Zostala som sama
Vonku sa už stmieva a mama stále nie je doma. Tatiana, otáčajúc kolieskami na svojom vozíku, sa presunula ku stolu, zobrala mobil a vytočila číslo na mamu.
Účastník je nedostupný alebo má vypnutý telefón, ozval sa cudzí hlas automatu.
Dievčatko zmätene pozeralo na mobil, potom si spomenula, že na ňom má málo kreditu, tak ho vypla.
Mama šla do obchodu, ale doteraz sa nevrátila. To sa ešte nikdy nestalo, nikdy neodchádzala takto dlho, pretože dcéra je od malička nevládna a nevie chodiť. Presúva sa iba na invalidnom vozíku a okrem mamy už žiadnych iných príbuzných nemá.
Tatiana mala už sedem rokov, byť sama doma ju neľakalo, ale mama jej vždy povedala, kde ide a kedy sa vráti. Dievčatko nechápalo, čo sa mohlo stať:
Dnes išla do vzdialenejšieho obchodu po potraviny, lebo tam sú lacnejšie. S mamou sme tam zvykli chodievať spolu. Hoci je to oficiálne ďaleký obchod, aj tak cesta tam a späť trvá sotva hodinku, pozrela na hodiny. Už sú štyri hodiny, čo je preč. Som hladná.
S vozíkom zamierila do kuchyne. Zohriala si čajník, z chladničky vybrala fašírku. Zjedla ju, napila sa čaju.
Mama stále nikde. Neudržala sa, zobrala mobil a zavolala znovu:
Účastník je nedostupný alebo mimo pokrytia, znova odpovedal automat.
Prešla na svoju posteľ, mobil položila pod vankúš. Svetlo nechala rozsvietené, bez mamy sa bojí ešte viac.
Ležala dlho a potom sa jej podarilo zaspať.
***
Prebudila sa, keď slnko klopalo na okno. Mamina posteľ bola ustlaná.
Mama! skríkla smerom do predsiene.
Ticho. Vzala mobil, vytočila. Zas ten istý kovový hlas.
Začala sa báť a z očí jej vyhŕkli slzy.
***
Viktor sa vracal z kaviarne. Každé ráno tam predávali čerstvé pečivo. On a mama mali už rituál: ona pripravovala raňajky, on po pečivo chodil do kaviarne.
Viktor má už tridsať, a stále nie je ženatý. Dievčatá a ženy si ho sotva všímali: nebol pekný, bol chudý a často chorý. Od malička mal zdravotné problémy, na liečbu by bolo treba veľa peňazí, mama ho však vychovávala sama. Poslednú diagnózu mu dali už ako dospelému a povedali, že deti nikdy nebude mať. S myšlienkou, že asi nezaloží rodinu, sa už dávno vyrovnal.
V tráve na dvore zbadal rozbitý, starý mobil. Mobily a počítače boli jeho vášeň aj práca bol programátor a bloger. Mal samozrejme aj tie najlepšie telefóny, no z profesionálnej zvedavosti ten zbúchaný mobil zdvihol. Bol úplne zdeformovaný, akoby ho niekto prešiel autom a odhodil.
Hm, možno sa niečo stalo? napadlo mu, keď si mobil strčil do vrecka. Doma to obzriem.
***
Po raňajkách vybral z nájdeného mobilu sim kartu a šupol ju do jedného zo svojich. Väčšina čísel na karte patrila nemocnici, sociálke a podobným inštitúciám, ale na prvom mieste bol kontakt dcéra.
Chvíľu rozmýšľal a potom zavolal:
Mamka! ozval sa radostný detský hlas.
Ja nie som tvoja mamka, zmätene povedal Viktor.
A kde je mamka?
Neviem. Našiel som rozbitý mobil, prehodil simku a zavolal som.
Moja mamka sa stratila, rozplakala sa dievčina. Včera ešte išla do obchodu a nevrátila sa.
A kde sú tvoj otec, starká?
Nemám otca, ani starkú. Len mamu.
Ako sa voláš? Viktor pochopil, že toto dieťa treba zachrániť.
Tatiana.
Ja som ujo Viktor. Tatiana, skús vyjsť z bytu a povedať susedom, že si sama.
Nemôžem ísť, moje nohy nefungujú. A v susednom byte nikto nebýva.
Počkaj, akože nefungujú? bol úplne zmätený.
Tak som sa narodila. Mama vravela, že ak našetríme, budú mi robiť operáciu.
A ako sa hýbeš?
Na vozíku.
Tatiana, poznáš svoju adresu? pustil sa Viktor do pátrania.
Áno, Kukučínova 7, byt osemnásť.
Prídem tam, nájdeme tvoju mamku.
Zložil.
Nadežda, Viktorova mama, vošla do synovej izby:
Viktor, čo sa stalo?
Mama, našiel som rozbitý mobil, dal som simku do svojho, zavolal a… je tam sama malá dievčina na vozíku. Príbuzných nikde, zistil som adresu. Idem tam.
Idem s tebou, a už sa balila.
Nadežda vychovala chorého syna sama, dobre rozumie, čo to je byť osamelou matkou s chorým dieťaťom. Už je na dôchodku, syn si dobre zarába.
Objednali taxík a išli zachrániť dieťa.
***
Zazvonili pri vchode.
Kto je tam? ozval sa smutný detský hlas.
Tatiana, ja som Viktor.
Poďte!
Vošli do vchodu, dvere do bytu už boli pootvorené.
Vošli. Chudé dievča na vozíčku na nich smutne pozeralo:
Nájdete moju mamku?
Ako sa tvoja mama volá? hneď sa pýtal Viktor.
Drahomíra.
A priezvisko?
Straková.
Počkaj, Viktor! stáruška ho zadržala. Tatiana, si hladná?
Áno. Bola tam fašírka, ale tú som včera zjedla.
Viktor, bež do obchodu, kúp, čo zvykneme brať.
Jasné! a vybehol.
***
Keď sa vrátil, mama už niečo pripravila. Rýchlo vyložila tašky, nachystala na stôl.
Po jedle sa Viktor pustil do pátrania po Drahomíre.
Otvoril mestský portál a prezeral si správy z predošlého dňa.
Tak, na ulici Brezovej auto zrazilo ženu. Bola prevezená vo vážnom stave do nemocnice.
Zdvihol telefón a volal. Po treťom zvonení to niekto zdvihol:
Áno, včera k nám prijali zranenú ženu z Brezovej. Je v kritickom stave. Ešte neprišla k vedomiu.
Priezvisko?
Pri sebe nemala doklady ani mobil. Ste príbuzný?
No… možno áno…
Príďte osobne…
Poznám adresu. Idem tam.
Zložil a šiel k dievčine:
Máš fotku mamy?
Mám, podišla k skrinke, vytiahla album. Tu je, fotili sme sa nedávno.
Akú máš peknú mamu!
Viktor mobilom odfotil fotku, usmial sa na Tatianu:
Idem, pohľadám tvoju mamu.
***
Otvorila oči. Biela stropná omietka. Pomaly sa vracalo vedomie. Pred očami sa mihla auto…
Pokúsila sa pohnúť, no celé telo rozbolelo. Prišla sestrička, ticho sa spýtala:
Ste hore?
Vtom sa Drahomíre oči roztiahli od hrôzy:
Koľko tu už ležím?
Dva dni.
Doma je sama dcéra…
Drahomíra, pokoj! sestrička ju jemne pohladila po pleci. Včera tu bol mladý muž. Nechal ti svoj telefón, povedal, že tvoj bol rozmliaždený autom.
Potrebujem volať…
Hneď! prešla na kontakt dcéra, priložila telefón k uchu pacientky, a ozvalo sa:
Maminka!
Tatianka, ako sa máš?
Všetko je v poriadku! Pri mne je babka Nadežda, aj ujo Viktor.
Aký ujo Viktor?
Pokoj, pani! povedal lekár, čo práve vošiel. Inak vezmem telefón. Najskôr vás prezriem!
Zlatko, zavolám ti neskôr, zakričala Drahomíra a položila.
Lekár ju vyšetril. Sestričke dal pokyny a tá hneď zapojila infúziu.
Keď vyšiel, sestrička dala telefón do vrecka.
Môžem s dcérou ešte chvíľku? potichu šepkala Drahomíra.
Doktor to zakázal… no predsa len vytiahla mobil a vytočila číslo.
Zlatko
Pani Drahomíra, ja som Nadežda, ozval sa nový ženský hlas. Vypočujte ma, prosím. Môj syn našiel váš rozbitý mobil. Podľa simky vás aj dcéru našiel. Ja mám dôchodok, postarám sa o Tatianu, kým ste v nemocnici. Nebojte sa! Dávam mobil Tatiane.
Mami, neplač a uzdrav sa rýchlo! povedala dcérka.
Zlato, poslúchaj babku! zachytila sa Drahomíra ako topiaci stebla.
Pani, vypnite už telefón! ozvala sa sestra.
***
Na ďalší deň Drahomíru dali na bežnú izbu, večer v návštevných hodinách prišiel mladý muž:
Straková, máš návštevu.
Drahomíra ani nestačila reagovať, vošiel chlapík, trochu neforemný, chudý:
Dobrý deň, Drahomíra, som Viktor, usmial sa. Prišiel som ťa navštíviť. Nevadí, že hneď tykáme?
Nie.
Položil na stolík veľkú tašku:
Tu ti mamka poslala veci.
Viktor, ja ťa ani nepoznám, zmätkovala chorá.
Úplne náhodou som našiel tvoj rozmliaždený mobil. Simka bola v poriadku, zavolal som tvojej dcére. Potom som ťa našiel tiež.
Ako je na tom Tatianka?
Hneď uvidíš.
Zobral mobil, čo tu nechal predtým. Trochu s ním šachoval.
Pozri!
Drahomíra na displeji uvidela dcéru.
Mama! Bolí ťa niečo?
Už nie, zlatko. Ako ty?
Babka Nadežda tu chodí.
Dlhšie sa rozprávali. Viktor trpezlivo čakal. Keď dohovorili, Drahomíra ticho povedala:
Ostala som vám dlžná…
Ale čo si, Drahomíra, usmial sa. A tiež mi tykaj!
Ďakujem, Viktor!
Ukážem ti, ako ovládať tento mobil.
***
Prešli dva týždne.
Vinník nehody priniesol Drahomíre odškodné, rovno dvestotisíc eur do nemocnice a mal so sebou právneho zástupcu.
Na ďalší deň ju už prepustili. Viktor ju vyzdvihol a odviezol domov.
Mama! zakričala natešená dcérka.
Vyzeralo to, že ešte chvíľa a vyskočí z vozíka. Drahomíra si prisadla k dcére, objala ju a rozplakala sa od dojatia.
Potom pristúpila k staršej pani:
Nadežda, z celého srdca vám ďakujem!
Ale no tak, Drahomíra! Tatianka mi už pripadá ako vlastná vnučka.
Nadežda, dostala som odškodné, vytiahla peniaze z kabelky. Prosím, zoberte aspoň niečo.
Daj to preč, Drahomíra! prísne povedala Nadežda. My s Viktorom hladu neumrieme a ty máš dcéru liečiť. Viktor už domluvil všetko na klinike.
Mama! rozžiarila sa dcéra. Ujo Viktor vravel, že pôjdeme do nemocnice a spravia mi nožičky.
***
Drahomíra bola s Tatiankou dva týždne na klinike. Dali jej kovové výstuže. O tri mesiace ďalšia operácia, potom ešte po roku ďalšia. Po troch operáciách a rehabilitácii by mala chodiť.
Zatiaľ sa presúvala len vozíčkom. Drôty ale veľmi zavadzali.
Osud akoby chcel týchto štyroch skúšať ďalej. Nadežde sa zhoršilo srdce, skončila v nemocnici v ťažkom stave.
Tri noci trávila Drahomíra pri nej, domov išla len navariť a na krátky spánok. V nociach pri Tatiane zostával Viktor.
Na štvrtý deň sa Nadežda už prebrala a dlho sa smutne dívala na Drahomíru, potom potichu povedala:
Zlatko, asi už dlho nevydržím. Vydaj sa za Viktora. Je to dobrý človek. Spolu postavíte Tatianu na nohy.
Nadežda, ten by si ma ani nevzal…
Vezme, usmiala sa slabúčko. Určite vezme.
***
Stará pani držala za ruku dievča s ruksakom a kyticou kvetov. Keby nebola taká vysoká, mysleli by ste, že ide prvý raz do školy.
Ale išla prvýkrát do štvrtého ročníka. Prvé tri roky mala individuálne štúdium doma. Skončila so samými jednotkami a dvojkami. Teraz prvý raz kráčala školou po vlastných nohách.
Babka, bojím sa trochu.
No tak, Tatianka! Máš už desať rokov! A pozri, tam idú aj tvoja mamka s otcom!
Zlatko, prečo si smutná? prihovorila sa Drahomíra.
Bojí sa školy, pokývala hlavou Nadežda.
Daj mi ruku! podal jej Viktor dlaň. Poďme!
S tebou sa nebojím, ocko, usmiala sa Tatiana.
A takto, veselo sa rozprávajúc, šli do školy, zatiaľ čo za nimi kráčali mama a stará mama, všetci šťastní.
