Vráť sa a postaraj sa
Vierka! Okamžite otvor! Vieme, že si doma! Mirka videla svetlo v okne!
Vierka práve doväzovala stonku eustomy na drevenú oporu za svojou dielňou. Ruky mala zelené od rastlinných štiav, zásteru zafŕkanú od hliny. Zdvihla hlavu a zahľadela sa na sklenené dvere dieľne. Za nimi stáli dve postavy. Jednu poznala ihneď, aj cez zamlžené sklo. Široké plecia, vlasy natrvalo farbené do sýtej vínovej. Ľudmila Petrovná. Svokra. Teda bývalá svokra.
Veľmi sa neunáhlila: eustomu vložila do vedra s vodou, stiahla rukavice a zavesila ich na klinec pri stole. Potom predsa len vykročila a otvorila.
Pekný večer, povedala, keď odsunula závoru.
Ľudmila Petrovná vošla prvá, bez vyzvania. Za ňou sa napchala Svetlana, Viktorova sestra, uplakaná, so šálom ledabolo omotaným okolo krku.
Aký pekný, Vierka, ty si normálna? Ľudmila Petrovná prebehla pohľadom po dieľni, akoby hľadala niečo, na čo by mohla zhurlať. Našla: Tu si pri kvietkoch, a človek umiera!
Kto umiera? spýtala sa Vierka pokojne.
Viktor! vykríkla Svetlana a hneď si zakryla ústa rukou. Viktor je v nemocnici. Dopravná nehoda. Chrbtica.
Vierka sa na ne bez slova dívala. Vo vnútri sa niečo stiahlo, ale už inak, než pred rokom, kedy jej už len spomenutie mena Viktor trhalo vnútro. Teraz to bolo iné. Tichá ostražitosť, opatrné stiahnutie, ako keď človek, čo sa popáli, instinktívne cúvne od ohňa.
Sadnite si, kývla na dve stoličky pri stole.
Nie sme tu na sedenie, odbila ju Ľudmila Petrovná, ale aj tak si s námahou sadla. Noha ju boleli, Vierka to vedela. Kŕčové žily, tlak.
Svetlana zostala stáť, hrala sa so šálom.
Rozprávajte poriadne, poprosila Vierka.
A tak vysvetľovali. Každá nepravidelne, skákali si do reči, občas si dokonca odporovali. Pred tromi dňami šiel Viktor autom po dialnici. Pršalo. Dostal šmyk, nabúral do zvodidiel. Auto na odpis, Viktor prežil, ale zlomená chrbtica, kompresný úraz. Operovali ho, ale doktor je opatrný s prognózami. Možno sa postaví, možno nie. Potrebuje starostlivosť. Niekoho blízkeho.
A čo Katarína? spýtala sa Vierka.
Meno vyslovila pokojne. Sama sa čudovala. Pred rokom to slovo bolelo ako trieska pod nechtom. Katarína, dvadsaťosemročná, obchodná manažérka, kvôli ktorej Viktor odišiel po osemnástich rokoch manželstva.
Ľudmila Petrovná stisla pery.
Katarína odišla.
Kam?
K mame. Do Popradu. Svetlana na chvíľu skryla hnev za dlaňami. Len čo počula, že možno nebude chodiť, balila kufre za tri hodiny. Volali sme jej, nedvíha.
Vierka mlčala. Ticho bolo uprostred dielne také husté, až bolo počuť, ako z kohútika v umývadle kvapká voda a ako zeme a kvety vo vzduchu mieša sladká, horká aróma.
Čo teda chcete odo mňa? spýtala sa nakoniec.
Ľudmila Petrovná sa odrazu napriamila.
Vierka, boli ste spolu osemnásť rokov. Vieš ho najlepšie opatriť. Poslúcha len teba. Teraz potrebuje človeka, čo…
Ľudmila Petrovná, skočila jej do reči Vierka, rozprávate o človeku, čo ma opustil kvôli inej. Ktorý pred rokom v našom živote, ktorý sme desaťročia stavali, nenechal pre mňa miesto.
Nehovor takto, vložila sa Svetlana. To bolo, je preč. Teraz ide o život!
O život?
Lekár hovoril, že bez stálej starostlivosti môže dostať preležaniny, zápal pľúc! Po chrbtici, Vierka, to nie je nádcha!
Vierka prešla k umývadlu a zavrela kohútik. Stála, dívala sa na ruky. Päťdesiatdva rokov. Tieto ruky skladali kytice, ktoré ľudia fotili a vešali do rámčeka. Tie isté miesili cesto, pichali synovi injekcie, keď mu vystúpila teplota, preväzovali Viktorovi narezaný prst, opravovali zásuvky, niesli ťažké nákupy z trhu. Vedeli všetko. A celé tie roky sa Vierka veľmi nezamýšľala, či chce to celé robiť, alebo či treba. Lebo inak by ani nemohlo byť…
Ruky si poutierala do uteráka a obrátila sa.
Rozmyslím si to, povedala.
Nemáš čo rozmýšľať! Ľudmila Petrovná sa postavila, tentoraz tvrdo a odhodlane. Kým sa rozhoduješ, on tam sám leží! Nemá nikoho! Ja ledva chodím! Nemôžeš tu byť pri kvietkoch a tváriť sa, že to sa ťa netýka!
A koho sa to týka? potichu sa spýtala Vierka.
Nikto neodpovedal.
Za sklom už bola tma. Október. Stmieva sa skoro. Pozerala vonku na žltú lampu oproti, na mokrý asfalt, na prázdnu lavičku pred vstupom, na ktorú si cez leto sadali zákazníci, kým dokončila kyticu.
Také sú životné príbehy, napadlo jej. Toto nie je film ani kniha. Dvaja ľudia stoja pred tebou a žiadajú, aby si sa zasa stal niekým, kým už nie si.
Dobre, povedala. Prídem zajtra ráno. Pozriem sa, ako je. Ale nič nesľubujem.
Ľudmila Petrovná si úľavne vydýchla. Svetlana Vierku náhle objala, ona len stála s rukami dole, neobjímala späť. Trpezlivo.
Keď odišli, dlhé minúty sedela tam, na tej istej stoličke, kde pred chvíľou jej svokra. Pozerala na kvety: eustoma vo vedre, ružová, s púčikmi ako zrolované listy. Chryzantémy v bedničkách. Větvičky fyzalisu s oranžovými lampášikmi. Celé toto miesto vytvorila svojimi rukami. Prenajala si ho tri mesiace po tom, ako Viktor odišiel. Sama vymaľovala steny na bielo-sivé, aké mala rada, dvierka skrinky montoval sused Karol Ivanovič výmenou za fľašu vína. Vymyslela názov Stonôčka. Na začiatku jej prišiel smiešny, nakoniec sa ujal. Zohnala dodávateľov, založila stránku na internete, naučila sa fotiť kvety tak, aby si ich ľudia všimli.
Rok. Rok stavala život pre seba. Žiť pre seba, zistila, nie je sebectvo. Je to normálne.
A zrazu znova…
Zhasla svetlo pri stole. Nechala svietiť len malú nočnú lampu pri vchode, vždy tak robila. Odišla domov.
Nemocnica bola veľká, stará socialistická budova s dlhými chodbami a zápachom, ktorý Vierka poznala a nikdy nemala rada. Chlórová dezinfekcia, nemocničné jedlá, niečo, čo je len v nemocniciach. Našla oddelenie, opýtala sa sestričky na chodbe. Tá sa na ňu zahľadela:
Ste príbuzná?
Bývalá manželka, povedala Vierka.
Sestra prekvapene nadvihla obočie, ale nič viac, len jej ukázala cestu.
Viktor ležal v štvorlôžkovej izbe, ostatné postele boli prázdne. Bol prikrytý do pása, ruky navrchu. Vyziabnutý. Sivastý v tvári, kruhy pod očami. Na nočnom stolíku stál pohár s čajom a ležal mobil displejom dolu.
Uvidel ju a niečo sa v jeho tvári pohlo. Nerozžiaril sa, skôr sa upokojil. Akoby len čakal, kedy príde.
Vierka, povedal.
Ahoj, položila na stolík tašku s jablkami a minerálkou. Nie preto, že by chcela potešiť, ale lebo sa do nemocnice s prázdnymi rukami prosto nechodí.
Sadla si na stoličku pri okne, nie na kraj postele.
Bolí? spýtala sa.
Dajú sa to. Lieky mám. Odmlčal sa. Prišla si.
Prišla.
Mama volala, bola u teba.
Hej.
Hľadel do stropu, potom späť na ňu.
Myslel som, že neprídeš.
Aj ja som si myslela, že neprídem.
Ticho. Za oknom šumelo dažďom. November sa tlačil na október, ponáhľal sa.
Katarína odišla, povedal Viktor.
Viem.
Takže takto to je. Pokrivil úsmev. Ako vo filme. Keď sa ozval hrom, človek sa prežehnal. Ale už neskoro.
Vierka mlčala. Nechcela ľutovať, ani zahnať. Jednoducho sa pozerala na človeka, s ktorým prežila osemnásť rokov, porodila syna, každé leto chodili na tú istú chalupu, hádali sa o peniaze a udobrovali, a verila, že práve toto je život. Taký je a iný nebude.
Vierka, začul sa jeho hlas inak. Bol tichší, mäkší. Presne tým hlasom, akým hovoril, keď chcel niečo dosiahnuť. Poznala ho a hneď zbystrela. Rozmýšľal som. Človek má čas premýšľať, keď nemôže vstáť. Pochopil som, aký som bol hlupák. Všetko, čo som mal, bolo skutočné len s tebou. Domov, rodina… Katarína… Mávnutie rukou. Sama vieš. Neprosím o odpustenie, je neskoro. Ale si najbližší človek, čo mám. Najrodnejšia.
Vierka počúvala, no akoby tieto slová počúvala nie od neho, ale odniekiaľ zvonku. Videla, ako sa radia do radu: najbližšia, najdrahšia, pochopil som, bol som hlupák, si jediná. Sú to slová na to, aby zas robila čo treba. Nie pre seba, nie zo skutočných emócií. Ale preto, lebo to je pohodlné, lebo niekto potrebuje, aby niekto menil infúziu, vybavoval s lekármi, nosil jedlo, robil všetko to, čo Vierka v živote robila.
Vzťahy po rozvode, pomyslela si. Nie sú ani krásne, ani desivé. Len také sú. Človeka si spomenú len keď má problém. Nie pretože miluje. Ale preto, lebo je to tak jednoduchšie.
Viktor, povedala, som naozaj rada, že si prežil. A že operácia dopadla dobre. Ale nevrátim sa. Nepostarám sa. Sme rozvedení.
Viem, že sme rozvedení…
Dovoľ mi dokončiť.
Zostal ticho. Nebol zvyknutý, že ho nenechá skočiť jej do reči.
Zistím informácie o opatrovateľke. Kvalifikovanej. Prvý mesiac zaplatím, viem, že teraz nie si schopný to vybaviť sám. No to je všetko, čo urobím. A ešte jedno. Vytiahla z kabelky zložku. Hľadala ju chvíľu, pretože padla pod peňaženku a zápisník. Tu máš papiere. Delili sme majetok, ale už dávno to malo byť ukončené. Ty si to zdržiaval, ja sa nechcela vracať k tomu, ale teraz ťa žiadam o podpis.
Viktor pozeral na zložku.
To vážne?
Úplne. Zajtra už možno začneš tvrdiť, že si bol mimo, alebo že ťa niekto nútil. Viem, ako to chodí. Teraz si pri vedomí, pamätáš si všetko. Lekár potvrdí, že si spôsobilý podpísať.
Pozeral na ňu dlho. Nepustila pohľad.
Zmenila si sa, povedal konečne.
Áno.
Predtým by si to nespravila.
Asi nie.
Vzal zložku. Prelistoval. Vierka mu podala pero.
V tom otvoril dvere lekár. Nižší muž asi vo veku štyridsaťpäť, v sivom plášti, s papiermi pod pazuchou. Tvár pokojná, trocha ustatá, ako majú ľudia, ktorí veľa pracujú.
Dobrý deň, povedal a na Vierku sa pozrel s otázkou v očiach, ale slušne, decentne. Ja som Andrej Mihál, váš lekár.
Vierka, predstavila sa.
Vy ste…
Bývalá manželka, zopakovala, už po druhý raz dnes.
Andrej Mihál prikývol, samozrejmosť. Otočil sa na Viktora.
Viktor, ako bola noc?
Dalo sa. Spal som.
Výborne. Niečo si zapísal. Dnes skúsime podvihnúť opierku, uvidíme. Zatiaľ všetko ide správnym smerom, je však priskoro predvídať.
Pán doktor, oslovila ho Vierka, môžem vás na minútku?
Vyšli na chodbu. Vierka pozorne zavrela dvere.
Rada by som objednala opatrovateľku, hovorila vecne. Aké skúsenosti, akú výbavu potrebuje, čo treba dokúpiť
Andrej Mihál si ju prezrel.
Vy sa nebudete starať sama?
Nie.
Chápem. Krátko premĺčal. Úprimne, to je správne rozhodnutie. Neberte zle, ale príbuzní, čo sa starajú z pocitu viny alebo povinnosti Je lepší pokojný, profesionálny dohľad. Nie hystérie, nie nočné výčitky. Skúsená opatrovateľka vie, čo robí.
Vierka sa naňho dívala.
Hovoríte to všetkým?
Len keď sa pýtajú, usmial sa jemne.
Takmer sa usmiala.
Zapíšte, čo treba, podala mu mobil.
Nadiktoval. Zapísala. Spomenul agentúry, ktoré spolupracujú s nemocnicou, kontakty jej dajú sestry. Vierka poďakovala.
Jedno poviem, dodal, keď sa chystala vrátiť. Má dobrú šancu na zotavenie. Nie je starý, operácia bez komplikácií. Možno o pol roka bude chodiť. No nie je to istota a nebude to rýchle.
Rozumiem, prikývla.
Dôležité, aby si to uvedomil hlavne sám.
Vrátila sa na izbu. Viktor držal zložku, pero ležalo vedľa.
Podpíšeš? spýtala sa.
Pozeral do stropu.
A ak poviem, že chcem rozmýšľať?
Viktor.
Dobre, podpíšem. Chytil pero. Aj tak si dosiahla svoje, teraz si taká.
Vždy som bola, povedala Vierka. Len som to skrývala. Netuším prečo.
Podpísal. Tri listy na určených miestach. Vierka papiere založila.
Opatrovateľku vybavím do týždňa, oznámila. Svetlane vysvetlím, pošlem peniaze na agentúru. Ďalej si už poraďte sami.
Vierka, ozval sa, keď zapínala kabelku.
Čo?
Ďakujem, že si prišla.
Dlho sa naňho zahľadela. Bez ľútosti, bez hnevu. Len tak, ako sa človek pozerá na niečo, čo bolo súčasťou jeho života, ale už nie je.
Daj sa dokopy, povedala.
A odišla.
Na chodbe sa zastavila pri okne. Záhrada bola holá, pár stromov bez listov, lavička mokrá od dažďa. Starší muž v župane sedel a díval sa do diaľky, hoci tam nebolo veľmi na čo. Len sedel a dýchal.
Vierka sa zhlboka nadýchla.
Niečo povolilo. Nie všetko. Ale niečo dôležité. Ako keď nesieš dlhé roky ťažkú tašku a konečne ju položíš, nie otrieskaš, len normálne. A vystavíš chrbát slnku.
Ako pustiť minulosť, napísala by, ak by si viedla denník. Neviem. Ale stane sa to neveľkým rozhodnutím, malými krokmi. Jeden z nich práve urobila.
Opatrovateľku vybavila cez agentúru za dva dni. Pani okolo päťdesiatosem, Galina, skúsená v geriatrii a rehabilitácii, pokojná, praktická, s hrubou zložkou odporúčaní. Streli sa v kaviarni pri nemocnici, Vierka vysvetlila situáciu. Galina počúvala pozorne, pýtala sa rozumne na charakter pacienta, či je sklon k depresiám, aký znáša bolesť, rodina kto bude chodiť.
Rodina často viac prekáža, než pomáha, prehodila Galina. Nie z vlastnej viny, to sa stáva.
Viem, súhlasila Vierka.
Zmluvili podmienky, Vierka previedla peniaze. Zavolala Svetlane, vysvetlila všetko. Svetlana protestovala, že Viktor potrebuje blízkych, ale Vierka ju prísne i pokojne prerušila, čo bolo aj pre ňu samú prekvapením. Predtým by buď mlčala, alebo sa rozkričala. Teraz pokojne.
Svetluš, môžeš chodiť denne ak chceš, Galina ti nebude vadiť. Ale ja už nie. Mám svoj život, nemusím ho tlačiť do cudzích problémov.
Svetlana chvíľku mlčala.
No tak dobre.
Nič viac. Snáď sama pochopila pravdu.
Ľudmila Petrovná volala po týždni. Hlas mala iný, nie taký ostrý ako v dieľni. Tichší, starší.
Vierka, Galina je šikovná, Viktor si zvyká. Ďakujeme, že si to zaistila.
Nemáte za čo, Ľudmila Petrovná.
Ale úplne nezmizni, niekedy zavolaj.
Vierka ani nesľúbila, ani nepoprela. Len sa slušne rozlúčila a odložila mobil do vrecka zásterky. Stála v dieľni takmer stále. Ak by sa jej niekto teraz spýtal: ako pustiť minulosť, odpovedala by: ži ďalej. Nie hrdinsky, nie teatrálne. Normálne. Vstaň, choď do práce, rob, čo vieš a máš rád. Príbuzní a bývalí muži nezmiznú navždy, len prestanú byť stredom sveta.
Toho roku prišla zima skoro. V novembri nasnežilo, a Vierka si zrazu uvedomila, že má zimu rada. Predtým o tom ani nepremýšľala to bol vždy Viktor so svojimi sťažnosťami na chlad, artritídou, teplým čajom načas. Teraz mohla len pozerať na sneh a pomyslieť si: pekné. Nič viac.
V decembri prišlo viac objednávok. Firemné kytice, vianočné aranžmány. Vierka zamestnala pomocníčku, mladé dievča Olívia, 23, študentka na externe, veselá, bystrá, trošku pojašená, ale šikovná. Dobre sa im pracovalo. Vierka ju učila vnímať kvet nielen ako tovar, ale ako umelec farbu. Olívia počúvala skúmavo a niekedy vymyslela takú kyticu, až Vierka žasla.
Odkiaľ to máš? spýtala sa raz.
Ja len pozriem na toho, kto objednáva, mykla plecami Olívia. A poviem si, ktorý kvet sa na neho podobá.
Vierka pozrela na ňu.
To je dobrá metóda.
Veď vy ste ma to naučili. Vraveliste, že kytica musí byť živá.
Vierka si to ani nepamätala. Ale zrejme to vravela. Lebo to tak cítila.
Január, február. Život šiel pokojným tempom. Vierka sa prihlásila na florisický kurz, hoci Olívia tvrdila, že jej už niet čo učiť. Vierka vysvetlila, že vždy je čo, nie pretože niečo nevie, ale lebo je to zaujímavé. To bol nový argument. Predtým niečo robila, lebo musela, či niekto požiadal.
Žiť pre seba znie sebecky, ak to vyslovíš, v skutočnosti to znamená: kurz pre radosť, večer s knihou bez toho, že ti niekto vyčíta, víkendový výlet do Levíc, len pozrieť si architektúru, ktorá ju fascinovala, hoci Viktora nikdy.
Vo februári volala Svetlana. Viktor sa lepšil. Chodil s barlami. Galina ho brala systematicky, bez scén a vzdychov. Vierka to počúvala s úprimnou radosťou, bez výčitiek. Len tak: človek sa zotavil, dobre.
Marec priniesol odmäk, prvé jarné objednávky. Tulipány, hyacinty, anemony. Vierka mala rada, keď zimné aranžmány ustupovali niečomu jasnému, netrpezlivému.
A vtedy prišiel.
Vierka stála za stolom, aranžovala žlto-bielu kyticu, narcisy a kamilky, jednoduché a lenivé. Dvere sa otvorili, vošiel muž. Hlavu nezdvihla hneď, lebo mala plné ruky.
Dobrý deň, povedala.
Dobrý, odpovedal on.
Hlas. Spoznala ho skôr, než zdvihla pohľad. Pokojný, unavený, vyrovnaný.
Andrej Mihál stál vo dverách, rozhliadal sa po dieľni, akoby si miesto predstavoval ešte predtým, než tu bol. Bežný kabát, šál, už bez lekárskeho plášťa či zložky.
Vy ste, povedala Vierka.
Áno, potvrdil.
Na chvíľu ticho. Olívia práve vybehla do skladu, asi po papier na balenie. Boli sami.
Viktor je už desať dní doma, povedal Andrej. Doliečuje sa s tou istou opatrovateľkou. Prognóza je priaznivá.
Viem, povedala Vierka. Svetlana mi písala.
Šiel som okolo. Teda, vlastne cielene. Spomenul som si názov Stonôčka, našiel som si adresu na internete.
Vierka odložila stužku.
Chcete kúpiť kvety?
Áno. A nie len to.
Ticho. Vo vzduchu hyacinty, vlhká zem.
Aké chcete kvety? spýtala sa Vierka.
Šiel k stojanu a zastal pred anemonami. Fialové, temnočervené, biele s čiernym stredom.
Tieto, asi. Tri. Alebo päť, čo je lepšie?
Nepárny počet, odvetila Vierka. Tri alebo päť. Pre koho?
Ešte neviem. Pozrel sa na ňu. Možno mi poradíte.
Prišla k anemónom. Vybrala tri, pridala dva temno-bordové.
Päť. Pekne spolu držia.
Začala baliť. Ruky to robili samy, zvykom. Kraftový papier, vlhký na koncoch, stužka.
Vierka, povedal Andrej.
Áno?
Môžem hovoriť rovno? Neviem inak.
Povedzte na rovinu.
Chcel by som sa s vami stretnúť. Nie v nemocnici, ani kvôli ničomu konkrétnemu. Len tak. V kaviarni, alebo v divadle, ak máte rada. Alebo sa len prejsť. Možno je to čudné, neviem. Myslím, že dospelí ľudia môžu hovoriť rovno. Nemusíme predstierať, že ide len o kvety.
Vierka zdvihla hlavu.
Díval sa na ňu. Pokojne, bez nátlaku. Ako keď hovoríme niečo dôležité a necháme druhému čas rozhodnúť sa.
Dlho ste sa tak rozhodovali? spýtala sa.
Tri mesiace. V tom chodbe, keď ste mi diktovali, čo treba pre opatrovateľku.
Vierka si spomenula na nemocničné okno.
Vtedy som bola ešte vydatá.
Viem. Preto som čakal.
Za dverami už prebúdzal marec. Sneh sa strácal, cesty lemovali pásy špinavého ľadu. Vrabce hašterili na lavičke pod lampou. Svetla už dosť, žiarovka svieti zbytočne.
Neviem, povedala Vierka.
Čo presne neviete?
Ako sa to robí. Bola som osemnásť rokov vydatá. Potom rok sama, učím sa to. Neviem, ako sa to teraz robí.
Úprimne, aj ja nie celkom, povedal on. Ja som sa rozviedol pred šiestimi rokmi. Dcéra, sedemnásť, býva s mamou, máme normálne vzťahy. Najskôr som len makal a nechcel myslieť. Potom som začal. Potom som si povedal, že možno netreba iba myslieť.
Zo skladu sa vrátila Olívia s papierom, uvidela zákazníka, usmiala sa.
Vierka, môžem nejako pomôcť?
Nie, Olívia, zvládnem.
Olívia taktne odišla, aj keď papier vlastne nepotrebovala.
Vierka podala Andrejovi hotovú kyticu. Vzal si ju.
Koľko stojí?
Počkajte, povedala.
Čakal.
Vierka sa zahľadela na anemony. Bordové, zamatové. Vždy ich mala rada ako mak, len útlejšie, neurážajúce. Nezakrýva sa, ale ani nevykrikuje.
Príbeh o kvetoch, napadlo jej. Rok si budovala život cez kvety. Ukryla sa medzi nimi pred bolesťou. A práve keď tu zakorenila, vstúpil do jej života človek. Nevrazil, netlačil, nerágal nič nasilu. Prosto prišiel. Povedal narovinu. Držal anemony v rukách a čakal.
Dobre, povedala Vierka.
Trochu pozdvihol obočie.
Dobre ako?
Do divadla. Dlho som nebola.
Andrej Mihál sa usmial, skutočne.
Som rád.
Ale nie dnes. Dnes mám tri objednávky do zatváracej doby.
Samozrejme. Môže byť piatok? Alebo sobota, ako vám vyhovuje.
Sobota, povedala Vierka.
Nadiktovala cenu, zaplatil. Drobné schoval do vrecka, neponáhľal sa.
Vierka, môžem otázku?
Jasné.
Len tak, ste dlho pri kvetoch?
Dielňu mám vyše roka. Zaváhala. S kvetmi celý život. Predtým len ako koníček. Teraz práca.
Keď je koníček prácou, je dobre.
Áno, prikývla. Dobre.
Kývol, upravil si kyticu a pobral sa k dverám. Pred prahom sa otočil.
Do soboty, Vierka.
Do soboty, Andrej Mihál.
Úsmev.
Andrej.
Do soboty, Andrej.
Dvere sa zavreli. Vierka stála za pultom, dívala sa, ako schádza ulicou, cez lavičku, okolo vrabcov. Kabát, šál, anemony v rukách. Neobzrel sa.
Zo skladu hneď vykukla Olívia.
Vierka, kto to bol? pýtala sa, tvár nevedela skryť záujem.
Zákazník.
Čo tu bol pätnásť minút?
Olívia.
Prosím?
Zabaľ tie chryzantémy pre pani Hanu, príde po ne na štvrtú.
Olívia šla, spokojná, že videla niečo nezvyčajné. Vierka sa znova pustila do práce. Ruky robili automaticky. Kraftový papier šuchotal. Voda kvapkala do vedra. Voňali hyacinty.
Sobota. O štyri dni. Štyri úplne obyčajné, pracovné dni, otázky Olívie, telefonáty dodávateľom, presne ako každý iný deň toho tichého, poctivo vybudovaného roka.
Nezaoberala sa sobotou. Pracovala. Občas, keď bola dielňa prázdna, začula si rozhovor s Andrejom. Nie celý, len ten pokojný hlas, anemony v rukách, do soboty, Andrej.
Dospelí ľudia vraj vedia hovoriť na rovinu.
Možno naozaj.
Nevedela, čo bude v sobotu. Nevedela, či si sadnú, či zvládne rozprávať nielen o práci, chorobách a minulosti. Nevedela, či ho bude chcieť vidieť znova. Ale vedela jedno: už o tom rozhoduje sama. Nie svokra, nie Viktor, nie povinnosť, nie strach zo samoty. Ona sama.
To bol nový pocit. Nesilný a nie omamný, len pevný. Ako zem pod nohami, keď dlhý čas šliapeš po snehu a dostaneš sa konečne na suchý chodník.
V piatok večer, keď už bola dielňa zavretá a Olívia odišla, dala do vázy pár anemón z poslednej dodávky. Tmavobordové, zamatové. Postavila ich na okno k pokladni, kde vždy vystavovala niečo len pre seba, nie pre predaj.
Dívala sa na ne.
Dobre držia pohromade, povedala vtedy o piatich.
A je to tak.
Zhasla a išla domov. Zajtra je sobota.
Sobotné ráno o ôsmej, sivé nebo a vôňa kávy z kávovaru, ktorý si kúpila pred polrokom. Viktor by ho neschválil príliš drahý, načo zbytočne. Načo je jedno z tých svadobných slov, čo rastú ako burina na záhrade, až ich nevnímaš a zadusia tie dôležité. Chcem. Mám rada. Budem.
Sedela pri okne, pila kávu a pozerala von. Mokré strechy, holub na parapete naproti, auto, čo opatrne obišlo mláku.
Mobil na stole. Prišla správa, už pred hodinou: Nie dnes ráno, ani pred chvíľou. Skôr človek dlho rozmýšľal, potom napísal:
Dobré ráno. Divadlo je o siedmej. Dáme si predtým niečo malé pod zub? Alebo nemusíme, podľa vás. Andrej.
Prečítala ešte raz. Všimla si dobré ráno bez é. Usmiala sa.
Odpísala:
Dobré. Dáme si. O šiestej?
Odoslala. Položila mobil späť.
Dopila kávu.
Za oknom marec stále kutil svoje veci. Zrážky z okapu, vietor, vrabec vyhnal holuba z parapetu. Mesto sa prebúdza, ľahostajné k cudzím sobotám, rozhodnutiam, drobným životným objavom. Mesto si žije ďalej.
Blysol nový sms: Jedno slovo.
Platí.
Vierka vstala, odložila šálku, obliekla zásteru do večera bolo ešte osem hodín, dielňa sa sama neotvorí. Zobrala kľúče.
Vo dverách sa ešte obzrela. Malý, svetlý byt, anemony v pohári na okne, lebo včera si pár vzala aj domov. Jej byt. Jej kávovar. Jej pohár s kvetmi. Jej sobota.
Vyšla.
Dvere sa za ňou zatvorili ticho. Presne tak, ako sa zatvára to, čo je naozaj uzavreté.
Andrej stál pred kaviarňou o dvadsať minút siedmej, čakal bokom, pozeral do mobilu, no hneď ho schoval, keď ju zbadal. Kabát, šál, bez kvetov.
Dobrý večer, usmial sa.
Dobrý, odpovedala Vierka.
Pozreli si do očí. Sekundu, dve. Dvaja dospelí ľudia na mokrej marcovej ulici, ktorí prišli preto, že sami chceli. Nie že museli. Lebo jednoducho tak chceli.
Tak poďme, povedal Andrej.
Poďme, povedala Vierka.
A vstúpili dnu.
