Víla
Keď vyrastiem, stanem sa vílou!
Katka, a prečo práve vílou?
Lebo to chcem!
Katka zoskočila z matkinho lona, kde prijímala gratulácie k svojim piatim narodeninám, a vyrovnala si nadýchanú sukničku.
Mami, víly sú všetky krásne a múdre! A vedia všetko! Aj ja budem vedieť!
Určite, zlato! Kristína sa načiahla, aby objala dcéru, no tá sa odtiahla a už cupitala ďalej.
A torta?
Bude čoskoro! Choď sa zatiaľ hrať s kamarátmi, potom ťa zavolám, dobre?
Dobre!
Kristína sa pozerala, ako sa jej Katkine ťažko natočené kadere od rána poskakujú na pleciach, a pousmiala sa:
Také ctižiadostivé a šikovné dieťa rastie! Ani neviem, kto v takom veku vie tak presne povedať, čo chce. Naozaj! Všetko zvládnem!
Hlavne jej tú vieru nezlomiť! Iveta, Kristínina najlepšia kamarátka, len prikývla. Niekto by v jej veku počúval, že musí stáť nohami na zemi, že treba všetko vydrieť… Ale treba veriť dieťaťu, a ono to zvládne. Viem to! Keď moja Lucka prvýkrát prišla do tanečného krúžku…
Áno, áno, Lucka je úžasná! Baby, pomôžete mi? Je čas na tortu. Kristína sa otočila na podpätku a zamierila ku kuchyni.
Veľký priestranný dom znel detským smiechom. Podlaha bola posiata farebnými kúskami konfiet a útržkami balónikov. Rozstrapatená kytica tulipánov ležala v kúte a Kristína sa zamračila, keď okolo nej prešla. Tie kvety objednala jej mama, Zuzana, aby zagratulovala vnučke. Teraz bývala so svojou dcérou, ale kedysi sa zastavovala len sporadicky, najradšej mala Katku u seba.
Nie je mi tu pohodlne, dcéra. Bojím sa, že niečo rozbijem alebo pokazím. Je tu na mňa až priveľa.
Mami, to je aký snobizmus? durdila sa Kristína. Akurát máme to, čo sme si vydreli! Milan pracuje neustále, ja tiež. Tak prečo by sme si nemali dopriať?
No mne je lepšie doma, v tichu.
Ako chceš, mami. Najdôležitejšie je, aby Katka bola v poriadku.
Zuzana sa o vnučku starala od jej narodenia.
Nestíham, mami. Kristína si narychlo upravovala vlasy pred odchodom do práce. Ak teraz povolím, môžem zabudnúť na všetko, čo som za posledné roky dosiahla. Taká je doba, neustále všetko musíš.
Ale nie je pre ňu dôležitejšie, aby bola ešte pri tebe, kým je malá?
Mami, prestaň s tým! Najlepšie viem, čo robím. Kto by sa o dieťa postaral, ak nie ja?
A Milan?
Veď áno, ale je to chlap. Dnes je, zajtra odíde. A čo potom?
Kde sa také zvláštne myšlienky v tebe berú, dcérenka?
Ja neviem! Mala som čas to riešiť? Možno aj niekoho má. Ako by som vedela? Po tehotenstve a pôrode som jebala všetko bokom Musím to dohnať. Pomôžeš mi predsa, nie?
Samozrejme. Zuzana sa sklonila nad Katkinou postieľkou. Maličká ty si bola väčšia, keď si sa narodila.
No a čo? Časom porastie.
Katka bola slabá a často chorávala. Nachladnutia chodili jedno za druhým a Zuzana si už zvykla, že musí volať “svojmu” detskému lekárovi. Kristína stále nemala čas riešiť zdravie dcéry.
Mami, však nemá ani štyridsať horúčku! Rieš to, mám poradu.
Katka sa v objatí starých rúk tisla tváričkou babke do ramena a tíško vzlykala.
Nič to, moja malá. Uvarím ti čajík, ľahneš si, a všetko prejde. Chceš, prečítam ti rozprávku?
O víle?
Aj o víle.
Áno!
Krásnu, ilustrovanú knižku jej priniesol otec z Prahy.
Milan, veď je v češtine! Zuzana prelistovala obrázky.
No a? Nech sa učí druhý jazyk. Veď si predsa učila nemčinu roky na univerzite! S detskou knižkou si poradíš.
No iste, zvládnem to, ale musím sa jej začať viac venovať.
Katkina spokojnosť, drobné radosti a trápenia sa stali pre Zuzanu hlavnou náplňou dní a bola tomu rada. Zmysel jej života sa vrátil, mal význam.
Tých desať rokov, odkedy Kristína dokončila vysokú a vydala sa, Zuzane pripadalo ako v hmle. Dcéra stále nemala čas, na nejaké návštevy ani nebolo myslieť. Zuzana si spomínala na chvíle, keď mladá Kristína prišla zo školy alebo univerzity, sadla si v kuchyni k čaju s mätou, podkurila nohami a rozprávala, čo zažila. V Kristíne sa sústredil celý jej život.
Porodila svoju dcéru mladučká, len čo mala devätnásť. Svadba narýchlo nikomu šťastie nepriniesla. S manželom sa rozviedli o rok a Kristína bola jediným živým dôkazom vášne, ktorú už Zuzana nikdy nezažila. Keď bola Kristína dvojročná, ochorela Zuzanina mama a celé roky strávila Zuzana starostlivosťou o ňu aj o malú. V zrkadle sa už ani nepoznávala, ale v Kristíne sa všetko podarilo: jemné lícne kosti, prísny nos – to, čo Zuzane len náznak, v dcére rozkvitlo v krásu.
Snažila sa vychovať Kristínu najlepšie. Vodila ju na balet, do hudobky, učila jazykmi. Keď dcéra maturovala, Zuzana mohla byť právom hrdá na jej výchovu. Jediné, čo ju mátalo, bola prísnosť a tvrdohlavosť Kristíny. Svoje záujmy si vždy vedela vydupať, aj keby mal domácnosť nejaký čas ťahať opasok.
Mami, tie topánky potrebujem! Nemôžem ísť na pohovor v týchto. Musím byť upravená! Je to dôležité.
Zuzana jej dala aj určené peniaze na dovolenku. Moru oželela.
Svadba s Milanom bola vyvrcholením snahy. Zuzana s tajnými slzami sledovala, ako jej krásna dcéra kráča vedľa ženícha v najdrahšej bratislavskej reštaurácii. Priznať, že jej bol Milan sympatický, by nemohla niečo v ňom bolo cudzie no utíšila sa myšlienkou na slová dcéry.
Mami, tento sobáš nie je len o citoch. Je to partnerstvo. Dohoda je dôležitá. Sobáše z rozumu vydržia viac než “lásky”.
To si myslíš?
Áno!
A o čom tá dohoda je?
Sme rovnocenní. Od svadby. Jeho majetok predtým nechcem. Odo mňa nič ťažké len mu porodiť syna. Potom sa podmienky menia pre mňa.
Zvláštne to je…
Ale múdre, mami. Doba sa mení.
Len, aby si bola šťastná.
Ďalej sa o tom nerozprávali. Kristína sa zahĺbila do podnikania, ktoré jej Milan založil, a usilovala sa vyriešiť zdravotné problémy, ktoré jej bránili splniť hlavný bod dohody.
Katkine narodenie Kristínu prekvapilo.
Takým moderným poznatkom už veriť nebudem! roztáčala modrý dievčenský fusak. Trikrát mi povedali chlapec! A čo mám teraz? Vyzerá snáď na chlapca?
Ale veď dievča nie je zlé…
Nie je, samozrejme… Ale čakala som iné!
Syn bude. Neskôr.
Dúfajme…
Nižná však zastala. Kristína znova lietala po lekároch v prestávkach medzi poradami, ale výsledok žiadny. Vystriedala kliniky a povedala:
Neviem, čo ešte vyskúšať. Skúsila som všetko.
Možno je lepšie venovať sa tomu dieťaťu, čo už máš?
Mami!
Veď už má päť rokov a je taká zlatá. Kto povedal, že otec má milovať len syna? Buď múdra zmeň vaše dohody.
Kristína sa zamyslela. Niečo na tom bolo.
Potom by mala Katka bývať doma.
Kristína
To sa nedá riešiť. Príliš často býva u teba.
Už si na mňa zvykla!
A kto hovorí, že sa musí odúčať? mávla Kristína rukou, listujúc Katkin album. Dobré obrázky robí. Treba ju dať aj do výtvarky.
Už ju rok vodím Zuzana mala na krajíčku slzy.
Mami, nepreháňaj. Bude stále s tebou, nebudem ju dávať cudzím. A možno sa dokonca presťahuješ k nám, dom je veľký.
Nie! Zuzana zakrútila hlavou. Radšej ako doteraz.
Život však vyniesol korekcie. Katkina horúčka, čo vypukla, keď jej sľúbili, že bude bývať už len doma, Zuzanu nakoniec priviedla do Kristíninho domu.
Tu máš všetko, dieťa je pri tebe a nebojíš sa oň.
Zuzana si prezrela izbu, kde už týždeň žila, a potichu súhlasila:
Áno… Je pri mne…
Venovala sa vnučke, snažila sa nevnímať, čo sa v dome deje. Videla, že vzťah Kristíny a Milana chradne, mlčala však, nechali to na ich dvoch. Obaja pracovali veľa, dcérka lietala po priestranných miestnostiach, stále tak trochu rozstrapatená a zanedbaná.
Babka, tu je mi lepšie než u teba! Katka tancovala v obývačke. Môžem mať psíka?
Spýtaj sa rodičov, zlatko.
Prečo? Neplatí toto už aj pre teba?
Nie, moje. Toto je dom tvojich rodičov. Ja mám svoj byt a tam ti môžem niečo dovoliť alebo zakázať. Tu nie.
Ani zakázať?
Záleží, čo chceš. Rozliať mlieko ti môžem zakázať, ale psíka to už nie.
Už rozumiem!
Katka si sadla na zem a Zuzana spozornela. Takýto výraz mala Kristína vždy, keď sa rozhodovala pre niečo tvrdohlavé. Skončilo sa to vždy podľa jej predstáv.
Porozprávam sa s tatom! Katka prikývla sama sebe.
Porozprávali sa ešte ten večer. Katka vošla k otcovi, ktorý na ňu hľadel nechápavo.
Máš ma rád?
Milan zmätený, dcéru vídaval málo.
Samozrejme, veď všetci rodičia milujú svoje deti.
Ja nechcem, aby všetci. Ja chcem, aby ty.
Čo by si chcela? Novú hračku?
Nie! Katka zvraštila obočie. Chcem psíka!
Robota?
Obočie vystrelilo hore ako púpava.
Prečo robota? Chcem živého psíka!
Milan si zložil okuliare a pošúchal si nos.
Veľkého?
Nemusí byť. Nech je len dobrý.
Keď si vyberieš, povedz mi. Budeš ho mať.
Kristína nesúhlasila, večer sa s Milanom hádali za dverami spálne, netušiac, že Katka ich počúva.
Nie je to hračka! Treba sa oň starať!
Máš mamu, je tu gazdiná, zaplať viac… Ak je tu dieťa, miesto sa nájde aj pre psa.
A veterinár? A výstavy?
Kliník je dosť. Výstavy vezmite si huňáča z útulku. Čo viac chceš? Dieťa ani nevidím, splním jej aspoň to, na čom jej záleží.
To nie je maličkosť. To je zodpovednosť.
A čo je na tom zlé, ak moje dieťa môže mať, čo chce, hneď?
Kristína onemela. Katka sa odsunula od dverí psíka mať bude, to bolo jasné.
O pár dní dostala Katka malého špica. O dva mesiace, týždeň po narodeninách, sa s babkou vrátili k nej domov. Kristína bola tichá a málovravná, ráno si vzala kávu a odišla, s matkou a dcérou ani neprehovorila.
Babka, čo jej je?
Ešte ti nemôžem povedať. Mama ti neskôr vysvetlí. Zuzana hladila Katku aj šteniatko.
Prečo bývame u teba? Alebo len na dva dni?
Nie, Katka. Obávam sa, že tentokrát na dlhšie…
Sama poriadne nechápala. Keď jej Kristína po veľkej oslave, čo bola pre Katku, vošla do izby, srdce jej stiahlo úzkosťou. Mlčky vytiahla malý kufor a položila ho.
Balia sa, mama. Sťahujeme sa. Prosím, zbal aj Katkine veci. Nemám čas.
Zuzana chcela niečo povedať, ale pohľad dcéry ju zastavil.
Spravím, dcéra… Daj mi polhodinu.
Večer naliala dcére čaj a opatrne položila na stôl. Kristína sedela, nohy pod sebou a pozerala do neznáma.
Nepýtaj sa, mama. Rozvádzame sa.
Zuzana zhíkla a obzrela sa k dverám. Katka pozerala rozprávku.
On má inú. Aj syna…
Kristína sklonila tvár, a Zuzana sa k nej natiahla, no zastavila sa, keď zbadala dcérin smiech.
Myslela som, že plačeš…
Kdeže! Takto to je, mamka. Nepodarilo sa mi…
Čo Milana viedlo k tomu, že odišiel za inou, Zuzana netušila. Aspoň mal rozvod slušný a rýchly priebeh. O pol roka sa Kristína presťahovala do vedľajšieho domu, kúpeného a prerobeného na väčší byt. Ich život sa pohol do iných koľají, menej pohodlných, ale zrozumiteľných.
Katka rástla tvrdohlavo, jej záujmy boli doma vždy na prvom mieste. Kristína jej plnila takmer všetky želania, nevšímajúc si, aká je dcéra.
Kristína, to nie je dobré.
Čo chceš? Rastie múdra, šikovná baba, čo si vybojuje svoje miesto. To je dnes najdôležitejšia vlastnosť. Myslieť na seba.
Nesúhlasím. Bojím sa o Katku.
A ja nie. Veď sa pozri na mňa keby som myslela najprv na seba, možno by som bola s Milanom. Ale robila som všetko preňho. Hlúposť…
Je hlúposť nevidieť svoje dieťa, Kristína! Zuzana sa rozčúlila. Má aj potreby. Najdôležitejšia je mama!
Má teba.
Chvála Bohu! Ale bola by rada aj tebe!
Načo? Aj tak počúva iba teba.
Lebo jej viem povedať nie. Ty to za potrebné nepovažuješ.
Chcem, aby vedela, že môže dosiahnuť všetko, čo chce. Nechcem byť tá, čo stále zakazuje. Radšej kamarátka než strážca, nie?
Zuzana len unavene pokrčila plecami.
A čo ak raz niečo nezíska? Čo ak nedostane, čo chce?
To sa nestane. Vie, čo chce, a nie je hlúpa. Ty to dobre vieš!
Viem… Ale v živote nie je všetko len o našich želaniach. Sú… vonkajšie okolnosti…
Ďakujem, mama! Kristínin hlas stuhol, Zuzana stíchla. Ja to viem až príliš dobre. Nechcem, aby to vedela ona.
Ďalej sa už nehádate. Katka išla svojou cestou, vedela, že mama je na jej strane, a babka… babka ju predsa miluje.
Kristína dcéru takmer nevnímala, naplno sa venovala práci. Z času na čas ju brávala na nákupy.
Musíš byť aspoň taká dobrá ako ostatné. Nie si krásavica, ale to nevadí. S dobrou vizážou a vhodným oblečením budeš vždy za fešandu. Nauč sa to.
V tomto Katka mamu počúvala. Kristína mala výborný vkus. Aj keď bola Katkina tvárička iná, postavu mala po mame a čoskoro už skúšala oblečenie zo skriniek matky.
Toto, toto, a možno ešte toto. Zvyšok nie. Na tvoj vek zbytočné. Kristína jej radila.
Spolužiačky Katke závideli kozmetiku, nechápali, ako môže mama dcére kupovať také drahé veci.
Tvoja pleť je dôležitá. Nepoužívaj hlúposti. Neskôr sa ti odvďačí. Kristína vyhadzovala z Katkinej kozmetickej taštičky darček od kamarátky. Čo to je?
Podarovala mi ju kamarátka.
Nie všetko, čo je dar, treba používať. Cen si seba, Katka.
Zuzana videla, čo sa deje, ale už sa nesnažila zasahovať. Snažila sa Katkinu povahu aspoň trochu obrusovať s malým úspechom. Katka skončila gympel, prijali ju na fakultu, ktorú študovala i Kristína aj Zuzana. Zapadla do voľného, rušného študentského života a babka ju skoro nevidela.
O Katkiných životných zmenách sa Zuzana dozvedela medzi poslednými.
Svadba? Za koho, prosím ťa? ruky sa jej roztriasli, obľúbená šálka vypadla a rozbila sa na kúsky.
Vladimír Ondrejovič… Katka si zovrela nohy na gauči, sledovala babku. Hoci koho zaujíma, pre mňa je to Vlado. Môj Vlado!
Kto je on, Katka?
Len asistent na univerzite. Nie u mňa! Prečo tak pozeráš?
On…
Nie je starý. Mladý, sympatický.
To, že Vladimír je ženatý, Zuzana zistila od Kristíny.
Ako je to možné… chytala sa za hlavu. Ty to berieš pokojne?
Prečo by som riešila jeho ženu alebo dieťa? Mňa zaujíma Katka! Ona chce jeho.
Kristína… Bože, kde som vás pokazila? Zuzana sa oprela o stôl, usilovala sa zahnať tmavý závoj pred očami. Také sa nerobí…
Čo to rozprávaš? Odcudzovať niekoho? Čo si, mama! Kristína jej posunula pohár vody. Upokoj sa! Mysli na šťastie vnučky.
Bude z toho aspoň šťastie? Zuzana vypila pohár a hodila ho o stenu.
Svadba bola chladná. Rodičia Vladimíra neprišli, Viktor už roky žil v Žiline, nepricestoval, poslal len byt. Kristína byt zariadila, Katka mala iné starosti.
Mami, pozri! To šaty sú zázračné! Chcem ich!
Tie sa volajú Víla.
Predavačka ukazovala závoj Kristíne. Už vedela, kto rozhoduje.
To je znamenie, Katka! Veď si snívala byť vílou!
Áno! A teraz ňou budem! Môj život bude rozprávka! Všetko bude!
Všetko bude… šepla Kristína, žmoliac čipkovaný závoj.
Zuzana ledva obsedela v obradnej sieni, zavolala taxík a odišla domov.
Nie je mi dobre. Nepokazím vám oslavu.
Pobozkala vnučku a vykročila. Pozerala sa späť Katka stála pri mužovi, čakala na pokyn kameramana, aby vypustila bielu holubicu. Zuzane sa zazdalo, že Katka je ako tá otrasená biela vtáčica túžiaca odletieť z napnutých prstov.
Čo môžem, Bože… Čo teraz už? Zuzana ticho vzlykla, vzchopila sa. Ešte budem potrebná…
Katka sa s Vladimírom rozviedla za menej než rok krátko po narodení dcéry. Jeho novou partnerkou bola spolužiačka Katky. Tehotná Katka prišla na univerzitu niečo vybaviť a načapala manžela s novou frajerkou v prázdnej učebni. Mlčky cúvla, no treskla dvermi tak silno, že sa ozvali aj vedľajšie triedy.
Čo sa stalo?
Dezinfekciu treba spraviť. Katka kývla smerom k triede. Nachytala som tam mravca…
Vybavila, čo chcela, zavolala otcovi o pomoc.
Utekáš? Kristína dvíhala obočie. Nevydržíš trochu bojovať?
Načo, mama? Katka chladne balila veci dcéry.
Lebo je to tvoje. Patrí ti to.
Patrí? Čo to znamená, mama? Je to správne, ak ti všetko vracia späť? Myslela som si, že všetko ide po mojom, až kým niekto nechce niečo iné…
O čom to hovoríš?
Tá predo mnou isto tiež chcela, aby jej dieťa malo otca… Lásku… A ja som prišla a zobralo som jej to. Teraz si niekto iný myslí, že môže zobrať mňa… To je tá tvoja spravodlivosť, mama…
Hovoriš nezmysly! Že sa hanbím…
To nie je hanba, mama. Nie som už dieťa. Tá malá víla… Krídla už neunesú, som už prirýchlo dospelá…
Kristína ešte čosi rozprávala, no Katka ju už nepočúvala. Musela sa rozhodnúť, čo ďalej.
Zuzana balila veci a utierala slzy, starajúc sa popritom o pravnučku.
Nič to, zlatko! Mama je silná. Zvládneme to…
Kristína s dcérou nešla. Zuzana jej nechala kľúče od bytu a požiadala, aby sa postarala o kvety potom len mávla rukou.
Nevadí. Dávaj na seba pozor.
O pár rokov kráčala starým parkom žena. Dievčatko, čo sa občas rozbehlo, občas chytilo mamu za ruku, bolo jej akoby z oka vypadlo.
A ešte pozri, čo sme dnes robili v škôlke! malá Ninka v batôžku hľadala paličku s hviezdičkou z fólie. Júj, je pokrčená…
Čo to je, Ninka?
Kúzelná palička! Ako má víla z rozprávky. Len… je pokrčená.
No a? Katka vyrovnala hviezdičku a mávla paličkou. Vidíš? Funguje! Nič hrozné!
Ako vieš, že funguje? Čo si si zaželala?
Aby sme boli všetci v poriadku a zdraví!
Nezafungovala… Ninka sklopila hlavičku. Babka je predsa v nemocnici.
Už nie je. Je doma.
Naozaj? Ninka sa rozbehla po cestičke.
Naozaj. Prídeš domov a nájdeš ju.
Daj! Prosím, ja chcem! vzala mame paličku, párkrát ňou zamávala a čosi zašepkala.
Čo si si zaželala?
Nepoviem!
To nie je fér! Katka sa zasmiala a napravila Ninke kučierky spod čiapky.
Jedno poviem! Chcem, aby sme boli stále spolu… Ninka to šepkala, Katka si kľakla pred ňu.
Myslíš babku?
Dievčatko prikývlo.
To ti neviem sľúbiť. Nie som skutočná víla… Ale môžeme byť spolu tak dlho, ako to pôjde. A môžeme sa mať radi, aj keď spolu práve nebudeme. Keď si v škôlke a ja v práci, stále na seba myslíme, však?
Ninka kývla a znovu zdvihla paličku.
Tak potom si zaželám ešte niečo…
Čokoľvek chceš!
Želám si, aby sa babka úplne uzdravila a boli by sme spolu ešte dlho. Môžem, mami?
Katka vstala, oprášila si sukňu a vážne prikývla.
Musíš! To je to najlepšie želanie! A teraz poď, ukážeme tvoju kúzelnú paličku babke. Aj ona si niečo želá. Ona je predsa tá pravá víla.
Naozaj?
Jasné! Najlepšia na svete!
