Ľudia boli v nemom úžase: pes v opustenom dome kŕmil vôbec nie šteniatka
Zuzana Poljaková sa plazila domov s taškami plnými z obchodu, ťažké a sťahujúce, a mala v hlave same vlastné myšlienky. Kolená opäť tŕpli, vnučka sľúbila zavolať, ale kdeže, stále nič, a aj táto zima bola čudná raz víchrica, inokedy len šedé blato až po členky. Hlava sa jej točila medzi chladom a všetkými starosťami, keď zrazu zakopla a skoro sa vyvalila priamo na popraskaný asfalt.
Otočila sa medzi nohami jej prebleskla ryšavá káraňa, až kostnatá, rebrá trčali, srsť ako vytrhaná z periny.
Čo to robíš, potvora?! vyletelo z nej.
Pes sa ani neobzrel. Letel ďalej, akoby ho v niečom čakali. V zuboch niesol dačo, čo pripomínalo krajček chleba.
Asi má niekde ukrytých šteniat, zamrmlala Zuzana Poljaková. Jar sa blíži, zvieratá sa množstvo.
Upravila si popruh tašky, chcela kráčať ďalej, ale ten hlodajúci pocit, že na tejto scénke niečo nesedí, sa jej pustil do duše.
Na druhý deň to bolo to isté. Tá istá ryšavá machuľa po dvore, ten istý kusisko v papuli, a ten istý smer k opustenému domu pri konci dvora, kde kedysi bývala stará Etelka. Už pol roka, čo zomrela, dom zíval tmou, ani náznak života.
Zuzka, pozri, znova tvoja kamarátka! kričala z balkóna suseda Ľubica. Každý deň to takto. Kde len tie zvyšky naberá?
Aké zvyšky? zastavila Zuzana Poljaková.
No veď pozri na ňu! V zuboch nesie, po smetiakoch asi hrabe. Tam niekde má šteniatka, materský inštinkt.
Si si istá, že šteniatka?
Ktože iný? Jar sa blíži, príroda to zariadi.
Zuzana prikývla, ale tá myšlienka sa jej zasekla v mysli ako tŕň v ponožke. Šteniatka by dávali zmysel. Ale niečo na tom nehralo.
Ryšavá sa znovu šmykla do škáry pod nakloneným plotom a stratila sa v dvore opusteného domu. Zuzana stála a váhala.
Čože, veď už aj tak každý o tom drísta. Pôjdem, pozriem sa. Mierne pokrčená vliezla do tej istej škáry. Plot nariekal, ale udržal ju. Vo vnútri panoval pustý ticho a nepriateľská žihľava siaha až po kolená, rozbité sklo, hrdzavé haraburdy.
Z diaľky zaškriekal slabý, ledva zreteľný kňuk.
Išla za hlasom, obišla rozpadnutú kôlňu a zarazila sa.
Ryšavá sedela pri starom psej búde. Pred ňou ležal veľký čierny pes, so sivastou papuľou, uviazaný na krátkej reťazi okolo stĺpika.
Slepý.
Oči preťahoval mliečny opar, telo vychudnuté, srsť zlepená v chuchvalcoch. Ležal na boku, slabý ešte aj na dych.
Ryšavá mu potichu položila chlieb pred ňufák, dotkla sa ho ústami ako balíčkom svetla, a stuhla.
Čierny pomaly zacítil, našiel chlieb a začal ho hltavo kusať. Ryšavá sedela nablízku, chvostom ani necukla, len ticho sledovala.
Po chvíli, keď už chlieb zmizol, ryšavá jemne olízla čiernej tlamu a ľahla si pri nej.
Zuzana nevládala pohnúť krokom. Oči jej zvieralo.
Bože môj ona ju živí. Každý deň. Sama chudá, no delí sa.
Netušila, ako dlho takto stála. Prebrala sa až vtedy, keď ryšavá zdvihla hlavu a zadívala sa priamo na ňu. Ten pohľad No čo tu postávaš? Pomôž mi, alebo choď.
Hneď počkaj, ticho zamumlala Zuzana.
Rozbehla sa domov tak, ako snáď dvadsať rokov nebežala. Kolená zaprotestovali, boky boleli, ale nezastavila sa.
Doma pobrala všetko jedlé, čo našla vareného kuraťa, ryžu, kus salámy, chytro nachystala misku vody a utekala späť.
Na dvore opusteného domu nič sa nezmenilo. Ryšavá stále pri slepej.
Tu máš, vydýchla Zuzana, keď si prisadla. Daj si.
Chcela dať kura ryšavej, ale tá sa ani nepohla. Len pozorovala čiernu.
Si ty normálna? Veď sama nemáš z čoho žiť, aká si vychudnutá.
Zuzana pochopila. Posunula mäso až ku chňapu slepej. Tá ožila, zacítila ho, a hneď sa pustila do jedla.
Ryšavá preglgla naprázdno a ďalej nič, len čakala.
Až keď už čierna prestala jesť, vzala ojedinelý kúsok pre seba.
No vidíš šepkala Zuzana.
Obe dlho pili vodu. Ona ich pozorovala so zalepenými očami od sĺz.
Čo tu rumázgaš? ozvalo sa za chrbtom. Ľubica zírala z prielomu v plote, oči jej iskrili.
Tak vidíš, koho ona kŕmi, povedala Zuzana potichu. Nie šteniatka.
Ľubica mlčala, nakoniec nasávala vzduch, až sa jej nos rozťahoval.
Kto ju tu tak nechal?
Etelka. Mala ju na reťazi. Zomrela, zabudlo sa na psa.
Pol roka, človek
Pol roka sama tu. A len táto ryšavá ju našla. Denne ju kŕmi.
Ľubica si čupla pri ne, pohladkala ryšavú.
Si šikovná šikulka.
K večeru sa na dvore zbehla takmer celá bytovka. Niekto priniesol žrádlo, iný starú perinu. Chlapi skúšali prerušiť reťaz, no bola akoby z rozprávky o nezničiteľných zámkoch.
Flexu treba, uznal ujo Fero. Zajtra donesiem.
Ráno sa vrátil s náradím. Ľudia sa znova potichu zhromaždili.
Fero, pozor, zavelila Ľubica. Nech ju nevyľakáš.
Flexka zavrčala, prskli iskry. Čierna pes sa strhla, pokúsila sa postaviť.
Reťaz povolila.
Hotovo, voľná je, vydýchol Fero, utierajúc čelo.
Zuzana si kľakla vedľa oslobodenej čiernej a jemne ju pohladila po hlave.
Poď so mnou? opýtala sa potichu. Nakŕmim ťa. U mňa je teplo. Aj tú ryšavú vezmem. Obe.
Čierna ledva švihla chvostom, akoby rozumela každé slovo.
Zuzana ju chcela zdvihnúť, no hneď videla, že už na to sama nestačí.
Ja, hlesol ujo Fero, vzal psa do náruče. Kde?
Treti vchod, byt dvadsaťjeden.
Keď prechádzali cez dvor, susedia im ustupovali, mlčky sledovali, ako akúsi pohybujúcu sa sochu zo sna. Ryšavá cupitala vzadu, uši zvesené, chvost stiahnutý.
Neboj sa, tíšila ju Zuzana. Vezmem vás obe.
Pri vchode už stáli službukonajúce babky na lavičke.
Zuzka, čo to robíš? šťavnato poznamenala jedna. Psy si do bytu vlečieš?
Vlečiem, stroho odpovedala.
Veď vám navlečú blchy! A budú smrdieť!
Umyjem.
Čo povedia ostatní?
Povedia, čo chcú! vyprskla Zuzana tak, až sa sama zľakla. Pol roka tu na reťazi čupla, slepá, hladná! Nikto si nevšimol! Len tá ryšavá! My nič, my len okolo!
Hlas sa jej zlomil. Babky mlčali, uhýbali pohľadom.
Nevedela som, zamrmlala jedna. Etelka zomrela, pes zabudnutý.
Presne tak zabudnutý! Zuzana setrvačne utierala slzy. Nikto nič.
Otočila sa a zamierila domov. Fero za ňou, ryšavá hneď pod nohy.
Doma Zuzana pohotovo rozprestrela na zem starú deku, Fero opatrne položil čiernu na ňu.
Tak odfúkol. Niečo ešte?
Nie, ďakujem. Zvládnem.
Dvere sa zatvorili. Zuzana sa oprela chrbtom o stenu. Ryšavá sedela pri čiernej a hľadela na gazdinú. V očiach vďačnosť, až srdce stískalo.
Nuž dobre, vzdychla Zuzana. Zošmelíme sa. Ja som Zuzana. Ako vás volajú?
Ryšavá tiše štekla.
Ty budeš Liska. A ty, pozrela na čiernu, budeš Žufka. Dobre?
Priniesla misku s kašou a mäsom, položila pred Žufku. Tá oňuchala, ale strach nedovolil jesť.
Poď, povedala Zuzana, vzala kúsok do ruky a dala jej k papuli. Žufka ho opatrne vzala z dlane.
Šikovná tíško zašepkala. Jedz, jedz.
Kŕmila ju pomaly a trpezlivo. Liska pozerala, potom neočakávane zložila hlavu Zuzane na kolená. A Zuzana vedela toto je dôvera, toto je ďakujem.
Večer zavolala Ľubica.
Tak čo, žijú?
Žijú, unavene, no spokojným hlasom.
Ty nespíš?
Nemôžem. Premýšľam.
O čom?
Po chvíli bolo ticho.
Vieš, že my ľudia sme niekedy horší ako psi? Pes nezabudol na druhého psa. A my? Každý deň ideme okolo nič nevidíme. A ani nechceme.
Zuzka, upokoj sa.
Nemôžem! Nemôžem, lebo hanba ma zžiera! Hanba pred tým psom!
Položila slúchadlo, sadla si na zem medzi psy, objala kolená a tiše plakala.
Týždeň uplynul. Žufka silnela. Najprv len ležala, jedla po troškách, potom skúsila povstať tackavo, opatrne, postupne odvaha rástla. Liska bola stále pri nej, verná ako tiene v sne.
Máš vodiaceho psa, Žufka, smiala sa Zuzana. Lepšieho by si nenašla.
Správa sa rýchlo rozletela po dvore Ľubica to nezabudla rozdrnčať.
Počula si, že Zuzana Poljaková vzala domov psy? Dve naraz!
Jedna vraj slepá, pol roka na reťazi.
Druhá ju chodila kŕmiť! Veríš?
Nemožné!
Ľubica to videla!
Zuzana vyrážala na prechádzky so psami. Tíško ju sledovali oči. Niekto sa pousmial, iný krútil hlavou.
Zuzka, si dobrá duša, povedal raz ujo Fero. Človek s veľkým Č.
Ja? Ja nič, mávla rukou. Liska je človek. Ja som len raz neobišla.
Jedného večera niekto zaklopal. Dvere otvorila mladá žena.
Dobrý večer, ste Zuzana Poljaková?
Áno. A vy?
Som Danka, počula som o vašich psoch. Som veterinárka. Môžem sa pozrieť na Žufku? Budem to robiť zdarma.
Zuzana bola v šoku:
Zzdarma?
Áno. Proste chcem pomôcť. Smie sa?
Samozrejme, poďte ďalej.
Danka dlho vyšetrovala Žufku, opatrne, so súcitom.
Je stará, chorá. Oči jej nikto už nevráti. Ale ak sa dobre postaráte, bude žiť.
Ako sa starať?
Z kabelky vytiahla lieky:
Toto sú vitamíny, toto na kĺby, toto aby nemala otlaky. Všetko vám napíšem.
Čím sa mám revanšovať?
Nič nechcem, usmiala sa Danka. Je to darček odo mňa aj od tých, čo poznajú váš príbeh.
Zuzane znova vlhli oči.
Ďakujem.
Nie, ja ďakujem, pohladkala Lisku.
Keď sa dvere zatvorili, Zuzana si sadla na gauč. Žufka sa schúlila jej pri nohy, Liska ležala vedľa. A po dlhých rokoch Zuzana pocítila zvláštnu teplú istotu: konečne je na svete niekde potrebná.
A v tejto podivnej, zvláštnej zime, bola na chvíľku celkom šťastná.
