Domovský duch
Mišo, to si ty upratal dvor? spýtala sa mama Martina, dotýkajúc sa syna po pleci.
Chlapec sa strhol a stiahol si slúchadlá z uší. Monštrá na monitore počítača sa ešte stále mlátili, no Mišo ich už nevnímal.
Čo je, mamka?
Pýtam sa, už si dávno zo školy doma?
Len pred chvíľou.
A ten dvor kto upratal?
Odkiaľ to mám vedieť? Možno Lenka?
Martina sa usmiala. Jej trojročná dcéra bola síce veľmi podnikavá, ale takéto hrdinstvá ju predsa len ešte nečakali.
To bola dobrá sranda!
Tak potom to bol domovský duch!
Presne! Ten! Si aký táraj! Choď radšej po Lenku k babke a doveď ju domov, už sa dlho hrá. Ja zatiaľ spravím večeru. Si hladný?
Jasné! Síce sme s chalanmi mali žemle v školskej jedálni, ale to bolo ešte po druhej hodine. Mamka, a kedy už budeme mať rannú zmenu v škole?
Neviem, Miško. Zatiaľ nám nič nehovorili. Škola je plná.
Aspoň sa ráno môžem vyspať! Mišo, ako vždy, hľadal vo všetkom niečo pozitívne.
Martina pobozkala syna do tmavých, ešte trochu chaotických vlasov a letmo ho potiahla za ucho, keď sa chcel jej pozornosti vyhnúť. Potom sa pobrala do kuchyne.
Tínedžeri…
Trinásťročný a už si myslí, že je dospelý. No pritom pri každom maminom bozku ešte stiahne ramená, taký je hanblivý.
Deti jej vyšli každé úplne iné. Mišo, tmavovlasý, modrooký, vysoký celý jeho otec Jano, nielen výzorom, aj povahou. Pomaly sa uňho začala ukazovať húževnatosť, zodpovednosť a dobrota. Po dvore síce asi neupratal, ale riady umýval určite a kuchynská podlaha ešte svietila od jeho čerstvej roboty. Takého pomocníka len tak nenájdeš. Možno až Lenka podrastie.
Lenka bola Martininým zázrakom. Desiatky rokov čakania a drobná nádej po ťažkých pôrodoch, ktoré jej skoro vzali všetko. Aj tak však stačilo, aby sa objavila ich dcérka jemná ako margaréta na lúke, so svetlými kučerami a modrými očami ako Mišo, ale povahou skôr po Mame. Láskavá ako mačiatko. Stačilo, aby sa pritúlila k mame alebo bratovi a rozžiarila celú izbu.
Lenička, čo sa deje?
Usmiala sa a izba zrazu bola jasnejšia. Takú detskú iskru v očiach nemal nikto to Martina vedela isto. Nikto, okrem nej…
Táto dcérina iskra jej aj dodávala silu, aj kruto bodala pri srdci. Bola to aj Jankova iskra a on už nebol…
Martina by najradšej plakala nahlas, ale nemohla. Kvôli deťom.
Jej muž robil dobrovoľného hasiča. Hasieval požiare, zachraňoval ľudí. Zachránil celú rodinu z osady otca, matku a troch detí. Vrátil sa kvôli starej mame, čo nechcela odísť, zatiaľ čo ratovala domáce zvery a potom už bolo neskoro. Požiarny pasca sklapla.
To, že Jano zomrel, Martina vycítila skôr, než jej to ktokoľvek stihol oznámiť. Striasol ju nepokoj, srdce zabolievalo a ona, odtrhnúc od seba zaplakanú Lenku, zakričala na svokru, ktorá prišla na pár dní pomôcť s bábätkom:
Mama, vezmite ju! Musím hneď volať!
A potom letela autom po ceste do vedľajšej dediny k hasičom, kde Jano robil ani si nevšimla, ako jej z prichádzajúceho mlieka premokla tričko a ruky jej kŕčovito drevene.
Ako vtedy pri tom všetkom vydržala? Ako to nepoložilo?
Deti. Mišo sa od nej ani na minútu nevzdialil.
Mišo, poď, ja ťa uložím! Marína, Jankova mama, už ledva stála na nohách, ale Martinu nepustila z dohľadu. Nosila jej Lenku na kojenie a doslova ju nútila jesť, piť, spať.
Ja ostanem s mamou! Mišo sa len krútil a tisol jej dlaň k lícu. Babka, prečo má také studené ruky?
Martina si to obdobie pamätala len útržkovito. Tak isto aj zberanie šiat, balenie hračiek do tašiek v úprku.
Už tu viac nedokážem byť… Stále čakám, že Jano zabúcha na dvere a zvolá ako vždy: Som doma!…
Máš pravdu, Martinka, netráp sa viac, pôjdeme ku mne, kým niečo nevymyslíme.
Aj u vás všetko pripomína jeho, mama, ospravedlňte… Pôjdem do babkinho domu.
Také roky tam nik nežil! Môžeš tam byť s deťmi?
Upracem a bude dobre. Pomôžete, však? Bez vás to nezvládnem.
No kam by som ťa nechala? Ste mi ostali jediní…
Neplačme už, mama. Máme čo robiť. Postrážte Lenku, ja už to dokončím s batožinou. A Miša by trebalo nakŕmiť. Veľmi nejie, len so mnou sedí za stolom a mne zase nechutí vôbec.
To takto nemôže byť! zvýšila hlas Marína Ty si mama! Ak budeš v poriadku, budú aj deti. Ale ak sa zložíš, čo z nich bude? Ja už nevládzem, staroba a choroby. Musíš na seba dbať!
Martina chytila svokrine ruky, rýchlo ich pobozkala a začala znova baliť. Odtiaľto musí preč! Šťastie tejto malej bytovky už nenávratne zmizlo; kráčať ďalej po izbách, ktorými voňalo, je nemožné…
Babkin dom ju privítal nevrlo. Sama si bola na vine. Zabudla naň, keď odišla za novým životom.
Martina prešla izbami, letmo prstami po stenách, zotrela prach z komody, cez ktorú ešte stále presvietala stará vyšivka, a otvorila dokorán okná pustila dnu chladný, jesenný vzduch.
Mama, deti vezmite, ja prídem neskôr Lienku nakŕmiť.
Dobre, sama to zvládneš?
Samozrejme…
Sama však nezostala. O pol hodiny niekto zabúchal do siene a v dverách stála Katka. Martinina kamarátka, spoločníčka zo školy.
Aj povedala by si, že prídeš. Hrdá, čo? Kde máš handry?
Katka bola vždy akčná a výrečná keby šlo o svojich, rozkrája sa.
Martina si z rúk zotrela penu z mydla a trochu neisto objala kamarátku.
Ahoj…
Ahoj! Kde sú deti?
U mamy.
Jasné! No čo stojíš? Ideme makať! Chceš tu dnes prenocovať?
Tu by som chcela…
Tak poďme teda na to!
Katka sa vysmýkla z objatia a začala pozerať po vedre s vodou.
Katka! Martina prekvapene zhíkla.
Čo? Aha, toto… Hej! Stalo sa.
Kedy?
Vo februári. Čo sa čuduješ? Som tehotná, ale nie chorá.
Od koho?
Akože nevieš?! Katka schmatla handru a pretrela parapet. Fuj, aký bordel tu!
Ondrej? Veď on…
Odišiel, hej. Budem sama s dieťaťom. Ostatné vysvetlím neskôr. Nie je to podstatné.
Vráti sa?
On nie. Slobodu si cení viac. To je jeho voľba. Ale ja budem mať dieťa, Marti… Syn alebo dcéra…
Ešte nepovedali?
Schováva sa. Aký rozdiel, aj tak je to moje dieťa!
Martina vedela, čo tieto slová pre Katku znamenajú. Prvý muž ju dovolil, že deti mať nikdy nebude. A rodina muža jej to nikdy nedala zabudnúť. Všetci ľutovali Olega, jej vtedajšieho muža.
Katka sa najprv márne trápila, potom všetko hodila za hlavu a rozviedla sa.
Nový manžel sa jej nevydaril, no Katka aspoň zistila, že problém nebol u nej až druhá manželka Olega po vyšetreniach porodila najprv syna a potom dcéru, až keď dal Oleg liečiť sám seba.
Katka bola Olegovi len vďačná. Keby sa nerozišli, nového vzťahu by nebolo. A nebolo by ani to drobné šťastie, čo teraz niesla pod srdcom. Ondrej ju síce nechal už v tehotenstve, ale to už Katku netrápilo. Nebola viac tou ustráchanou dievčatkou.
Upratovali do neskorého večera. Ale stálo to za to ako by dom konečne ožil, spadol z neho rokmi nabraný prach a konečne sa roztopil v teple ich smiechu.
Katka si unavená sadla k stolu a sledovala, ako Martina zalieva čaj.
Život beží aký je krátky!
Kedy to len bolo, čo sem utekali po ešte teplé záviny, aby sa rozbehli k potoku a nestihli ani počkať na babičkinu vyzvu:
Vy šibalky! Neviete normálne jesť?!
A ony už boli preč, volali:
O hodinku!
Tá hodinka bola až do večera. Potom, keď sa už babka zohýbala v záhrade, jej potajmú pomáhali. Lebo s takým gazdovstvom by jedna žena nevydržala, ešte k tomu na farme.
Babka mala toho plné ruky starať sa o vnučku, keď syn s druhou rodinou býval v meste. Martinu vychovávala ona mamina zomrela pri pôrode, otec sa utápal v žiali. Keď synovi pribudlo dieťa s novou ženou, babka vzala Martinu a išli spolu naspäť na dedinu. Triročná Martinka nechápala, prečo sa babka rozhodla odísť a po ceste len ticho slzila.
Babka odišla, keď mala Martina ledva osemnásť. Práve randila s Janom a v opojení lásky si nevšimla babičkin úbytok síl. Spamätala sa, až keď v noci začula tiché vzlykanie.
Babka, čo je?
Mali spolu už len tri mesiace. No stačili na všetko potrebné… babka si zavolala Marínu, Janovu matku, a keď už nevstávala, dlho sa s ňou rozprávala v kuchyni. Čo jej povedala, to Martina nevie, no odvtedy mala Marínu ako vlastnú matku.
Matkou ju začala volať už pred svadbou.
Môžem? otázka visela vo vzduchu a Marína iba kývla. Martina sa jej odvtedy s ničím nebála zveriť. Vždy jej bola nablízku, ako babka.
S Marínou sa snáď pohádať ani nedalo. Prečo by aj? Nič, len lásku a pomoc od nej poznala. Rady od nej obyčajne boli rozumné a vždy s láskou. Takých, čo sú poriadne rodinne založené dušou, nie len menom, veľa nie je.
A že príbuzní nie vždy znamenajú rodina Martina zistila sama. Keď zomrela babka, dorazila do dediny delegácia z mesta: otec, macocha, jej matka.
Dobrá chalupa. Dobre by sa predala.
Cudzie ženy si prechádzali pozemok, krútili hlavou.
Hrozné, aký tu je neporiadok! Kupci chcú mať všade čisto.
Akí kupci? až teraz sa Martina prebrala a roztriasla sa.
Celý týždeň po pohrebe bola otrokoch, len mechanicky poslúchala Marínu, čo ju nútila jesť, piť, štartovať auto ku krstnej alebo snívať, že babka len vyjde z kuchyne s uterákom a povie:
Nabývala si sa? Poď, pomáhaj s pohárom na lekvár! Zima sa blíži!
Akí kupci? pýtala sa macocha otca chvíľu neskôr. Martina len omdlela.
Keď sa Martina vrátila späť, už tam bola Marína.
Zmiznite! Okamžite!
Kto ste vy, že rozkazujete?
Dom je Martinin, má naň darovaciu zmluvu a aj vklad v banke jej patrí. Ja sama som pomáhala vybavovať papiere. Sirote chcete všetko brať?
Búrka, čo sa mala roztrhnúť pri dome, sa Martiny netýkala. Marína ju stiahla za ruku a uložila do svojej spálne, stiahla špinavé tričko.
Neplač! Nikomu ťa nedám. Sľúbila som to tvojej babke. Daj si môj župan, je čistý. Ľahni si. Prinesiem čaj, oddýchneš a potom bude lepšie.
Otcov Martina potom videla až na vlastnej svadbe.
Pozvánku mu neposlala, došiel sám.
Mladí sa smiali, keď Jano skúšal zabaliť bábiku. Poťapkal Martina po pleci, ona sa so smiechom obzrela.
Ahoj, dcéra…
Martina bola taká zaskočená, že ani nevedela odpovedať. Otec jej vtisol do ruky kľúče a stisol jej prsty:
Odpusť! Doklady sú u Maríny, ona ti všetko vysvetlí. Buď šťastná!
Odišiel bez slova z reštaurácie.
Byt, čo jej otec daroval, bol malý, ale prijemný dve izby, veľká kuchyňa. Martina chodila zmätene po izbách a nechápala, prečo by mala opustiť babkin dom.
Martinka, tu to budete mať ľahšie. Predsa len mesto, hoci malé, má viac možností. Musíš študovať.
Marína si všetko poprezerala, spokojne si sadla do kuchyne a Martina už tušila, že to ona sa rozprávala s otcom a dohodli sa, že dcéra potrebuje pomoc. Keď už ju nevychoval, nech aspoň nejako prispieva. Svedomie otec mal…
Musím. Ale kedy? len sa usmiala Martina.
Ojojoj!
Áno, termín je ešte ďaleko. Ani Jano ešte nevie.
Pomôžem, študuj. Hlava ti šľape. Škoda by bola, keby si neurobila nič.
Martina univerzitu skončila, s Maríninou pomocou, ktorá postrážila Miša, nosila domov jedlo, pomáhala zo všetkých síl.
Dýchli si, keď Martina začala pracovať a Mišo išiel do škôlky.
Ideme k moru! Jano si zahmatal uši, lebo jeho ženy výskali od radosti.
Ich prvý a posledný ozajstný výlet. Martina s Janom sa kúpu až do únavy, pohľadom hľadajúc Miša v piesku pri babke. Večer potom ešte dlhé prechádzky po nábreží a móle, kým nad hlavami nezažiarili hviezdy.
Raz večer ostal Jano na brehu s Mišom a v karuseli, Martina s Marínou sa pomaly prechádzali po móle a hovorili o ničom.
Na úplnom konci sa hádal párik, hádzali na seba slová, vyrazili smerom k brehu a stále na seba kričali.
Marína ich sledovala a povzdychla si.
Načo toto všetko? Veď aj tak sa udobria, stratili však večer, možno aj dva dni. Nervy, smútok… Stojí to za to?
A vy myslíte, že zmieria? Martina sa zamyslela.
Áno. Len čo je človek dotknutý, znamená to, že mu ten druhý nie je jedno. Videla si, ako za ním bežala so slzami? A on tiež. Hoci aj päťkrát sa otočil, kým došiel na koniec. Ale tie chvíle im už nikto nevráti. Spomeň si na túto dvojicu, ak sa raz aj ty dostaneš do sporu. Času je tak málo, Martinka… Tak málo…
A bola jej za ten rozhovor strašne vďačná. Vedela, že chvíle s Janom nesmrkala nadarmo.
Martina zobrala rýchlovarnú kanvicu z platne a skoro jej vypadla. Pri kuchynskom okne sa mihol tieň vyľakala sa. Nebol to Mišo. Temný muž sa pohyboval po dvore.
Prvá myšlienka zamknúť, volať o pomoc, no deti s Marínou mohli prísť každú chvíľu. A po dvore sa motá cudzí.
Drevená rukoväť kanvice ju hriala v ruke, jesenná riviera pľula paru a Martina sa rozhodla šla k dverám.
Svetlo na dvore nebolo. Zabudla ho zapnúť, keď prišla.
Kto je tam?!
Dvere na šope škrípali a Martina sa stiahla strachom.
Čo chcete?! Zavolám pomoc!
Tmavý tieň sa pohol k verande, Martina ustúpila.
Nekrič, Martina. To som ja, Ivan.
Martina odľahčene položila kanvicu, ale hneď poskočila, lebo sa ňou popálila cez tenkú košeľu. Položila ju na verandový stôl a ticho si pohundrala.
Prečo sa mi po dvore túlaš, Ivan? Prečo si nezašiel do domu?
Nižší silný chlap, Ivan, zrazu sklopil oči ako Mišo, keď v škole bola nejaká katastrofa typu rozbitého skla.
Nehnevaš sa… Dvierka do šopy sú krivé. Chcel som ich opraviť. Zajtra idem za včelami a kedy sa vrátim, neviem. Chcel som to stihnúť.
Martina zostala zaskočená.
Dvere? V šope?
Až teraz jej došlo, že aj za tú čistotu na dvore, za plot, za nové lavičky môže niekto iný.
Tak ty si môj domovský duch! usmiala sa Martina.
Kto?
Domovský duch! Niekto, kto všetko opraví, dozerá. Len mlieko z misky nepiješ. Mišo tvrdí, že by tu mal byť aj kocúr. Domovskému duchovi je samému smutno. Veru je?
Svetlo z kuchyne jej stačilo, aby videla Ivanove červené líca.
Prepáč. Mal som ti to povedať.
Vďaka, Ivan! Len… prečo?
Ivan neodpovedal. Mávnul rukou a preskočil plot, nevšímajúc si, že pri bránke stoja Marína s deťmi.
Tak už sa ukázal! Marína sa uškrnula, podala Martine fľašu mlieka. Daj to do chladničky.
Čože, mama? Vy ste vedeli?!
A ako inak? Celá dedina to vie! Ivan za tebou chodil už keď si sa s mojím Janom stretávala. Alebo si si nevšimla, ako na teba hľadí?
Nie…
To vari nie je možné! Marína v úžase. Neklameš?
Načo by som? Naozaj som nevedela…
Poď, porozprávame sa postrčila Marína Lenku k Martine. Ale najskôr uložíme deti. Bude to na dlho.
Rozprávali takmer do rána. Martina neustále dolievala Maríne horúcu vodu do šálky a sama počúvala s otvorenými ústami.
Ivan za mnou prišiel už pred rokom. Prosil o tvoju ruku. Keďže nemáš bližšieho človeka, musel požiadať mňa. Chytrák jeden! Všetko si to vymyslel!
A vy ste súhlasili?!
A prečo nie, Martinka? Si mladá, život pred sebou. Deti vyrastú, rozletia sa, ostaneš sama, len so mnou, starenou. To nie je pekné! Ži! Viem dobre, ako si milovala Jana! Taká láska prichádza raz za život. Ale stávajú sa aj zázraky, keď človek môže po strate znovu nájsť teplo a pokoj. Buď za to vďačná! To je dar! Možno Ivan nikdy neobsadí Janovo miesto, no ak ti s ním bude dobre, ja budem len rada! Aj Mišo potrebuje mužskú oporu. Má nás rád, ale to nestačí. Ivan je mu už dávno kamarátom. Vieš, že ho učí šoférovať?
Nie…
Takže ti to nepovedal. Bojí sa.
Prečo?
Hádam sa bojí, že bys’ to brala ako zradenie spomienky na otca.
Hlúposť!
Tak sa porozprávaj so synom. Potrebuje to. Má Ivana rád, ale nevie, ako sa k tomu postaviť. Lenka je malá, nevie. Ale s Mišom je to ťažšie. No a ty…
Čo ja? Martina sčervenela a sklopila oči.
Nič! Marína sa usmiala a pritisla si šálku. Dolievaj mi ešte vodu. Som smädná!
Martina a Ivan sa o rok vezmú. A o ďalší rok Martina porodí syna.
Pozri, mamka, aký je huňatý! doma po prepustení z nemocnice zloží čapček, pohladí kučery takmer biele ako Lenka.
Hotový domovníček! Marína ho rýchlo prebalí do čistých plienok a zoberie na ruky. Vitaj, nový vnúčik. Môžeš ma volať starká Dáš.
Mama…
Ale, to len tak do budúcnosti! Ty koj, ja idem niečo navariť.
Veľký ryšavý kocúr, čo dostal Mišo od Ivanovho nevlastného otca, nakukne do izby, potichu oskáče na parapet a bude pozorovať spiacu Martinu a malý zabalený uzlík. V tichu sa kocúr rozvalí na parapet, ticho sa usmieva a rozjíma. Tu je šťastie… taká krehká, citlivá vec… Treba ju strážiť, veľmi opatrne.
Niekde v kuchyni cinkne lyžička, ozve sa Lenkin smiech a ticho, naposledy poškrabajúc kocúra za ucho, zoskočí z parapetu. Kocúr mrzutý potrasie hlavou a začne sa čistiť, pripravujúc sa na zoznámenie s novým členom rodiny.
Tak choď už! Tu je dosť strážcov aj bez teba…
©
Autor: Ludmila Lavrovová, upravené pre slovenské prostredie.
