Ján vošiel do bytu, zamieril do kuchyne a na stole ho už čakala večera. Je zaujímavé, kde je Miluška? pomyslel si. Prešiel do spálne, kde jeho manželka sedela na zemi a balila si veci do cestovnej tašky.
Idete niekam? opýtal sa Ján.
Dali mi odporúčanie do krajského centra na vyšetrenie. Mám zlé podozrenia… povedala Miluška naraz.
Ako to myslíš, zlé? Čo ti je? Máš niečo… to isté, prečo tvoja mama odišla? vyhŕklo z Jána. Pozeral sa na manželku a nechcel veriť tomu, čo sa deje.
Niekoľko dní Ján nedokázal nájsť pokoj. Veľmi sa obával o svoju Milušu, ktorá bola na vyšetreniach v meste. Ján zostal doma v ich rodnej dedine, plný obáv a nádeje, že dostane od manželky dobré správy.
Miluša sa nikdy nesťažovala a Ján bol zvyknutý myslieť si, že jej nič nechýba. Sú manželia už tridsať rokov, vychovali dve deti, a celú domácnosť držala pokope práve Miluša. Varenie, upratovanie, všetky domáce práce. Ján si myslel, že to tak má byť že umývať riad, stáť pri sporáku, to predsa nie je mužská vec.
Miluša pritom ani nebola len ženou v domácnosti, pracovala ako účtovníčka v tom istom podniku ako Ján. Ján sa vracal z roboty a večne sa Miluši sťažoval na únavu aj ťažký deň, potom si ľahol na gauč a zapol televízor.
Miluša šla zatiaľ do kuchyne, pripravovala večeru, obed na ďalší deň, umývala riad, žehlila a robila všetko potrebné doma a každý vie, že domáce práce nikdy nekončia.
U nich doma bolo vždy čisto, útulne, na stole vždy čerstvé jedlo. Ján nemal rád jesť dva dni po sebe to isté, tak Miluša trávila v kuchyni veľa času. Nikdy sa nesťažovala a o pomoc nežiadala a Jánovi ani vo sne nenapadlo, že by ju ponúkol. Načo aj? Nie je to predsa chlapská robota.
Keď si Miluša v práci vzala voľno na lekársku prehliadku, Ján bol prekvapený.
Čo sa stalo? pýtal sa. Si chorá?
Dúfam, že nie, len sa poslednú dobu necítim dobre.
Veď si daj vitamíny, jar je. navrhol Ján.
Možno áno, pokrčila plecami.
Večer, keď sa Ján vrátil z roboty, Miluša mu povedala, že musí ísť na vyšetrenie do mesta.
Ako? Prečo? prekvapil sa Ján.
Lekár má zlé tušenia o mojom zdraví. Preto idem do krajského centra.
To myslíš… že by si mala to isté ako tvoja mama?
Zatiaľ sú to len podozrenia, uistila ho Miluša, hoci v skutočnosti bola vystrašená a už predtým sama doma poplakala. Kúpila som si už lístok na autobus, ráno o ôsmej odchádzam. Navečieraj sa aj bezo mňa, na sporáku sú fašírky a ryža, na stole šalát. Musím si zbaliť veci a chcem ísť skôr spať.
A ty si už jedla?
Nemám chuť, odpovedala a pokračovala v balení.
Ján sa na manželku pozeral a nemohol uveriť, čo sa deje. Miluša môže mať vážny problém… Celý čas bola tak plná energie, ani raz sa nesťažovala. A teraz…
Myslím, že všetko mám, ozvala sa Miluša.
Nabíjačku na telefón nezabudni, pripomenul jej Ján.
Áno, to vložím hneď, ďakujem. Prečo nejdeš večerať?
Ani mne nechutí…
Že som ťa zarmútila?
Áno, kývol hlavou.
Pozrel sa na tašku a spomenul si, ako ju pred štyrmi rokmi s radosťou kupovali na dovolenku pri mori. Tešila sa na cestu, kupovala si plavky, letné šaty, slamený klobúk. Ale nakoniec nešli nikam. Náhle Janovi ponúkli zástup v práci so sľubenou prémiou, a on súhlasil plánoval peniaze použiť na prerábku spálne.
Vtedy sa mu zdalo, že Miluša je rada a podporila ho. V noci však počul, ako potichu plakala. Keď sa spýtal, povedala, že mala zlý sen. Až teraz Ján pochopil, že Miluša plakala, lebo ich vysnívané more sa nekonalo.
Ani ďalší rok nevyšiel a postupne Miluša prestala o dovolenke hovoriť. Ján bol rád jemu sa aj na chatu páčilo. Prečo cestovať a míňať peniaze, keď aj doma je dosť možností okopávať záhradku, urobiť si grilovačku, pozvať priateľov. Rieka je blízko, kúpanie tiež poteší.
A teraz balila veci do tej istej tašky, ale nie k moru, ale na vyšetrenie… Čo ak… Jánovi zamrzla krv v žilách.
Večeru v ten večer vynechal, v noci nemohol zaspať. Ležal pri Miluši a počul, ako tižko vzlyká. Chcel ju objať a utešiť, ale nerozhodol sa na to.
Ráno ju odprevadil na autobus. Pred nastúpením sa objali Ján pocítil, že ju nechce nechať ísť… Pozeral za autobusom, oči sa mu zaliali slzami.
Miluška, zašepkal. Moj pokladík, nech je všetko v poriadku…
Cítil sa prázdny, musel sa však premôcť a ísť do práce. Tam sa aspoň trochu rozptýlil, ale po návrate domov naňho opäť doľahol smútok. Bez Manželky bol byt pustý, všetko cudzie… Nakoniec sa prehovoril, zohrial si včerajšiu večeru, trochu pojedol.
Pustil si televízor, nič ho nezaujalo, vypol ho. Zo skrine vybral starý fotoalbum a začal listovať.
Tu boli len čerství novomanželia… Ona bola krásna, štíhla. Samozrejme, teraz je tiež krásna, no vtedy… nemohol z nej spustiť oči.
Zoznámili sa na narodeninách kamaráta. Ona tam prišla s iným, Ján takisto s dievčaťom. Ale keď zbadal Milušu, okamžite sa zamiloval. Keby mu to niekto predtým povedal, vysmial by ho. Láska na prvý pohľad? Hlúposť! To nie je možné aspoň nie preňho. Ale stalo sa.
V ten večer sa pohádal so Zuzanou, svojou vtedajšou priateľkou. Všimla si jeho pohľady na Milušu, vytiahla ho na chodbu a spravila žiarlivostnú scénu.
Tak buď taká dobrá, nemalo to zmysel. Aj tak som ťa nikdy nemiloval, povedal jej Ján.
Zuzana odišla v slzách, no o týždeň sa už stretávala s Viktorom a nakoniec si ho aj vzala.
Milušu si Ján musel vybojovať. Keď sa rozišla s tým chlapcom, nevrhla sa hneď Janovi do náručia. Ale napokon ustúpila jeho vytrvalosti.
Listoval fotoalbumom, prežíval znovu najkrajšie okamihy ich spoločného života… Koľko šťastia mu Miluša za tie roky dala. A on to nevážil. Kedy jej naposledy povedal, že ju ľúbi? Kedy jej zložil kompliment? Ani si nespomína. Dokonca jej možno nikdy nepovedal ďakujem za chutnú večeru. Veď to snáď ani netreba hovoriť manželka sa má o muža starať, nie?
Až teraz si Ján uvedomoval, koľko toho Miluša uniesla. Celú domácnosť… Keď bol Ján chorý, starala sa, varila mu slepačí vývar, počúvala jeho sťažnosti, ľutovala ho. Keď ochorela ona, vypila čaj a šla do práce…
Keď pomyslel, že by o Milušu mohol prísť, zmocnila sa ho hrôza. Počas jej vyšetrení žil len na autopilota. Telefonovali si každý deň, no Miluša zatiaľ nič presné nepovedala. Ján sa užiera obavami.
Vyčítal si, že nebol dosť vnímavý manžel, že sa správal sebecky… Keby mohol všetko napraviť…
Janko, mám pre teba dobré správy! Nepotvrdilo sa to. Sú tam síce nejaké problémy, ale nie až také vážne, povedala Miluša jedného večera do telefónu.
Naozaj? zvolal Ján. Miluška, to som taký šťastný…
O pár dní čakal Jána na autobusovej stanici a v rukách držal kyticu jej obľúbených bielych ľalií.
Jánko, načo si míňal na kvety? usmiala sa Miluša, ale potešilo ma to, ďakujem!
Vieš, ako som sa o teba bál… Milujem ťa… Prepáč…
Za čo, Jánko? podivila sa znova Miluša.
Nebol som najlepší manžel… staral som sa málo, skoro vôbec nepomáhal… Ale to zmením. A ešte mám pre teba prekvapenie.
A aké?
Kúpil som lístky: o mesiac máme voľno a ideme konečne k moru.
K moru? A čo chata?
Nech ju aj vezme, predáme ju zeleninu kúpime na trhu.
Nespoznávam ťa!
Ani ja sám seba, Miluša. Tak som sa bál, že ťa stratím… Budem si ťa chrániť ako najväčší poklad. Ľúbim ťa…
Ach, Jánko! Asi sa všetko toto muselo stať, aby som to od teba počula. Poďme domov… Ja ťa tiež ľúbim…
Život niekedy podáva ťažké skúšky, aby nás naučil vážiť si to najdôležitejšie tých, ktorých milujeme. Netreba čakať na ťažké chvíle, aby sme svojich najbližších obdarovali láskou, vďakou a pozornosťou. Lebo rodina a blízkosť sú tie najväčšie poklady, ktoré máme.
