Neviditeľná manželka

Neviditeľná manželka

Martinka! zaznel veselý hlas, keď moja kamarátka, otriasajúc kvapky z jasného červeného pršiplášťa, dosadla oproti mne. Prepáč, zápchy boli hrozné. Už si niečo objednala?

Len kávu, slabo som sa usmial. Čakám na teba.

Martina si zložila plášť, premerala ma kritickým pohľadom a urobila dlhé hmm.

Preboha, Miška, pozrieš sa ty ráno do zrkadla? Čo to máš na sebe? Sivý sveter, sivé nohavice. Máš depku, alebo si sa rozhodla stať neviditeľnou?

Je to pohodlné, pokrčil som plecami. Už mám päťdesiatdva, Tina, na parádenie nemám čas.

Hm, jasné, objednala si kapučíno a croissant ľahučkým, istým gestom. A kde je tvoj Peter? Na rybách, čo?

Prikývol som.

Odišiel v piatok večer. Vráti sa v nedeľu na obed. Tak, ako vždy.

Tak ako vždy, napodobnila ma Martina. A ty ako vždy sedíš sama doma, že? Pozeráš telku, zašívaš ponožky? Miška, kedy ťa on naposledy niekam pozval? Do reštaurácie, divadla, do kina? Spomeň si, poď, namáhaj si pamäť!

Cítil som, ako mi horia líca.

Boli sme… boli sme spolu v lete na chate.

Na chate! Martina sa smiala. Kde si vytrhávala burinu a on opravoval kôlňu! To je romantika! Pozri, drahá, život ti uteká pomedzi prsty. Už nie sme mladé, to je fakt. Ale ešte nie sme staré. A ty sa pochovávaš zaživa.

Nehovor hlúposti, upil som z kávy, ktorá mi zrazu pripadala trpká. Máme normálnu rodinu. Dvadsaťosem rokov spolu. To nič neznamená?

Dvadsaťosem rokov zvykov, zasyčala Martina. Vieš, čo vidím? Stal si sa pre neho priehľadnou. Si preňho ako chladnička alebo stolička. Je, funguje, hotovo. Kedy ti naposledy povedal niečo pekné? Alebo sa vôbec opýtal, ako sa máš?

Chcel som namietnuť, ale slová mi uviazli v hrdle. Pravda bola tá, že naše večery doma sa niesli v tichu. Peter čítal články na mobile o rybárskych potrebách, ja som háčkoval alebo pozeral seriály. Občas sa opýtal, čo bude na večeru. Občas som pripomenul, že treba zaplatiť účty. To bolo všetko.

Vidím, že som trafila, Martina sa nahla bližšie, v očiach jej blčali iskry. Počúvaj, nedávno som stretla jednu zaujímavú osobu, volá sa Andrej. Fotograf. Charizmatický chlap, vie sa rozprávať a hlavne počúva. V sobotu otvára svoju výstavu, v galérii na Štúrovej. Pôjdeš? Aspoň sa nadýchneš čerstvého vzduchu, prídeš medzi ľudí.

Tina, ja…

Nepovieš nie, mávla rukou Martina. Musíš vyliezť z tej ulity. Trochu sa oblečieš, ja ti s tým pomôžem. Uvidíš, aké je to fajn, keď si ťa niekto všimne a rozpráva s tebou o niečom inom, ako o pokazených kohútikoch.

Vzdychol som si. S Martinou sa hádať nedalo. A pravdupovediac, myšlienka na to, že aspoň raz pôjdem von, už neznela tak zle. Doma bolo skutočne pusto. Až príliš ticho.

***

V sobotu večer som stál pred zrkadlom a skoro sa nepoznal. Martina mi doniesla bordové šaty, elegantné, nie príliš nápadné, s pásom, ktorý zvýrazňoval postavu. Prvýkrát po dlhých mesiacoch som sa namaľoval, učesal.

No pozrime sa, zamrmlal som do zrkadla. A myslel som si, že som už len…

Že si sa premenil na starca? Martina sa spokojne usmiala. Ale nie, Miško. Si ešte zaživa. Len si na to zabudol.

Galéria bola malá, útulná miestnosť s vysokým stropom a bielymi stenami. Viseli na nich čiernobiele fotografie: staré dvory, tváre neznámych ľudí, opustené stanice. Tretia desiatka návštevníkov, všetci s pohárikom vína, rozprávali sa tlmenými hlasmi.

Martina ma okamžite odviedla k vysokému mužovi so sivými vlasmi v tmavej roláku a rifliach.

Andrej, toto je môj najlepší kamarát, Miško, predstavila nás. Miško, toto je Andrej, autor tejto krásy.

Andrej sa otočil a stretol som jeho pohľad. Sivé oči, teplý úsmev a pár jemných vrások. Podal mi ruku.

Veľmi ma teší. Verím, že sa vám bude páčiť.

Ja… veľmi sa do fotografií nerozumiem, priznal som. Jeho dlaň bola suchá, teplá.

To ani netreba, rozosmial sa Andrej. Stačí cítiť. Poďte, ukážem vám moju obľúbenú fotku.

Priviedol ma ku snímke v rohu. Bola na nej stará žena pri okne. Svetlo jej padalo na tvár tak, že vrásky sa menili na životné príbehy. Jej hlboké, smutné oči hľadeli do diaľky.

To je suseda z vedľajšieho vchodu, povedal potichu Andrej. Má osemdesiattri, fotil som ju pred rokom. Rozprávala mi o vojne, o manželovi, ktorého stratila, o tom, ako sama vychovala tri deti. V jej očiach nebola žiadna ľútosť. Len nádherný smútok a dôstojnosť.

Pozrel som na fotku a cítil, že ma niečo zviera v hrudi.

Je nádherná, zašepkal som.

Áno, prikývol Andrej. Krása nie je len mladosť a hladká pokožka. Je to aj hĺbka, ktorú život vyryje do tváre. Zadíval sa na mňa. Aj ty máš niečo podobné v očiach. Zvláštnu smútok. Akoby si na niečo dlho myslel, ale nehovoril o tom.

Trochu som sa zahanbil. Nikto sa na mňa takto nepozrel celé roky. Peter ma síce pozeral, ale nevidel. Tento človek akoby dovidel dnu.

Možno som len trochu unavený, zamrmlal som.

Z čoho? pýtal sa Andrej bez nátlaku, ako starý známy.

Chcel som zažartovať, ale naraz to zo mňa vyšlo:

Z tej jednotvárnosti. Každý deň je rovnaký. Ráno, raňajky, domáce povinnosti. Manžel v práci, potom na rybách. Deti dospeli a odišli. Občas si vravím: kde som sa stratil? Kde je ten mladík, čo sníval o dobrodružstve, o veľkých veciach?

Stíchol som, sám prekvapený svojou úprimnosťou.

Prepáč, zašepkal som. Neviem, čo to do mňa vošlo.

Prepáč sa, Andrej sa ľahko dotkol môjho lakťa, upokojujúco. To sa volá čestnosť. Raritka dnes. Počúvaj, mám nápad: vediem malý klub, raz za týždeň sa stretávame, diskutujeme o fotkách, literatúre, chodíme na plenéry. Príď v stredu. Bude sa ti páčiť, sľubujem.

Chcel som povedať nie. Že mám povinnosti, že nemôžem len tak…

Dobre, počul som svoj vlastný hlas. Prídem.

***

Peter sa vrátil v nedeľu, ako vždy. Voňal riekou a dymom z ohňa. Pri dverách som sa ho opýtal:

Ako bolo? Niečo si chytil?

Pár ostriežov, prešiel do kuchyne a zhodil ruksak. Celkom fajn. A ty? Všetko v poriadku?

Všetko v poriadku. Bol som s Martinou na výstave.

Jasné, otvoril chladničku, vytiahol klobásu. To je fajn. Mal by si viac chodiť medzi ľudí. Neustále sedíš doma.

Povedal to akosi roztržito, ani sa na mňa nepozrel. Už bol dušou inde. Zahorel som zlosťou.

Peťo, a čo keby sme niekedy išli niekam spolu? Do divadla alebo do reštaurácie?

Pozrel na mňa prekvapene.

Načo? Je to drahé. A aj tak som po rybách unavený. Niekedy inokedy, dobre?

Niekedy inokedy. Vždy inokedy. Prikývol som a vyšiel z kuchyne. V izbe som vzal telefón a napísal Martine: Pošli mi adresu klubu. Prídem v stredu.

***

Klub sa schádzal v pivnici starého domu, prestavanej na útulné miesto: mäkké gauče, police s knihami a na stolíkoch rozložené fotoaparáty. Asi pätnásť ľudí, väčšina v mojom veku. Andrej ma privítal.

Som rád, že si prišiel, vravel vrúcne. Sadni si, kde chceš.

Večer zbehol rýchlo. Diskutovali sme o jednom francúzskom fotografovi, čítali básne Rúfusa, potom len tak debatovali. Väčšinou som mlčal a počúval. A bolo mi dobre. Nikto sa nepýtal na účty ani varenie, necítil som sa ako domovník.

Cestou na zastávku sa Andrej opýtal:

Páčilo sa ti to?

Veľmi, priznal som. Ani som nečakal, že sa mi tak páči.

To si už vkročil do iného sveta, usmial sa Andrej. Vieš, vidím v tebe človeka, čo už dlho nežije pre seba. Vždy pre niekoho. Pre manžela, pre deti, pre dom. Kedy si naposledy robil niečo len preto, že si chcel ty?

Nevedel som si spomenúť.

To je najväčšia pasca stredného veku, hovoril Andrej. Obetujeme sa iným a zabudneme na seba. Ale nikdy nie je neskoro zistiť, kto naozaj si.

Jeho slová ma hladili po duši.

Počúvaj, Andrej sa zarazil. V sobotu idem na jedno krásne miesto za mestom, starý kaštieľ. Úžasné svetlo teraz na jeseň. Pôjdeš so mnou? Prosím, bude to stáť za to.

Zostal som stáť. Sobota. Peter bude zas na rybách. Opäť budem doma sám.

Neviem, zamrmlal som. Je to…

Zlé? Andrej sa smutne usmial. Miško, navrhujem ti len obyčajnú prechádzku v prírode. S príjemným človekom, krásna scenéria. Nič viac. Máš právo na vlastný život.

Mám, šepol som.

Tak je to dohodnuté. Stretneme sa pri metre v desať, obleč sa teplo, bude fúkať.

Zamával mi a odišiel. Ja som stál na zastávke a srdce mi búchalo, akoby mi bolo znova dvadsať.

***

V piatok večer si Peter chystal veci na ryby.

Prídem až v nedeľu, vravel, zatvárajúc batoh. Ak niečo, zavolaj.

Dobre, sledoval som, ako kontroluje udice. Peťo, nemohol by som ísť s tebou?

Prekvapene sa na mňa pozrel.

Načo? Ťa to na rybačke nebaví. Minule si sa sťažoval, že je zima a štípu ťa komáre.

Len… bola by sme spolu, zamrmlal som.

Veď sme spolu furt, Peter pokrčil plecami. Oddýchni si doma. Pozri si svoje seriály.

Pobozkal ma na líce, prehodil batoh cez plece a odišiel. Stál som v predsieni, hľadiac na zatvorené dvere.

Veď sme stále spolu. Ale boli sme?

Ráno som skoro vstal, dlho vyberal, čo si oblečiem. Rifle, teplý sveter, bunda. Skontroloval som sa v zrkadle. Tváre mi horeli, oči žiarili. Vyzeral som mladšie. Živo.

Je to len výlet do prírody, upokojujem samého seba. So známym. Nič viac.

Andrej stál pri aute značky Škoda s dvoma kávami.

Dobré ráno, podal mi jednu. Pripravený na dobrodružstvo?

V aute hralo rádio, cesta ubiehala v spoločných hovoroch o jeho výletoch, smial som sa a bol odrazu uvoľnený.

Kaštieľ bol polorozpadnutý, ale mal atmosféru. Staré stĺpy, opustený park, tmavý rybník. Andrej fotil, ja som sa potuloval, zbieral žlté listy.

Postav sa pri ten stĺp, zamieril foťák. Áno, nehľaď do objektívu, pozeraj do diaľky.

Urobil pár záberov, potom mi ich ukázal.

Vidíš? Si veľmi fotogenický. Tá nostalgia ti dáva hĺbku.

Pozeral som na tú postavu neznámy muž so zamysleným pohľadom. To som naozaj ja?

Boli sme tam až do večera. Potom navrhol posedieť v malej kaviarni v susednej obci. Pili sme čaj, jedli koláče, rozprávali sa čoraz otvorenejšie.

Ste už dlho ženatý? spýtal sa ticho Andrej.

Dvadsaťosem rokov.

A šťastný?

Zalapal som po dychu. Čo je to vlastne šťastie? Zvyk? Istota?

Neviem, priznal som potichu. Kedysi som si myslel, že áno. Ale teraz… ani neviem, čo cítim. Akoby som nespal a predsa sníval. Všetko je, ako má byť, a predsa niečo chýba.

Chýba vášeň, doplnil Andrej. Chýba pocit, že naozaj žiješ. Nechýbaš len niekomu, ale sám sebe.

Položil mi ruku na dlaň.

Miško, si úžasný človek. Inteligentný, citlivý, múdry. Máš právo byť šťastný. Skutočne šťastný.

Pozeral som na jeho ruku na mojej a srdce mi bilo ako splašené. Mal som ju dať preč. Ale nevládal som. Ani nechcel.

***

Nasledujúce týždne plynuli v zvláštnom opojení. Stretával som Andreja stále častejšie. Raz v klube, raz v galérii, inokedy len na prechádzke po Horskej. Dával mi to, čo som doma nemal pozornosť, slová, rozhovory.

Peter bol stále rovnaký. Práca, ryby, správy. Ja varil, žehlil, prala. Debaty: minimum slov.

Mišo, kúpil si smotanu? spýtal sa Peter.

Kúpil, odvetil som.

Dobre. A kde mám ponožky?

V skrini, ako vždy.

A to bolo všetko.

Martina ma raz stretla v kaviarni a mala jasno.

No tak, zaláskovaný? škerila sa. Ešte som ťa takého nevidela roky! A vieš čo? Som rada. Zaslúžiš si kúsok šťastia.

Ale veď som ženatý, zaiškril som.

A čo? Veď Peter ani nevie, že žiješ pri ňom. Prečo by si si to nemohol užívať?

Tie jej slová sa mi v hlave ozývali. Opakoval som si len žijem, mám právo na trochu radosti.

V novembri Andrej navrhol výlet do Banskej Štiavnice, kde sa konal festival pouličnej fotografie.

Prenocujeme tam, povedal. Mám dve izby v penzióne. Bude to zážitok.

Dve izby! Telefónom som Petrovi povedal, že idem s Martinou na predvianočné trhy.

Len priveľa nemíňaj, ani sa nepozrel.

V penzióne skutočne boli dve izby. Cez deň festival, večer víno. Andrej hovoril o tom, ako netreba odkladať šťastie.

Vieš, Mišo, stretol som veľa ľudí, ale ty… ty si jedinečný. Máš v sebe niečo čisté. A hlboký smútok.

Chytil ma za ruku.

Nechcem ťa nikam tlačiť. Len chcem, aby si vedel, že nie si mi ľahostajný. Ani trochu.

Krútilo sa mi v hlave od jeho slov. Keď sme šli spať, odprevadil ma ku dverám, pobozkal na líce.

Keby si chcel ísť na pohár vína, som vedľa, zašepkal.

Ostal som ležať, hľadiac do tmy. Hlava mi išla prasknúť.

Som ženatý. Mám manželku. Dvadsaťosem rokov. Nemôžem.

Ale kedy ťa naposledy pobozkala len tak?

To je zrada.

Možno posledná šanca byť nažive.

O druhej ráno som vstal, obliekol župan a zaklopal Andrejovi.

Dvere sa otvorili, akoby vôbec nespal.

Miško, šepol.

Vošiel som.

***

Ráno prišlo s ťažkým kocovinovým sklamaním, hoci za to nemohlo víno. Andrej spal. Opatrne som sa obul, vrátil do izby a sadol na posteľ.

Čo som to spravil? Preboha, čo som to spravil?

Po návrate bol Andrej nežný, bol pozorný. Postupne hanba ustupovala a nahradil ju zvláštny, krehký pokoj.

Žijem, vravel som si. Prvýkrát po rokoch naozaj žijem.

Doma Peter ani nepostrehol rozdiel.

Kúpil si niečo nové?

Takmer nič, nepozrel som mu do očí. Nič výnimočné tam nemali.

Chápeš. Mám hlad, čo bude na večeru?

Život pokračoval po starom. Cez deň manželka Petrová, nakupovanie, varenie. Po nociach sms Andrejovi, tajné stretnutia. Peter nič netušil. Rozprávali sme len o tom, čo chýba v domácnosti. Ticho medzi nami rástlo.

Martina len pokývala hlavou.

Aspoň žiješ, usmiala sa výsmešne. Lepšie ako hniť v stojatej vode.

Sám sebe som si opakoval: Peter si za to môže sám. Ja mám právo na šťastie.

Ale v noci, keď Peter ticho dýchal vedľa mňa, som cítil, ako sa vo mne niečo rúca.

***

December priniesol sneh a mráz. S Andrejom sme sa už stretávali raz týždenne. Prenajal si malý ateliér na fotenie, vravel som Petrovi, že chodím na kurz počítačov.

Peter iba pokýval hlavou.

Andrej bol príjemný, pozorný. Ale občas som mal pocit, že tie krásne slová už kedysi niekomu povedal. Akoby to bola jeho rola. Ale už sa nedalo cúvnuť.

V polovici decembra, keď som šiel kúpiť Petrovi lieky, mi v lekárni vypadla z tašky malá krabička. Obal od parfému, ktorý mi dal Andrej Mesiac v sieni. Jemná, sladkastá vôňa.

Nevšimol som si, že som ho stratil. Večer sa Peter vrátil skôr. V kuchyni položil na stôl tú krabičku.

Je to tvoje? spýtal sa ticho.

Obzrel som sa. Srdce sa mi prevrátilo.

Ja… áno, moje. Našiel som to na ulici, zaklamal som.

Na ulici, zopakoval Peter. Parfém za stopäťdesiat eur. Na ulici.

Otvoril krabičku, privoňal.

Mišo, nie som hlúpy, povedal stále tým tichým hlasom. Myslel si, že som si nevšimol? Že si iný. Že odchádzaš z domu, že sa na mňa pozeráš ako na cudzieho.

Stál som chrbtom ku sporáku.

Peťo, ja…

Kto je to? prerušil ma. Kto je ten človek?

Nikto, zašepkal som. Len kamarát. My…

Nevrav mi, že nie. Peter zatínal krabičku v pästi. Ty si mi bol neverný, však?

Ticho bolo ohlušujúce. Vidím, ako sa z jeho tváre vytráca všetko mäkké.

Áno, vydýchol som. Áno, Peťo. Prepáč. Nechcel som, ale…

Nechcel, trpko sa zasmial. No stalo sa.

Obrátil sa na odchod.

Peťo, počkaj vrhol som sa za ním. Porozprávajme sa, všetko vysvetlím…

Čo vysvetlíš? otočil sa a v očiach mal takú bolesť, že som uhol pohľad. Že si bol s iným, lebo som sa ti málo venoval? Možno je to moja chyba, venoval som sa robote, rybám. Zabudol som sa pýtať, aké máš dni. Ale nikdy som ťa nepodviedol. Lebo som ťa miloval. Milujem. A ty… ty si všetko zničil.

Peťo, prosím, plakal som. Neodchádzaj. Skúsme to znova.

Ja tu nemôžem byť, povedal. Potrebujem čas. Odídem k Ivanovi.

Za pätnásť minút mal tašku zabalenú. Stál som vo dverách, díval sa, ako si skladá košele.

Peťo, šepol som. Nezanechávaj ma.

A ty si nezanechal mňa? odrazil mi. Keď si šiel za ním?

Odišiel bez buchnutia dverami. Len ticho. A po ňom zostalo len prázdno.

***

Premával som sa po byte ako bez duše. Volal som Petrovi, nebral. Sms: Odpusť mi. Prosím, vráť sa. Bez odpovede.

Volal som Andrejovi.

Andrej, trasľavo som povedal, Peter všetko zistil. Odišiel. Neviem, čo robiť.

Ach, Mišo, Andrejov hlas bol súcitný. Mrzí ma to. Poď, porozprávame sa. Podporím ťa.

Stretli sme sa v ateliéri. Vyplakával som sa mu na pleci, hladil ma po vlasoch.

Bude to dobré, šepkal. Takto to nemohlo ísť večne. S ním si nebol šťastný. Teraz môžeš začať nový život.

Nový život? pozrel som naňho zúfalým pohľadom. Aký nový život?

Vieš… začal váhať, nemôžem ti dať dom, istotu. Som ako vietor. Žijem prítomnosťou. Dali sme si navzájom krásne chvíle, to bolo krásne, ale…

Ale čo? cítil som, ako ma chlad zaplavuje.

Ale ja nie som na vzťahy, zdvihol ruky. Hovoril som ti to stále. Mám rád slobodu. Myslel som, že aj ty si chcel len trochu slobody.

Díval som sa na neho a všetko mi zapadalo. Krásne slová, komplimenty všetko to bola len hra.

Takže som bol len rozptýlenie? zašepkal som.

Nie, nie, to nie! skúšal ma chytiť za ruku, ale uhol som. Bol si dôležitý. Ale nemôžem po celý čas patriť nikomu. Chcel si cítiť život, tak si ho cítil. Je to zlé?

Postavil som sa.

Vieš čo, Andrej? môj hlas bol prekvapivo pokojný. Máš pravdu. Cítil som život. A teraz cítim, že všetko je na franforce. Kvôli tebe. Kvôli mne. Kvôli mojej hlúposti.

Odišiel som bez obzretia. Prechádzal som ulicou, vločky snehu sa mi lepili na tvár a miešali sa so slzami.

***

Doma bolo ticho a tma. Zapol som svetlo, vyzliekol sa a sadol si na gauč. Po chvíli som zobral mobil a volal Martine.

Tina, povedal som, keď zdvihla. Môžem prísť? Potrebujem sa porozprávať.

Stretli sme sa v kaviarni U Margity, kde sa to všetko začalo. Martina počúvala, popíjala cappuccino.

Vidíš, povedala, keď som skončil. Doprial si si emócie. Aspoň si nestvrdol v stodole.

Nechápavo som sa na ňu pozrel.

Tina, to myslíš vážne? Môj život je v troskách a ty…

A čo si čakal? pokrčila plecami. Sama si do toho vletel. Ja som len sprostredkovala. Ktorýkoľvek ďalší krok bol tvoja voľba. Nie som tvoja mama.

Ty si ma do toho tlačila, vo mne začinala vrieť nevôľa. Stále si hovorila, že Peter ma nevníma, že mám žiť pre seba.

Nemýlila som sa? zdvihla obočie. Naozaj ťa nevnímal. Možno teraz pochopí, čo stratil alebo nie. Taký je už život.

Postavil som sa.

Vieš čo, Tina, povedal som potichu. Myslel som si, že si moja najlepšia kamarátka. Teraz chápem, že si mi len závidela. Moju rodinu, istotu. Chcela si, aby som bol ako ty sám a večne niečo hľadal.

No ták, nerob drámu, prevrátila očami. Svet sa nezrútil.

Dovidenia, Tina, otočil som sa a vyšiel z kaviarne.

***

Prešiel týždeň. Peter sa nevrátil. Volal som, písal. Potrebujem čas, odpovedal stroho.

Ostal som v byte, ktorý teraz pôsobil príliš veľký, príliš prázdny. Noci som prebdel, premietal si všetko dokola. Ako som stretol Andreja. Ako som klamal Petra.

Čo som to spravil?

Spomínal som, ako Peter opravoval kvapkajúci kohútik. Ako mi priniesol čaj, keď som bol chorý. Ako sme spolu sadili jabloň na chalupe. Tie obyčajnosti, ktoré ma kedysi nudili, by som teraz dal za všetko.

Na Silvestra som to nevydržal a šiel k Ivanovi, kde Peter býval.

Otvára mi Ivan.

Ahoj, Mišo. Chceš sa s Petrom porozprávať?

Zaváhal.

Nechce ťa vidieť. Prepáč.

Ivan, prosím, cítim, ako ma dusí žiaľ. Päť minút…

Ivan sa vrátil s Petrom.

Peter vyzeral unavene, akoby zostarol. Aj jemu bolo zle, to bolelo najviac.

Čo chceš? pýta sa ticho.

Chcem ti len povedať, ako veľmi ma to mrzí, rozprával som rýchlo, aby mi neutiekol. Peťo, bola to obrovská chyba. Bol to iba klam. Ten človek nebol skutočný. Ty si bol môj domov. Prosím, daj mi šancu.

Peter mlčal. Potom potichu povedal:

Neviem, Mišo. Fakt neviem. Keď som sa to dozvedel, tak ma bolelo, že som nemohol dýchať. A teraz, keď ťa vidím, stále myslím na to, čo si spravil. Neviem, či to dokážem pustiť z hlavy.

Chápem, plakal som. Ale možno časom…

Možno, prerušil ma. Alebo aj nie. Neviem, či to zabudnem. Ani či odpustím.

A ja… neviem, kto som. Rozbil som všetko. Domov, dôveru. Seba.

Dlhé mlčanie. Dvaja ľudia, čo spolu prežili skoro tridsať rokov, sa zrazu stali cudzími.

Musím ísť, povedal Peter. Prepáč.

Zatvoril dvere. Stál som tam na chodbe, počúval odchádzajúce kroky.

Vyšiel som von. Snežilo. Mesto žiarilo, ľudia sa smiali. Ja som šiel sám a v duši mi zívala prázdnota.

***

Nový rok som strávil sám. Pustil som televíziu, nalial si šampanské. Keď odbilo polnoc, zdvihol som pohár.

Na nový život, zašepkal som so smutným úškrnom. Aký asi bude?

Prvé januárové dni mi Tina volala.

Mišo, čo tam stále sedíš? jej hlas bol čulý. Začal som chodiť na jogu ku kamarátovi, môžeš ísť so mnou. Príď!

Držal som mobil a mlčal.

Mišo, počuješ ma?

Počujem, povedal som.

Tak čo, pridáš sa? Ako vždy u Margity?

Zavrel som oči. Predstavoval som si nové kolo kávy s Tinou, nový zaujímavý typ. Nekonečný kruh.

Nie, Tina, povedal som potichu. Už nie.

Ako to myslíš, nie?

Proste už nie, cítil som, že sa vo mne niečo definitívne lámalo. Prepáč.

Zložil som.

O pár dní som sedel v tej istej kaviarni U Margity. Sám. Pil som kávu a pozeral z okna. Vonku padal sneh.

Dvere sa otvorili, vošla Martina, zamávala, sadla si. Miško, tak si tu! Počúvaj, môžem ťa zoznámiť s Karolom, ten učí jogu, je strašne fajn, potrebuješ nový impulz. On práve…

Díval som sa na ňu. Na červené pery, žiarivé očká, večnú energiu. Ale za tým všetkým zrazu bola len prázdnota. Tina možno nevedela, alebo si nechcela uvedomovať.

Prečo mlčíš? naklonila sa bližšie. Mišo, potrebuješ zmenu, nesedieť doma a trápiť sa. Život ťa nepočká.

Otvoril som ústa, ale nič neprišlo. V myšlienkach vírili útržky:

Koľko raz sa ešte popálim na tom istom? Koľko raz budem veriť, že šťastie príde zvonka? Nebolo už dávno tu len som ho nevidel?

Mišo! Tina mi ťukla po ruke. Počuješ ma?

Pohľadel som na ňu dlhým, ťažkým pohľadom. V tom pohľade bola bolesť. Aj nové, trpké poznanie: že som bol bábkou v cudzích rukách, že som hľadal úniky, kde niet odpovede, že som zničil, čo bolo vzácne.

Počujem, zašepkal som konečne.

Tina čakala, ja som mlčal. Za oknom snežilo. A v tom tichu bola celá strata, celá hrôza rozhodnutí, ktoré už sa nedajú vrátiť.

Tak čo? Prídeš s nami? nevydržala Tina.

Pozrel som na ňu a ostal ticho. V tom tichu sa začala rodiť moja odpoveď. A poznanie, že skutočný pokoj i šťastie sa rodí až vtedy, keď sa prestaneme klamať sami seba.