Odložený život
– Mamka, môžem si zobrať bonbón zo škatule? Jeden, prosím! Dorotka sa obšmietala pri skrinke, kde Iveta s námahou ukryla ťažko zohnané sladkosti.
– Nie! To je na stôl. Teraz všetko zješ a na Vianoce nič neostane.
Dorotka našpúlila pery. Aký je rozdiel, kedy bonbón zješ? A neprosí všetko, iba jeden! Prečo mamka vždy všetko odkladá? Keď je niečo dobré, tak na potom. Keď je niečo pekné, tak na príležitosť. Pritom tak túži zjesť bonbón a obliecť si nové šaty, čo jej ocino priniesol z pracovnej cesty z Bratislavy, a ísť na návštevu k Zuzke. Jej mamka jej nikdy nezakazuje nosiť nové veci do škôlky. Dorotka raz počula, že Zuzkina mamka jej tie šaty sama šije. No a čo? Hlavné, že Zuzka je vždy najkrajšia v triede. A Dorotka musí nosiť staré bodkované šaty, ktoré ju už úplne omrzeli.
Dorotka ešte nechápala, aké ťažké je pre rodičov zaobstarať také sladkosti a oblečenie. Ivetka pracovala v knižnici, otec bol konštruktér. Od malička počúvala slovo zohnať. To znamenalo, že ak sa niečo zohnať dalo, bola to výnimočná vec, ktorú sa nedalo kúpiť len tak v obchode. Tak dostala krásne lodičky, mamka nové čižmy. Ale potom celý mesiac doma jedli len halušky a zemiaky, no mamka bola šťastná a nové čižmy ani nenosila iba sa nimi kochala. Práve tie čižmy si Dorotka zapamätala, aj keď vyrástla: každú jazvu na nich, každé zlomené podkovy.
Čas plynul a všetko sa zmenilo. V obchodoch bolo zrazu všetko, po čom duša túžila, nakúpiť nové šaty či občas niečo dobré pre dieťa už nebol problém. Problémom ostali peniaze. Dorotka bola v ôsmom ročníku, keď jedného dňa otec prišiel domov a s úsmevom povedal:
– Prijali ma!
Dorotka vtedy ešte netušila význam, no radosť rodičov ukazovala, že ide o čosi dobré. A naozaj. Firma, kde otec začal pracovať, vyrábala elektroniku. Konečne našiel miesto, kde mohol naplno využiť svoje schopnosti a rýchlo napredoval. Viac sa smial, bol spokojnejší. Život sa stal ľahší. Mamka už večer neseděla s blokom a nepremýšľala, odkiaľ vziať na Dorotkine šaty. Prišli prvé rifle, štýlové tenisky. Dorotka sa rozhodla, že nepôjde po základnej hneď pracovať, ale bude študovať. Rodičia ju podporili. Dva roky sa učila, zabudla na diskotéky, stretká s kamoškami, no skúšky zvládla skvelo a stala sa vysokoškoláčkou. Teraz by sa už mohla uvoľniť, no rozhodla sa inak: najprv štúdium, dobrá práca, potom ostatné. Dosiahla všetko: červený diplom, pozíciu, ktorú jej vybavil otec vďaka kontaktom. Zdalo sa, že všetko je naplnené. Môže myslieť na seba, možno na rodinu. Dorotka aj tu zvolila inú cestu kariéru. Nikdy viac nechcieť rozmýšľať, či bude mať čo na seba, kde bývať
Rodičia boli na ňu hrdí. Úspešná, múdra, sama si kúpila byt a auto, chodila na dovolenky do cudziny. Lenže bola sama.
Dorotku to netrápilo. Nikdy nebola na sladké reči, záujemcov mala dosť, ale do vážnych vzťahov sa jej nechcelo. Prečo? Je mladá, musí si užiť a keď prídu deti, už nebude čas.
Prvé vážne city prišli až okolo tridsaťpäťky. S Viktorom boli kolegovia, roky pracovali v susedných kanceláriách. Dorotka nikdy netušila, že sa Viktorovi páči. Vyzeral dobre, bol múdry, a to si Dorotka vážila najviac. Viktor, ktorý Dorotku v práci volal Ľadová Kráľovná, sa na firemnej akcii odvážil, keď mu v tanci opitá Dorotka položila hlavu na plece.
– Vezmi si ma. Oboje sme úspešní, čas beží. Mali by sme založiť rodinu. Milujem ťa, Dorotka.
Dorotka sa zasmiala:
– Viktor, čo to trepeš? Máme čas. Všetko stihneme.
A ráno, keď sa zobudila, pozrela mu do očí a počula vlastný hlas:
– Súhlasím.
Bola veľká svadba, Iveta šťastím plakala, že sa dožila vnúčat. Dorotka čoskoro pochopila, že všetky úspechy neprinášajú to, čo získala dlhým čakaním odkladala to najdôležitejšie.
– Už nie je, mami Moja budúcnosť je preč Dorotka zvierala v rukách papiere z vyšetrenia. Prečo som bola tak hlúpa?
– Dcérka, pokoj. Je to len jedna klinika. Veda ide dopredu. Všetko sa môže zmeniť.
– Kedy? papiere rozleteli sa po podlahe obývačky.
Všetko u rodičov ostalo skoro ako predtým. Odmietali Dorotkine peniaze na nový nábytok či opravu, hoci otec už nepracoval a bol chorý, a mama sa bála opustiť ho. Niečo predsa Dorotka spravila chladničku vždy naplnila rovnakými potravinami, čo si kupovala do svojej. Starý nábytok zreštaurovala. Byt opravila pred desiatimi rokmi, teraz rozmýšľala, že by mala vymeniť tapety, obrúsiť parkety. Aké zvláštne, že v kríze prídu také nepodstatné myšlienky
– Mamka, nevidíš? Práve čas mi chýba
Sedeli dlho v šere, nevnímali zvonenie telefónu. Dorotka raz plakala, raz hľadela, ale viac už nechcela hovoriť o tom, o čom už nebolo treba hovoriť. Nakoniec ticho pošepkala:
– Ďakujem, mami
– Za čo, Dorotka?
– Že si ma vypočula. Kto iný by ma vypočul? Komu by na mne záležalo?
– O čom to trepeš?! Iveta objala dcére ústa dlaňou. Ja ťa potrebujem! Otec ťa potrebuje! Viktor ťa potrebuje!
– Viktor už nie.
– Prečo?
– Lebo je to moja vec, nie jeho. Aj on má málo času. Ale jeho deti možno predsa raz budú
Dorotka pobrala veci a obišla matku. Nestratím sa, mami, neboj. Vyslala jej vzdušný bozk a odišla, zatiaľ čo Iveta zoslabla na stoličke v chodbe. Prečo, Bože? Prečo práve jej dcére taký údel?
Domov sa jej nechcelo, zamierila na nábrežie Dunaja. Nepríjemne fúkalo, ľudí takmer nikde, len pár psíčkarov a staré manželské páry v kabátoch, chvatne a mlčky.
Zadívala sa za nimi a náhle sa rozplakala. Kedysi snívala takto: staroba bok po boku, chápať jeden druhého, mať spoločné všetko Už to nebude. Zistila, že vždy milovala Viktora, len si to odkladala, ako všetko
Zachmúrene sledovala tmavú rieku. Spomenula si, ako tu chodievala s rodičmi. Hlavnou atrakciou bolo zmrzlinu, hoci bola zima. Nikdy ju nechytilo hrdlo. S vlastnými deťmi už také prechádzky nezažije
Vzdorovito sa prebrala. Dosť! Nič nezmení, že sa bude ľutovať. Treba ísť ďalej. Nájsť niečo, kvôli čomu žiť. Všetky doterajšie úspechy stratili hodnotu, nemôžu vynahradiť, čo stratila. Musí ešte nájsť Ale čo? Odpoveď nepoznala. No vedela, že musí vyriešiť niečo okamžite. Ak jej čas patrí ešte jej, Viktorov už možno nie.
Dorotka šla k autu. Zarazila sa okolo auta sa motali mladí chlapci. Rozhliadla sa, nikde nikoho. V tej chvíli ju však zaplavila zvláštna zmes hnevu a ľahostajnosti. Čo záleží, či sa jej niečo stane?
Zahrabala ruky do vreciek a vykročila:
– Čo sa tu deje?
Chalani vyzerali na šestnásť. Otočili sa k nej.
– Je to vaše auto?
– Moje.
– Pod kapotou! Treba otvoriť! Chceme niečo dostať! naraz hovorili všetci. Dorotka pochopila, že nejde o útok.
– Počkajte, nerozumiem. Je vás veľa, povedz jeden.
Najmenší prehovoril: Je tam mačiatko. Sledovali sme ho, vliezlo do auta, možno až pod motor. Treba ho vytiahnuť, ublížilo by si.
– Si si istý?
– Hej. Je zima, lezú za teplom.
Dorotka stlačila diaľkové, otvorila kapotu.
– Preboha! vyhŕkla, keď vytiahli zúriace čierne mačiatko.
– Kusadlo! zasmial sa chalan a podal ho Dorotke. Držte si ho!
– Ja? Ale nikdy som nemala mačku
– Zvyknete si, hlavne že ste ho nakŕmili.
Chalani odišli ďalej. Dorotka sa prehrabala vo vrecku a podala im desať eurovku.
– Zviera bez odmeny nesmie byť, tak to povedala mamka
– Vďaka! zamávali a stratili sa.
Sadla do auta a dívala sa na svoj nový úlovok.
– Čo s tebou?
Mačiatko sa jej caplo na kolená a hrabalo jej plášť špinavými labkami, hlasno pradúc.
– Už je to jasné Starena, a s kocúrom presne ako má byť Dorotka naštartovala. Ideme domov!
Celý večer sa venovala novému obyvateľovi.
– Odkiaľ si nabral toľko bĺch? Ty potvora! Ako som sa nechala nahovoriť na taký nezmysel? Dorotka umývala mača, Viktor stál s uterákom.
– Divné
– Čo?
– Obyčajne sa mačky boja vody, tento v pohode.
– Však si počúvaj, ako pradie. Pod rukami mi vrčí motor.
Dorotka zabalila mokré mača do uteráka.
– Hotovo. Ideme kŕmiť.
Keď sa dobre napapané mačiatko usadilo vedľa nej na gauči, Viktor sa rozhodol opýtať:
– Dorotka, čo je nové?
Zhlboka sa nadýchla.
– Rozvedieme sa, Viktor.
– To čo zasa? Prečo?
– Lebo deti nikdy mať nebudem. Je to len a len moja chyba. Ty máš ešte čas. Nájdi si inú, buď šťastný, staň sa otcom.
Viktor ju skúmal, akoby ju videl prvýkrát.
– Tak jednoducho? Myslíš, že som robot? Pre mňa sú hlavné deti, alebo ty? Je to predsa jasné, že ty. Ale ty si už všetko rozhodla.
Viktor zobral ospalého kocúrika, zamumlal: Spím v kancelárii. Dobrú noc.
Dorotka kývla a keď Viktor zatvoril dvere, tiško vzlykla. No červík pochybností ju naďalej trápil. Dobre, dnes to Viktor tvrdí, a o pár rokov?
Premýšľala celú noc. Preberala život s Viktorom zo všetkých strán a stále si opakovala, že koná správne. Minútová šľachetnosť môže priniesť ďalekosiahle výčitky. Viktor jej to nepovie, lebo je slušný človek.
Usnula nadránom skrútená v kresle, keď už bol Viktor preč a nakŕmil kocúra. Zobudila sa na poludnie prikrytá dekou. Na stolíku ležala lístoček: Prídem večer porozprávame sa. Ani nemysli, že odídeš. Nepustím ťa. Ľúbim.
Mačiatko sedelo pri jej nohách, zelené oči vyvaľené.
– Čo chceš ty? povedala Dorotka, pomaly vstala. Ja by som kávu. A ty?
Po prvý raz sa usmiala, keď mačiatko pelášilo do kuchyne.
– Rýchlo si sa tu usadil
Pri varení kávy si uvedomila, že dnes je jej ľahšie. Pomohol lístok, čas, nevedno čo. Vedela, že musí žiť ďalej.
Zavolala do práce, vybavila si voľno. Objednala sa na strih, manikúru, vyšla do dažďom zaliatych ulíc. Došla k autu celá premočená, lebo zabudla dáždnik. Napadlo ju vrátiť sa, ale zaháňala malomyseľnosť. Niečo robiť! Inak znovu prídu slzy a zbytočné myšlienky.
V salóne sa čakanie natiahlo, Dorotka listovala časopis: reklamy, články o materstve Siahla po magazíne, kde na ňu na dvojstrane hľadeli veľké zelené oči chlapčeka. Zdalo sa jej, že ho pozná. Premýšľala, čo jej ten pohľad pripomína. Pozrela nižšie, meno, vek Cítila zvláštny nepokoj.
Kaderníčka skúmala priestor Dorotka zmizla, časopis tiež, nikto si toho nevšimol.
Viktor nechápavo sledoval ženu, ako vtrhla do pracovne. Položila pred neho časopis, ukázala na fotku.
– Kto je to, Dorotka?
– Neviem. Je tam len meno a vek. Ale Viktor, pozri sa, dobre?
Lapila ho za plecia a odvliekla k zrkadlovej stene medzi ich kanceláriami. Podala mu časopis a otočila ho k odrazu.
– Pripomína ti niekoho?
Viktor sa zahľadel do chlapčenskej tváre, zdvihol oči do zrkadla a vyľakal sa. Pozerala sa naňho kópia toho chlapca z fotografie, presne tak, len o tridsať rokov staršia.
– Neuveriteľné, všakže? Dorotka čakala na odpoveď bez dychu. Mala pocit, že od jeho slov závisí všetko.
– Ani nevieš Viktor čítal pod fotkou a znova dvihol obočie. Si si istá?
– Nie, Viktor, v ničom nie. Viem len, čo vidím. Možno už rodičov má, neviem. Ale viem jedno už nič, nikdy, nebudem odkladať na potom!
Samuela si odviezli z detského domova o pol roka. O dva roky našla Dorotka v ďalšom časopise aj fotografiu Marienky, stala sa jej dcérou. Marienka nikdy iné slovo než mamka nepoznala. A o ďalších päť rokov Dorotka, mysliac si, že má skorý prechod, hlúpo vyhŕkla lekárke:
– To nemyslíte vážne! Veď to nie je možné!
Julka sa narodila presne na čas a všetci boli prekvapení.
Iveta ešte stihla vnučku pobozkať. Rok po Julkinom narodení jej sily podlomila choroba, ale Iveta trávila čo najviac času s vnúčatami:
– Vy ste moja radosť vo vás je môj život
Dorotka po maminej smrti triedila veci v byte, pripravovala otca na presťahovanie. V rohu skrine našla škatuľu, otvorila ju a zalomila rukami, rozplakala sa tak, že deti sa zľakli.
– Mamka! Čo je? Samko pribehne, nechápe.
Dorotka zo škatule vytiahla staré čižmy a keď ich stisla silno k sebe, plakala a s ňou odcházel žiaľ. Držala sa počas pohrebu, no teraz všetko pustila.
– Prečo plačeš? Marienka si čupne pred mamu, hladí jej do očí. Objala ju a rozplakala sa tiež.
Julka po nich len opakuje, rozplače sa aj ona. Viktor prešiel z kuchyne, žmurkol na Samka, a upokojil situáciu.
– Tak dosť, prečo krik?
Dievčatá utíchli a obrátili sa na otca. Keď je tu, tak už nič nehrozí.
– Viktor Sú to jej Celé roky ich strážila
Dorotka odložila čižmy a zalovila hlbšie v skrini. Na poličkách hostila výbavu, ktorú pri svadbe odmietla, vraj sa nehodí do nového bytu. Teraz, keď vyberala vrecúška s levanduľou, zaprášené obliečky chápala, že mama všetko opatruje s láskou. Aj krajkové posteľné, ktoré nikdy nepoužila. Krajky zožltli, výšivka vybledla
– Víťo Ako je možné, že človek zmizne, a veci zostanú? Prečo všetko odkladáme? Prečo si nedoprajeme radosť hneď? Očakávame nejaký moment Ktorý napokon ani nikdy nemusí prísť
Viktor objal ženu. Nebolo čo dodať.
Julka sa pritúlila k mamke a otcovými a bratovými zelenými očami zašepkala:
– Mama!
Dorotka stuhla, neveriacky sa otočila na Viktora, ten kývol a ona kľakla k dcére:
– Opakuj!
– Mama! Julka vyliezla do náručia.
Samko a Marienka tlieskali:
– Povedala mama! Môžeš, tati, zobrať nás do ZOO!
– Kedy? skáče Marienka.
– Prečo čakať do víkendu? Dorotka Marienku pobozká, šúcha nosom. Netreba odkladať dnešný deň na zajtra. Ideme teraz!
Krátko pozrela na rozhádzané veci tie môžu pokojne počkať. To už vedela.
Počúvala, ako sa deti smejú na zadnom sedadle a rozmýšľala, aký je recept na šťastie. Asi ho nik nepozná. Dúfala, že aspoň jedno im naučí: Neodkladať život. Lebo potom je veľmi nestále. Keď sa už-už zdá, že čas je tu, všetko sa zmení
– A zmrzlinu?
– Teraz? udivil sa Samko. Veď nie je ešte obed.
– Stíhame. Tak?
– Áno! deti tlieskali, Viktor sa usmial.
– Rozmaznávaš, maminka?
– Inak sa nedá, tatinko! Kedy, ak nie teraz?
