Tak a je po všetkom! Lívia Štefánová si opatrne priložila snehobielu vreckovku do kútikov očí a tak srdcervúco vzdychla, až jej muž Imrich Štefán doslova nadskočil.
Lívinka, čo sa stalo?! Zase kvapky?!
Ach, nechaj tie svoje kvapky, Imro! To je to posledné, čo teraz potrebujem. Chápeš ty vôbec?! To je hanba! Hanba! Celá naša rodina je na hanbu! Pozri sa na ňu! Ani len výčitka na duši!
Jediná dcéra z rodu Malinovských rozhodne nevyzerala previnilo. Nepraštila si ručne maľovaným tanierom o čelo, neplakala perlové slzy, ani si nezalomila ruky. Kdeže!
Vierka Malinovská sedela na verande a spokojne jedla čerešne. Nohy, dlhé ako piatkové zápchy na D1, elegantne vyložené na zábradlie, čo jej mama neprestajne prirovnávala k slávnej starkej Márii, niekdajšej baletke z bratislavského SND. Vierka siahla po čerešni z farebného taniera, šupla si ju do úst, a kým si to mama vôbec všimla, už mala kôstka nový domov v kríkoch. Jej taktika drásala Lívii nervy viac než akýkoľvek rozmar počasia.
Vieroslava! Okamžite s tým prestaň! Ako sa správaš?! Musíme si pohovoriť! A ty Ty
Lívia zaťala ruky v päste a urazene odpochodovala do domu, konečne si naliať tie jej kvapky.
Vierka, moja, to myslíš vážne? Imrich dúfal v záchranu pred rodinnou apokalypsou.
Myslím, ocko! A odkáž mame, že si môže naplánovať ďalších päť zásnub, a aj tak z toho nič nebude. Za Maťka sa nevydám. Ani omylom!
Mame zlomíš srdce!
Dráma, ocko, to nepreháňaj
Nedala by si tomu ešte šancu?
Nedám. Už som mu povedala jasné nie. Sme si to dnes vysvetlili. Takže ešte raz, ak si to náhodou prepočul: Svadba nebude.
Ach jaj…
Z obývačky sa ozýval lament hodný Národného divadla, tak Imrich bežal zachraňovať ženu a Vierka si vzala ďalšiu čerešňu. Čo by nie.
Ježišmária, čo poviem celej rodine?! Zajtra si o nás budú šuškať v Polus City Center! Reštaurácia zajednaná, pozvánky rozoslané!
Ja som ťa ich neposielala! aprílovo sladko zaspievala Vierka. Sama si vymyslela, sama to zvládni!
To je kruté, dieťa moje! Ja som chcela len to najlepšie!
Klasika, mamka. Ako vždy. Ale ja mám svoje plány na život! Prečo sa čuduješ, že nie sú tvoje?
Vieroslava! vyšlo z Líviinho zlomeného hlasu a napchala sa ďalším dúškom kvapiek.
Zatiaľ nič extra! Vierka zobrala zo stola ešte aj prázdne šálky od čaju a kývla mamke. Poznám tvoje reči naspamäť. A neboj, tri šálky zvládnem aj sama poumývať. Bez ujmy na zdraviu!
Lívia len položila vreckovku nabok.
Je celá po tvojej mame! zúfalo zahlásila manželovi. Aj tá držala vety jak traktorista volant. Prečo práve ja!?
So svokrou, legendárnou Regínou Margitou, bola na nože už od začiatku. Nevydávala sa za sopľavú dvadsaťročnú, skúseností mala na rozdávanie, tak očakávala úctu. Regína však, ako správna slovenská babka, sa nenechá vyviesť z miery príchodom žiadneho “mladého člena klanu”.
Lívka, srdce, čo to tu tak vonia? hovorila jej vždy do ucha a nenápadne si zakrývala nos.
Moje nové parfumy! nakrivo sa usmiala Lívia. Nesadli vám?
Možno sú fajn, ale akosi veľa si ich dávaš naraz, čo? Kvapka na zápästie by stačila, nie pol fľaše.
Lívia mala tendenciu sa v parfumoch kúpať. A upaľovala napriek tomu, že “čo komu zlé urobila”, len už jej nezostávali slzy.
Prečo ma tak nemá rada? posťažovala sa manželovi.
Lívka, mamka je taká na každého. To je jej štýl.
Nech si štýl mení! A hlavne nech ma nevolá srdce! Ani v najhoršom sne to slovo nemusím!
Samozrejme, Regína Margita sa meniť nemienila. Jej legendárne poznámky už nejedného vyradili z hry, a to spôsobilo aj menší mráz medzi Imrichom a matkou. Aspoň do chvíle, kým niekoho v divadle nenapadlo Lívii pochybne pochváliť, že je z nej pravá dáma s Reginovým šarmom.
Porovnávanie so svokrou síce zabolelo, ale kompliment zahrianil na duši. Regína bola skrátka ikona. Lívia bola múdra a veľmi dobre vedela, kedy radšej cúvnuť.
S Regínou si udržiavala zdvorilý odstup, o to viac, keď sa im narodila Vierka. Regína svoju vnučku milovala a bola ochotná tráviť s ňou toľko času, koľko rodičia dovolili.
V tomto urodzenom klane boli všetci umelecky založení až na Líviu, ktorá bola zubárka, ale aj to musí niekto byť. Vierka rástla obklopená láskou a pozornosťou. Babka a otec rozmaznávali, mama síce dávala mantinely, ale priala jej lepší život, než mala ona.
O minulosti Lívia mlčala. Ani manžel nepoznal všetky detaily, no chápal, kam až siaha ticho. Imrich bol múdry chlap a keď pochopil, že Lívia o tom, čo bolo, hovoriť nechce, už nikdy to neotvoril. Urobila mu za to sviečkovú (s domácou knedľou, samozrejme).
S vlastnou matkou nemala Lívia kontakt. Dôvody boli vážne, ale kto by sa vŕtal v starej bolesti. V náhrdelníku, ktorý nikdy neskladala, nosila fotku krásneho kučeravého chlapca, svojho syna, ktorého stratila. Nedokázala otvoriť prívesok, aby spomienka nebolela viac. Dvojročného Paľka, ktorého nechala na chvíľu s babkou Kuchyňa na dedine, letné prázdniny, otvorené okná, kolísku posunutú bližšie k vánku a tragédia bola na svete.
Strata syna ju takmer zlomila. Nejedla, nespala, nadávala si, že radšej mala ostať doma a nie doštudovávať. Ten deň mala skúšku. Keď sa vrátila, život sa jej rozsypal.
S mužom, ktorý vtedy ešte niečo skúmal kdesi v Tatrách a nestihol sa ani rozlúčiť, sa rozviedla okamžite. Dlho nežili spolu, a už vtedy vedela, že ani spoločné dieťa ich nedá dokopy.
A tak, keď zbalila kufor, nechala za sebou celé rodné mesto aj spomienky. Cítila sa ako storočná starenka, čo už všetko prežila a nič živé v nej nezostalo len popol.
No potom prišiel Imrich. Raz sa objavil v jej ambulancii, líce jak melón.
Od kedy vás to bolí?
Už týždeň, doktorka. Trápim sa.
A vy ste aký parádny chlapec, že so zubom vydržíte týždeň?! odvrkla vtedy, ale keď sa Imro cez bolesť usmial, po prvýkrát sa pomýlila v nástrojoch. To u nej nikdy nebolo.
Robila potichu a sústredene, ale pohyby mala zase ľahké Prvýkrát po Paľkovej strate.
Viac než rok ju Imrich čakal po práci, sprevádzal, a len málokedy toho veľa nahovorili rozumeli si aj bez slov.
Keď Imrich požiadal Líviu o ruku, váhala.
Je mi s tebou dobre Ale neviem, či ťa niekedy urobím skutočne šťastným
Prečo váhaš?
Nechcem deti.
Prečo?
Poviem ti, ale do detailov nepôjdem. bola ráznymhlasom. Keď to vypočuješ, rozhodni sa sám. Ak zajtra neprídeš, pochopím.
Imrich sa s mamou radiť nešiel, napokon, Regína rada vtipkovala, že na dôchodku zvlčila a akurát tak pastuje nervy nevestám. Už dávno bola babka “za vodou” dvakrát vydatá, dvakrát rozvedená, baletku z nej nik nezmaže.
Keď Imrich všetko Regíne vyrozprával, len dymila nad šálkou kávy, až jej popol padal medzi linecké, a s každým slovom tmavla ako búrka nad Oravou.
Napokon vážne vzdychla a spýtala sa len jedno:
Ľúbiš ju?
Áno.
Tak načo sa pýtaš? Láska je poklad, ktorý nepatrí každému. Nech ťa stojí čokoľvek, aj tak je to lacné! Poklad musí niečo vážiť. A niekedy je až taký ťažký, že máš pocit, že ho neuneseš. Ale ver tomu, že okoštovať taký zázrak stojí za to.
Tým rozhovor skončil. Imrich si priviedol Líviu domov, Regína nasadila bozk na líce aj sprievod ku svojej krejčírke. Z rodinnej skrine vytiahla starodávnu šperkovnicu.
Tu sú klenoty Malinovských.
Ale prosím vás, to netreba!
Ale treba! Si naša. Sama si vyber. Ale pamätaj, nie je to na dedinu na trh. To by tak ešte chýbalo, nech ťa závidia aj pri predaji halušiek.
A Lívia sa smiala a bola za to vďačná, aj keď sa potom tvárila, že si nič z toho nevšíma.
Keď zistila, že čaká dieťa, prvému človeku, ktorému to šepkala, bola práve Regína.
Vyzeráš, ako by ťa natreli estragónom, Lívia. Čo máš za lubom? Regína, keď sa raz vrátila z Tatier, hneď sa bola pýtať ako to ide v rodine.
Imro doma nebol, takže Lisťu bombardovala otázkami, až tá ušla do kúpeľne.
Regína pochopila hneď. Porodiť pojdeš ku Sofii. Je to najlepšia doktorka, verím jej. Čo sa bojíš?
Neviem, či to zvládnem
Drahá, neblázni. Poďakuj Bohu, osudu, komukoľvek, a potom makaj! Nebojíš sa! Kým budem vládať, budem tu. Rozumieš?
Ďakujem
“Ďakujem” si nechaj, keď ma budeš chcieť poslať na Mesiac, lebo začnem sťažovať. Potom to zopakuj!
Vieroslava Malinovská sa narodila akurát načas, hlasná, zdravá, s vlasmi ako bodliaky. Regína ju vítala už pri bráne nemocnice: Šusterova práca! Dobre, Lívka!
A potom sa z nej stala ozajstná babka: kožuch zhodila na vešiak, napustila vodu, rozmiešala mydlo, a prala plienky, akoby len včera vyšla z mliekarne, než z divadla. Potom kúpala Vierku, bozkávala jej nôžky a pri tom lebedila:
Moje zlatíčko, moje šidlo, nech si navždy zdravá!
Staré hádky a krivdy sa rozplynuli. Lívia mala konečne to, čo jej z duše chýbalo: rodinu, domov, pokoj.
Paľka nespomínala nahlas, Imrich ju dvakrát ročne vozil do jej rodného mesta na západnom Slovensku, ubytovali sa bokom od rodiny a ona len ticho čakala, kedy zase zmiznú späť domov.
Tak to išlo, kým Vierka nemala desať, a Lívii nepristála obálka od jej mamy.
Čo v liste stálo, vedela iba Regína. Lívka jej ho doniesla, žiadajúc radu.
Choď. Zabudnúť sa nedá. Odpustiť možno tiež nie. Ale je tvoja mama. Spomeň si, aká bola predtým, keď si aj ty bola decko. Niečo dobré tam isto bolo. Vždy je. Všetci máme svoje muchy a niekedy spravíme aj niečo, čo nevieme vrátiť. Aj ty. Aj ja. Takže nehovorím, aby si bola svätá. Nemáš na to, nenúť sa. Ale skôr či neskôr si budeš vyčítať, ak to neurobíš. Mysli pritom aj na Vierku, nie len na seba. Rozumieme sa? Stojím pri tebe.
Na druhý deň Lívia všetko vybavila, Vierku nechala pod dozorom babky Regíny a išla domov.
Rozhovor s mamou bol taký krátky, že by ho zmestila aj do textovky. Mama stihla stisnúť jej ruku a zašepkať jediné: Odpusť.
Vrátila sa o pár dní, Regína len spokojne kývla hlavou. Správne si urobila.
Konečne mohol byť pokoj. Ale Lívia ho necítila. Všetko, čo Regína spomínala, ju obalilo, a strach jej vliezol do kostí. Tak veľmi, že až aj Imrich začal strácať nervy.
Lívka, priveľmi Vierku kontroluješ. Už je z nej veľké decko. Potrebuje kamarátky, záujmy svoje. Mama, otec, babka sú super, ale raz to musí skončiť.
Nechápem, čo chceš od mňa počuť.
Daj jej pokoj. Nechaj ju žiť. Prosím ťa.
Jasné! Ty, otec roka! Veď čo, keby sa jej niečo stalo?! To by si zniesol?!
Samozrejme že nie! Ale prečo sa stále bojíš najhoršieho?
Stať sa môže všeličo! V sekunde! A potom čo!? Budeš si trhať vlasy?
Imrich len rozhodil rukami. Manželku miloval, ale tie jej obavy už dusili celý dom.
Nevedel, čo s tým. Opäť pomohla Regína.
Dajte Vierku na tance.
Prečo, mami? Už aj tak jazdí z krúžku na krúžok!
Nechajte všetko tak. Tance. Párové tance!
Fakt?
Áno!
Tak začala Vierka tancovať. A s ňou… Maťo.
Trochu zavalitý, trochu nemotorný, ale babka ho doviedla na tanečný krúžok. Tréner ich postavil do páru s Vierkou “Obaja prerastení, nuž skúste, decká…”
O tri roky už vyhrali prvý pohár a neskôr boli pravidelnými účastníkmi tanečných súťaží. Maťo už nebol ten guľatý chlapec, vyrástol do fešáka. Sudcovia si šuškali, či im len tancovanie nestačí…
Vierka len žmurkla, nevyvrátila, nepriznala. Netušila, že jej mama už dávno plánuje pokračovanie rodinnej ságy.
Dozvedela sa to hneď po maturite.
Rozhodla som sa: Medicína.
Vierka bola v škole výborná, rozhodovanie však natiahla do krajnosti. Keď videla mamine divné úsmevy, vedela, že niečo smrdí.
Plány? Ja?
Nikdy nevieš, čo máš v hlave, drahá. Ale s Maťom a jeho rodičmi už sme prehodili pár slov.
O čom?
Máme tri mesiace na prípravu. Svadba na jeseň, to bude krása! Babka zariadi miesto, ona má známosti… všetko klapne!
Svadba? nadvihla Vierka obočie. A kto bude ženích? Maťo?
No nie je to úžasné?! By ste boli krásny pár v sále aj v živote!
A mňa si sa spýtať nepotrebovala?
Myslela som, že je to jasné, miláčik…
Nepoužívaj na mňa “miláčik”, usekla Vierka.
Chytila tašku, buchla dvermi a až večer bolo jasné, že sa presťahovala k babke.
Regína na to len sucho:
A čo si čakala? Vierka nie je hračka. Nie je na hranie, ani na prestavovanie, ako bábika v obývačke. Lívka, vždy si bola rozumná! Nerozoznávam ťa…
Je to moje dieťa, Regína! Chcem jej len dobre. Maťo ju má rád!
Ale ona neho? Opýtaj sa.
Ja to viem lepšie! Sama nevie, čo chce!
Tak prečo vie, že chce byť chirurgičkou? Nech je. To nie je na zahodenie!
Nech si študuje! Ale najskôr svadba a ja budem pokojná!
A akože to pomôže?
Bude mať muža, bútľavú vŕbu a niekoho, kto sa o ňu postará! Od kedy sú s Maťom pár, spím kľudne!
To ti rozumiem, prikývla Regína. Ale väzenie je väzenie, aj keď je zo zlata. Toto nie je jej voľba, ale tvoja, a to vieš najlepšie sama.
Nato nemám čo reagovať. Svadba bude!
No veď! Mám ale pocit, že svoju dcéru ani nepoznáš…
A Vierka im to onedlho ukázala. Po hádke sa definitívne odsťahovala k babke, Lívia bola na smrť dotknutá, mobil nebrala, neukázala sa, a o dcérinej úspešnej prijímačke na medicínu sa dozvedela od manžela.
Lívka, nie je čas zmieriť sa? Veď po nociach plačeš do jej vankúša. Zhodíš z krku pýchu, zatiahneš rukávy, pohladíš vlastnú dcéru a bude ti lepšie.
No jasné, ona sa určite trápi, čo je zo mňa!
Prvýkrát v živote sa Imrich rozkričal.
To už presahuje všetko! Čo si to robíš? Čakala si na ňu, chcela si ju! Prečo ju teraz od seba odháňaš? Vidím, ako trpíš. Tak mi povedz, prečo sa takto potápaš? Ja tomu nerozumiem!
Ani ja nie, Imro! Všetko som pokašlala a neviem, ako to opraviť… Naozaj bez nej nemôžem… Je to taká bolesť, že mám pocit, že som znovu v tme. Presne ako keď sa to stalo s Paľkom…
Stačí! Imrich ňou zaodel a potriasol. Vierka žije! Čaká na teba! Chystaj sa, ideme za ňou!
Kam? Prečo?
Ideme! A skús konečne prestať veriť, že len ty môžeš niečo zachrániť! Daj jej šancu dýchať! Nebuď tá, čo ju zavrie do vitríny vypchatú sklom, že sa rozbije, ak len nahlas zakašleš.
Či už to bol Imrov hnev, alebo jeho slová, Lívia poslúchla.
Zmierenie prišlo. Čo si povedali v babkinej spálni, to zostalo ich tajomstvom. Len podľa napuchnutých nosov a bozkávaných líc Imrich vedel, že “jeho baby” to zvládli.
No keď už sa konečne v rodine urodil pokoj, osud si povedal nuda, nuda, nič! A ponúkol ďalšie prekvapenie, až aj Regína neveriacky prevrátila oči.
Vieroslava Imrichová, akútny slepák na príjem!
Super No, chápete, nič super! Idem!
Vierka dopila kávu, ponaťahovala sa, a vyrazila na príjem. Služba skoro končila, operáciu však neodmietla. Každá sekunda skúseností sa ráta!
Ty?!
Ja Maťo sa usmial, hneď však zas zacítil bolesť.
Tak čo? Dôveruješ mi?
Tebe? Jasné!
To len tak? Žiadny testament, žiadne slzy?
Vierka, si truhlík!
Po tebe, Maťko
O tri roky neskôr Vierka rozrazila bránku rodičovského domu, na chodníčku za ňou cupital chlapček.
No poď, ukáž babke, ako vieš bežať! Mami, chyť ho!
Malý Paľko sa zajasal a rozbehol k rozprestretým rukám babky Lívie.
Moje zlato! Ako rada ťa vidím!
Mami, ahoj! Je babka doma?
Ale áno! Lívia oblapila vnúča a uškrnula sa. Išla do Piešťan, má nový objav!
Ty brďo, babka je ešte akčná! Ktože je ten šťastný?
Buď sochár, alebo maliar, alebo čosi podobné. Nepýtaj sa mňa! Sama ti vyrozpráva, keď sa vráti. A Maťo kde?
Paríruje auto.
Super! Mäso je skoro hotové, otec vyberá štrúdľu z rúry. Tak šupy-šupy, ruky umyť a ku stolu! Ja Paľka uložím, prídem za vami.
Hej, jasné! Budeš s ním sedieť a spievať mu
A je na tom niečo zlé? Lívia sa usmiala, bozkávajúc vnúča.
To je to najlepšie, mami!
