harabúrd. Emília súhlasila, aspoň niečo robiť.

Boli tam staré časopisy Slovenka, pokazený dáždnik, škatule s gombíkmi, prázdne flakóniky, pohľadnice s vianočnými prianiami. Potom v hlbokej tmavej časti nahmatala niečo ťažké, obalené v starej plachte.

Rozbalila.

Šijací stroj. Starý, čierny kovový so zlatým ornamentom na strane, miestami ošúchaným, ale krásnym. Na prednom panely nápis Tatramat, písmená so špirálami.

Teta! zavolala Emília.

Teta Alžbeta vošla s utierkou prehodenou cez plece.

Oj, starý Tatramat! Potešila sa. To bol stroj mojej mamy, teda mojej tety, vlastne. Neviem, či ešte šije. Dlho stál.

Smela by som skúsiť?

Teta sa pozrela zvlášť pozorne.

Vieš to?

Vedela som raz.

Skús teda.

Emília si stroj preniesla do izby na stôl pod okno. Utrela prach, odstránila staré zvyšky látky zamotané na cievke, ktoré už dávno vyschli na kosť. Našla v krabici tety ihly, cievky nite, krajčírsky meter, tupé nožnice.

Bola tam aj stará fľaštička s olejom. Kúpila si novú, premazala diely, vyčistila zúbky, roztočila koleso. Najprv ťažko, potom hladšie.

Pri stroji sedela hádam tri hodiny. Našla mechanizmus, vnútro, vstrekla niť.

Nakoniec položila starý kus plátna, stlačila pedál.

Stroj sa rozbehol, rozvibroval, priadol v kovovom rytme a Emília ucítila čosi podivné podobné tomu, keď sa v stŕpli prstoch zrazu rozprúdi krv: trochu to bolí, ale zároveň je to oživenie.

Pozrela na steh. Rovný. Takmer dokonalý.

Niečo v pamäti sa pohlo.

***

Bolo jej osemnásť a šila vždy. Zo starých maminých šiat robila sukne, z lacného plátna blúzky. Cez cestu od učilišťa sedávala stará krajčírka, pani Hanzelová, s rukami poznačenými ihlami Emília k nej chodila pozorovať, ako sa robia strihy, ako sa obracia golier, ako sa zošíva podšívka. Hanzelová vysvetľovala, lebo videla, že Emíliu zaujíma práca.

Potom prišlo štúdium, Viktor, svadba, domácnosť. Šijací stroj, ktorý si Emília kúpila z prvej výplaty, predala, keď sa sťahovala k Viktorovi: v jeho byte bolý malý, vraj stroj zavadzia. Predala ho bez odporu, lebo si myslela, že hlavné je predsa niečo iné.

Roky plynuli. Niekedy pri pohľade do výkladu na šaty ju zamrzelo takéto by si chcela ušiť. No neušila.

Teraz sedela v panelákovej izbietke s Tatramatom a do rytmu šijacieho stehu ako by rovno prechádzala iným životom.

Na druhý deň išla na trh nie do obchodného centra, ale na pravý trh s pultami, kde sa látky vážia a merajú po pol metroch, po kútoch, za pár eur.

Chodila pomedzi pulty, hladila ľan, šifón, teplú vlnu, viskózu.

Zastavila sa pri kúsku sivomodrej viskózy s matným leskom a zamatovou jednoduchosťou.

Koľko je toho? pýta predavačky.

Štyri a pol metra.

Zoberiem celé.

Na čo šijete?

Šaty, usmiala sa Emília.

A prekvapilo ju, s akou istotou to povedala.

***

Strihala na zemi: rozložila látku, prichytávala strih, ktorý podľa pamäte nakreslila a upravila s pomocou starého časopisu. Strih bol jednoduchý: puzdrový s pásikom, stojačikom a trojštvrťovým rukávom. Nič výnimočného. Tým pekné.

Teta Alžbeta občas nazrela a mlčky sledovala. Raz priniesla šálku.

Pekná farba, uznala.

Zastrihnúť látku bolo Emílii chvíľu ľúto. Našla ostré nožnice, v zásuvke boli nové, ešte zabalené. Zhlboka sa nadýchla, položila čepeľ na nakreslenú čiaru. Potom už len strihala a zľaknutie pominulo hneď s prvým rezom.

Šila tri dni.

Nie že by to bolo veľa, len sa neponáhľala. Po robote účtovníčky sadla k stroju a šila systematicky: boky, zips na chrbte, obšívanie goliera, rukávy tie musela párkrát vypárať, nesedeli na prvý raz.

Pri ťažkostiach stroj zastala, rozmýšľala, niekedy aj vypárala a začala znova. Tatramat šiel potichu, len štrkotal. V tých hodinách Viktor zmizol z hlavy. Bola pri stroji, pri niti, pri šve, pri golieri.

Na tretí deň urobila posledný steh, odstrihla nite, požehlila. Zavesila šaty na ramienko, odstúpila.

Dobre šaty.

Sivé s modrým nádychom, čisté línie, pásik zvýrazňoval driek, stojačik decentný.

Obliekla si ich.

Pred zrkadlom v predsieni staré, s tmavými okrajmi, no verne odrážalo.

Dlhšie sa na seba dívala.

Zo zrkadla sa na ňu dívala žena. Nie nikto, nie prázdne miesto, nie nábytok. Len žena, päťdesiatnička, s tmavými vlasmi v jednoduchom drdole, vystretá, s pohľadom, v ktorom sa rozžalo niečo nové.

Šaty jej padli vynikajúco.

Emi! zavolala teta z kuchyne. Poď sa ukázať.

Vyšla teda v šatách.

Teta pozrela, chvíľku mlčala.

Takto vyzerá človek, povedala ticho. Otočila sa späť k hrncu, lebo varila kapustnicu. Ale Emília videla úsmev na jej tvári.

Vrátila sa dovnútra, sadla na gauč. Látka bola mäkká, pohodlná. Šaty nikde neťahali, krásne sedeli.

Niečo vnútri, ten zlomený prútik, sa odrazu narovnal.

***

V šatách vyšla v sobotu.

Išla len po lieky Alžbete, tá poprosila, nech zájde do lekárne. Emília si vzala recept, obliekla sivomodré šaty, prehodila si na plecia svetlý kabátik, čo našla v kufri, a vyšla.

Vonku bolo krásne. Október, vzduch suchý, čistý. Topole už žltli.

Kráčala pomaly, pozerala na veci: kocúr v okne filozoficky ignorujúci svet, babička na lavičke pletie niečo belasé, malý chlapec ťahá mamu k mláke, mama sa vzpiera.

Lekáreň neďaleko. Hneď vedľa malé bistro Kútik, možno tu predtým nebolo alebo si ho nikdy nevšimla. Na dverách: čerstvé pečivo a káva.

Vošla. Objednala si cappuccino a croissant, že dnes môže.

Vnútri asi päť stolíkov. V rohu sedela dáma okolo šesťdesiatky, vkusne oblečená, veľké náušnice, krátke, strieborné vlasy. Pred sebou šálku, vedľa mobil. Vyzerala ako žena, ktorá má svoj svet pevne vo vlastných rukách.

Emília si sadla k susednému oknu so svojou kávou.

O desať minút.

Prepáčte, ozvala sa pani so sivými vlasmi. Nechcem obťažovať, len… tie šaty, kde ste ich kúpili? Sú nádherné.

Emílii preletelo cez tvár prekvapenie.

Sama som si ušila.

Vy ste krajčírka?

Nie. Len… viem šiť. Kedysi som vedela.

Ten strih… žena sa zahľadela pozorne vyzerá ako jednoduchý, ale je to veľmi dobre urobené. Pracovala som pár rokov v salóne, vyznám sa. Máte šikovné ruky.

Ďakujem, povedala Emília, nevedela, čo ďalej.

Margita Mikulová, teší ma. Môžete mi tykať.

Emília.

Emília, rada by som sa na niečo opýtala, ak budete považovať otázku za nevhodnú, pokojne povedzte nie. Margita objala šálku rukami. O tri týždne mám narodeniny. Šesťdesiatpäť. Chcem vyzerať pekne, ale neviem zohnať šaty, ktoré by mi sedeli. Všetko je buď pre staré pani, alebo nastajlované pre mládež. Také ako tie vaše, presne také chcem. Urobíte mi ich?

Emília sa na ňu pozrela. Margita len pokojne čakala.

Niečo v nej sa pohlo.

Urobím, prikývla.

***

Margita prišla o dva dni s látkou: tmavočervený krepdešín, hladký, pevný. Emília zmerala miery priamo v izbe na starom stole, zapísala do zošita. Spolu sedeli v kuchyni pri čaji, Emília kreslila návrhy, Margita vybrala jeden: šaty s rozšírenou sukňou, trojštvrťové rukávy, V-výstrih, jemne elegantné.

Presne tieto, usmiala sa Margita.

O dva týždne budú.

Koľko vám dlhujem?

Emília zrazu zostala zaskočená, nad honorárom ani nepremýšľala.

Skutočne neviem, priznala.

V ateliéri by to stálo toľkoto, povedala Margita a menovala sumu. Zaplatím vám to. Je to spravodlivé.

Toľko Emília zarobila za dva týždne v účtovníctve.

Krátka pauza.

Platí.

Alžbeta vyšla z kuchyne: Dobrá cena, poznamenala spokojne. Emília prikývla.

Máš dar, Emi. Ši.

Emília ju po chvíli zdržanlivosti oslovila: Teta, prečo ste ma vlastne prijali? Veď ani veľmi sme sa nepoznali.

Teta dlho hľadá slová.

Lebo si dcéra mojej Ziny, povedala nakoniec (teta ju volala Zina). A Zina mi raz dávno pomohla. Teraz som ja na rade splatiť dlh.

Vrátila sa do kuchyne.

Emília pozrela z okna. Na stene naproti si zrazu všimla veľké grafity: modré kvety ťahajúce sa po šedom betóne, ktoré tam predtým neboli alebo si ich proste nikdy nevšimla.

***

Šaty pre Margitu znamenali zodpovednosť. Už to nebolo pre ňu; už to robila pre niekoho iného. Krepdešín musel byť strihaný opatrne, každé rozpáranie bolo cítiť.

Šaty šila päť dní. Každý šev vyleštila, každý okraj začistila, zips všila ručne, spodok tiež ručne.

Margita, keď si ich obliekla pred zrkadlom, žiarila:

Toto som ani ja nečakala… V tých šatách sa mi nechce hrbiť.

Na sukni musela Emília trošku vziať bok, Margita sa nechcela vyzliecť.

Povedzte, povedala Margita, keď Emília pripínala špendlík. Moja kamarátka Zuzana je na tom podobne. Potrebuje šaty. Dám vám kontakt. Nevadí?

Nevadí.

Ale aj nevesta môjho syna má čoskoro svadbu, potrebuje nádejné šaty, nie typické svadobné. Rozmýšľate o tom?

Išla by som do toho.

Margitu to evidentne potešilo.

***

Nasledujúce dva mesiace boli divoke. V tom najlepšom zmysle. Zuzana chcela kostým. Za ňou sa ozvala ďalšia zákazníčka chýbala jej blúzka a sukňa. Objavila sa mladá žena, dcéra susedky Margity, potrebovala elegantné šaty do práce. Emília ju obliekla. Tá si pridala fotku na sociálnu sieť s komentárom konečne správna krajčírka, a ozvali sa ďalšie tri.

Izba u tety bola už primalá. Látky sa kopili, Tatramat šil aj ráno cez víkend.

Teta nikdy nenadávala. Len raz, keď ráno našla látky po celej izbe, povedala:

Emka, potrebuješ väčší priestor.

Viem, prikývla.

Tu už to fakt nejde.

Viem.

Myslela na to. Peňazí mala naraz viac, ako za polrok účtovníctva. A objednávky pribúdali.

Vybrala sa do centra, prezrela si priestory, prvé dva boli tmavé a vlhké, až tretí bol ten pravý: druhé poschodie starej meštianskej budovy, zreštaurované, veľké okno na juh. Drahý, ale stálo to za to.

Vypočítala: nájom, nová priemyselná mašina, overlock, rozkladací stôl všetko, čo zarobila, by minula a ešte by si musela požičať.

Zavolala Margite. Nevedela prečo, len zavolala.

Margita, potrebujem radu.

Hovor.

Emília popísala situáciu. Margita ticho, potom:

Ber. Peniaze ti požičiam bez úrokov. Vrátiš, keď budeš môcť.

Nemôžem…

Emília, preťala ju Margita pokojne. Vy ste mi dali najlepšie šaty môjho života. Dovoľte mi dať niečo späť. Nie je to charita, je to normálne, že si ľudia pomáhajú.

Emília mlčala.

Navyše už štyri moje kamarátky čakajú u vás v poradí, ticho sa usmiala Margita.

***

Dielňu otvorila začiatkom decembra.

Preniesla Tatramat, hoci už bola skôr symbolom, nová profi mašina šila rýchlejšie. Ale Tatramat mala svoj vlastný stôl pri okne.

Dielňa bola svetlá, pokojná. Veľký stôl, dve pracovné miesta, regály s látkami, obrovské zrkadlo. Na stenách v rámoch jej návrhy. Teta Alžbeta prišla obzrieť, pobúchala po stole, postála pred zrkadlom.

Dobre, dievča, prikývla.

Teta, Emília chytila jej ruku niečo vám musím vrátiť.

Podala jej obálku. Teta už otvárala ústa, že netreba…

Treba, je to za izbu, za všetko. Ja som počítala.

Ja nikdy, namietala teta.

Ale ja áno.

Teta si obálku vzala, váhala:

Potrebujem nový chladničku, stará búši jak šiba.

Kúpime, usmiala sa Emília.

Išli do elektropredajne a teta si vyberala. Nakoniec zvolila veľkú, striebornú.

Dobrý kus, prikývla a v jej očiach bolo toľko spokojnosti, že Emília vedela: niečo spravila správne.

***

December doniesol objednávky. Všetky chceli šaty, kostýmy, blúzky, vianočné outfity. Emília sedela často v dielni do deviatej večer, pila už tretí čaj a vnímala len mäkký zvuk strojov.

V januári sa tempo zmiernilo. Najala si pomocnicu, mladú ženu Alicu, ktorá už vedela obrúsiť lem, ale sťa ešte musela učiť strihať. Bola jej žiačkou a Emíliu to prekvapivo bavilo.

Účtovníctvo v stavebnej firme nechala. Zavolala šéfovi, že končí; iba ju poprosili, nech potiahne do apríla. Súhlasila.

V marci zavolalo cudzie číslo. Žena tvrdila, že šije, ale chce sa radiť, učiť.

Ja nie som učiteľka, prekvapene odvetila.

Viete to, a máte výsledky. Margita Mikulová vás odporučila.

Príďte. Uvidíme.

Tak prišiel prvý kurz. Potom druhý, skupinka. Iný druh práce, ale zapadol do dní.

Na jar odišla z izby u tety Alžbety.

Prenajala si garsónku blízko dielne: bielu, treťom poschodí, so svetlou kuchyňou. Sama na všetko. Závesy si ušila podľa seba.

Prvý večer sedela s čajom, hľadela do parku s brezami.

Jej byt. Malý, zatiaľ cudzí, ale jej.

***

S Viktorom sa stretla koncom mája.

Išla domov z dielne cez malý park, pomaly: večer bol teplý, vo vzduchu voňal orgován, listy javora preblikovali slnkom. Kabelku mala ťažkú vzorky látok.

Kráčal oproti.

Už z diaľky ho spoznala schudol, sako mu sedelo nepohodlne. Chodil inak.

Aj on ju videl. Zastal.

Emília išla, pokým on neprehovoril:

Emi.

Zastala.

Ahoj, Viktor.

Díval sa na ňu. V pohľade bola zmes nerozhodnosti a únavy.

Dobre vyzeráš.

Ďakujem.

Chvíľa ticha. Okolo prešla žena s kočíkom, kolieska zaduneli po asfalte.

Emi, ja… môžme si na chvíľu sadnúť? Len tak, porozprávať sa.

Prezrela si ho. Tvár mal unavenú nie pracov, ale životom.

Poď na lavičku, navrhla.

Sadli si. Viktor sklonil pohľad k rukám.

Neviem začať.

Tak začni hociako.

Ona odišla, povedal po chvíli. Tá pre ktorú som… No proste odišla. Pol roka dozadu. Vraj som nudný, nemám ciele. Úškrn nebol veselý. Chápeš tú iróniu?

Chápem.

Som u mamy. Práca o ničom, firma sa rozpadla. Všetko sa zrútilo. Niekedy si myslím, že som sa sekol. Urobil som chybu. Veľkú, Emília.

Len počúvala.

Bol som s tebou, nevedel si vážiť. Všetko si robila, bola si skutočná. Ja… odmlčal sa. Hľadal som niečo, neviem čo. Prehliadal som ťa. Nazval ťa prázdnym miestom… zasiahol ho vlastný hlas. Viem, že to sa nedá ospravedlniť. Ale chcem, aby si vedela, že na to myslím. Často.

Emília pozrela na brezy pred lavičkou. Listy sa hýbali. Cítila vôňu opekačky zo susedných dvorov.

Viktor, nie je tvoja vina, že si prestal milovať. To sa stáva.

Mlčal.

Ale podal si to veľmi tvrdo. Prázdne miesto, nábytok, vypadni. Bolelo to, dlho som si to niesla.

Viem, šepol.

Ale vieš, tým si mi aj pomohol.

Pozrel sa.

Vytisol si ma von. Bolo mi hrozne. Dve tašky, tisíc eur na účte, nič som nevedela. Ako sirota u tety v izbičke plakala noc čo noc. Odporné časy.

Emília…

Počkaj, poviem pravdu, nie zo zloby. Tam som našla starý stroj. Spomenula si, ako som kedysi rada šila. A naraz mi to dávalo zmysel. Najprv pre seba, potom pre iných. Teraz mám dielňu v centre. Už polroka. Ľudia chodia, baví ma to.

Pozoroval ju zvláštnym pohľadom.

Keby si ma nevyhodil, asi by som dodnes varila kapustnicu a nič by som o sebe nevedela. Nehovorím, že si hrdina. Len tak to vyšlo.

Neodpustila si?

Emília uvažovala.

Nezúrim na teba. Nie je to to isté ako vrátiť sa. Vracať sa nemôžem. Nie z trucu. Ale som teraz v svojom živote. Prvýkrát naozaj.

Viktor hľadel bokom.

Teta Alžbeta sa má ako?

Dobre. Kúpila som jej chladničku. V nedele chodím, hráme žolíka.

Viktor sa usmial, srdečne.

Vždy si bola dobrý človek, Emília.

Ani ty nie si zlý. Len nám to neklaplo. Asi už dávno neklaplo.

Vstala. Zdvihla tašku.

Musíš už ísť?

Musím, ráno mám klientku o ôsmej.

Drž sa, Emi. Ozaj ti želám šťastie.

Aj tebe, Viktor.

To bola čistá pravda, bez kúska zlosti. Nemala v sebe pomstu, len slobodu.

Vykročila chodníkom domov. Ešte chvíľku cítila jeho pohľad v chrbte, potom už nie. Asi sa v inom sne rozplynul.

Breza na chodníku vrhala jemný tieň, taška jej ťahala rameno, v nej ležal tmavozelený kus vlny a katalóg galantérie so založenými stranami. O ôsmej mala prísť pani Bohumila, dôchodkyňa, túžiaca po zimnej sukni: nie nafúkanej, ale pekne rovnej, do divadla aj k lekárovi.

Emília už v duchu premýšľala nad strihom, ako to riešiť pre nižšiu, širšiu postavu, aby sukňa sedela a lichotila.

A zároveň si uvedomovala, že večerný orgován už vonia intenzívnejšie. Malý chlapec na kolobežke spieval niečo bláznivé, z otvoreného parteru cítiť smažené zemiaky, taký ten domáci pach.

***

Do dielne chcela ísť len po zošit s mierami. Pôsobila si, že po siedmej už stroj nespúšťa. Zošit ležal na stole, vedľa Tatramat čierny, so zlatými linkami.

Oprela sa prstami.

Ďakujem, povedala potichu.

Je to zvláštne, ďakovať stroju. Ale komu vlastne za to, kam sa život zvrtol: tete Alžbete, Margite, Alici, náhode? Asi všetkým. Asi zvláštnej matematike snov, čo začala ukrivdením a skončila v tejto bielej dielni so svetlom až po strop.

Zhasla, zamkla. Zišla po schodoch.

Mesto vnútorných snov žilo svojím večerom. Ľudia šli, autá sa kĺzali, niekde sa smiali deti. Bežný májový večer, nijako výnimočný.

Po ceste domov sa zastavila v Pekárni u Pavlíka, vzala rožok zo semienkami a malý pohár dobrého medu od staršej predavačky z okolitých polí.

Pekný večer, pozdravila Emília.

Aj vám, med je ozajstný, skúste siahnite, odporúčala žena.

Ďakujem, určite.

V taške mala chlieb, med, zošit mier a katalóg nití. Na sebe šaty z minulého týždňa z hrubého prírodného ľanu, béžové, s vreckami a mäkkým pásom. Dobre padli.

Domov šla desať minút. Premýšľala nad sukňou pre pani Bohumilu, že treba objednať nové nite, že Alica bude už čoskoro vedieť strihať jednoduché strihy sama.

Potom prestala mysľou pracovať a len šla.

Nad strechami bolo svetlé, na západe ružové nebo, lastovičky lietali tichými tieňmi. Niekde sa snívalo, so všetkou zložitosťou a nečakanosťou.

Hovorieva sa o ženskom šťastí po rozvode. Nevedela to pomenovať tak. Len to, že kráča domov, ráno vstane, má robotu, čo vie a čo má rada. Je teta Alžbeta, u ktorej v nedeľu pobudne. Klientky spokojné odchádzajú. Na stole Tatramat. Nad hlavou nebo s lastovičkami.

Stačilo jej to.

Nie veľa, nie málo. Prosto dosť. Možno je to to, čo ľudia myslia, keď snívajú o novej mladosti, o novom začiatku, o sebavedomí v každom veku. Nie za noc, nie zázrakom. Len: najprv jedny šaty, potom druhé, dielňa, byt, májový večer s chlebom a medom v taške.

Zavolala tete Alžbete:

Teta, ste doma?

Kde by som bola, telku kukám. Čože?

Nič, len tak.

Krátka pauza.

Prídeš v nedeľu?

Prídem. Upiecť koláč?

Jablkový, ak sa dá, poprosila teta. Jablkový mám rada.

Dobre, s jablkami.

Schovala mobil, otvorila vchod, vyšla na tretie poschodie, otvorila dvere bytu.

V yzbe trochu cítiť ľan včera tu strihala cez dážď. Odrezky schovala, ale vôňa zostala. Dobrá vôňa.

Postavila čajník, vytiahla chlieb, otvorila med. Med bol svetlý, jantárový, číry.

Za oknom lastovičky ešte krúžili.

Emília natrela chlieb, zahryzla. Predavačka mala pravdu: skvelý med.

***

Ráno bolo jasné.

Pani Bohumila dorazila presne o ôsmej. Bola to drobná energická žena s bielymi vlnitými vlasmi a priamym pohľadom spod okuliarov.

Emília Obertová, vyhlásila z prahu. Priniesla som obrázok, také chcem, nie príliš široké.

Položila list s fotkou.

Emília si pozrela. Pekná sukňa, decentná. Pre takú postavu výzva.

Sadnite si, vysvetlím, čo navrhnem.

Pani Bohumila si sadla, založila ruky.

Viete, prebehla očami po dielni roky som po takej túžila. Len človek nevie, kam. V obchodoch hlúposti. Susedka vás odporučila vraj sa v jej šatách konečne cítila ako žena. To je odporúčanie.

Najlepšie, usmiala sa Emília.

Otvorila zošit, vzala meter.

Postavte sa, prosím.

Pani Bohumila sa vztýčila, narovnala, pozrela na seba do veľkého zrkadla.

Viete, ozvala sa znova som už štyri roky na dôchodku. Myslela som, že už sa netreba starať, ako človek vyzerá. A potom som si povedala: načo by som nemala? Veď ešte môžem žiť dlho. Prečo chodiť v hocičom.

Presne tak, usmiala sa Emília.

Brala miery, zapísala, premýšľala nad strihom. Dielňa bola jasná, slnko ležalo na parketách. V rohu stála Tatramat, so zlatými ornamentmi. O desiatej mala prísť Alica. O jedenástej ďalšia klientka.

A všetko ostatné bolo zvláštne, pokojne presné, ako vo veľmi zvláštnom sne, z ktorého sa nechce prebudiť.