Drahé potešenie
Kristína, zase? Koľko ešte? Pracujem len na tvojho kocúra!
Kocúr, ktorého sa Kristína snažila nasúkať do prepravky, sa jej vyšmykol z rúk, plesol na podlahu a potom sa schúlil do kúta v predsieni, temne a zúfalo kvíliac. Podľa výrazu tváre bol presvedčený, že jeho, podľa Dušana úplne zbytočný život, treba predať draho.
Kocúr, ktorý si u Kristíny vyslúžil kedysi romantické meno Pribina, bol jej spoločníkom už vyše desať rokov. Koľko mal rokov naozaj, Kristína netušila. Jedného dňa ho doniesla z ulice. Nebolo to žiadne mačiatko už vtedy jej v útulku v Prešove povedali, že ide o mladého, ale dospelého kocúra.
Do útulku ho so starou dekou doniesla Kristínina mama, Milena. Obe vyzerali vystrašene a Milena zvierala Pribinu v náručí.
Prosím, zachráňte ho!
Kde ste zohnali túto obludu? mračila sa veterinárka. To je obyčajný kocúr z ulice!
No a? To je môj kocúr! Pomôžte mu! Vidíte, že je na tom zle! Peňazí mám v peňaženke hádam iné, horšie ako majitelia mačiek s rodokmeňom?
Milena bola v tej chvíli taká rozhodná, že veterinárka len pokrčila pleciami a išla konať. Dobre urobila.
Milena Mikulová bola tvrdohlavá žena. Inak sa to nedalo. Skúste vychovávať dieťa bez muža, starať sa o dvoch starých rodičov, a to všetko z učiteľského platu v materskej škole! Aj tie najkrehkejšie povahy dostanú pazúre.
Vedieť sa postaviť za seba Milena vedela. No napriek tomu bola milá, spravodlivá a mala veľké srdce. Milovala deti i mačky, a hoci sa psov od detstva bála, v dospelosti ich občas hladkala.
Na dvore si získala rešpekt, rovnako ako medzi rodičmi detí v škôlke. Hoci bola sama, nikdy nepôsobila ako ľahká korisť. Keď mala pocit, že sa jej niekto snaží ublížiť, bránila sa argumentami, po ktorých každý konflikt utíchol a často vyústil do úprimných rozhovorov či ospravedlnení.
Ako presne to robila, nevedela vysvetliť ani sama Milena. Vedela počúvať. Nepotrebovala prekrikovať, chcela rozumieť iným.
No, so svojimi najbližšími jej to až tak dobre nešlo.
Jej muž ušiel týždeň po svadbe. Milena v tom čase žartovala, že aj tak dlho so sebou vydržal. Bolelo to, ale uznala, že možno má jej mama pravdu. Hoci jej manžel, keď odchádzal, jej so smiechom nadhodil:
Z teba žena… Ako zo mňa baletka!
Samozrejme, Milena bola smutná. O pár mesiacov sa však dozvedela, že čaká dieťa Kristínu. Uľavilo sa jej. Predsa je žena muži predsa nemôžu rodiť!
Narodenie dcéry pre ňu bolo väčšou udalosťou než narodeniny či Vianoce. Vo svojom tichom živote zažila radostí len málo a na túto udalosť sa nesmierne tešila.
Milena však v rozhodnutí postarať sa o dieťa sama nedostala podporu od svojej matky.
Načo ti to, Milena? Je to len bremeno! Si mladá, pekná, máš aspoň nejaké možnosti. Ak porodíš, budeš celé dni na cestovinách a pšenici. A dieťa? Dopraješ mu to isté! Deti sú príliš drahá záležitosť, Milena! Zatiaľ to nechápeš, raz to pochopíš!
Mami, my sme tak nežili?
Práve preto! Čo dobré z toho vzišlo?
Milena sa zamyslela. Mama mala väčšinou pravdu. Ale tentoraz sa v nej niečo vnútri vzbúrilo. Len myšlienka, že by dieťa nemohla mať, bola ako temnota, ktorá ju drvila. Ako môže prísť o to, čo v nej už vzniklo? Nešlo len o dieťa, ale o jej nové pochopenie samú seba, možnosť byť matkou. Niekto jej to chcel vziať. V tej chvíli už iba chránila seba aj dieťa.
Veľké rozhodnutie však podporila jej babka. Z ničoho nič sa objavila v Košiciach, v krásnom sviatočnom šatke, a povedala rázne:
Porodíš, Milenka! A ja ti pomôžem!
Babi, ale čo dedo? Ostane sám na dedine!
Ten náš starý ešte niečo vydrží! Ak nie, vezmeme ho k nám.
Na stole pristál starostlivo zabalený balík. Milena spoznala dedkov starožitný obrus, ktorý s babkou šetrili pre zvláštne príležitosti.
Pamätáš si? Rozbaľ!
Tanto peňazí predtým a ani potom Milena v rukách nedržala. Dedo práve predal ich starý dom, okolo ktorého mala prechádzať nová cesta. K tomu celý ich životný vklad. Na menší byt to stačilo. Ďalej už bude musieť byť samostatná.
Babka, nemôžem…
Môžeš, Milenka! Pre dieťa, ak nie pre seba. Kto sa oň postará lepšie ako mama?
Tento balík bol poslednou kvapkou, ktorá roztrhla pnutie medzi Milenou a jej matkou.
Aha teda… Keď som od vás chcela peniaze, mama, povedala si: nič nebude! A teraz? Babka si príde a všetko máš okamžite? Nič, nevadí…
Babka vtedy Milenu vyhnala z izby a s jej mamou dlho hovorila. Nepodarilo sa jej ju presvedčiť. Táto podpora v očiach staršej generácie bola nepochopiteľná. Veď mala všetko pomoc, zázemie, byt! To je snáď výhra v lotérii!
Čo bolo na jej správaní zlé, Milena nepochopila. Veď dieťa mala s vlastným mužom, neulietala a nevyvádzala. Za rozpad manželstva môže vždy viac ako jeden.
A ešte je to chlap! Ten by mal ťahať dvakrát! Nebuď smutná, Milenka. Koľko máš rokov? Ešte bude lepšie.
Namiesto slov za vďačnosť Milena mlčala, hoci babke ďakovala každý deň. Kúpili šikovný štvorizbový byt v starom dome, síce s nevyhnutnosťou rekonštrukcie, ale babka svojou tvrdohlavosťou a skúsenosťami zo slovenského trhu kde rokmi predávala na jarmoku vyjednala skvelú zľavu aj dobrých majstrov.
Čože? Veď viete, ako je ťažké predať kilo jabĺk, keď ich majú na stánku všetci? Ešte ťažšie, ako ich vypestovať!
Byt sa stal domovom. Milena sa rozplakala, keď prvýkrát otvorila dvere svojej izby s detskou postieľkou.
Prečo plačeš, dieťa moje? Raduj sa! chechtala sa jej stará mama a hnala ju do kuchyne.
Kristína sa narodila trošku predčasne, no bola zdravá a krásna. Milena si, po skúsenostiach s vlastnou mamou, sľúbila, že nikdy nebude na svoju dcéru tvrdá.
Ty máš babku radšej ako mňa! Ona ti kúpila byt, stará sa o vnučku a so mnou sa nechceš vidieť!
Mama, nepreháňaj! Príď, len prosím, nekrič! Kristína sa ťa bojí.
Ona je ešte bábätko! Čo ju má čo strašiť? Že vraj hovorím nahlas…
Ty nekričíš… Ty kričíš… ledva sa zadržiavala v slzách Milena.
Jej mama ju nechcela počúvať. No Milena si v hlave opakovala jediné: Ja taká mama nebudem!
Povedať je ľahké. Urobiť ťažšie.
Nebola si istá, či výchovu zvláda správne. Kristína nebola rozmaznaná, ale mala silnú vôľu, už ako malá vedela, čo chce.
Mami, môžem si dať cukrík?
Kristínka, až po obede!
Úplne, úplne nie?
Nie.
Dobre mama, ale po obede môžem dva? Budem pekne papať.
Milena sa smiala nad šibalstvom, ale cukríky po obede vždy Kristína dostala, keď tanier ostal prázdny.
Z maličkostí sa stavala Kristínina povaha. Naučila sa, že krik nikam nevedie. Keď babka začala hundrať, Kristína prišla, zaškerila sa a pohladila jej miesta okolo očí:
Babka, nehnevať sa! To sa ti robia vrásky. A ty si predsa krásna! Poď sem.
Babka vždy stíchla a len nechala vnučke bozkať líce.
Život v rodine sa ustálil. Milena chodila do práce, o Kristínu sa starala babka a dedko, ktorý sa neskôr definitivne presťahoval do bytu.
Všetko šlo, kým neochorela babka. Lekári už veľmi nenádejali, ale Milena to nekomentovala.
Babka, idem s tebou do Bratislavy na vyšetrenia?
Niet dôvodu, Milena. Ja sa nebojím odísť, len vás mi bude ľúto… Nechajte mi dedka, postarajte sa o seba.
V tom náročnom období Kristína doniesla domov kocúra.
A deň, keď sa Pribina objavil v dome, bol ten istý, keď Kristína zmizla po škole. Dedko, čo ju mal zvyčajne čakať, ju prepásol o pár minút.
Dievča sa jednoducho stratilo po ceste domov. Všetci prehľadávali okolie spolužiaci, Milena, dedko, dokonca aj chorá babka.
No Kristína sa našla sama.
Vtrhla domov presne vo chvíli, keď sa Milena chystala volať políciu, uplakaná a utrápená.
Si v poriadku? Nebolí ťa nič?
Nie, mami. Ale jeho veľmi bolí! chránila kocúra v náručí.
Milena zabalila dotĺkane zviera do starej deky a utekala s ním na veterinu. Kocúr mal šťastie susedovie psi mu síce ublížili, no nie fatálne. Po liečení si ho Milena vzala domov spolu s účtom, ktorý ich takmer stál mesačný rozpočet.
Za to by som kúpila dvoch s rodokmeňom… zamrmlala, ale zaplatila.
Aj doma zistila, že s peniazmi už nevyjde. Musela kúpiť lieky kocúrovi, aj starej mame, a navyše chystala narodeninovú oslavu Kristíny.
Kristína sa kradmo objavila v kuchyni, hoci už mala spať, objala Milenu okolo pása.
Mami, môžem ťa o niečo poprosiť? Nepotrebujem darček, prosím. Môžem si nechať kocúra? Stačí mi on, bude to môj darček.
Milena ju objala, pohladila Pribinu a pochopila, že kocúr ich rodinu drží pokope.
Zaujímavé bolo, že tento deravý kocúr z podchodu si rýchlo zvykol na teplo domova. Milena s úľavou zistila, že s ním nemá takmer nijaké starosti. Dokonca mal rád aj starých rodičov, starú mamu neopúšťal ani na krok.
Časom, keď Milena zaplatila liečenie kocúra, rozhodla sa, že takto ďalej nemôže. Prežiť z platu v škôlke a dvoch dôchodkov? Kto to má zvládať? Dodal jej odvahu práve kocúr a dala výpoveď. Nabrala odvahu a začala robiť opatrovateľku u zámožnej rodiny, kam ju odporučila kamarátka. Bol to najlepší krok v živote.
Odvtedy sa Milene nikdy nestalo, že by bola bez práce. Vždy mala odporúčania, jej plat rástol s každou ďalšou rodinou.
Večer doma poďakovala Pribinovi:
Pribina, keby nie ty…
Kocúr spokojne priasol, jemne sa dotkol labkou jej ruky a pozrel na Kristínu. Miloval aj Milenu, ale jeho srdce patrilo Kristíne. Pomáhal jej pri učení, sedel na stole, pridržiaval zošit labkou a “radil”.
Bol pri nej, keď sedela na chodbe pred babičkinou izbou a ticho plakala, keď sa po babke rozlúčil aj dedko. Bol, keď Milena nečakane spoznala dobrého muža, ktorý si ju vzal za ženu a už jej nikdy nedovolil cítiť sa bezcennou. Švagriná, svokra, vlastne všetci si ju vážili a Milenina mama sa cítila ako kráľovná, keď ju nový zať vozil aj s rastlinkami na záhradku.
Kristína, už dospelá, študovala na vysokej škole v Nitre, ale zostala bývať sama v byte, kde vyrástla.
Tam priviedla aj svojho vyvoleného.
Fíha, Kristína, ty tu máš ale priestoru!
Nepreháňaj!
Pozri, čo to je?!
Zo spálne sa vyrútil huňatý Pribina, naježil sa a vyrazil na Dušana. Ten s revom uskakoval, kocúr naňho útočil.
Odnes ho preč!
Kristína doviezla kocúra do poriadku, ale medzi ním a Dušanom nikdy nevzniklo priateľstvo. Dušan kocúra rád nemal a pri najmenšej príležitosti naňho škaredo kričal, keď si myslel, že Kristína nevidí.
Po roku bola svadba, Kristína a Dušan mali byť konečne šťastní, no čosi v ich vzťahu prestalo fungovať. Dušan jej stále niečo vyčítal.
To je aký segedín, Kristína? To je len zafarbená voda! Variť nevieš, aká si to žena?
No variť ju učila babka, segedín robila od desiatich rokov.
A potom si našiel predmet výčitiek aj mimo kuchyne Pribina.
Čo mu je tentokrát? pozrel Dušan na účet od veterinára. Zbláznila si sa? Ani na seba toľko nemíňam! To je len chumáč srsti!
Dušan, Pribina nie je chumáč! Je člen rodiny!
Ale mojej nie! Takého príbuzného nepotrebujem!
Kristína len mlčala a to práve vtedy, keď zistila, že čaká bábätko. Rozhodla sa, že mu to povie neskôr.
Na druhý deň Pribina opäť neudržal moč a bolo treba ísť na veterinu. A zase Dušanov výstup:
Sledoval svoj životný štýl ráno si zabiehal, jedol zdravo a Kristíne stále vyčítal, že nevie, čo je v živote hlavné.
Zdravie je predsa najdôležitejšie!
Keď počul, že kocúr musí na liečenie, hodil tenisku o stenu a vyhlásil:
Dosť! Treba sa tej mačky zbaviť! Nebudem vyhadzovať stovky eur na zbytočnú kožušinu! Von s ňou z môjho bytu!
Tak iba so mnou! Kristína pokojná neostala. Či už z hormónov alebo z nervov, zamrzelo ju, ako ľahko by sa Dušan zbavil člena rodiny.
Tým lepšie! Mám toho dosť!
V tej chvíli sa medzi nimi niečo definitívne zmenilo. Kristína si uvedomila, že nie toto je rodina, ktorú chce pre svoje dieťa.
Ani mu nepripomenula, že ten byt je jej. Nechcela sa hádať. Vytiahla z jeho bundy kľúče, stisla ich a otvorila dvere pre seba.
Čakám bábätko. Nemôžem sa stresovať, nemôžem kričať. Pribina to vie. Ty nie. Prosím, odíď. Potom, keď sa upokojíš, možno sa porozprávame, ale už spolu bývať nebudeme. Ak ochotne vyhodíš toho, kto bol roky súčasťou môjho života len preto, že ti prekáža, čo bude so mnou? Moje city sú ti ľahostajné. Ak je to tak, potom prepáč. Mali sme veľa pekného, ale teraz je medzi nami priveľa zlého. To už nepotrebujem. Ani ja, ani ty. Veci si príď vziať inokedy. Teraz musím kocúra vziať na kliniku. Je mu zle, potrebuje ma. Takto je to správne…
Dušan na ňu ešte hodil nepríjemný pohľad, zbalil pár vecí a odišiel.
Kristína vedela, že ani jej priznanie o dieťati ho nezaujalo, stále myslel len na to, ako sa zbaviť kocúra.
Kristína položila na podlahu prepravku, čakala, kým Pribina sám vlezie dnu, zatvorila ju a povedala:
Pripravený? Ideme to zmeniť. Najprv tvoj zdravotný stav!
Kocúr sa zotavil. Samozrejme, vzhľadom na vek sa zdravotné komplikácie opakovali, no pre Kristínu bola starostlivosť o Pribinu aj láskavým rituálom. O niekoľko mesiacov sa narodila malá Alžbetka, dievčatko, ktorému Pribina dovolil všetko jediná, ktorá si mohla kocúra ťahať za chvost či schúliť sa k nemu do postele.
Alžbetka nemala lepšiu opatrovateľku Pribina ju uspával tým, že sa k nej pritúlil a jemne položil labku na vankúš.
Kristína uvažovala, že dcérke dá meno po svojej mame, ale Milena jej poradila:
Porozprávajte sa s Dušanom, veď je to vaše spoločné dieťa. Spolu bývať nebudete, ale dieťa zostane vždy s vami. Robila si veľa pre to, aby ste mali normálne vzťahy nastal čas urobiť viac. Nebude to ľahké, ale Alžbetka za to stojí.
Kristína si Milenu vypočula, čím bývalého muža prekvapila.
Nečakal som od teba takú múdrosť.
Rastieme… Tak čo povieš?
Poviem len ďakujem. Že si nestavila svoje ego nad dobro dieťaťa. Pomôžem ti, Kristína.
A Dušan svoj sľub dodržal.
Malá Alžbetka žila na striedačku v dvoch domovoch, s dvoma postieľkami a dvoma obľúbenými zajačikmi. U mamy a u otca. Mala babku Milenu i Dušanovu mamu Vilmu. Mala okolo seba veľa lásky a rástla v presvedčení, že keď dospelí tak veľmi milujú ju a chcú jej dobro, nie sú pre seba úplne cudzí. A táto múdra, detská myšlienka spájala všetkých, ako kedysi Kristína svojím detstvom spojila rodinu.
Len starý kocúr poznal pravdu o Alžbetke. Nikdy ju nevyzradil, lebo nebolo treba.
Veď každý vie ak je mama láskavá, budú aj jej deti.
A Alžbetka mala lásky na rozdávanie. Keď raz vyrastie a bude sa skloniť nad vlastnou postieľkou k vlastnému dieťatku, pohladí mu tvár a šepne:
Vitaj, drobček môj, tak veľmi som ťa čakala…
Lebo rodina nie je o dokonalosti, ale o tom, koho máme radi a koho nikdy, kvôli ničomu, neodložíme bokom.
