15. júl 2022, piatok
Dnes bol deň, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Všetko to začalo, keď mi došlo, že na nakladanie uhoriek nemám soľ, a tak som sa vybrala poprosiť susedku Milenu, či mi nepožičia štipku. Otvoril mi však môj vlastný muž Ľudovít. A nie len tak, ale vo vyťahaných trenírkach a tielku.
Len som zo seba dostala slabé Ľudo? On stratene zbledol, potom zčervenal, zasa zbledol.
Mirka ja vysvetlím ti všetko
Za jeho chrbtom sa objavila Milena, tá naša suseda, ktorá ovdovela ešte pred rokmi. Mala na sebe župan, očividne narychlo prehodený na holé telo.
Ľudko, kto tam? začula som a potom už aj ona mňa zbadala. Ó, preboha
Ostali sme tam traja stáť a akoby sa na seba dívali cez kopu hmlistých výčitiek. Potom som sa rýchlo otočila a takmer bežala k bráničke.
Mirka! Stoj! Počkaj! kričal Ľudo a rozbehol sa za mnou, zabudnúc, ako vyzerá.
Celá ulica, kde je tých dvanásť chalúpok, sa zbehla kukať na cirkus. Pán predseda záhradkárskej osady beží bez nohavíc za manželkou.
No to si vystrelil, poznamenal sused Jaro od vedľa.
Vbehla som domov a zamkla sa zvnútra. Ľudo búchal na dvere.
Mirka, otvor! Nechaj mi to vysvetliť!
Ako dlho? zakričala som cez dvere.
Čo?
Ako dlho to s ňou máš?
Ľudo stíchol. Potom tíško: Osemnásť rokov.
Zosunula som sa po dverách na zem. Osemnásť rokov! Presne toľko má náš mladší syn, Peťo.
Bránka zavŕzgala a vošla Milena, už učesaná a v slušných šatách.
Mirka, poď von, musíme sa porozprávať.
Chod preč, potvora!
Sme dospelé ženy, prestaň robiť cirkus, povedala Milena vecne.
Prinútila som sa vyjsť. Sadla som si na schody, Milena vedľa a Ľudo stál opodiaľ.
Osemnásť rokov, zopakovala som. Ako ste to dokázali?
Pamätáš, ako ťa bolel chrbát? Dva mesiace si bola v nemocnici? Milena zrazu spomínala pokojne.
Pamätala som. Operácia, dlhá rekonvalescencia. Ľudo vtedy vysušil všetky uhorky, rajčiny mu zgnili. Divila som sa, ako prežil bezomňa.
Pomáhala som mu v záhrade, s varením no a tak, povedala Milena.
A už to bolo, zamrmlal Ľudo.
Osemnásť rokov! Vy ste ma za blbca držali!
Nepovažovala som ťa za blbca, postavila sa Milena. Ty si mala svoj život, my svoj.
Svoj?! Veď je môj muž! Otec mojich detí!
A čo? Veď máš všetko chlapi sú už raz takí. Deti narástli, chalupa postavená, uhorky zavárané.
Chcela som jej dať facku, ale Ľudo ma chytil za ruku.
Mirka, nechaj to!
Nedotýkaj sa ma! vyrvala som sa mu.
Dvor už bol plný zvedavcov. Novinky sa u nás šíria rýchlejšie ako v Markíze.
Roziďte sa! Predstavenie skončilo! zakričal Ľudo.
Ale nikto sa nerozchádzal. Počula som, ako Kvetka z tretieho chaty vraví:
Vravela som! Vždy som ich spolu videla!
No tak si slepá, Kvetka! odpovedal jej muž.
Na večer som sedela na verande, Ľudo krúžil po dvore.
Mirka, povedz niečo.
Čo mám povedať? Žiadosť o rozvod!?
Aký rozvod, však už máme šesťdesiat!
A čo? Po šesťdesiatke sa už neodchádza?
Mirka, neblázni! Sme spolu štyridsať rokov!
Z toho osemnásť si bol s Milenou.
Bol som s tebou! Len som občas zašiel aj k nej.
Občas?!
No dva razy do týždňa.
Dva razy týždenne osemnásť rokov to nie je občas, to je harmonogram, Ľudo!
Sadol si oproti.
Mám ťa rád. Ale Milena je iná.
Lepšia?
Nie lepšia, proste iná. S tebou je dom, deti, povinnosti. U nej oddychujem. Od všetkého.
Oddychuje on! Aj ja by som chcela oddych! Ale uhorky zaváram ja!
No veď! Ty stále niečo robíš. S tebou sú uhorky, rajčiny, lekváre. A niekedy by som len chcel posedieť, vypiť, porozprávať sa.
So mnou sa nedá rozprávať?
S tebou hovorím o deťoch, vnúčatách, záhrade. S ňou hovorím o živote, knihách.
Ona číta knihy? neverila som vlastným ušiam.
Číta. Vie básne. Má rada klasiku.
Ešte som sa zasmiala v duchu Ľudo a klasika.
A čo teraz?
Neviem. Ako povieš ty.
A ty čo chceš?
Mám šesťdesiat dva. Chcel by som pokoj. Kde a s kým je už skoro jedno.
Takže s kým budeš žiť so mnou alebo s ňou?
Ľudo mlčal. Potom zamumlal: A nedalo by sa s oboma?
Chytila som prvý závaraný pohár, čo mi prišiel pod ruku a hodila po ňom. Vedľa. Rozbil sa na stene.
Zmizni!
Odišiel prirodzene k Milene.
V noci som nespala. Štyridsať rokov spolu. Dvaja synovia, vnúčatá. Chata, ktorú sme spolu staval.
A osemnásť rokov klamania.
Ale bolo to klamstvo? Veď mi nič nesľuboval. Len žil. So mnou aj s Milenou.
Ráno prišla Zuzka z piatej chatky. Doniesla koláč.
Mirka, drž sa.
Ďakujem.
Ak treba, môj Laco ho príde zmlátiť.
Treba? Sme hádam v škôlke?
A čo urobíš?
Zatiaľ nič.
Ja by som ho vyhodila!
A tvoj Laco nechodí za Kvetkou z tretieho?
Zuzka sčervenela.
Ako si na to prišla?
Videla som vás v malinčí.
To to nebolo nič!
A čo teda?
Preberali záhony!
V objatí?
Zuzka treskla dverami a odišla.
Na obed prišiel Jaro.
Mirka, potrebujete zorat pôdu, pomôcť s niečím?
Nie, ďakujem.
Len Ľudo odkázal, že si večer príde po veci.
Po aké? Po trenírky?
Neviem, len som odkázal.
Večer skutočne prišiel. Hlavu sklonenú.
Idem si po veci.
Vezmi si.
Vošiel do domu, ja za ním.
Ľudo, prečo práve Milena? Čo je na nej také? zastavila som ho.
Neviem. Proste je mi s ňou ľahko.
So mnou je ťažko?
Nie. Len ty vždy vieš, čo je správne. Kedy soliť uhorky, kedy sadiť zemiaky, koľko peňazí pre vnúčatá. Ona nevie. Pýta sa ma.
A ty sa cítiš dôležitý?
Skôr potrebný.
Sadla som si na posteľ.
Ľudo, ani ja neviem všetko. Napríklad vôbec neviem, čo robiť, keď muž osemnásť rokov chodil za susedou.
Mirka
Neviem, ako sa pozrieť deťom do očí. Ako vnúčatám povedať, že dedo býva u Mileny.
Nehovor im nič.
Musím, Ľudo. Marek príde zajtra s manželkou a malým. Čo im poviem?
Že sme sa pohádali.
Sadol si ku mne.
Mirka, skúšme zabudnúť.
Ako? Keď Milenu vidím každý deň cez plot?
Čo teda navrhuješ?
Prišla som k oknu. Milena vonku polievala uhorky. V tom istom župane.
Vieš čo? Bývaj si kde chceš. Ale vnúčatám vysvetlíš všetko ty.
Mirka!
A uhorky si tento rok zaváraj sám.
Neviem!
Milena ti poradí. Je predsa múdra, nájde si na to recept.
Ľudo odišiel s batôžkom. Celá ulica znova sledovala.
V noci som počula buchot. Niekto sa pofľakoval po záhrade.
Vyšla som pri skleníku stál Ľudo.
Čo tu robíš?
Kontrolujem paradajky. Vravia, že bude horúco, musia sa vetrať.
Odišiel si.
Odišiel. Ale paradajky sú moje! Sám som ich sadil!
A?
A nič! Nedám ich zahubiť!
Otvoril skleník a odišiel cez plot.
Ráno prišiel Marek s rodinou.
Mama, kde je oco?
U susedy.
Na návšteve?
Býva tam.
Marek si sadol, nechápal. Všetko som mu povedala ako bolo.
Osemnásť rokov?! Mama, to znamená, že keď sa Peťo narodil
Presne tak.
Marek šiel za Milenou. Počula som krik, buchla bránka. Vrátil sa.
Oco vraj vás obe ľúbi.
To máme šťastie.
Mama Možno vás fakt ľúbi?
Marek, vedel by si mať dve ženy?
Nie. Nie som oco. On je svojský.
Vnúčik pribehne zdvora:
Babka, prečo dedo býva u tety Mileny?
Lebo jej pomáha v záhrade, odpovedala som.
Marek sa rozosmial.
V noci zas buchot, Ľudo zalieva záhony.
Si normálny?
Veď je sucho!
Zalievať choď k Milene.
Ona má vlastnú záhradu!
Tak sa staraj o ňu!
Ale táto mi je tiež ľúto!
Vzala som hadicu.
Poď, pomôžem. Inak tu budeš doobeda.
Polievali sme mlčky. Potom sme si sadli na lavičku.
Ľudo, úprimne ktorú z nás ľúbiš viac?
Obe. Ale každú inak.
Ako?
Ty si ako pravá ruka. Zvyknutá, spoľahlivá. Bez teba to nejde. Ona je sviatok. Občas, ale je radosť.
A keby som tu nebola?
Nehovor také!
Ale keby. Oženil by si sa s ňou?
Neviem. Asi nie.
Prečo?
Pretože by sa stala pravou rukou. A sviatok by nebol.
Takže potrebuješ obidve?
Asi áno.
Sedeli sme a pozerali na hviezdy.
A nemám si aj ja sviatok spraviť?
Ľudo sa zháčil:
Aký sviatok?
Muža si nájsť. Jaro ponúkal pomoc.
Jaro?! Tak to nie!
Čo nie? Veď bývaš u Mileny.
To je niečo iné!
Prečo?
Ty nevieš byť neverná!
Vieš to určite? Možno začnem čítať klasiku!
Ľudo vstal.
Mirka, čo vlastne chceš?
A čo som vlastne chcela? Všetko späť už nebude. Nikdy.
Chcem pokoj. Zavárať uhorky. Hrať sa s vnúčatami.
A?
A nič. Bývaj kde chceš. Len už neklam.
A ak ku tebe príde Jaro?
Nepríde. Má Natáliu z deviatej chaty.
Odkiaľ to vieš?
Nie som slepá. Len som mlčala. Tak ako všetci.
Ráno Ľudo so svojimi vecami.
Mirka, môžem sa vrátiť?
Posteľ je v kôlni. Nafúkni matrac, tam sa zmestíš.
Zaniesol si uzlík, šiel po matrac.
Susedia šuškali. Milena za plotom polievala uhorky, akoby sa nič nestalo.
Marek vyšiel na schody.
Mama, oco je späť?
Nafukuje matrac v kôlni.
Ty si svätá? Prepáčila si mu?
Som iba stará, nie svätá. Zmena je už neskoro.
O týždeň sa Ľudo presťahoval späť do domu. Po mesiaci som prestala registrovať, že dva razy v týždni chodí k Milene. Po roku už v ulici nik nespomenul môj príbeh.
To už boli nové Kvetka šla k Petrovi z piatej, Zuzka odšla k mužovi Kvetky.
Zavárala som uhorky. Ľudo staval nový fóliovník. Milena si za plotom čítala knihu.
Nakoniec, čo je to láska? Prežiť štyridsať rokov, vychovať deti, postaviť dom, vysadiť sad.
A naučiť sa, že dokonalosť neexistuje. Ani v láske.
Obzvlášť v láske.
